Najvyšší súd  

1 Cdo 94/2010

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X., bytom R., v dovolacom konaní zastúpený JUDr. J. D., advokátom v L.,   proti žalovanému: J. T.,

zomrelému X., naposledy bytom V., o zaplatenie 1.365,80 Eur (41.146,-Sk) istiny s

príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovaného proti žalobcovi o zaplatenie 2.655,51

Eur (80.000,-Sk) istiny s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 11C

199/2006, o dovolaní dedičov žalovaného: 1. H. T., bytom V., 2. J. T., bytom V. a 3. S. M.,

rod. T., bytom L., časť H., v dovolacom konaní všetci zastúpení JUDr. V. Š., advokátom v B.,

proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 31. marca 2010 sp. zn. 8 Co 73/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaných o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Levice uznesením zo dňa 30. októbra   2009 č. k. 11C/199/2006-153

rozhodol o tom, že pokračuje v konaní s dedičmi žalovaného J. T., zomrelého 4. októbra

2008, ktorými sú H. T., J. T. a S. M. ako žalovanými v 1/ až 3/ rade. Svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na obsah spisu a citované ustanovenia § 107 ods. 1 a 3 OSP tým, že

žalovaný J. T., X zomrel, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a dedičské konanie

po ňom bolo ukončené vydaním osvedčenia o dedičstve Okresným súdom Levice č. k. 11D

261/2008, Dnot 255/2008, (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2009), z ktorého

rozhodnutia vyplýva okruh dedičov. O pokračovaní v konaní s dedičmi žalovaného rozhodol

z dôvodu, že predmetom konania je majetková vec.

Krajský súd v Nitre odvolanie žalovaných 1/ - 3/ uznesením zo dňa 31. marca 2010 sp. zn. 8 Co 73/2010 odmietol. V odôvodnení odvolací súd konštatoval, že odvolanie smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ OSP), pretože súd prvého stupňa napadnutým uznesením upravil procesný postup v konaní po tom,

čo sa v konaní vyskytla prekážka postupu konania v úmrtí žalovaného.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali včas dovolanie žalovaní 1/ - 3/

ktorého prípustnosť dôvodili podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ OSP a žiadali, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dovolatelia namietali, že záver odvolacieho súdu

o neprípustnosti odvolania proti napadnutému uzneseniu, pretože ide o vedenie konania nemá

oporu v zákone. Poukázali na to, že oba súdy nižších stupňov rozhodli podľa § 107 ods. 1, 3

OSP a nie podľa § 167 ods. 1 OSP. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považovali aj za

nepreskúmateľné, pretože súd uviedol v odôvodnení oba odseky (teda 1 aj 3) ustanovenia  

§ 107, hoci každý z nich upravuje inú situáciu. Vyslovili tiež názor, že v danom prípade sú

splnené podmienky pre zastavenie podľa § 107 ods. 2 OSP, keďže v čase smrti poručiteľa ich

právneho predchodcu iba prebiehalo konanie o náhradu škody   podľa § 420 ods. 1 OZ.

Občianskoprávne zodpovednosť poručiteľa nebola preukázaná a dedičia nie sú subjektmi

tejto zodpovednosti.

Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru v danom prípade sú splnené podmienky k

pokračovaniu konania s právnymi nástupcami po (nebohom ) žalovanom, a preto navrhol aby

dovolací súd dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd

a/ zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska. Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na

podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o   uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Keďže napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky

žiadneho z uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., nemožno prípustnosť proti nemu

smerujúceho dovolania vyvodiť z týchto ustanovení.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Je však potrebné zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné

tvrdenie účastníka o existencii určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade

skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia netvrdili

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

Dovolatelia namietali, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidia v tom, že odvolací sú odmietol ich odvolanie ako neprípustné hoci pre

to neboli splnené zákonné podmienky.

So zreteľom na žalobcami 1/ až 3/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší

súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v

prejednávanej veci im súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.   ide vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkom konania ich procesné práva.

Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd s poukazom na

ustanovenie § 218 ods. 1 písm. c) OSP tým, že nebolo prípustné. Dovolací súd sa preto

zaoberal správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu len z hľadiska otázky prípustnosti

odvolania.

Odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, ktorým účastník môže napadnúť

zásadne každé rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon nevylučuje (§ 201 OSP).

Ustanovenie § 202 OSP upravuje tri skupiny prípadov, v ktorých nie je odvolanie prípustné,

alebo sú obmedzené dôvody prípustnosti odvolania proti určitým rozhodnutiam vo veci samej

(rozsudkom). Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť

rozhodnutie súdu napadnúť riadnym opravným prostriedkom.

Odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniam, ktorými sa upravuje vedenie

konania.(§ 202 ods. 3 písm. a/ OSP). Podľa ustanovenia § 167 OSP, ak zákon nestanovuje

inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa okrem iného rozhoduje aj o veciach, ktoré sa

týkajú vedenia konania. Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, zostávajú bez

vplyvu na rozhodnutie vo veci samej a nemôžu privodiť vážnejšiu ujmu na právach

účastníkov. Týkajú sa spravidla takých otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania

vyžadujú rýchle riešenie bez toho, že by odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť

na ujmu práv účastníkov konania. Súd nie je týmito uzneseniami viazaný a môže ich zmeniť,

prípadne vydať nové uznesenie, ktorým bude otázka vedenia konania upravená inak, pričom

výslovné zrušenie predchádzajúceho uznesenia nie je potrebné.

V danom prípade súd prvého stupňa rozhodol o tom, že pokračuje v konaní s dedičmi

žalovaného J. T.. Ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie

právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť

alebo či môže v ňom pokračovať. Zákon v ustanovení § 107 ods. 3OSP rieši situáciu postupu

súdu v prípade úmrtia navrhovateľa alebo odporcu v majetkovej veci. Ukladá súdu povinnosť

pokračovať v konaní právnym nástupcom účastníka, teda s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v

konaní ide. Ide tu o zákonom založené právne nástupníctvo ako dôsledok univerzálnej

sukcesie. Zákon neurčuje postup súdu, teda neukladá mu rozhodnúť o okruhu účastníkov. Súd

preto len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní

pokračovalo skôr, pokračuje   v konaní s právnymi nástupcami pôvodného účastníka. Ak

napriek tomu vydal súd uznesenie, nemožno jeho postup považovať za nesprávny. Toto

uznesenie je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie nie je

prípustné.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd, ktorý odvolanie žalovaných odmietol,

rozhodol vecne správne a svojim postupom neodňal dovolateľom možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f) OSP. Nad rámec uvedeného dovolací súd poznamenáva že konanie

vo veci samej ďalej pokračuje a dovolatelia majú možnosť uplatňovať svoje práva v rámci

tohto konania. Inak povedané, môžu svoje návrhy a námietky, uplatniť v konaní pred

okresným súdom.

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu sa

nezaoberal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2012

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :  

Hrčková Marta