UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne T. J., narodenej XX. E. XXXX, Ž., I. T. XXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Dolný Kubín, Aleja Slobody 1890/50, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/182/2012, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2022 pod č. k. 7Co/36/2019 - 256, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2022 pod č. k. 7Co/36/2019 - 256 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. februára 2018, č. k. 18C/182/2012-193 (ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej proti žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mal za to, že po preskúmaní veci v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné.
3. Odvolací súd uviedol, že z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa si žalobným návrhom zo dňa 24. septembra 2012 uplatnila nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške 221.219,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1. apríla 2011 až do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnila tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 1. decembra 2006, č. k. 45Cbi/87/2003-Mš- 205 uložil správcovi konkurznej podstaty úpadcu Jozefa Senka aby zaplatil žalobkyni sumu 2.500.000 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 7. novembra 2001 do zaplatenia a nahradil mu trovy konania vo výške 181.552 Sk (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici“). Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. septembra 2007, sp. zn. 2Obo/51/2007-276 došlo k zmene Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že súd žalobu zamietol (ďalej ako „Rozsudok Najvyššieho súdu SR“). Najvyšší súd SR následne uznesením zo dňa 24. februára 2010, sp. zn.1ObdoV/93/2007 na základe dovolania žalobkyne Rozsudok Najvyššieho súdu SR zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (ďalej len „Zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR“). Po Zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bolo vo veci rozhodnuté tak, že Najvyšší súd SR ako odvolací súd Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.
4. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. novembra 2010, č. k. 51-24K 59/97-Ga v právnej veci úpadcu: Jozef Senko J a M Best „v konkurze“ Žilina súd schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu v znení predloženom správcom zo dňa 30. septembra 2010 (ďalej ako „Uznesenie o konečnej správe“). Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že v priebehu konkurzného konania bola uskutočnená úhrada sumy 116.178,72 eura na účet oddeleného veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s., a to dňa 18. septembra 2008. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol nezákonný a v nadväznosti na neho konkurzný súd vydal súhlas na vydanie výťažku oddelenému veriteľovi. V dôsledku tohto nesprávneho postupu vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát. Žalobkyňa mala za to, že v dôsledku Rozsudku Najvyššieho súdu SR a Opatrením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12. februára 2007 (ďalej ako „Opatrenie“) došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko súd dal správcovi konkurznej podstaty predčasný súhlas na vydanie výťažku zo speňaženia nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele 1 nachádzajúcej sa v k.ú. Ž., zapísanej na LV č. XXX ako dom súp. č. XXX na pozemku parc. č. 616 a nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. Ž., zapísanej na LV č. XXXX ako predajňa súp. č. XXXX na pozemku parc. č. 7848, spolu s pozemkom parc. č. 7848 (ďalej ako „Nehnuteľnosti“) pre oddeleného veriteľa vo výške 3.941.240,50 Sk (130.825,21 eura). Za ďalší nesprávny postup považovala Uznesenie o konečnej správe, a to napriek tomu, že súd mal vedomosť o Zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Mala za to, že nezákonným Rozsudkom Najvyššieho súdu SR a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici jej bola zmarená možnosť vymoženia pohľadávky. Poukázala na splnenie zákonných podmienok pre podanie žalobného návrhu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
5. Odvolateľka tvrdila, že preukázala nezákonnosť Rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý bol hlavnou príčinou vzniku škody tým, že konkurzný súd sa pri vydaní Opatrenia neriadil zákonom ale nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s názorom odvolateľky, ktorý deklaroval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku (bod 8.), že predmetný Rozsudok Najvyššieho súdu SR spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia, ktorý bol na základe dovolania žalobkyne zrušený Zrušujúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Názoru odvolateľky o príčinnej súvislosti so vznikom škody na podklade tohto nezákonného rozhodnutia však nemožno prisvedčiť. Odvolací súd sa v tomto smere prikláňa k názoru súdu prvej inštancie, že predmetný Rozsudok Najvyššieho súdu SR nemohol byť príčinou vzniku deklarovanej škody. Odvolateľkou namietané Opatrenie bolo vydané dňa 12. februára 2007 a Rozsudok Najvyššieho súdu SR deklarovaný ako nezákonný až dňa 19. septembra 2007. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z tohto dôvodu nemohol byť podkladom pre vydanie Opatrenia, tak ako to tvrdí odvolateľka. Nemožno opomenúť, že v Opatrení Krajský súd v Banskej Bystrici deklaroval vedomosť o Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorom bola uložená povinnosť správcovi konkurznej podstaty zaplatiť odvolateľke sumu 2.500.000 Sk s príslušenstvom. V predmetnom Opatrení sa Krajský súd v Banskej Bystrici ako konkurzný súd vysporiadal s tým, že nehnuteľnosť - predajňa súp. č. XXXX nepochybne slúžila na výkon podnikateľskej činnosti úpadcu, čo vyplývalo aj z odborného posudku č. OP - 99064. Z tohto dôvodu bola predmetná nehnuteľnosť - predajňa zahrnutá do konkurznej podstaty a to s poukazom na ust. § 14 ods. 1 písm. k) zákona č. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého vyhlásením konkurzu zaniká úpadcovo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov avšak do podstaty spadá aj tá jeho časť majetku, s ktorou úpadca podnikal. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že konkurzný súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj so súbehom nárokov oddeleného veriteľa (ktorému pôvodne svedčilo záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam) a nárokov manželky úpadcu a vyslovil, že nie je možné priznať manželke úpadcu v rámci konkurzného konania výhodnejšie postavenie a poradie, ako by mohla požadovať mimo konkurzu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že i keď odvolateľkou označený Rozsudok Najvyššieho súdu SR bol nezákonný, nemožno prisvedčiť jej odvolacej argumentácii o tom, že by Opatrenie bolo vydané na základe predmetného nezákonného rozhodnutia. Je preto správny záver, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
6. Vo vzťahu k namietanému Opatreniu a odvolateľkou tvrdeného nesúladu výroku a odôvodnenia, odvolací súd poukázal na to, že v Opatrení dal Krajský súd v Banskej Bystrici súhlas na vyplatenie oddelenému veriteľovi 1 z výťažku z nehnuteľnosti zapísaného ako domu. Celý výťažok zo speňaženia sa podľa výroku týkal len nehnuteľnosti - predajňa, ktorú správne správca konkurznej podstaty zahrnul do podstaty, nakoľko slúžila na výkon podnikateľskej činnosti úpadcu. S ohľadom na uvedené nemožno v tomto smere prisvedčiť argumentácii odvolateľky.
7. V tomto smere odvolací súd poukázal aj na závery v Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31. októbra 2007, sp. zn. 22Cdo/1725/2006, podľa ktorého: „Aj pri vyporiadaní BSM zaniknutého vyhlásením konkurzu, zostáva zachovaný princíp rovnosti podielov manželov na spoločnom majetku (§ 150 prvá veta OZ), manžel úpadcu je však ustanovením § 14 ods. 1 písm. k) zákona č. 328/1991 Sb. o konkurze a vyrovnaní zbavený možnosti presadiť pri majetku, s ktorým úpadca podnikal, vyporiadanie jeho prikázaním do svojho výlučného vlastníctva.“
8. Za nezákonné odvolateľka označovala Opatrenie vydané Krajským súdom v Banskej Bystrici a za nesprávny úradný postup skutočnosť, že súd opatril predmetné Opatrenie doložkou právoplatnosti, a to napriek skutočnosti, že odvolateľke Opatrenie nebolo doručené. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam je nutné poukázať na to, že pokiaľ sa žalobca domáha proti žalovanému zaplatenia žalovanej istiny z titulu náhrady škody, zaťažuje ho dôkazné bremeno o preukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, pričom jednou z týchto základných predpokladov je existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
9. V tomto smere odvolací súd zobral do úvahy, že Krajský súd v Banskej Bystrici v Opatrení deklaroval, že predmetné Opatrenie bude doručovať aj manželke úpadcu (žalobkyni v tomto konaní). V konaní ani nebolo sporné, či predmetné opatrenie malo alebo nemalo byť doručené manželke úpadcu a odvolací súd rešpektujúc rozhodnutie konkurzného súdu o tom komu bude doručovať opatrenie, považoval žalobkyňu za osobu, ktorej sa malo opatrenie v zmysle § 66b ZKV doručovať. Odvolací súd však bez ohľadu na doručenie predmetného opatrenia žalobkyni súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nedoručením opatrenia, resp. nesprávne vyznačenou doložkou právoplatnosti na uvedenom opatrení a deklarovanou škodou. Samotné vyznačenie doložky právoplatnosti totiž nemohlo spôsobiť žalobkyni škodu v podobe nevyplatenej pohľadávky v konkurznom konaní. Až po podaní odvolania žalobkyňou proti opatreniu mohlo dôjsť k prípadnému zrušeniu alebo zmene Opatrenia v prospech odvolateľky, avšak uvedené je v rovine hypotézy. V danom prípade nie je možné dospieť k záveru, že samotná možnosť podania odvolania by smerovala k nepochybnému úspechu žalobkyne v odvolacom konaní, a následne k uspokojeniu jej pohľadávky v konkurze, zvlášť v situácii, keď sa konkurzný súd vo svojom Opatrení podrobným spôsobom vysporiadal jednak s existenciou rozhodnutia v incidenčnom spore (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 1. decembra 2006, č.k. 45Cbi/87/2003-Mš-205) a tiež so spôsobom uspokojovania konkurzných veriteľov, pri ktorom by mohlo dôjsť k zmareniu uhradzovacej funkcie záložného práva, ktoré viazlo na predmetných nehnuteľnostiach. Z uvedeného dôvodu je potom nárok žalobkyne na náhradu škody v tomto smere hypotetickým, keďže nie je isté a zrejmé, že by bola v prípadnom odvolacom konaní úspešná a došlo by nepochybne k uspokojeniu jej pohľadávky v konkurze. Uvedený záver je možné vztiahnuť aj na Uznesenie o konečnej správe. Taktiež odvolací súd poukázal na to, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nie je dôležité, či poškodený bol vôbec účastníkom konania, v rámci ktorého došlo k vydaniu nesprávneho úradného rozhodnutia. Dôležité je iba to, či poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s uvedeným postupom, t. j. medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je príčinná súvislosť. Existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a vznikom škody však v prejednávanej veci nebola preukázaná. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP.
10. Proti predmetnému rozsudku podala dovolanie žalobkyňa. Žalobkyňa podala dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.
10.1. K dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že prvostupňový a odvolací súd nevykonali ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (zákona č. 514/2003 Z.z.) na zistený stav veci, prvostupňový a odvolací súd aplikáciou a výkladom týchto ustanovení obmedzili základné práva žalobkyne spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. 10.2. Súd prvej inštancie a odvolací súd vyhodnotili vykonané dokazovanie jednostranne v prospech žalovanej. K tomuto uviedla, že danosť tohto dovolacieho dôvodu vyvodzuje z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu s poukazom na rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/98/2017. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol žiadne právne posúdenie vo vzťahu k námietkam žalobkyne obsiahnutých v jej odvolaní ohľadom nesprávnosti právneho posúdenia otázky naplnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa nesprávnym procesným postupom všeobecných súdov a správcu konkurznej podstaty. Poukázala pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/48/2012 z 27. júna 2012. 10.3. K prípustnosti dovolania podľa § 421 písm. a) CSP uviedla, že právnou otázkou, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, žalobkyňa vidí zo strany odvolacieho súdu v nesprávnom vyhodnotení neexistencie príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom všeobecného súdu v tam označených konaniach. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie prijal právny názor, podľa ktorého nie sú splnené podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu (v rovine existencie príčinnej súvislosti) a to napriek tomu, že rozsudok NSSR č. k. 2Obo/51/2007 zo dňa 19. septembra 2007 považovali za nezákonné rozhodnutie, rovnako tak uznal nesprávnosť postupu súdu pri doručovaní opatrenia KS v Banskej Bystrici č. k.51 - 24k/59/97 - 795 zo dňa 12. februára 2007 a skutočnosť, že žalobkyňa utrpela škodu nebola sporná. Uvedené je v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou odvolacieho súdu a to z uznesením NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2014 zo dňa 16 decembra 2015. Danosť tohto dovolacieho dôvodu žalobkyňa vidí v tom, že súd z dôvodu nesprávneho vyriešenia otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody nesprávne vyriešil aj otázku existencie zodpovednosti štátu za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa. 10.4. Žalobkyňa preukázala, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo v dovolacom konaní zrušené a toto rozhodnutie spôsobilo žalobkyni škodu, ktorá v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici uplatnila finančný ekvivalent nároku na vylúčenie jednej polovice nehnuteľnosti, ktorá bola predaná v konkurznom konaní správcom konkurznej podstaty. Dovolací súd konštatoval, že do konkurznej podstaty mala patriť len jedna polovica nehnuteľnosti. Táto skutočnosť mala hlavnú príčinnú súvislosť so vznikom škody tým, že konkurzný súd sa pri vydaní opatrenia č. k. 51 - 24k 59/97 - 795 zo dňa 12. februára 2007 neriadil zákonom, ale riadil sa nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo neskôr v rámci dovolacieho konania zrušené. Krajský súd v Banskej Bystrici preto predčasne vydal opatrenie o súhlase, aby správca konkurznej podstaty vydal oddelenému veriteľovi celý výťažok i napriek tomu, že bol daný dôvod na vydanie len jednej polovice z výťažku. Toto opatrenie je nezákonné a je ďalšou príčinnou súvislosťou vzniku škody. Tým, že súd dal na toto opatrenie doložku právoplatnosti napriek tomu, že nenadobudlo právoplatnosť dopustil sa nezákonného postupu. 10.5. Nesprávnym úradným postupom sa rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. 10.6. Ak nebolo rozhodnutie doručené tomu, komu malo byť zo zákona doručené, je zrejmé, že nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Ak bola táto skutočnosť v konaní preukázaná potom sú bez akejkoľvek právnej relevancie úvahy odvolacieho súdu uvedené v bode 20. odôvodnenia o údajne hypotetickom nároku žalobkyne na náhradu škody. 10.7. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého medzi vyznačením doložky právoplatnosti na opatrení a vznikom škody na majetku žalobkyne neexistuje príčinná súvislosť je v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou dovolacieho súdu in concreto s právnou vetou v uznesení NS SR 4Cdo/213/2008. 10.8. Ďalej poukázala na § 47 ods. 2 OSP, ktoré predstavuje zákonnú konštrukciu umožňujúcu náhradné doručovanie, k tomu na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/213/2008. Odvolací súd ani súd prvej inštancie sa zásadami uvedenými v tomto rozhodnutí neriadili. Pokiaľ súdy uviedli, že žalobkyňa mohlasa domáhať ochrany svojich práv cestou podania ústavnej sťažnosti, takýto záver nemôže obstáť, pričom je zrejmé, že ústavná sťažnosť by bola odmietnutá pre nesplnenie podmienok podania sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. 10.9. Ďalej v tomto smere poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/196/2009. V konkurznom konaní neboli pre vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti splnené zákonné podmienky a to najmä z dôvodu, že citované opatrenie nebolo žalobkyni nikdy doručené. Pritom poukázala na ustanovenia § 66b ods. 1 až 5 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb., ďalej na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, § 158 ods. 2 OSP, § 47 ods. 1 a 2 OSP. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že Krajský súd Banská Bystrica mal povinnosť predmetné opatrenie doručiť do vlastných rúk buď žalobkyni alebo jej právnemu zástupcovi JUDr. Jozefovi Polákovi, čo však vôbec neurobil, preto je nutné jeho procesný postup považovať za nesprávny úradný postup. Tým, že suma 3.941.240,50 Sk bola na základe uvedeného opatrenia vyplatená oddelenému veriteľovi došlo k neoprávnenému disponovaniu so sumou, ktorá mala slúžiť na uspokojenie nároku žalobkyne, ktorá uplatňovala nárok na vylúčenie veci z konkurznej podstaty. Aj uvedená skutočnosť svedčí o absolútnej nesprávnosti a neodbornosti procesného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici. Nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti na rozhodnutie, ktoré ešte nie je právoplatné potom predstavuje nesprávny úradný postup súdu (porovnaj právny názor Krajského súdu v Českých Budějoviciach 6Co/704/97 a tiež rozhodnutie NS ČR 21Cdo/369/2015.
11. Z rovnakého právneho názoru vychádza aj právna veta uznesenia NS SR sp. zn. 7Cdo/39/2010. Napadnutý rozsudok je potom v rozpore aj s právnou vetou uvedeného uznesenia. Je neprípustné, aby bola priznaná správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu žalobkyne o náhradu škody s tým, že považoval opatrenie krajského súdu za právoplatné a vykonateľné, keď žalobkyňa preukázala opak. V tomto smere poukázala aj na nález ústavného súdu sp. zn. I ÚS/203/2008. Neobstojí odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku o tom, že žalobkyňa nevyužila všetky dostupné prostriedky k tomu, aby zabránila vzniku škody, nakoľko nesprávnym úradným postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici bola z takýchto úkonov priamo vylúčená. Z charakteru pohľadávky žalobkyne v rámci konkurzného konania je zrejmé, že táto nemala pohľadávku priamo voči úpadcovi, ale mala pohľadávku voči správcovi konkurznej podstaty, pričom jej pohľadávka mala charakter pohľadávky proti podstate, t. j. žalobkyňa mala postavenie prednostného veriteľa, nakoľko jej pohľadávku bolo možné uspokojiť kedykoľvek počas priebehu konkurzného konania na majetok úpadcu, a to najskôr od momentu uzatvorenia nezákonnej kúpnej zmluvy správcom konkurznej podstaty, ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 k celku na nehnuteľnostiach špecifikovaných v opatrení KS Banská Bystrica zo dňa 12. februára 2007, ktorý patril žalobkyni. 11.1. Žalobkyňa má za to, že všetky podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu boli z jej strany preukázané. 11.2. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, podľa ktorých odvolací súd bez ohľadu na doručenie predmetného opatrenia žalobkyni súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nedoručením opatrení a resp. nesprávne vyznačenou doložkou právoplatnosti na uvedenom opatrení a deklarovanou škodou. Samotné vyznačenie doložky právoplatnosti totiž nemohlo spôsobiť žalobkyni škodu v podobe nevyplatenej pohľadávky v konkurznom konaní. Nestotožnila sa so záverom o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, že táto nebola preukázaná, pretože odvolací súd nesprávnou aplikáciou § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčil žalobkyňu z možnosti uplatňovania jej základných práv. 11.3. Formulácia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, ktorá zo strany odvolacieho súdu bola vyriešená nesprávne:
- nedoručenie opatrenia alebo iného rozhodnutia zo strany všeobecného súdu účastníkovi konania, resp. strane sporu, ktorému takéto opatrenie alebo iné rozhodnutie malo byť podľa zákona doručené predstavujú nesprávny úradný postup na strane všeobecného súdu, ktorým zakladá zodpovednosť štátu za škodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto nesprávny úradný postup je možné vždy považovať za príčinu vzniku škody na majetku účastníka konania, resp. strany sporu, ktorému takéto opatrenie alebo iné rozhodnutie nebolo doručené, ak škodu utrpel v dôsledkuskutočnosti, ktoré majú v nedoručenom opatrení, resp. inom rozhodnutí všeobecného súdu svoj základ. Uvedená právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená.
11.4. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
12. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
13. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné. 13.1. Žalobkyňa podala dovolanie z dôvodov podľa § 420 písm. f) CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
13.2. Podľa ust. § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.3. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP sa dovolací súd zaoberal v prvom rade dovolacou námietkou žalobkyne nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento žalobkyňa považovala za nedostatočne zdôvodnený až nepreskúmateľný vo vzťahu k zamietnutiu jej žaloby o náhradu škody, nakoľko odvolací súd nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné odvolacie námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol žiadne právne posúdenie k odvolacím námietkam žalobkyne, v rozsudku chýba logické vysvetlenie k akým skutkovým zisteniam vlastne odvolací súd dospel, nevykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy - zákona č. 514/2003 Z. z. 13.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4Cdo/120/2019). 13.5. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 330/2013 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti prípadu. 13.6. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 13.7. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutiezaložil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 13.8. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. 13.9. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
1 4. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. 14.1. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových záverov absentuje určitá časť skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, žeby dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a založil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť. 14.2. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie, ktoré vedú k nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu. 14.3. Podľa § 220 ods. 1 až 4 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenieo lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. (2) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. (3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. (4) Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.
14.4. Podľa § 387 ods. 1 až 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. (3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 14.5. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 14.6. Predmetom konania bola žaloba žalobkyne o náhradu škody postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá bola súdom prvej inštancie v celom rozsahu zamietnutá, na odvolanie žalobkyne odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie uplatnila viaceré podstatné odvolacie námietky, ktoré podľa jej názoru neboli dostatočne a presvedčivo zdôvodnené a tým bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. 14.7. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. 14.8. Jedným zo základných znakov právneho štátu vychádzajúceho z princípov deľby výkonu verejnej moci a nezávislosti súdnictva je právo na súdnu a inú právnu ochranu. Základné princípy výkonu súdnictva vymedzujú články 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 46 ods. 3 Ústavy obsahuje verejnoprávnu sankciu za porušenie ľudských práv orgánom verejnej moci a plní aj reparačnú funkciu voči subjektu, ktorého práva boli porušené. Pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je potrebné vychádzať nielen z uvedeného ústavnoprávneho rámca, ale aj z lex specialis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. a subsidiárne z Občianskeho zákonníka. 14.9. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je táto zodpovednosť daná.
