1CdoR/3/2025

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloleté dieťa A. A., narodený N., trvale bytom ako matka, zast. opatrovníkom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, dieťa matky: E. A., narodenej N. a otca: S. P., narodeného N. právne zastúpený JUDr. Petrom Škrabákom, advokátom, Banská Bystrica, Skuteckého 30, v konaní o návrhu otca na zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 39P/2/2024, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica z 19. septembra 2024 sp. zn. 14CoP/131/2024, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie") návrh otca na zníženie zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že hmotnoprávnou podmienkou pre zníženie výživného je zmena pomerov na strane dieťaťa ako oprávneného ako aj na strane povinného rodiča, alebo na oboch stranách. V čase posledného rozhodnutia mal maloletý takmer 2 roky, nenavštevoval žiadne predškolské zariadenie, bol v celodennej starostlivosti matky, bol zdravý. Maloletý býval v spoločnej domácnosti s matkou a s maloletou sestrou. Mesačné výdavky na maloletého predstavovali cca 410 eur. Matka bola s maloletým na rodičovskej dovolenke, jej príjem predstavoval rodičovský príspevok vo výške 383,30 eura mesačne, rodinné prídavky vo výške 30 eur mesačne na jedno dieťa, poberala z charity príspevok vo výške 150 eur mesačne a 280 eur mesačne príspevok na bývanie z B.. Mala vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom maloletým deťom, jedno s ňou žilo v spoločnej domácnosti, druhé s ňou v spoločnej domácnosti nežilo, na toto neprispievala pravidelným výživným, iba občasne sumou 5 eur. Otec v čase posledného rozhodnutia o výživnom pracoval ako SZČO v F., podľa daňového priznania za rok 2021 mal príjmy zo živnosti vo výške 16.126,58 eura, výdavky 9.997,17 eura, základ dane 6.129,41 eura. Podľa vlastného vyjadrenia dosahoval príjem 1.500 resp. 1.600 eur v hrubom, keď povinné odvody na sociálne a zdravotné poistenie boli cca 260 eur mesačne. Otcovi po odpočítaní všetkých mesačných výdavkov ostávala suma cca 360 eur mesačne. Otec nemal inúvyživovaciu povinnosť. Okresný súd prihliadal na potencionalitu príjmu, keďže otec bol SZČO, pracoval v F.. Otec mal dlhy, ktoré mu vznikli aj v súvislosti s právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin. 1.2. Od poslednej úpravy výživného je maloletý vekovo starší, má 3,5 roka, začal navštevovať aj predškolské zariadenie, s čím boli spojené zvýšené výdavky, avšak maloletý adaptačný proces nezvládal dobre, preto celodennú starostlivosť o maloletého naďalej zabezpečuje matka. Maloletý je zdravý, nenavštevuje žiadnu špecializovanú ambulanciu ani neužíva pravidelne lieky. Náklady na maloletého sa zvýšili aj v dôsledku inflácie. Matka v súčasnosti už nepoberá rodičovský príspevok, je nezamestnaná aj z dôvodu potreby zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého. Podľa vlastného vyjadrenia sa matka od mája 2024 plánuje zamestnať na čiastočný úväzok, pričom so starostlivosťou o maloletého jej v rozsahu 4 hodín pomôže B.. Príjem matky v súčasnosti tvorí dávka v nezamestnanosti v sume 312,90 eura mesačne, prídavky na maloletého 60 eur mesačne, príspevok z B. P. 150 eur mesačne. Matka už nepoberá príspevok na bývanie v sume 280 eur mesačne. Z dôvodu, že otec neuhrádzal pravidelne výživné na maloletého, vznikol matke nárok na náhradné výživné zo strany štátu. V novembri 2023 otec jednorazovo vyplatil matke dlžné výživné v sume 1.527,87 eura. 1. 3. Podľa okresného súdu otec nepreukázal takú zmenu pomerov podmienenú objektívnymi okolnosťami, pre ktoré si nemôže plniť vyživovaciu povinnosť v súdom stanovenej výške. Pomery na strane otca sa od posledného rozhodovania o výživnom výrazným spôsobom nezmenili, nepribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť. Čo sa týka dlhov, tie mal už v čase posledného rozhodovania súdu o výživnom, no doteraz nepodnikol žiadne kroky k tomu, aby si usporiadal svoje pomery. Exekúciu mal otec práve z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti voči maloletému synovi, ako aj v súvislosti s trestnou činnosťou, za ktorú bol právoplatne odsúdený, čo v danom prípade nemôže byť na ujmu maloletého ako dôvod zníženia výživného. Otec sa v súčasnosti s maloletým vôbec nestretáva v zmysle rozhodnutia súdu a nevyužíva ani možnosť telefonického resp. audiovizuálneho kontaktu s maloletým, matke s osobnou starostlivosťou o maloletého nijakým spôsobom nepomáha. V súvislosti so zlým zdravotným stavom, pre ktorý nevie vykonávať v súčasnosti prácu otec poukazoval na zvýšený krvný tlak a zlý psychický stav a predložil lekársku správu o tom, že bol vyšetrený na urgente v nemocnici z novembra 2023, kde mu lekárka ako diagnózu určila depresívnu poruchu správania, ďalšie vyšetrenia už otec neabsolvoval resp. o nich nepredložil žiadny dôkaz. Preto nepreukázal, že jeho zdravotný stav je natoľko vážny a zhoršený, že by mu znemožňoval dosahovať akýkoľvek príjem, že by sa nemohol zamestnať aspoň na čiastočný, polovičný úväzok, s prihliadnutím na to, že má vyživovaciu povinnosť. Otec nepoberá žiadne dávky vyplácané sociálnou poisťovňou, nepožiadal ani o invalidný dôchodok. Ak aj otec trpí psychiatrickou diagnózou, doteraz nebol vyšetrený psychiatrom, nebol nastavený na žiadnu liečbu, neberie lieky, preto je aj otázne, či má vôbec záujem svoj psychický stav riešiť. Otcovi nič nebráni nájsť si prácu aj mimo miesta jeho aktuálneho bydliska. Otec je jediným vlastníkom rodinného domu v katastrálnom území T., v ktorom žije sám a platí hypotéku vo výške 200 eur mesačne. Mal by zvážiť, či je hospodárne v situácii, ak má ako sám uvádza dlhy, vlastniť práve takúto pre neho finančne zaťažujúcu nehnuteľnosť. 1.4. Súd poukázal v súvislosti so znením § 75 ods. 1 veta druhá na správanie otca, ktorý ukončil živnosť bez náležitej alternatívny zamestnania a zabezpečenia si príjmu. V zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine je výživné pritom prednostná pohľadávka, až potom je oprávnený uhrádzať si svoje všetky ostatné náklady súvisiace so zabezpečovaním základných životných potrieb. Matka si svoju vyživovaciu plní aj zabezpečovaním osobnej starostlivosti o maloletého a vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že je v možnostiach otca dosahovať príjem, keď už nie vo výške ako dosahoval v čase posledného určenia výživného v zahraničí (1.500 až 1.600 eur mesačne), aspoň na úrovni priemernej mzdy v národnom hospodárstve SR za rok 2023 (cca 1.430 eur brutto, čo je cca 1.150 eur netto mesačne), z čoho je otec schopný uhrádzať výživné vo výške 180 eur mesačne.

2. Krajský súd (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie otca rozhodol rozsudkom z 19. septembra 2024 sp. zn. 14CoP/131/2024 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodol pritom bez nariadenia pojednávania a cez úpravu v ust. § 387 ods. 1, 2 CSP sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožnil. Odvolacie dôvody ohľadom zhoršeného zdravotného stavu, ktorý bráni otcovi v získaní zamestnania, a ktorý viedol k ukončeniu jeho živnostenského podnikania v F., existenciu dlhov na jeho strane a prebiehajúce exekučné konania sa v rozhodujúcej časti prekrývajú s dôvodmi, na základe ktorých otec žiadal znížiť svojuvyživovaciu povinnosť, a odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal pomermi na strane matky, pomermi na strane otca a vyhodnotil tiež skutočnosť, že maloletý je oproti pôvodnému rozhodnutiu o 3,5 roka starší, začal navštevovať predškolské zariadenie, kde však nezvládol adaptačný proces, a preto starostlivosť o neho naďalej zabezpečuje matka, ktorá tým má obmedzené možnosti získania zamestnania, poukázal na všeobecný nárast nákladov na maloletého v dôsledku inflácie. V tomto kontexte tak nemôže obstáť odvolacia námietka otca ohľadom nízkeho veku maloletého. V zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že na strane otca nedošlo k žiadnej zásadnej zmene pomerov, otcovi nepribudla žiadna vyživovacia povinnosť, dlhy uvádzal už v čase predchádzajúceho rozhodovania o výške jeho vyživovacej povinnosti. K argumentácii ohľadom zhoršeného zdravotného stavu zvýrazňuje odvolací súd, že otec svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Otec nepredložil a nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov, ktoré by mohli viesť k záveru o takom zdravotnom stave otca, ktorý by mohol mať za následok jeho zníženú pracovnú schopnosť alebo sťaženie jeho uplatnenia na pracovnom trhu. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že na strane otca neboli zistené prekážky, ktoré by mu bránili po ukončení podnikateľskej činnosti zamestnať sa, a to prípadne aj mimo miesta jeho trvalého bydliska. Otec sa preto bez dôležitého dôvodu vzdal predchádzajúceho zdroja svojich príjmov. Pri posudzovaní jeho schopností a možností je preto potrebné zohľadniť potencionalitu jeho príjmov v súlade s ustanovením § 75 ods. 1 zákona o rodine. Otec okrem nepreukázaných tvrdení o svojom zhoršenom zdravotnom stave neuviedol žiadne relevantné okolnosti, ktoré by mu aktuálne bránili v tom, aby sa zamestnal, a aby si tak zabezpečil príjem zodpovedajúci jeho vzdelaniu vo výške potrebnej na to, aby na výživu svojho maloletého dieťaťa mohol prispievať primeranou sumou. Súd prvej inštancie ohľadom potencionality príjmu otca správne vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnaca. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie namietajúc, že mu súdy nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že odvolací súd sa v napádanom rozsudku jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal s namietaným nedostatočným hodnotením skutkového stavu, čím porušil právo dovolateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti základného práva na súdnu ochranu, ktoré je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Mal za to, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd neprávne a nedostatočne hodnotili ním navrhnuté dôkazy. Poukazoval na to, že maloletý nenavštevuje špeciálne zariadenie, neužíva lieky, nemá zdravotné problémy, ani zvýšené výdavky vzhľadom na vek. Zo zahraničia bol nútený sa vrátiť so zdravotných dôvodov, musel zrušiť živnosť a aktuálne nemá žiaden príjem, s výdavkami vrátane uhrádzania hypotekárnych splátok a dlhov mu pomáhajú rodičia.

4. Matka sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Opatrovník dovolanie žiadal zamietnuť ako nedôvodné.

6. Na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa vzťahuje Civilný mimosporový poriadok. V zmysle § 2 ods. 1 CMP sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal možnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o dovolaní otca maloletých detí.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Otec vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti namietal nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu a nedostatočné hodnotenie skutkového stavu.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 10.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov.

I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 10.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 10.4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia tiež nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

11. Dovolateľ namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Dovolací súd však má z obsahu spisu preukázané dostatočne odôvodnené rozhodnutia odvolacieho súdu, spĺňajúce náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak vodôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania, a pri svojom právnom závere, podrobne a presvedčivo odôvodnil, z čoho vychádzal. Zároveň sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami. Prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú pritom odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP.

12. Vzhľadom na obsah dovolacích námietok otca, možno konštatovať, že z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých dôvodov odvolací súd považoval odvolanie otca za nedôvodné (podrobne uvedené v bode 15. a 16. rozhodnutia). Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že otec sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje, a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv.

13. Pokiaľ dovolateľ vytkol súdom nižšej inštancie spôsob hodnotenia dôkazov, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, (t. j. že od posledného rozhodnutia o výživnom nedošlo na strane otca k zmene pomerov v rozsahu, ktorý by bolo potrebné premietnuť do výšky výživného v podobe zníženia výživného pre maloleté dieťa). Dovolací súd nedisponuje oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).

14. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. K namietanúmu nedostatočnému hodnoteniu dôkazov dovolací súd opätovne uvádza, že z obsahu odôvodnenia odvolacieho súdu dostatočne vyplýva, prečo nemal preukázanú zmenu pomerov na strane otca, podmienenú objektívnymi okolnosťami, náležite sa vysporiadal so všetkými uplatnenými odvolacími námietkami (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP ). Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom odvolacieho súdu nestotožnil, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia. K uvedenému považuje dovolací súd za vhodné dodať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.

15. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že otec neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať mu jeho patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

16. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie otca odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

17. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.