UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanej J. bývajúcej v G., zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4, o zaplatenie 14.848,62 eur, vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 8 C 15/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 7. novembra 2018, sp. zn. 11 Co 386/2017, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovanej priznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. júla 2017 č. k. 8 C 15/2009- 300 žalobu žalobcu, ktorou sa od pôvodne žalovaného C. domáhal zaplatenia nájomného za užívanie nehnuteľností mesačne vo výške 182,57 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, zamietol. Žalobca skutkovo žalobu odôvodnil tak, že s pôvodne žalovaným C. boli spoluvlastníkmi nehnuteľností evidovaných na parc. č. XXX/X a X záhrady, zastavané plochy a nádvoria a rodinného domu s. č. XXX na parcele č. XXX/X, zapísané na LV č. XXX v k. ú. M.. Od smrti Y. zomrelého dňa XX. N. XXXX, nehnuteľnosti užíval sám žalovaný, ktorého viackrát vyzval, aby mu umožnil v primeranom podiele užívať rodinný dom s príslušenstvom, čo mu však neumožnil. Pôvodný žalovaný C. dňa XX. I. XXXX zomrel a dedičkou sa stala jeho dcéra J.. Mal za to, že nebolo v konaní sporným, že žalobca a žalovaná (predtým pôvodný žalovaný) sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Konštatoval, že pokiaľ žalobca tvrdil, že pôvodný žalovaný mu bránil v užívaní jeho podielu, túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. V konaní nebolo preukázané, či pôvodne žalovaný nehnuteľnosti užíval v celom rozsahu, teda aj podiel patriaci žalobcovi. Pôvodne žalovaný toto popieral, tvrdil, že nehnuteľnosť neužíval, len ju udržiaval. Súd ďalej argumentoval, že vo vzťahu k užívaniu veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu bez dohody nejde o bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ sa podielový spoluvlastník domáha náhrady voči druhému spoluvlastníkovi z toho dôvodu, že užíva spoločnú vec nad rámec svojho podielu na spoločnej veci bez dohody s ním, ide o nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie § 137 ods. 1 Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), z ktorého vyplýva, vakom rozsahu sa ten ktorý spoluvlastník podieľa na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok, ktorý sa opiera o zákonné ustanovenie nemôže byť nárokom bez právneho dôvodu, pretože ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú kogentnú povahu a nie je preto možné ich neprípustným spôsobom vykladať extenzívne. Súd preto nárok žalobcu podriadil pod ustanovenia OZ upravujúce nárok za užívanie nehnuteľnosti a žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočnosť, že by žalovaný sám užíval nehnuteľnosť, a že by mu bránil v užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu. Samotný nárok žalobcu posúdil ako nepremlčaný. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 7. novembra 2018, sp. zn. 11 Co 386/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to (o.i.), že obsahom spoluvlastníckeho práva je okrem iného aj oprávnenie spoluvlastníka vec užívať a spoluvlastníci sa majú dohodnúť na tom, ako budú spoločnú vec užívať. V zmysle § 139 OZ spoluvlastníci si môžu na základe dohody upraviť užívanie spoločnej veci, napr. spoločného domu, záhrady a v prípade nezhôd obrátiť sa na súd. Spoluvlastnícky podiel je vyjadrením vzťahu spoluvlastníka k veci, nejedná sa o podiel vymedzený na veci reálne tak, aby bolo zrejmé, ktorému zo spoluvlastníkov, ktorá konkrétna časť spoločnej veci patrí. Spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci, v rámci neho nie je preto možné oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je umožnené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Právo podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu vyplývajúcom z jeho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z § 137 ods. 1 OZ, t. j. z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu v spojení s § 123 OZ, podľa ktorého vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd priznal plnú náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP).
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť a dôvodnosť videl v tom, že súdy nesprávnym procesným postupom mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP), ako aj v tom, že rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej právomoci súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Dôvodil, že po odznení výpovede pôvodného žalovaného sa medzi stranami konania stalo nesporným, že o užívanie nehnuteľností prejavil záujem, ale aj to, že pôvodný žalovaný s tým nesúhlasil a výslovne mu odmietol vydať kľúč. Za tohto stavu považoval za samozrejmé, že nijaké ďalšie dôkazy ohľadom týchto skutkových okolností už nie je potrebné navrhovať a vykonávať. Osobitne zdôraznil, že nedošlo ani k tomu, aby okresný súd ešte v priebehu konania vyhodnotil skutkový stav v tomto smere tak, že uvedené okolnosti sa stále javia ako sporné. Už v podanom odvolaní namietal nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal, že odvolací súd poukázal na to, že jedna ojedinelá výzva na vydanie kľúčov od rodinného domu nepreukazuje seriózny záujem žalobcu o domáhanie sa užívania jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti faktickým výkonom práva, ale ani to, že pôvodný žalovaný mu v užívaní nehnuteľnosti bránil. Namietal tiež, že v priebehu konania ešte pred vynesením rozsudku súd prvej inštancie nevyhodnotil skutkový stav v uvedenom smere v tom zmysle, že ide stále o sporné okolnosti, na ktoré krajský súd nijako nereflektoval. Povinnosťou okresného súdu bolo určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, resp. ktoré treba považovať za nesporné. Postup okresného súdu bol nielen nezákonný, ale vo svojich dôsledkoch vytvoril prekvapivý stav, ktorý nemohol očakávať, a ktorého dôsledky sa už nedali v súvislosti s prípadnými novými dôkazmi v odvolacom konaní napraviť. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP namietal, že okresný súd nesprávne právne posúdil obranu pôvodného žalovaného, podľa ktorej on nehnuteľnosť nevyužíval, pretože tam len chodilz dôvodu jej udržiavania. Poukázal na právny názor okresného súdu, podľa ktorého uplatnený nárok treba považovať za finančný nárok za užívanie nehnuteľnosti pôvodným žalovaným, hoci nepreukázal, že by pôvodný žalovaný nehnuteľnosť užíval. Zdôraznil, že za zásadnú právnu otázku považuje to, či pôvodný žalovaný, ktorý ho z možnosti užívať nehnuteľnosť vylúčil, nesie za takéto konanie (znemožnenie výkonu spoluvlastníckych práv) zodpovednosť iba v prípade, ak zároveň popri tom, že ho z možnosti užívania vylúčil, sám nehnuteľnosť užíval, alebo nesie túto zodpovednosť v prípade jeho vylúčenia z možnosti nehnuteľnosť užívať bez ohľadu na to, či zároveň on sám nehnuteľnosť užíval, či neužíval. Vyslovil názor, že za takého skutkového stavu, keď je medzi stranami nesporné, že pôvodný žalovaný ho z možnosti nehnuteľnosť užívať fyzicky vylúčil (odmietnutím vydať mu kľúč umožňujúci prístup), je úplne irelevantné, akým spôsobom sa výlučne iba on rozhodol s celou nehnuteľnosťou nakladať. Bez ohľadu na to, či nehnuteľnosť sám užíval, nič sa tým nemení na tom, že reálny výkon jeho spoluvlastníckeho práva celkom znemožnil. Za tohto stavu mu nemôže neprislúchať súdna ochrana na tom základe, že sám pôvodný žalovaný nehnuteľnosť neužíval. Žalobca nemôže niesť následky svojvoľných rozhodnutí pôvodného žalovaného ako spoluvlastníka a v dôsledku takýchto jeho jednostranných rozhodnutí nemať trvale nijaký úžitok zo spoluvlastníckeho práva. Uvedená rozhodujúca právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená.
4. Žalovaná navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.
6. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012, 1 Cdo 18/2018, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo 99/2017).
8. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov civilného procesu osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorým možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Právna úprava vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť a mimoriadnosť dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 109/2018, 2 Cdo 165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 6 Cdo 107/2012 a 8 Cdo 67/2017).
9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
10. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP jeproti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
11. V danom prípade žalobca podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dôvodil najmä, že po odznení výpovede pôvodného žalovaného sa medzi stranami konania stalo nesporným, že o užívanie nehnuteľností prejavil záujem, ale aj to, že pôvodný žalovaný s tým nesúhlasil a výslovne mu odmietol vydať kľúč. Namietal, že odvolací súd poukázal na to, že jedna ojedinelá výzva na vydanie kľúčov od rodinného domu nepreukazuje seriózny záujem žalobcu o domáhanie sa užívania jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti faktickým výkonom práva, ale ani to, že pôvodný žalovaný mu v užívaní nehnuteľnosti bránil. Namietal tiež, že v priebehu konania ešte pred vynesením rozsudku súd prvej inštancie nevyhodnotil skutkový stav v uvedenom smere v tom zmysle, že ide stále o sporné okolnosti, na ktoré krajský súd nijako nereflektoval.
12. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné. Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd uvádza, že znakmi vady zmätočnosti konania podľa tohto ustanovenia sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentami procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).
14. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu považovaná za inú procesnú vadu než je zmätočnosť, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (porovnaj R 111/1998). K uvedenej námietke nepreskúmateľnosti a nedostatku v odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie, dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Od tohto stanoviska dovolací súd aj za účinnosti CSP (§ 420 písm. f/ CSP) nevidí dôvod sa odkloniť.
15. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci, to, ako súd viedol spor, znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 217/2018, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
16. Pokiaľ ide o odňatie možnosti konať pred súdom, „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“ R 37/1993. „Ak súd vpriebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“ R 125/1999.
17. Dovolaním napádaný rozsudok podľa názoru dovolacieho súdu uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy a úvahy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení.
18. Treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. V danom prípade ale odvolací súd aj vysvetlil ďalšie svoje úvahy, prečo považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne.
19. Ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.
20. Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je tiež nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993.
21. Aj z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) je potrebné konštatovať, že dovolateľovi sa dostalo v konaniach pred súdmi oboch inštancií kontradiktórneho procesu. V rôznych štádiách súdneho konania mal možnosť predkladať argumenty, ktoré považoval za relevantné pre svoj prípad, bol aj verejne vypočutý pred súdmi oboch inštancií. Faktické a právne zdôvodnenie rozsudkov nižších súdov boli primerane obsiahle. Nebolo teda možné prísť k záveru, že by sa odvolací súd nezaoberal argumentami dovolateľa (porovnaj Bochan proti Ukrajine, č. 7577/02, § 84, 3. máj 2007).
22. Pokiaľ ide o kvalitu odôvodnenia, jeho jasnosť a zrozumiteľnosť, z hľadiska práv strany konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, (napríklad rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I), podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany sporových strán konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higgins a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I), tiež Van de Hurk v. Holandsko, sťažnosť č. 16034/90, rozsudok z 19. apríla 1994, Ruiz Torija c. Španielsko, sťažnosť č. 18390/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko, sťažnosť č. 18064/91, rozsudok z 9. decembra 1994, séria A, č. 303).
23. Koncept spravodlivého konania vyžaduje, aby odvolací súd, ktorý sa stotožnil s dôvodmi pre svoje rozhodnutie, či už tým spôsobom, že prevzal dôvody nižšieho súdu, alebo inak, adresoval znovu v skutočnosti zásadné otázky a argumenty, ktoré mu boli v rámci odvolacieho konania predložené. (Helle proti Fínsku, 19 december 1997, § 60, Reports of Judgments and Decisions 1997 VIII, a Hansen proti Nórsku, č. 15319/09, § 60, 2 október 2014).
24. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie v časti, v ktorej sa namieta existencia procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, keď nebolo preukázané, že by došlo k nesprávnemu procesnému postupu tým, že by nebolo zachované rovné postavenie strán, ako aj že súdy nevykonali dôkaz vypočutím zvukovej nahrávky, že by neboli vykonané potrebné dôkazy, ako aj, že by odôvodnenie rozhodnutia nebolo jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, keď dalo odpovede na podstatné otázky pre rozhodnutie vo veci, a tiež otázka oprávnenia rozhodnutia riaditeľky pobočky, teda že by došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces, treba odmietnuť ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP.
25. Pokiaľ ide o dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
26. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 1 Cdo 208/2016, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 89/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).
27. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
29. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dôvodom prípustnosti dovolania.
30. V dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, uvedený dôvodprípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá v prvom rade formuláciu právnej otázky a zároveň, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Na rozdiel od predošlej právnej úpravy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, keď výlučne odvolací súd mohol vysloviť, že je v jeho rozhodnutí riešená otázka zásadného právneho významu, na ktorú samostatným výrokom pripustil dovolanie a dovolací súd nemal oprávnenie skúmať, či skutočne ide o otázku zásadného právneho významu, ale bol oprávnený preskúmavať takéto rozhodnutie odvolacieho súdu iba v rámci pripustenej otázky, súčasná právna úprava dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená, a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania. Dovolací súd o tom, že dovolanie je z tohto dôvodu prípustné, nevydáva osobitné rozhodnutie, ale sám si posúdi túto otázku ako predbežnú a v prípade, že dospeje ku kladnému záveru, ide o prípustné dovolanie a dovolací súd bez ďalšieho preskúma napadnuté rozhodnutie a meritórne o ňom rozhodne. V konkrétnom prípade musí dovolateľ relevantne odôvodniť, že dovolanie je prípustné, pretože zásadná právna otázka nebola dovolacím súdom dosiaľ riešená, pričom dôvodom dovolania potom môže byť len otázka právneho posúdenia a spochybnenie jej vyriešenia zo strany odvolacieho súdu a ako aj odôvodnenie právneho záveru, ktorý zastáva dovolateľ (porovnaj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1382).
31. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nevymedzí právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli, v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti, novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3 Cdo 6/2017).
32. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.
33. Preto dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania z dôvodu § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, teda, či dovolateľ jasne vymedzil právnu otázku riešenú odvolacím súdom a či uviedol, ako by mala byť správne riešená.
34. Pokiaľ ide o formuláciu dovolacieho dôvodu a konkretizáciu právnej otázky, dovolateľ podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) právnu otázku riešenú prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP namietal, že okresný súd nesprávne právne posúdil obranu pôvodného žalovaného, podľa ktorej on nehnuteľnosť nevyužíval, pretože tam len chodil z dôvodu jej udržiavania, za zásadnú právnu otázku považuje to, či pôvodný žalovaný, ktorý ho z možnosti užívať nehnuteľnosť vylúčil, nesie za takéto konanie („znemožnenie výkonu mojich spoluvlastníckych práv“) zodpovednosť iba v prípade, ak zároveň popri tom, že ho z možnosti užívania vylúčil, sám nehnuteľnosť užíval, alebo nesie túto zodpovednosť v prípade jeho vylúčenia z možnosti nehnuteľnosť užívať bez ohľadu na to, či zároveň on sám nehnuteľnosť užíval, či neužíval. Bez ohľadu na to, či nehnuteľnosť sám užíval, nič sa tým nemení na tom, že mu reálny výkon spoluvlastníckeho práva celkom znemožnil.
35. Žalobca v podstate namieta otázku skutkovú, týkajúcu sa užívania, resp. neužívania nehnuteľnosti, vylúčenia z užívania a pod., ktorá otázka nie je otázkou právnou.
36. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nakoľko nejde o otázku právnu ale skutkovú, dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP je potrebné podľa § 447 písm. f/ CSP odmietnuť.
37. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ide o dôvody, pre ktoré dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, a to sčasti podľa § 447 písm. c/ CSP, sčasti podľa § 447 písm. f/ CSP.
38. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.