Najvyšší súd Slovenskej republiky  

1 Cdo 99/2010

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne G., so sídlom v B., proti žalovanému J. H., bývajúcemu vo V., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. S.,

advokátom v B., o zaplatenie 636,73 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Kežmarok pod sp. zn. 5C 630/99, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v

Prešove z 18. apríla 2005 sp. zn. 1Co 164/2004, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a.

Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Kežmarok (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 14. apríla 2004 č. k.  

5C 630/99 - 35 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni (v tom čase Č.) 19 182 Sk so

17,6 % úrokom z omeškania od 4. novembra 1998 až do zaplatenia ako aj náhradu trov

konania 2 101 Sk, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa mal

vykonaným dokazovaním za preukázané, že účastníci konania uzatvorili 4. novembra 1997

poistnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poistenie osobného automobilu s ročným poistným

19 182 Sk. V zmysle bodu 2 čl. 6 Všeobecných poistných podmienok poistenia motorových

vozidiel, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou poistnej zmluvy, poistenie uzatvorené na jeden

poistný rok, predlžuje sa na ďalší rok, ak poistený alebo poisťovňa neoznámi druhému

účastníkovi zmluvy najmenej tri mesiace pred uplynutím poistného roku, že o ďalšie poistenie

nemá záujem. Z uvedeného ustanovenia súd prvého stupňa vyvodil, že medzi účastníkmi

konania sa poistná zmluva predĺžila na ďalší rok a žalovaný bol povinný zaplatiť poistné za

obdobie od 4. novembra 1998 do 4. novembra 1999 vo výške 19 182 Sk. Obranu žalovaného

spočívajúcu v tvrdení o neplatnosti čl. 6 bodu 2 Všeobecných poistných podmienok poistenia motorových vozidiel mal súd za nedôvodnú. Zároveň súd poukázal na ustanovenie § 803 ods.

3 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka ako na samostatnú úpravu prípadov

jednorázového poistného, z ktorého je zrejmé, že ak bolo medzi zmluvnými stranami

dohodnuté jednorázové poistné, a ak dôjde k zániku takto dohodnutého poistenia, má poistiteľ

(žalobkyňa) právo na zaplatenie celého poistného. Priznaný úrok z omeškania za obdobie od

4. novembra 1998 odôvodnil v spojitosti s tým, kedy žalobkyni vznikol nárok na poistné,

a ustanovením § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; výrok o trovách konania s poukazom

na plný procesný úspech žalobkyne a ňou vynaložené trovy konania.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 18. apríla

2005 sp. zn. 1 Co 164/2004 v spojení s opravným uznesením z 20. marca 2009 sp. zn.  

1 Co 164/2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanému uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania 1 385 Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd mal za preukázané, že žalovaný so žalobkyňou uzavrel

poistnú zmluvu týkajúcu sa jeho motorového vozidla, kde doba trvania poistenia bola

upravená v čl. 6 ods. 1 a 2 Všeobecných poistných podmienok schválených Ministerstvom

financií Slovenskej republiky v nadväznosti na ustanovenie § 803 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Keďže žalovaný nevypovedal zmluvu v lehote uvedenej v čl. 6 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok, predĺžila sa táto o ďalší rok, pričom žalovanému bolo

poskytnuté poistné krytie a v závislosti od toho v zmysle § 803 ods. 1 Občianskeho zákonníka

má poistiteľ – žalobkyňa právo na poistné až do konca poistenia. Argumentácia žalovaného

na odvolacom pojednávaní spočívajúca v tom, že si takýmto spôsobom počínal a oznámil

poisťovni, že trvá na ukončení poistného vzťahu, nebola preukázaná a to ani na súde prvého

stupňa. Odvolací súd skonštatoval správnosť i vo vzťahu k výroku o trovách konania a preto

podľa § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil; o trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhoval

napadnuté rozhodnutie zmeniť a to tak, že by sa žalobe čiastočne vyhovelo a žalovanému sa

uložila povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 591 Sk a polovicu uhradeného súdneho poplatku. V

dovolaní namietal, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť riadne konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedenú vadu videl v zdĺhavom rozhodovaní (hoci

žaloba bola podaná v roku 1999, súd vo veci rozhodol až 14. apríla 2004) a oneskorenom

doručení rozsudku odvolacieho súdu (prevzal si ho až pri osobnej návšteve na súde prvého stupňa). Dovolateľ taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p) a poukazoval na   ustanovenie § 801 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase uzavretia poistnej zmluvy, podľa ktorého poistenie zaniklo takisto

tým, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do šiestich mesiacov od jeho

splatnosti. Poistné pre druhé poistné obdobie malo byť uhradené do 4. novembra 1998 a ak

uhradené nebolo, potom poistenie zaniklo uplynutím šesťmesačnej lehoty, t.j. 4. mája 1999.

Poisťovňa mohla teda oprávnene požadovať poistné len za pol roka, čo predstavuje sumu

9 591 Sk. Na rozdiel od právneho názoru vysloveného v potvrdenom rozsudku súdu prvého

stupňa mal za to, že ustanovenie § 803 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa na daný prípad

nevzťahuje, lebo poistná udalosť, z ktorej by žalovaný obdržal poistné plnenie, v predmetnej

veci nenastala. Dovolateľ taktiež nesúhlasil s priznaným príslušenstvom pohľadávky, čo

odôvodnil tým, že žalobkyňa nesprávne určila istinu sporu a príslušenstvo v oprávnenej

čiastke ani nevyúčtovala.

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. Občiansky súdny poriadok

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý zmeňujúci

rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2) a

napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4  

(§ 238 ods. 3).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (pričom odvolací súd vo svojom výroku

prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je

nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

vyvodiť nemožno.

Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p., ukladajúceho dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal prípustnosť

dovolania smerujúceho proti rozsudku nielen vo vzťahu k § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.

  So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pričom

treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo tvrdenie

účastníka o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade

tejto povahy skutočne došlo.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Pokiaľ dovolateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zdĺhavom rozhodovaní

súdu prvého stupňa a oneskorenom doručení rozhodnutia odvolacieho súdu (teda v prieťahoch

v konaní), táto jeho námietka neobstojí.

V zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu korešpondujúce procesného právo

účastníka môže byť v určitom prípade negatívne dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej

dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany v prípade ich vzniku je

právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej správy a právo podať sťažnosť na

Ústavný súd Slovenskej republiky. Aj keď neodôvodnená nečinnosť súdu môže komplikovať

účastníkom výkon ich procesných práv, nápravu je možno dosiahnuť uvedenými

prostriedkami, nie cestou dovolania.

Ak by sa prieťahy v konaní považovali za procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p., zrušením napadnutého rozhodnutia by sa nemohla dosiahnuť ochrana

(náprava) procesných práv účastníka dotknutých prieťahmi. Prieťahy v súdnom konaní nie sú

preto judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod, ktorý by bez

ďalšieho zakladal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 37/2003 z 29. júla 2003, ktoré bolo

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým číslom 4/2005). Najvyšší súd

Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa od doterajšej

judikatúry.

Dovolateľ taktiež namietal, že rozhodnutia súdov obidvoch stupňov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z

uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v

zmysle § 237   O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení   § 237 O.s.p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   žalovaného

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však žalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania, lebo podľa § 151 ods. 1 O. s. p. nepodala návrh na uloženie tejto povinnosti (zjavne z dôvodu, že jej žiadne trovy nevznikli).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. augusta 2011

  JUDr. Milan D e á k, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta