1CdoPr/8/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N. J., narodeného XX. S. XXXX, D., zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Černákom, Bratislava, Zochova 5, proti žalovanej obchodnej spoločnosti TESCO STORES SR, a.s., Bratislava, Cesta na Senec 2, IČO: 31 321 828, o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Bratislava III (teraz Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. 44Cpr/9/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 16CoPr/10/2022, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 4. apríla 2022 č. k. 44Cpr/9/2020-78 výrokom I. zamietol návrh na prerušenie konania, výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. 1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 2. marca 2020 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 14.400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od splatnosti jednotlivých náhrad mzdy do zaplatenia. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za nesporné, že žalobca uzavrel so žalovanou dňa 11. júla 2010 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vykonával od 12. júla 2010 závislú prácu na pozícii predavača s inkasom so stručnou charakteristikou uvedenou v pracovnej zmluve: poskytuje služby zákazníkom, obsluhuje zákazníkov, vykonáva činnosť na pokladni v súlade s príslušnými predpismi spoločnosti, tovar doplňuje, kontroluje jeho kvalitu, je zodpovedný za dodržiavanie štandardov spoločnosti pri jeho vystavení a prezentácii, chráni tovar pred poškodením, znehodnotením a krádežou. Dňa 17. decembra 2014 žalobca absolvoval periodickú lekársku prehliadku so záverom: spôsobilý s dočasným obmedzením. Dňa 18. februára 2015 žalobca absolvoval mimoriadnu lekársku prehliadku so záverom: spôsobilý s obmedzením na dobu jedného roka. Dňa 17. apríla 2015 žalobca absolvoval opakovanú mimoriadnu lekársku prehliadku so záverom, podľa ktorého bol žalobca dočasne nespôsobilý na výkon práce - nie fyzická záťaž, práca na rebríku, ruč. man. s bremenami a práca v noci. Žalobca následne žiadal žalovanú, aby v zákonnej lehote prijalavhodné opatrenia a uviedla tiež, že do ich prijatia nie je jeho prítomnosť na pracovisku potrebná a žiadal od žalovanej oznámiť mu stanovisko písomne. Žalovaná listom zo dňa 23 apríla 2015 žalobcovi oznámila, že od 13. apríla 2015 nedochádza do práce, pričom dôvod neprítomnosti uvedený v liste zo dňa 17. apríla 2015 nie je opodstatnený dôvod, aby prestal chodiť do práce a žiadala žalobcu, aby sa okamžite dostavil na pracovisko k výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, v opačnom prípade bude jeho konanie považovať za neospravedlnenú neprítomnosť a závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca reagoval tak, že výzvu dostaviť sa okamžite k výkonu práce považoval za neoprávnenú a vzhľadom na prekážky v práci na strane zamestnávateľa žiadal o vyplatenie náhrady mzdy. Súd prvej inštancie mal za nesporné aj to, že dňa 27. júla 2015 doručil žalobca žalovanej výpoveď z pracovného pomeru s tým, že jeho pracovný pomer sa skončí dňa 30. septembra 2015. V konaní nebolo sporné, že výpoveď zo dňa 27. júla 2015 nebola na súde napadnutá. 1.2. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca žiadal zaplatiť náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa za obdobie od januára 2017 do decembra 2019, teda za obdobie po skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovanej, pričom neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola na súde napadnutá žalobou v prekluzívnej dvojmesačnej lehote. Konštatoval, že pre úspech v spore o náhradu mzdy je nevyhnutné, aby bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo sa však v posudzovanom prípade nestalo. Mal tiež za to, že právny úkon dania výpovede nemožno považovať za absolútne neplatný s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka, ktorú žalobca odvodzoval od nedostatku slobody vôle. Podľa súdu prvej inštancie v obsahu výpovede nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali, že obsah výpovede nezodpovedá vôli žalobcu alebo, že takýto písomný prejav žalobcu bol vykonaný neslobodne (napr. že dôvodom výpovede je porušenie povinnosti žalovanej a nevyplácanie mzdy, strata príjmu, zdravotné dôvody na strane žalobcu, závery lekárskeho posudku, atď.) a uvedené tvrdenia žalobcu sa v konaní ani nepodarilo preukázať. Súd prvej inštancie považoval za potrebné ďalej zdôrazniť, že je síce pravdou, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd prihliadať ex offo, avšak z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré záver o takejto neplatnosti právneho úkonu výpovede odôvodňujú. Rovnako za nedôvodnú a účelovú považoval argumentáciu žalobcu, že sa výpoveďou neprípustne vopred vzdal svojho nároku na náhradu mzdy, a preto je výpoveď podľa § 17 Zákonníka práce neplatná. Uviedol, že podstatou a cieľom skončenia pracovného pomeru výpoveďou je že žiadnej zo strán už ďalšie práva a povinnosti zo zaniknutého právneho vzťahu nevznikajú. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobcovi nebolo možné prideľovať vhodnú prácu, ktorá by zodpovedala obmedzeniam v lekárskom posudku, keďže sa na pracovisko vôbec nedostavil. Zo stručnej charakteristiky práce vyplýva, že žalobca mohol vykonávať prácu zodpovedajúcu obmedzeniam v lekárskom posudku aj na základe uzavretej pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, ak zamestnanec dlhodobo (nie dočasne s určitým obmedzením) stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež aj ako „odvolací súd“ alebo,,krajský súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 29. novembra 2022, sp. zn. 16CoPr/10/2022 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil a žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Na zdôraznenie jeho správnosti k odvolacej námietke žalobcu uviedol, že nedôvodne namieta, že záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého jeho výpoveď zo dňa 27. júla 2015 spĺňa všetky náležitosti pre platné právne úkony, nezodpovedá vykonaným dôkazom. Podľa odvolacieho súdu je posúdenie náležitostí právneho úkonu totiž záverom právnym a nie skutkovým. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade výpovede žalobcu z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce, danej bez uvedenia dôvodu, ide o platný právny úkon, v dôsledku ktorého pracovný pomer žalobcu dňa 30. septembra 2015 zanikol. K námietke žalobcu, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, a preto bol aj súd prvej inštancie povinný zohľadniť jeho stav tiesne, v akom sa v čase doručenia výpovede žalovanej nachádzal vzhľadom na správanie žalovanej, odvolací súd uviedol, že na absolútnu neplatnosť je síce súd povinný prihliadať ex offo, avšak iba ak z vykonaného dokazovania vyplynú skutočnosti, ktoré záver o takejto neplatnosti určitého právneho úkonu odôvodňujú. V preskúmavanej veci však takéto skutočnosti vykonaným dokazovaním zistené neboli. Odvolací súd ďalejuviedol, že pokiaľ žalobca argumentoval tým, že súdu prvej inštancie v konaní bola známa, a preukázaná skutočnosť, že jeho vôľa skončiť pracovný pomer so žalovanou nebola slobodná, toto tvrdenie žalobcu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Záverom odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaná ani nemala možnosť žalobcovi prideľovať inú prácu, zodpovedajúcu obmedzeniam v lekárskom posudku bez toho, aby vôbec prišiel na pracovisko, a preto súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že v prípade výpovede žalobcu z pracovného pomeru ide o platný právny úkon, ktorý mal za následok ukončenie jeho pracovného pomeru ku dňu 30.septembra 2015, čo má za následok, že za obdobie po tomto dni žalobcovi nárok na náhradu nemohol vzniknúť. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 CSP, v súlade s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj,,dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu). Dovolateľ navrhol zrušiť rozsudky nižších súdov a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal, že odvolací súd nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz, ktorý mal preukázať, že pri vyhotovení lekárskeho posudku zo dňa 17. apríla 2015 došlo k administratívnej chybe, ktorá vytvorila žalovanej, ako aj konajúcim súdom priestor na jeho nesprávnu interpretáciu. Podľa dovolateľa jednoznačnosť záveru lekárskeho posudku je v tomto prípade rozhodujúcou skutočnosťou, od ktorej záviselo posúdenie konania strán sporu a zároveň aj rozhodnutie súdu v predmetnej veci. 3.1. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu primárne záviselo od posúdenia právnej otázky, či výpoveď žalobcu zo dňa 27. júla 2015 je alebo nie je platným právnym úkonom. Pri jej riešení odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ide o platný právny úkon, v dôsledku, čoho pracovný pomer žalobcu zanikol a žalobcovi tým pádom nevznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od januára 2017 do decembra 2019. Podľa žalobcu sa odvolací súd pri posudzovaní uvedenej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe a to konkrétne rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z 30. marca 1979,5 Cz 12/79 a rozsudku NS SR zo dňa 25. júla 1996, sp. zn. 2Cdo/41/1996 a tým vec nesprávne právne posúdil. Po rekapitulácii priebehu doterajšieho konania dovolateľ namietal, že lekársky posudok zo dňa 17. apríla 2015 obsahuje administratívny chybu, keďže podľa § 30f ods. 2 zákona č. 335/2007 Z. z. záver lekárskeho posudku o zdravotnej spôsobilosti na prácu znie a) spôsobilý na výkon posudzovanej práce, b) spôsobilý na výkon posudzovanej práce s dočasným obmedzením, c) spôsobilý na výkon posudzovanej práce s trvalým obmedzením, d) dočasne nespôsobilý na výkon posudzovanej práce, alebo e) dlhodobo nespôsobilý na výkon posudzovanej práce. Na základe uvedenej administratívnej chyby podľa dovolateľa žalovaná prezentovala účelovú argumentáciu, podľa ktorej žalobca nebol uznaný nespôsobilým na všetky pracovné činnosti, ktoré boli predmetom pracovnej zmluvy, mohol tak niektoré pracovné úkony realizovať, a nič mu nebránilo v tom, aby vykonával prácu zodpovedajúcu jeho obmedzeniam uvedeným v lekárskom posudku. Uvedené prevzal aj súd prvej inštancie, keď v rozsudku konštatoval, že zo stručnej charakteristiky práce vyplýva, že žalobca mohol vykonávať prácu zodpovedajúcu obmedzeniam v lekárskom posudku aj na základe uzavretej pracovnej zmluvy. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, a to aj napriek tej skutočnosti, že dočasná nespôsobilosť na posudzovanú prácu pozná výlučne iba časové obmedzenie, nie obmedzenie z hľadiska činností. 3.2. Dovolateľ bol toho názoru, že súd nie je oprávnený posudzovať zdravotnú spôsobilosť žalobcu na prácu dohodnutú v pracovnej zmluve, rovnako nie je oprávnený modifikovať závery lekárskeho posudku z nespôsobilosti na spôsobilosť s obmedzením, keď súdy na podnet žalovanej nesprávnym spôsobom interpretovali záver lekárskeho posudku, keď v rozpore s jeho obsahom o nespôsobilosti žalobcu vykonávať dohodnutú prácu ustálili skutkový stav, podľa ktorého bol žalobca spôsobilý vykonávať prácu v obmedzenom rozsahu podľa pracovnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd založil slobodu vôle žalobcu skončiť pracovný pomer so žalovanou na tom, že žalobca sa mohol a mal dostaviť na pracovisko a mohol vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve v rozsahu obmedzenia podľa lekárskehoposudku, zásadným spôsobom sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyslovenom v judikáte R 31/80 a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca nemal povinnosť dostaviť sa na pracovisko k výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, na ktorej vykonávanie bol podľa lekárskeho posudku nespôsobilý. Žalobca v ďalšom zotrval na svojej doterajšej argumentácii ohľadom nepriaznivej situácie v dôsledku prístupu žalovanej. Bol toho názoru, že súdy sa pri posudzovaní žalobcovej vôle pri skončení pracovného pomeru zameriavali len na samotný obsah textu výpovede a prihlásenie žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, bez toho aby dôsledne zohľadnili nepriaznivé pomery (najmä zlú sociálnu situáciu a psychický stav), ktoré u žalobcu preukázateľne a objektívne nastali a ktoré mali vplyv na jeho rozhodovanie. Pokiaľ teda odvolací súd pri posudzovaní slobody vôle žalobcu a tým aj platnosti výpovede, nebral do úvahy stav tiesne, v ktorej sa žalobca ocitol a v ktorej tento úkon uskutočnil, odvolací súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 25. júla 1996, sp. zn. 2Cdo/41/1996. Z dôvodu absencie slobody rozhodovania výpoveď žalobcu zo dňa 27. júla 2015 nespĺňa predpoklady platného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je neplatným právnym úkonom nevyvolávajúcim zamýšľané právne účinky.

4. K dovolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná k skutkovému stavu a dovolacím argumentom. Uviedla, že rozhodnutia konajúcich súdov považuje za správne, vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a dovolanie za nedôvodné. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že odvolací súd nevykonal navrhovaný dôkaz, ktorý mal preukázať, že pri vyhotovovaní lekárskeho posudku došlo k administratívnej chybe, ktorá mala za následok jeho nesprávnu interpretáciu žalovanou aj súdmi.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

12. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov (nevykonaním dokazovania) bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.

13. Dovolaciu námietku uvedenú v bode 10. dovolací súd vzhliadol ako neopodstatnenú. Z dovolania žalobcu síce vyplýva, že odvolaciemu súdu vytýka nevykonanie dôkazu smerujúceho k preukázaniu tej skutočnosti, že pri vyhotovovaní lekárskeho posudku došlo k administratívnej chybe, avšak ani pri posudzovaní podaného odvolania podľa jeho obsahu (§ 124 CSP) z neho nevyplýva, že by žalobca jeho vykonanie navrhol. Napokon dovolaciemu súdu nie je zrejmé, aký dôkaz nemal odvolací súd vykonať. Skôr sa javí, že žalobca v odvolaní v súvislosti s lekárskym posudkom zo dňa 17. apríla 2015 spochybňuje závery súdu prvej inštancie, predkladá súdu vlastné hodnotenie dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový stav. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). 13.1. Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že v civilnom sporovom poriadku sa uplatňuje systém neúplnej apelácie, ktorý vylučuje možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Súčasne platí, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). 13.2. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy a/ ak sa týkajú procesných podmienok, b/ ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 13.3. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v odvolaní uvádza, že v konaní navrhoval vykonať dokazovanie správnosti vyplnenia lekárskeho posudku zo dňa 17. apríla 2015, keďže podľa žalobcu pokiaľ ide o záver lekárskeho posudku (dočasnú nespôsobilosť žalobcu na posudzovanú prácu s vymedzením činností, ktoré žalobca nemôže vykonávať) ide len o pisársku chybu pri administratívnom úkone. Po dôkladnom preštudovaní spisu dovolací súd dospel k záveru, že uvedené tvrdenie žalobcu sa nezakladá na pravde, z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca počas konania pred prvoinštančným súdom navrhoval vykonanie akéhokoľvek dokazovania súvisiaceho s predmetným lekárskym posudkom. Žalobca toto neuvádza v žalobe ani v replike, a ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 4. apríla 2022 (č. l. 72) na otázku súdu, aké dôkazy navrhuje vykonať žalobca uviedol, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Z uvedeného vplýva, že aj v prípade, ak by žalobca v odvolacom konaní navrholvykonanie konkrétneho dôkazu, dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vykonanie dôkazu predloženého až v odvolacom konaní, hoci sa mohol predložiť aj skôr, by znamenalo popretie princípu neúplného apelačného konania, koncentračnej zásady, popretie dôkaznej povinnosti sporových strán, ako aj povinnosti tvrdenia v zmysle čl. 8 CSP.

14. Dovolateľ v danom prípade preto neopodstatnene namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP, preto dovolací súd dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

15. Žalobca ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Z obsahu dovolania je zrejmé, že žalobca považuje ako nesprávne právne posúdenú otázku „či výpoveď žalobcu zo dňa 27. júla 2015 je platným právnym úkonom“. V súvislosti s touto otázkou uviedol, že odvolací súd sa pri jej riešení odklonil od právnych záverov vyjadrených v rozhodnutiach - rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z 30. marca 1979, 5 Cz 12/79 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. júla 1996, sp. zn. 2Cdo/41/1996.

16. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

19. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. a) CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma.

20. V zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

21. K spôsobu, ktorým žalobca v danom prípade odôvodňuje prípustnosť dovolania, najvyšší súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu v civilnom sporovom konaní spravidla predchádza riešenie celého radu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok s rôznym významom pre rozhodnutie. Na podklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje ako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Právna otázka relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP musí byť preto v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý dovolaciemu súdu umožňuje prijať záver o tom, konkrétne o ktorú otázku dovolateľovi ide a či vo vzťahu k nej je daná prípustnosť (a v prípade prípustnosti aj dôvodnosť) dovolania. Je potrebné si uvedomiť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“ (porovnaj sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017). Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, resp. súd, ktorý by mohol a mal posúdiť všetko, čím sa zaoberali súdy oboch inštancií; nemôže preto posudzovať všetky otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním). Treba tiež zdôrazniť, že dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 421 ods. 1 CSP) nie je možné interpretovať a uplatňovať rovnako, ako odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (porovnaj sp. zn. 8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolací súd už opakovane uviedol, že v súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania nie je oprávnený a ani povinný zakladať svoje úvahy na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli pri svojej argumentácii, že ide o právnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

22. Dovolateľ vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu zakotvenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP uviedol, že odvolací súd sa odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prezentovanej v rozhodnutí sp. zn. 5 Cz 12/1979 z 30. marca 1979, (R 31/1980) a poukazuje na právnu vetu z neho vyplývajúcu: „Prácu, ktorú pracovník nemôže vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu vykonávať, mu nemôže organizácia prideľovať (§ 35 ods. 1 písm. a) zák. práce), a to pokiaľ ide o druh práce a miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Odmietnutie výkonu takejto práce nie je porušením pracovnej disciplíny, a teda ani dôvodom výpovede pre porušenie pracovnej disciplíny (§ 46 ods. 1 písm. f) zák. práce)“. 22.1. Dovolateľ má za to, že ak odvolací súd založil slobodu vôle žalobcu skončiť pracovný pomer na tom, že žalobca sa mohol a mal dostaviť na pracovisko a mohol vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve v rozsahu obmedzenia podľa lekárskeho posudku, zásadným spôsobom sa odklonil od záverov vyjadrených v judikáte R 31/80.

23. Dovolateľ tiež vidí odklon aj od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/41/1996 z 25. júla 1996, v ktorom najvyšší súd uviedol:,,Tieseň je hospodársky či sociálny stav, v ktorom sa nachádza určitý subjekt v čase robenia právneho úkonu, ktorý stav naňho pôsobí takým spôsobom a takou intenzitou, že v dôsledku neho urobí právny úkon, ktorý by inak, nebyť tiesne, neurobil. Tento stav musí mať základ v objektívne existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach a je vždy determinovaný subjektívnou stránkou - samotným konajúcim a jeho „odolnosťou“ proti pôsobiacej ťaživej situácii. Rovnaká objektívna situácia môže u jedného subjektu vyvolať tieseň, u druhého nemusí. Pritom z hľadiskaexistencie tiesne, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, je irelevantné, ako tento stav vznikol a čo ho spôsobilo. Právny význam treba preto priznať aj tiesni majúcej základ v iných než politických motívoch, ba aj tiesni vyvolanej samotným konajúcim“.

24. Preto podľa názoru dovolateľa, ak odvolací súd pri posudzovaní vôle žalobcu a tým aj platnosti výpovede pracovného pomeru nezohľadnil stav tiesne, v ktorej sa žalobca ocitol a v ktorej tento úkon uskutočnil, výrazným spôsobom sa tým odchýlil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (sp. zn. 2Cdo/41/1996).

25. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, alebo neoznačí rozhodnutia, v ktorých bola konkrétna právna otázka dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku, a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil súd prvej inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky (do úvahy prichádzajúce) rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; týmto by uskutočnil prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3Cdo/6/2017 a sp. zn. 3Cdo/28/2017).

26. Z obsahu dovolania žalobcu podaného s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je zrejmé, že uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávností, ku ktorým podľa jeho názoru došlo v konaní pred odvolacím súdom, avšak nekonkretizoval vo vzťahu k posudzovaniu platnosti výpovede z pracovného pomeru právne otázky, na riešení ktorých založil odvolací súd svoje rozhodnutie, ani neoznačil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 421 ods. 1 CSP rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce rozdielne právne názory. Namietal, že žalobca svoje tvrdenia o dočasnej nespôsobilosti na výkon dohodnutej práce nepochybne preukázal lekárskym posudkom a mal za to, že súdy na podnet žalovanej nesprávne interpretovali závery lekárskeho posudku, keď ustálili, že žalobca bol spôsobilý vykonávať prácu v obmedzenom rozsahu. V čom konkrétne sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. akú právnu otázku rieši dovolací súd rozdielne, dovolateľ neuviedol. Žalobca týmito argumentmi vyjadril len svoj nesúhlas s vyhodnotením skutkových okolností a na to nadväzujúcim právnym posúdením veci odvolacím súdom. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie sp. zn. 5 Cz 12/1979 z 30. marca 1979, (R 31/1980), avšak dovolací súd uvádza, že v konaní 5 Cz 12/1979 išlo o odlišné skutkové okolnosti a preto je na danú vec predmetné rozhodnutie neaplikovateľné. Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza, že súdy založili svoje rozhodnutie o platnosti výpovede žalobcu na tom základe, že: “žalovanej sa nepodarilo preukázať tvrdený stav tiesne, do ktorej sa podľa žalobcu mal v čase doručenia výpovede dostať vzhľadom na správanie žalovanej. Odvolací súd bol toho názoru, že ani skutočnosť, že po tom, ako sa už niekoľko dní nedostavil na pracovisko, žalovaná žalobcovi oznámila, že ak nenastúpi do práce, bude jeho správanie považovať za neospravedlnenú neprítomnosť, za závažné porušenie pracovnej disciplíny a žalovaná mu podľa jeho predstavy nevyplácala náhradu mzdy za prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nie sú spôsobilé založiť stav tiesne, ktorý by mohol žalobcu prinútiť skončiť pracovný pomer so žalovanou výpoveďou bez uvedenia dôvodu“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie ako obiter dictum vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovi nebolo možné prideľovať vhodnú prácu, ktorá by zodpovedala obmedzeniam v lekárskom posudku, keďže sa na pracovisko vôbec nedostavil (do práce neprišiel), pričom odvolací súd iba skonštatoval správnosť záveru prvoinštančného súdu, nešlo však o otázku na ktorej by založil svoje rozhodnutie.

27. Vo vzťahu k druhému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn 2Cdo/41/1996 z 25. júla 1996, od ktorého sa mal podľa dovolateľa odvolací súd odkloniť, dovolací súd uvádza, že ani v tomto prípade dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Dovolateľ v dovolaní ibakonštatuje, čo je tieseň odkazom na vyššie uvedené rozhodnutie a uvádza, že nemožno súhlasiť so závermi súdov, podľa ktorých žalobca v konaní nepreukázal existenciu dôvodov, ktoré pri skončení pracovného pomeru negatívnym spôsobom ovplyvňovali slobodu jeho rozhodovania. Odvolací súd však dostatočne zrozumiteľne (rovnako ako súd prvej inštancie) v bode 27. rozsudku vysvetlil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa žalobca nachádzal v stave tiesne v čase dania výpovede, resp, že by skutočnosti, ktoré uviedol boli spôsobilé založiť stav tiesne, ktorý by mohol žalobcu prinútiť skončiť pracovný pomer so žalovanou výpoveďou bez uvedenia dôvodu.

28. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy nižších inštancií viedli k prijatiu jeho rozhodnutia. Z uvedeného je tak zjavné, že dovolateľ v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdmi; žiadnou takouto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (bez ohľadu na písmeno). Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní nárokov vyplývajúcich zo žalobného návrhu, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP.

29. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky, resp. aspoň jej možného jednoznačného vyvodenia z dôvodov dovolania nezohľadnil a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

30. Záverom dovolací súd uvádza, že pokiaľ ide o dovolateľom predložené stanovisko Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, dovolací súd dáva dovolateľovi do pozornosti, že v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva a dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (k tomu pozri II. ÚS 285/2017).

31. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolací dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP nebol žalobcom vymedzený spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Absencia daných náležitostí je dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP. Dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolací súd odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

32. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP) dovolací súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že jej v dovolacom konaní trovy konania vznikli.

33. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.