15. Pojem nezákonnosť rozhodnutia najvyšší súd interpretoval vo veci sp. zn. 7Cdo/27/2011, keď v rozhodnutí zo dňa 20. februára 2012 uviedol, že „rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla“. 15.1. Pojem škoda zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nedefinujú. V uznesení sp. zn. 4MCdo/23/2008 najvyšší súd vymedzil škodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, napraviteľnú poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok majetku poškodeného, ktorý už nastal a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho - ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017 sp. zn. 5Cdo/195/2015). 15.2. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre a v súdnej praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu (napr. rozhodnutie z 24. februára 2011 sp. zn. 3Cdo/313/2009 alebo rozhodnutie z 30. apríla 2011 sp. zn. 6Cdo/103/2011) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda teda bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím alebo postupom); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Nezanedbateľné je, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. 15.3. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011). 15.4. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012, IV. ÚS 1/2012), pričom nezastupiteľnú funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd. 15.5. Všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov zhodnotiť možnosťexistencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze č. k. IV. ÚS 1391/09 z 27. decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS 159/2012). 15.6. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, z jeho dôvodov však vyplýva, že sa odvolací súd nezaoberal odvolacími námietkami žalobkyne vo všetkých súvislostiach s právnym posúdením veci, ktorá vyplýva z vyššie uvedenej aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z., v rámci pomerne rozsiahleho a štruktúrovaného odvolania. 15.7. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd nedostatočne reagoval na odvolacie námietky žalobkyne vo vzťahu k náhrade škody z nezákonného rozhodnutia, keď po prvé bola žaloba žalobkyne zamietnutá pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. V tomto smere žalobkyňa k otázke príčinnej súvislosti poukazovala už v odvolaní na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/3/2014 zo dňa 16. decembra 2015, odvolací súd tejto odvolacej námietke vôbec nevenoval pozornosť, nereagoval na ňu, ani neuviedol, či toto rozhodnutie je alebo nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad v otázke príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 15.8. Po ďalšie rovnako nie je náležite odôvodnené rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne týkajúcich sa Opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12 februára 2007 a Uznesenia o konečnej správe, vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa namietala ich nedoručenie (a z tohto dôvodu nesprávne vyznačená právoplatnosť na uvedených rozhodnutiach) a z tohto dôvodu malo ísť podľa žalobkyne o nesprávny úradný postup, rovnako sa nevysporiadal s ďalšími odvolacími námietkami žalobkyne. Pokiaľ mal za to, že sú nepodstatné k prejednávanej veci, tak to mal uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia. 15.9. Z hľadiska preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu aj pre prípad podania mimoriadneho opravného prostriedku, bude zo strany odvolacieho súdu žiadúce,,vytriediť“ odvolacie námietky žalobkyne, ktoré sú podstatné k prejednávanej veci a tieto náležite zdôvodniť a tie ktoré s vecou nesúvisia, teda nepodstatné, resp. aj pri nich uviesť jasné dôvody ich neopodstatnenosti k prejednávenej veci. Pritom za podstatné je potrebné považovať také argumenty, ktoré sú relevantné, teda majú vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň sú takej povahy, že v prípade ich preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môžu priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 1296 s.). 15.10. V tomto smere je tiež potrebné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, ktorá by akýmkoľvek spôsobom mala nahradzovať úlohu súdu odvolacieho. 15.11. Nevysporiadaním sa s uplatnenými odvolacími námietkami žalobkyne došlo k porušeniu jej procesných práv na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane jej legitímnych očakávaní, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej niet, tak bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 Základných princípov CSP). S ohľadom na vyššie uvedené dôvody, dovolací súd konštatuje, že dovolateľka opodstatnene namietala porušenie jej procesných práv v takej miere, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného dovolania.
16. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015, 7Cdo/212/2014, 8Cdo/137/2015). Dovolací súd zrušilnapadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 16.1. V ďalšom konaní je odvolací súd povinný rozhodnutie o podanom odvolaní žalobkyne náležite odôvodniť v súlade s ustanovením § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 a § 387 ods. 3 CSP (§ 455 CSP), tak aby dal zrozumiteľne odpovede na podstatné odvolacie námietky žalobkyne a vysvetlil aj prečo, z akých dôvodov sú ďalšie námietky neopodstatnené, t. j. v danom prípade odvolanie žalobkyne, ktoré je pomerne rozsiahlo štruktúrované roztriediť na podstatné a nepodstatné odvolacie námietky, samozrejme vo vzťahu k prejednávanej veci náhrady škody žalobkyne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. 16.2. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP). 16.3. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd, sú viazaní právnymi názormi dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok



