1Cdo/99/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Intrum Slovakia, s.r.o., Bratislava, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanému D. Ž., narodenému XX. Q. XXXX, U. XX, o zaplatenie 2.873,98 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín (predtým Okresný súd Považská Bystrica) pod sp. zn. 13Csp/2/2021, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19. januára 2022, sp. zn. 19CoCsp/34/2021, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 19. januára 2022, sp. zn. 19CoCsp/34/2021, a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica z 6. mája 2021, č. k. 13Csp/2/2021-124, zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Považská Bystrica (t. č. Okresný súd Trenčín) (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 6. mája 2021, č. k. 13Csp/2/2021- 124 zamietol žalobu z 04. novembra 2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2 873,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 3.532,08 eura od 01. marca 2018 do 23. apríla 2020, vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 3.268,08 eura od 24. apríla 2020 do 22. júna 2020, vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 3.137,22 eura od 23. júna 2020 do 25. augusta 2020, vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 3.005,60 eura od 26. augusta 2020 do 26. októbra 2020, vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 2.873,98 eura od 27. októbra 2020 do zaplatenia a trov konania. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že medzi právnou predchodkyňou žalobkyne ako veriteľkou a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 07. septembra 2016 uzatvorená Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru (ďalej len „Zmluva“) na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť žalovanému úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť formou pravidelných mesačných splátok. Žalovaný svoje povinnosti podľa zmluvy neplnil, neplatil v stanovených termínoch splátky a právna predchodkyňa žalobkyne podaním zo dňa 07. februára 2018 vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne ako postupcom ažalobkyňou ako postupníkom bola dňa 14. februára 2020 pohľadávka voči žalovanému postúpená žalobcovi ako postupníkovi. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovanému bol na základe Zmluvy poskytnutý úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 79,92 eura, s počtom mesačných splátok 96, s ročnou úrokovou sadzbou 9,70 % p. a., RPMN 10,90 %, priemernou RPMN 13,16 %. Z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 08. februára 2018 vyplýva, že právna predchodkyňa žalovanému oznámila vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Na základe zisteného skutkového stavu okresný súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku v zmysle ustanovenia § 103 druhá veta občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. S poukazom na ustanovenie § 53 ods. 9 občianskeho zákonníka konštatoval, že v prejednávanej veci právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru pre nezaplatenie splátky za mesiac október 2017, ktorá splátka bola splatná dňa 20. októbra 2017, kedy začala plynúť premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu, teda odo dňa 20. októbra 2017 a márne uplynula dňa 20. októbra 2020. Žalobca si svoje právo uplatnil až žalobou podanou na súde dňa 04. novembra 2020, teda po márnom uplynutí premlčacej doby.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 19. januára 2022, sp. zn. 19CoCsp/34/2021, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd vec preskúmal a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka viaže začiatok premlčacej doby na dátum zročnosti práve tej nesplnenej splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. V prípade spotrebiteľskej zmluvy má dodávateľ podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka povinnosť čakať s využitím práva na predčasné zosplatnenie (§ 565 Občianskeho zákonníka) ešte tri mesiace omeškania so zaplatením splátky, ale (keďže zákon nemá osobitné ustanovenia pre premlčanie takto zosplatneného dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy) premlčacia doba sa aj v takomto prípade začína počítať odo dňa zročnosti tejto omeškanej splátky. Ďalej uviedol, že týmto síce dochádza k skráteniu premlčacej doby o tri mesiace (keďže prvé tri mesiace omeškania dlžníka so splátkou dodávateľ nemôže ešte zosplatniť dlh, lebo by porušil ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), avšak vo všeobecnosti dĺžka premlčacej doby nie je v právnom poriadku jednotná. Podľa názoru odvolacieho súdu je v tomto prípade premlčacia doba v trvaní (de facto) dva a trištvrte roka dostatočná na to, aby veriteľ uplatnil svoj nárok na plnenie celého predčasne zosplatneného dlhu na súde. Tento výklad teda síce znamená de facto skrátenie všeobecnej trojročnej premlčacej doby o tri mesiace, k tomuto skráteniu však došlo v dôsledku jasného znenia textu samotného ustanovenia, čo nepredstavuje narušenie princípu právnej istoty veriteľa (keďže ust. § 103 druhej vety Občianskeho zákonníka jednoducho nepripúšťa iný výklad a toto ustanovenie bolo veriteľovi už od začiatku známe). Záverom konštatoval, že je správny záver súdu prvej inštancie, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenú splátku splatnú 20. októbra 2017 a keďže žalobca uplatnil na súde svoje právo na zaplatenie zosplatneného dlhu až návrhom na vydanie platobného rozkazu dňa 04. novembra 2020, je jeho nárok premlčaný. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľka mala za to, že právne posúdenie premlčania odvolacím súdom je nesprávne. Argumentovala tým, že odvolací súd opomenul na trvanie premlčacej doby aplikovať zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Podľa § 1 písm. a) uvedeného zákona lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú. Zákon č. 66/2020 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 27. marca 2020. Dovolateľka odvolaciemu súdu vyčítala, že aplikovaním tejto normy na posúdenie premlčania by odvolací súd zistil, že premlčacia doba v predmetnom konaní neplynula od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020, t. j. po dobu 35 dní. Dovolateľka ďalej dôvodila, že ak by všeobecnápremlčacia doba § 101 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 20. októbra 2020, aplikáciou ustanovenia § 1 písm. a) zákona č. 66/2020 Z. z. by došlo k predĺženiu jej plynutia o 35 dní, teda do 24. novembra 2020. Z uvedeného dôvodu má žalobkyňa za to, že žaloba bola na súde podaná pred uplynutím premlčacej doby. Dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež aj dôvodné.

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 10. Aby na základe dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania).

1 1. V prejednávanej veci dovolateľka odôvodnila dovolanie jediným dovolacím dôvodom, a to nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď v ňom vymedzila nielen to, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne (označenie právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvej inštancie), ale aj to, v čom spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav). Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

12. V danom prípade dovolateľka poukázala na právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktorý konštatoval, že záver súdu prvej inštancie je správny, ak dospel k záveru, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenú splátku splatnú dňa 20. októbra 2017 a keďže žalobca si uplatnil svoje právo na súde až dňa 04. novembra 2020, je jeho nárok premlčaný. Žalobkyňa tvrdila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, ak na trvanie premlčacej doby opomenul aplikovať ustanovenie § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že aplikáciou predmetnej normy by súdy dospeli k záveru, že premlčacia doba od 27. marca 2020 (dátum nadobudnutia účinnosti zákona) do 30. apríla 2020, t. j. po dobu 35 dní neplynula. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že ak všeobecná premlčacia doba podľa § 101 OZ uplynula dňa 20. októbra 2020, aplikáciou ustanovenia § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. došlo k predĺženiu jej plynutia o 35 dní, teda do 24. novembra 2020. Keďže žaloba bola podaná nasúde dňa 4. novembra 2020, nárok žalobkyne nie je premlčaný.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva, a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú, b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

15. Zákon č. 62/2020 Z. z. nadobudol účinnosť 27. marca 2020.

16. Podľa § 101 občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Podľa § 103 občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

18. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania podľa § 100 občianskeho zákonníka. Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie § 101 občianskeho zákonníka upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu.

19. Z dôvodovej správy k zákonu č. 62/2020 Z. z. vyplýva, že cieľom zákona je prijatie niektorých mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a niektorých opatrení v justícii. Medzi tieto opatrenia zákonodarca zaradil aj obmedzenie plynutia premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, resp. ich navrátenie v určených prípadoch, ako aj obmedzenie plynutia procesných lehôt. Podľa dôvodovej správy „toto opatrenie môže prispieť k tomu, aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku premlčania alebo preklúzie. Navrhované ustanovenie je zamerané na súkromnoprávne vzťahy, t.j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.“ Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27. marca 2020) a neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť pred 27. marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť počas stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 -30. apríla 2020.

20. V dovolateľkinom prípade súdy dospeli k záveru, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenie splátky splatnej 20. októbra 2017, premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu začala plynúť odo dňa splatnosti uvedenej splátky, teda od 20. októbra 2017 a márne uplynula dňa 20. októbra 2020. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že nižšie súdy nezohľadnili prerušenie plynutia premlčacej doby v dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý bol prijatý v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Právne posúdenie veci je úlohou súdu v zmysle zásady iura novit curia, ktorý na zistený skutkový stav aplikujerelevantné právne normy, a to aj bez toho, aby ich označili sporové strany. V zmysle uvedeného najvyšší súd konštatuje, že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu (a tiež súdu prvej inštancie), že nárok žalobkyne je premlčaný. Zohľadňujúc § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., premlčacia doba plynula do 26. marca 2020, prestala plynúť 27. marca 2020 a znova začala plynúť 1. mája 2020, teda dĺžka lehoty spočívala v absolútnom vyjadrení 35 dní. Dovolací súd musí dať dovolateľke za pravdu, že premlčacia doba v dôsledku prijatého zákona neuplynula 20. októbra 2020, ale uplynula až o 35 dní neskôr, t. j. 24. novembra 2020. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 04. novembra 2020, nárok žalobkyne nie je premlčaný.

21. Najvyšší súd vzhľadom na konštatovanú prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP a súčasne danú dôvodnosť, rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil. Keďže súd prvej inštancie vychádzal pri právnom posúdení veci z rovnakého nesprávneho právneho názoru ako odvolací súd a vec bude potrebné opätovne prejednať so zohľadnením právneho názoru vysloveného najvyšším súdom (§ 455 CSP) najvyšší súd je toho názoru, že pre zabezpečenie efektívneho a dôkladného posúdenia veci je potrebné zrušiť podľa § 449 ods. 2 CSP aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátiť podľa § 450 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

23. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.