Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Cdo 99/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne G., so sídlom v B., proti žalovanému J. H., bývajúcemu vo V., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. S.,
advokátom v B., o zaplatenie 636,73 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 5C 630/99, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 18. apríla 2005 sp. zn. 1Co 164/2004, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalovaného o d m i e t a.
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Kežmarok (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 14. apríla 2004 č. k.
5C 630/99 - 35 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni (v tom čase Č.) 19 182 Sk so
17,6 % úrokom z omeškania od 4. novembra 1998 až do zaplatenia ako aj náhradu trov
konania 2 101 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal
vykonaným dokazovaním za preukázané, že účastníci konania uzatvorili 4. novembra 1997
poistnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poistenie osobného automobilu s ročným poistným
19 182 Sk. V zmysle bodu 2 čl. 6 Všeobecných poistných podmienok poistenia motorových
vozidiel, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy, poistenie uzatvorené na jeden
poistný rok, predlžuje sa na ďalší rok, ak poistený alebo poisťovňa neoznámi druhému
účastníkovi zmluvy najmenej tri mesiace pred uplynutím poistného roku, že o ďalšie poistenie
nemá záujem. Z uvedeného ustanovenia súd prvého stupňa vyvodil, že medzi účastníkmi
konania sa poistná zmluva predĺžila na ďalší rok a žalovaný bol povinný zaplatiť poistné za
obdobie od 4. novembra 1998 do 4. novembra 1999 vo výške 19 182 Sk. Obranu žalovaného
spočívajúcu v tvrdení o neplatnosti čl. 6 bodu 2 Všeobecných poistných podmienok poistenia motorových vozidiel mal súd za nedôvodnú. Zároveň súd poukázal na ustanovenie § 803 ods.
3 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka ako na samostatnú úpravu prípadov
jednorázového poistného, z ktorého je zrejmé, že ak bolo medzi zmluvnými stranami
dohodnuté jednorázové poistné, a ak dôjde k zániku takto dohodnutého poistenia, má poistiteľ
(žalobkyňa) právo na zaplatenie celého poistného. Priznaný úrok z omeškania za obdobie od
4. novembra 1998 odôvodnil v spojitosti s tým, kedy žalobkyni vznikol nárok na poistné,
a ustanovením § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; výrok o trovách konania s poukazom
na plný procesný úspech žalobkyne a ňou vynaložené trovy konania.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 18. apríla
2005 sp. zn. 1 Co 164/2004 v spojení s opravným uznesením z 20. marca 2009 sp. zn.
1 Co 164/2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania 1 385 Sk do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný so žalobkyňou uzavrel
poistnú zmluvu týkajúcu sa jeho motorového vozidla, kde doba trvania poistenia bola
upravená v čl. 6 ods. 1 a 2 Všeobecných poistných podmienok schválených Ministerstvom
financií Slovenskej republiky v nadväznosti na ustanovenie § 803 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Keďže žalovaný nevypovedal zmluvu v lehote uvedenej v čl. 6 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok, predĺžila sa táto o ďalší rok, pričom žalovanému bolo
poskytnuté poistné krytie a v závislosti od toho v zmysle § 803 ods. 1 Občianskeho zákonníka
má poistiteľ – žalobkyňa právo na poistné až do konca poistenia. Argumentácia žalovaného
na odvolacom pojednávaní spočívajúca v tom, že si takýmto spôsobom počínal a oznámil
poisťovni, že trvá na ukončení poistného vzťahu, nebola preukázaná a to ani na súde prvého
stupňa. Odvolací súd skonštatoval správnosť i vo vzťahu k výroku o trovách konania a preto
podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil; o trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhoval
napadnuté rozhodnutie zmeniť a to tak, že by sa žalobe čiastočne vyhovelo a žalovanému sa
uložila povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 591 Sk a polovicu uhradeného súdneho poplatku. V
dovolaní namietal, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť riadne konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedenú vadu videl v zdĺhavom rozhodovaní (hoci
žaloba bola podaná v roku 1999, súd vo veci rozhodol až 14. apríla 2004) a oneskorenom
doručení rozsudku odvolacieho súdu (prevzal si ho až pri osobnej návšteve na súde prvého stupňa). Dovolateľ taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p) a poukazoval na ustanovenie § 801 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia poistnej zmluvy, podľa ktorého poistenie zaniklo takisto
tým, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do šiestich mesiacov od jeho
splatnosti. Poistné pre druhé poistné obdobie malo byť uhradené do 4. novembra 1998 a ak
uhradené nebolo, potom poistenie zaniklo uplynutím šesťmesačnej lehoty, t.j. 4. mája 1999.
Poisťovňa mohla teda oprávnene požadovať poistné len za pol roka, čo predstavuje sumu
9 591 Sk. Na rozdiel od právneho názoru vysloveného v potvrdenom rozsudku súdu prvého
stupňa mal za to, že ustanovenie § 803 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa na daný prípad
nevzťahuje, lebo poistná udalosť, z ktorej by žalovaný obdržal poistné plnenie, v predmetnej
veci nenastala. Dovolateľ taktiež nesúhlasil s priznaným príslušenstvom pohľadávky, čo
odôvodnil tým, že žalobkyňa nesprávne určila istinu sporu a príslušenstvo v oprávnenej
čiastke ani nevyúčtovala.
Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či
tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok
pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci
rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a
napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(§ 238 ods. 3).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku
prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je
nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
vyvodiť nemožno.
Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť
dovolania smerujúceho proti rozsudku nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom
treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie
účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade
tejto povahy skutočne došlo.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Pokiaľ dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zdĺhavom rozhodovaní
súdu prvého stupňa a oneskorenom doručení rozhodnutia odvolacieho súdu (teda v prieťahoch
v konaní), táto jeho námietka neobstojí.
V zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi
konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesného právo
účastníka môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej
dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je
právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťažnosť na
Ústavný súd Slovenskej republiky. Aj keď neodôvodnená nečinnosť súdu môže komplikovať
účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu je možno dosiahnuť uvedenými
prostriedkami, nie cestou dovolania.
Ak by sa prieťahy v konaní považovali za procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., zrušením napadnutého rozhodnutia by sa nemohla dosiahnuť ochrana
(náprava) procesných práv účastníka dotknutých prieťahmi. Prieťahy v súdnom konaní nie sú
preto judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by bez
ďalšieho zakladal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 37/2003 z 29. júla 2003, ktoré bolo
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým číslom 4/2005). Najvyšší súd
Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej
judikatúry.
Dovolateľ taktiež namietal, že rozhodnutia súdov obidvoch stupňov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z
uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v
zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania, lebo podľa § 151 ods. 1 O. s. p. nepodala návrh na uloženie tejto povinnosti (zjavne z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. augusta 2011
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta