ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a členov senátu JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera, v spore žalobcu F. K., narodeného X. A. XXXX, K., D. X, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Bratislava, Hurbanovo námestie 1, proti žalovanej Z.Á. K., narodenej X. Z. XXXX, C., G. XXXX/XX, zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Alena Kurecová, s.r.o., Bratislava, Fraňa Kráľa 31, o určenie, že listina obsahujúca závet poručiteľa je neplatná, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 24C/14/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 7. októbra 2021 č. k. 9Co/58/2020-564, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal najprv určenia, že poručiteľ U. K., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX v C., naposledy bytom C. - M. H. N., G. XXXX/XX, nenapísal a nepodpísal vlastnou rukou listinu, označenú ako závet s dátumom 31.10.2005, ktorým bola za dedičku v listine špecifikovaného majetku poručiteľa ustanovená žalovaná. V priebehu konania so súhlasom súdu žalobca zmenil žalobu tak, že sa domáhal určenia neplatnosti závetu. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca je jediným bratom poručiteľa U. K., nar. XX.X.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalovaná notárovi, povereného prejednaním dedičstva po zomrelom, predložila dve listiny, jednak čestné prehlásenie zo dňa 13.3.1991 a tiež listinu s dátumom 31.10.2005, označenú ako závet, ktorej pisateľom mal byť poručiteľ. Žalobca po oboznámení sa s oboma listinami v rámci dedičského konania namietol, že podpis poručiteľa na závete nie je jeho vlastnoručným podpisom, rovnako mal za to, že celý závet poručiteľ nepísal. Okresný súd Bratislava IV v konaní o dedičstve pod sp. zn. 65D/39/2013, Dnot 6/2013 - 54, uznesením zo dňa 18.11.2013 konanie o dedičstve prerušil a žalobcu odkázal na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu.
2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade ide o určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ OSP platného v čase podania žaloby. Občiansky súdny poriadok bol nahradený Civilným sporovým poriadkom, zákonom č. 160/2015 Z. z. (účinným od 1.7.2016); jeho ustanovenie § 137 obsahuje demonštratívny výpočet druhov žalôb, pričom predchádzajúcu právnu úpravu výrazne modifikovalo. Písmeno c) ust. § 137 CSP vychádza z predchádzajúceho ust. § 80 písm. c) OSP, s obmedzením, podľa ktorého naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Súd prvej inštancie považoval za nutné vyriešiť otázku, či má žalobca naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti závetu, pričom uzavrel, že túto otázku je potrebné posúdiť na základe ust. § 137 písm. c/ CSP, s tým, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení neplatnosti závetu. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobca sa sám vyjadril, že nevedel, aké má jeho brat písmo a pozná iba to, čo sa nachádza v spise. Išlo len o jeho domnienku, že závet nepísal osobne jeho brat - poručiteľ. Pritom vzájomný vzťah žalobcu a jeho brata (poručiteľa) nebol dobrý, jediná skutočnosť, ktorá žalobcu viedla k presvedčeniu, že závet nenapísal jeho brat, bolo to, že napr. tu je uvedené stavebné sporenie PSS, pričom ako vyšlo najavo v dedičskom konaní, brat mal úspory aj v iných bankách, mal aj ornú pôdu, ktorá sa v závete nespomína. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nemal preukázané, že žalobca má na podaní žaloby naliehavý právny záujem.
3. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že mal z Doplnku č. 19/2017 k znaleckému posudku č. 8/2016, ktorý dňa 6.11.2017 doručila znalkyňa Mgr. M. H. súdu, z ktorého vyplynul záver, že sporný podpis na závete zo dňa 31.10.2005 je vlastnoručným podpisom poručiteľa. Toto tvrdenie bolo potvrdené aj súkromným znaleckým posudkom č. 85/2018, ktorý súdu predložil samotný žalobca a ktorý vypracoval Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, že sporný podpis, písmo sú výsledkom autentického pisárskeho prejavu a sporný podpis vyhotovený k zneniu priezviska a mena „K. U.“ je pravým podpisom poručiteľa. Ústav ďalej konštatoval, že aj sporné písmo obsiahnuté na závete napísala totožná osoba, pričom toto písmo pravdepodobne nepísala žalovaná. Na námietku právneho zástupcu žalobcu, že skutočnosť, že poručiteľ listinu podpísal, neznamená zároveň, že poručiteľ listinu aj napísal, súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bolo určenie, že listina obsahujúca závet poručiteľa U. K. s dátumom 31.10.2005 je neplatná a túto skutočnosť žalobca v priebehu konania súdu nijako nepreukázal. Naopak, konanie žalobcu, ktorý sa pokúšal presvedčiť súd, že listina obsahujúca závet poručiteľa - jeho brata - zo dňa 31.10.2005, je neplatná, evokuje záujem žalobcu nadobudnúť majetok, ktorý poručiteľ odkázal žalovanej. Súd uzavrel, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 Obč. zák.. Konanie žalobcu je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nemal dobrý vzťah s poručiteľom, keďže brat podal na súd žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodičovskému rodinnému domu v E. S. M. v r. 1995 a ich vzťahy vtedy ochladli. Nasledoval osemročný súdny spor. Hoci mal v susedstve svojho brata žalobca záhradu, nenavštevovali sa a nič o sebe nevedeli. Žalobca mal vedomosť o žalovanej, ktorá žila s poručiteľom vo vzťahu dvadsať rokov, ako druh a družka. Žalobca napriek tomu očakával, že on nadobudne celý majetok poručiteľa. Takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi; súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu zamietol.
4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len odvolací súd) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania na ústnom odvolacom pojednávaní, na ktorom zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 384 ods. 1 v spojení s § 204 CSP : pripojený dedičský spis po poručiteľovi U.E. K., zomr. XX.XX.XXXX - spis Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 65D/39/2013, vrátane kópie závetu poručiteľa zo dňa 31. 10. 2005 (č. l. 11 dedičského spisu), ďalej čestné prehlásenie žalovanej a poručiteľa o spolužití v spoločnej domácnosti zo dňa 13. 3. 1991 (č. l. 10 dedičského spisu), znalecký posudok č. 8/2016 vypracovaný znalkyňou Mgr. M. H.Á., z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo (č. l. 150 až 205 spisu), Doplnok č. 19/2017 k znaleckému posudku č. 8/2016 znalkyne Mgr. M. H. (č. l. 266 až 278 spisu) a napokon súkromný znalecký posudok č. 85/2018 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (č. l. 306 až 387 spisu) na základe žiadosti žalobcu. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné; napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu bolo nutné potvrdiť ako vecne správne, hoci čiastočne z iných právnych dôvodov.
5. Odvolací súd poukázal na to, že v súdenej právnej veci bola predmetom konania určovacia žaloba, ktorou sa žalobca domáhal (po úprave žalobného petitu) určenia, že listina obsahujúca závet poručiteľa, je neplatná, t. j. domáhal sa v podstate určenia neplatnosti závetu, ktorý mal spísať poručiteľ U. K. vlastnou rukou. Súd prvej inštancie vzhľadom na určovaciu povahu žaloby považoval za nutné riešiť otázku, či má žalobca na ním požadovanom určení naliehavý právny záujem, pričom dospel k záveru, že žalobca naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe nemá. Súd prvej inštancie pritom ponechal úplne mimo svojej pozornosti skutočnosť, že žalobca bol na podanie žaloby odkázaný uznesením Okresného súdu Bratislava IV v dedičskej veci po poručiteľovi (uznesenie zo dňa 18.11.2013 č. k. 65D/39/2013, Dnot 6/2013 - 54), ktorým sa riadil. Predmetné uznesenie súdu v dedičskej veci malo za následok, že žalobca nebol povinný v konaní preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanej určovacej žalobe. Podanie žaloby tu bolo vyvolané sporom o dedičské právo, žalobca inicioval konanie o určenie neplatnosti závetu poručiteľa na základe uznesenia v dedičskom konaní, čo v danom prípade znamená, že existencia naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe sa považuje za danú.
6. Odvolací súd ďalej uvádzal, že pokiaľ ide o žalobcom namietanú neplatnosť samotného závetu, žalobca ju odvodzoval z tvrdenia, že poručiteľ predmetný závet vlastnoručne nenapísal a ani nepodpísal. Žalobcu ako žalujúcu stranu preto zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie týchto jeho tvrdení - že žalobca vlastnoručne nenapísal a ani nepodpísal závet zo dňa 31.10.2005. Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania; dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
7. Podľa odvolacieho súdu v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; platí, že kto tvrdí, ten dokazuje. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie na základ svojho rozhodnutia. Ak žalovaný chce túto skutočnosť vyvrátiť, musí žalovaný toto svoje tvrdenie preukázať. Vtedy hovoríme o tzv. delení alebo presúvaní dôkazného bremena. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu. Možno tiež povedať, že žalobca musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí: „dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“ (II.ÚS 38/2015).
8. V súdenej právnej veci vykonané znalecké dokazovanie viedlo k jednoznačnému záveru o tom, že závet poručiteľa U. K. bol opatrený jeho vlastným podpisom. Znalecké dokazovanie ale neviedlo k jednoznačnému záveru o tom, či svoj závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne napísal, keď nebolo možné ani potvrdiť ani vylúčiť, či závet napísal vlastnou rukou poručiteľ. Kategorický záver o tom, či pisateľom závetu bol alebo nebol U. K. (s výnimkou jeho podpisu) nebolo možné vysloviť z dôvodu, že znalci nemali k dispozícii dostatočné množstvo potrebného porovnávacieho materiálu. Táto neurčitosť záveru znaleckého dokazovania v otázke pisateľa závetu viedla žalobcu k presvedčeniu, že úspešne spochybnil identitu pisateľa závetu, t. j., že relevantne spochybnil skutočnosť, že ide o vlastnoručne písaný závet poručiteľom U. K., ako tvrdí žalovaná, z čoho následne vyvodzoval záver, že závet poručiteľa je neplatný, keďže nebolo preukázané, že poručiteľ závet vlastnoručne napísal. Vo svojej argumentácii žalobca tvrdil, že je to žalovaná, ktorá z existencie závetu vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky
- totiž, že je jedinou dedičkou po poručiteľovi U. K. - a preto je podľa presvedčenia žalobcu ona povinná v konaní preukázať, že pisateľom závetu bol poručiteľ. Žalobca má teda za to, že dôkazné bremeno o platnosti závetu tak bolo prenesené na žalovanú.
9. Uvedenú argumentáciu žalobcu považoval odvolací súd za mylnú. Dôkazné bremeno o neplatnosti závetu zaťažuje v konaní žalobcu. Je to predsa žalobca, kto pre seba z tvrdenej skutočnosti, že závet je neplatný (pretože ho poručiteľ U. K. vlastnoručne nenapísal) vyvodzuje priaznivé právne dôsledky - v podobe uplatnenia svojho zákonného dedičského práva. Tvrdenie žalobcu, že poručiteľ U. K. nenapísal vlastnoručne závet zo dňa 31.10.2005, je síce negatívnym skutkovým tvrdením, v danom prípade ale nespôsobuje prenesenie dôkazného bremena na žalovanú (že poručiteľ U. K. bol pisateľom predmetnéhozávetu). V tomto prípade je totiž objektívne možné dokázať napr. využitím znaleckého dokazovania, či toto negatívne skutkové tvrdenie je pravdivé alebo nie. Závet v písomnej podobe ako listinný dôkaz predsa existuje - to čo chýba, je nedostatok potrebného porovnávacieho (dôkazného) materiálu, porovnaním ktorého by mohli znalci dospieť k jednoznačnému záveru o tom, či poručiteľ U. K. bol alebo nebol pisateľom uvedeného závetu. Keďže žalobca ako žalujúca strana nebol schopný poskytnúť dostatok potrebných porovnávacích podkladov (dokladov obsahujúcich vzorky písma poručiteľa z daného obdobia), dostal sa do tzv. dôkaznej núdze a svoje tvrdenie, že poručiteľ daný závet vlastnoručne nenapísal, nebol schopný v súdnom spore preukázať. Potom bolo nutné uzavrieť, že žalobca dôkazné bremeno v spore neuniesol, ktorý záver musel viesť k zamietnutiu jeho žaloby.
10. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe zásady úspechu v konaní, keďže žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Dovolanie podal z dôvodov podľa § 420 f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Právne otázky pri ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa žalobcu sú:
Spočíva na žalobcovi dôkazné bremeno preukázať nepravosť listiny, ktorej nepravosť žalobca tvrdí a z ktorej si žalovaný odvodzuje svoje právo? Podľa žalobcu dôkazné bremeno spočíva na tom, kto si z danej listiny odvodzuje svoje právo, v tomto prípade je to žalovaná. Odvolací súd túto otázku vyriešil opačne.
V sporovom konaní vyvolanom dedičským konaním podľa § 175 k) Občianskeho súdneho poriadku, resp. podľa § 194 ods. 1 CMP, ak je dedič odkázaný notárom na podanie žaloby na určenie spornej skutočnosti spočívajúcej v existencii platného holografného závetu, kto nesie dôkazné bremeno na preukázanie, že poručiteľ napísal a podpísal závet, resp. že tak poručiteľ nespravil? Podľa žalobcu dôkazné bremeno spočíva na tom, kto si z danej listiny uplatňuje právo, v tomto prípade žalovaná. Odvolací súd túto otázku vyriešil opačne.
V prípade pod písmenom b/ ak vykonaným dokazovaním nie je možné súdu prijať jednoznačný záver o tom, že závet napísal a podpísal poručiteľ, ani záver o tom, že tak nespravil, v koho neprospech táto situácia svedčí? Podľa žalobcu táto situácia by mala byť započítaná v neprospech osoby, ktorá zo závetu odvodzuje svoje práva, v tomto prípade žalovaná. Odvolací súd túto otázku vyriešil opačne.
11.1. Dovolanie podal z vyššie uvedených zákonných dovolacích dôvodov, pričom poukázal na to, že tieto sú úzko prepojené. 11.2. Poukázal na to, že v konaní boli vykonané dve znalecké dokazovania, ktoré sú súčasťou spisu, ani jeden znalecký posudok nedokázal potvrdiť identitu pisateľa závetu, t. j. nepotvrdil, že pisateľom závetu bol poručiteľ. Zo znaleckého dokazovania sa vynorila iná skutočnosť a to, že zo znaleckého posudku Mgr. H. vychádza, že písmo na listine - text závetu má 34 zhodných znakov s písmom žalovanej, ale štyri rozdielne znaky z jej písma. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a odvolací súd tento rozsudok potvrdil. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nikde nekonštatoval, že by závet bol napísaný poručiteľom. Tejto odpovedi na túto otázku sa vyhol. Podľa žalobcu súd nemôže uzatvoriť otázku o platnosti závetu, ak neustálil otázku totožnosti pisateľa závetu. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal neplatnosť závetu. Tento záver je nesprávny. Neplatnosť závetu je otázkou právnou, ktorú je možné zodpovedať len na základe posúdenia skutkových okolností. Dokazuje sa teda skutková stránka na ktorú sa následne aplikuje právna norma. Posúdenie platnosti závetu (právna otázka) závisí od dvoch skutkových okolností, ktoré sú aj základnou obligatórnou podmienkou platnosti holografného závetu a to, či poručiteľ závet napísal vlastnou rukou a či poručiteľ závet podpísal vlastnou rukou. Obe podmienky musia byť kumulatívne splnené. V zmysle platnej judikatúry stačí, ak by len jedna časť závetu nebola napísaná poručiteľom, je závet neplatný - rozsudok NS SR 4Cdo/24/2011 zo dňa 29.11.2011. 11.3. Odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Toto malo spočívať v tom, že žalobca nepredložil dostatok porovnávacieho materiálu na základe ktorého byznalec vedel jednoznačne identifikovať pisateľa závetu. Záver o nepredložení dostatku porovnávacieho materiálu je zavádzajúci a irelevantný. Žalobca predložil všetky dokumenty, ktoré mohol predložiť a ktoré sa mu podarilo získať. Na druhej strane poukázal na to, že žalovaná bola viac ako 10 rokov družkou poručiteľa. Žili spolu, bola u nej najvyššia pravdepodobnosť existencie listiny s písmom poručiteľa, ale aj napriek tomu nepredložila súdu prakticky nič. Hoci oba súdy dospeli k tomu, že nie je možné potvrdiť pisateľa závetu, vyvodili z toho opačný ako rozumne očakávateľný záver. 11.4. Takéto zdôvodnenie rozsudku v tak závažnej právnej veci, kde aj samotný zákon kogentne upravuje spôsob vzniku platného závetu sa javí za nedostačujúce a porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces. Zároveň došlo k porušeniu práva rovnosti strán, kde súd na jednej strane ukladá žalobcovi bremeno preukázať okrem žalobcom tvrdených pozitívnych skutočnosti aj negatívnu skutočnosť a žalovaná, ktorá predložila listinu z ktorej jej vyplýva jednoznačný prospech, nepreukázala nič, ani pravosť ňou predloženej listiny. Možno konštatovať, že súd položil dôkaznú latku pre žalobcu príliš vysoko. 11.5. Hoci súd prvej inštancie vôbec neuzatvoril otázku pisateľa závetu, odvolací súd tento nedostatok neodstránil. Konštatovaniu totožnosti pisateľa závetu sa odvolací súd taktiež vyhol. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Obdo/52/2010, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že rozhodujúcim je tvrdenie, že sa niečo stalo a nie že sa niečo nestalo. Inak by toto rozhodnutie nemalo zmysel, lebo samozrejme, že tvrdenia že sa niečo nestalo, predmetná strana vyvodzuje pre seba priaznivé skutočnosti. Ak by platilo, že aj tvrdenie, že sa niečo nestalo je rovnakým tvrdením ako, že sa niečo stalo, súd by v konečnom dôsledku nevedel vybrať na vrub koho pripíše neistotu vo výsledkoch dokazovania - negatívna dôkazná teória by nemala zmysel. V tomto prípade odvolací súd vysvetlil úplne nelogicky prečo neistotu v dokazovaní pripísal na vrub strany tvrdiacej, že sa niečo nestalo, poručiteľ nenapísal závet a nie na vrub strany tvrdiacej, že sa niečo stalo. Odvolací súd dokonca neskúmal, kto ma z pozitívneho tvrdenia prospech a kto má vôbec prospech z listiny závetu a už vôbec toto svoje skúmanie nepoužil na aplikáciu pravidiel o dôkaznom bremene. 11.6. Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu o tom, že neplatnosť závetu sa dá preukázať znaleckým posudkom je nesprávna. Znaleckým posudkom znalec porovnáva listiny, na ktorých je preukázané písmo / podpisy poručiteľa s obsahom závetu. Čiže výsledok skúmania znalca je posúdenie zhody /podobnosti písma/ podpisu na porovnávacích listinách. Aby žalobca dokázal, že závet nenapísal poručiteľ, musel by predložiť všetky rukou písané listiny poručiteľa, ktoré v rozhodnom čase poručiteľ vytvoril a znalec by musel vylúčiť totožnosť. Zároveň by musel preukázať, že neexistujú žiadne ďalšie listiny, na ktorých by bolo písmo poručiteľa. Musel by vylúčiť aj teoretickú možnosť, že existuje listina, na ktorej je písmo poručiteľa zhodné s písmom na závete. Išlo by teda o prakticky nemožnú úlohu. 11.7. Znalecký posudok je jedným z dôkazov, ktoré môžu preukázať autenticitu závetu. Vo všeobecnosti môžu existovať ďalšie dôkazy, v tomto prípade nie je žiaden dôkaz, že by poručiteľ závet napísal, neexistuje. Nie je preto rozumne zdôvodnené prečo sa súdy priklonili na stranu žalovanej. Podľa znaleckého posudku Mgr. H. vychádza, že písmo na listine závetu má 34 zhodných znakov s písmom žalovanej a len 4 rozdielne znaky. Preto podobnosť písma na listine závetu a písma žalovanej je veľmi silnou indíciou spochybňujúcou, že závet vlastnou rukou napísal poručiteľ. Dokazovaním pred súdom teda zo strany žalobcu bola úspešne spochybnená identita pisateľa závetu. Dokonca bolo poukázané najmä na možného skutočného pisateľa. Žalobca teda uniesol svoju časť dôkazného bremena, keď úspešne spochybnil osobu pisateľa. 11.8. Súdy neposúdili vec vo všetkých jej súvislostiach. V tomto konaní sa reálne stretávajú záujmy na uplatnenie dvoch práv a to zo strany žalobcu právo na dedenie zo zákona a zo strany žalovaného právo na dedenie zo závetu. Podľa žalobcu, keďže žalovaná tvrdí, že sa má dediť zo závetu, je povinná svoje dedičské právo preukázať najmä tým, že závet je zriadený riadne, najmä že ho poručiteľ napísal a podpísal vlastnou rukou. Z uvedeného vyplýva, že je to žalovaná, ktorá ako prvá predložila doklad do súdneho konania - listinu o ktorej tvrdí, že je závetom poručiteľa. Napriek tomu, súdy od nej žiadne dôkazné bremeno nevyžadujú, uspokojili sa len s jej tvrdením. Listina sama o sebe nie je dôkazom vlastnej pravosti, v tomto prípade nejde o verejnú listinu. Za týchto okolností je žalovaná tou stranou, ktorá súdu predkladá závet, o ktorom tvrdení, že z neho vyplýva jej dedičské právo. Preto na nej spočíva dôkazné bremeno, že tento závet spĺňa zákonné podmienky, najmä že závet napísal a podpísal poručiteľ. Ak je výsledkom dokazovania zistenie, že totožnosť pisateľa závetu nie je hodnoverne preukázaná, nemôže takýto závet obstáť a s ním ani záver, dedičské právo žalovanej. Poukázal aj na rozhodnutie NSSR 6Cdo/81/2010. Vo svetle uvedeného rozhodnutia sa dôkazné bremeno sa neriadi postavenie strán sporu ako žalobcu a žalovaného, ale tým, aké práva títo uplatňujú. Ak žalovaná odvodzuje svoje právo zo závetu, je povinná dokázať, že poručiteľ skutočne závet napísal. 11.9. Závet je súkromnou listinou. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/2670/1998. Ďalej na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 ktoré hovorí, že u súkromných listín treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ a správnosť t. j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočnosti v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Aj tieto rozhodnutia svedčia o tom, že je to žalovaná, ktorá ma preukázať, že pisateľom závetu je poručiteľ. Na základe uvedeného navrhol, aby bol rozsudok odvolacieho súdu aj okresného súdu zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania.
12. K dovolaniu podala písomné vyjadrenie žalovaná. Uviedla, že tvrdenia žalobcu nekorešpondujú so skutočnosťou z dedičského konania v dedičskej veci po poručiteľovi U. K., pretože v zápisnici na Notárskom úrade zo dňa 22.10.2013 je uvedené, že poručiteľ zanechal holografný závet s dátumom 31.10.2005, za závetnú dedičku presne špecifikovaného majetku ustanovil svoju družku Z. K., pričom v odstavci 7 v zápisnici sa uvádza, že advokátka v mene klienta žiada, aby bolo dedičské konanie prerušené, aby bol brat poručiteľa odkázaný na súd o určenie o neplatnosti závetu a to z dôvodu, že majú pochybnosti, že ide o písmo poručiteľa. Poukázala na to, že notárka skonštatovala, že poručiteľ zanechal holografný závet a keďže nemala žiadne pochybnosti o predloženej listine, neodkázala žalovanú na podanie akejkoľvek žaloby na súd, práve naopak odkázala žalobcu, aby podal žalobu o určenie neplatnosti listiny obsahujúcej závet poručiteľa z dôvodu, že o prerušenie konania požiadala jeho právna zástupkyňa. Ďalej poukázala na to, že žalobca sa domáha majetku po svojom bratovi poručiteľovi s ktorým pred jeho smrťou dvadsať rokov vôbec nekomunikoval, žalobca však písmo svojho brata vôbec nepozná, čo vyplýva aj z jeho výpovede na pojednávaní. Poručiteľ, brat žalobcu sa so žalobcom nevedel dohodnúť ani na vyporiadaní majetku po rodičoch a bol nútený podať návrh na zrušenie a rozdelenie podielového spoluvlastníctva a vyplatiť žalobcovi spoluvlastnícky podiel v čiastke 500 000,-Sk. Uviedla, že sa podieľala rovným dielom na nadobudnutí spoluvlastníctva podielu jednej polovice rodinného domu v obci E. S. M. od poručiteľovho brata, t. j. žalobcu. Žalovaná spolu s poručiteľom zveľaďovali a udržiavali tento majetok zo spoločne našetrených peňazí. Žila s poručiteľom vyše 20 rokov, spoločne uhrádzali náklady do tejto domácnosti súvisiace s ich potrebami, pričom charakter ich spolužitia bol trvalý, žalovaná a poručiteľ sa celé roky o seba navzájom starali aj v tom čase keď bol poručiteľ dlhší čas nezamestnaný. Poručiteľ nemal žiadnych potomkov, so svojim bratom si neboli blízki a roky sa nerozprávali. Preto bolo úplne prirodzené, že poručiteľ spísal závet v prospech žalovanej, ktorá bola jeho jediným blízkym človekom, životnou partnerkou a priateľkou. Už vôbec by poručiteľ nechcel, aby sa žalovaná opäť ocitla so žalobcom v podielovom spoluvlastníctve, z ktorého sa on po rokoch vymanil, až súdnou cestou. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a to aj napriek tomu, že sa poručiteľ so svojim bratom vyše 20 rokov nerozprával a nestretával, sa dožaduje časti dedičstva po poručiteľovi. Žalobca zabudol, že už v žalobe zo 14.01.2014 navrhol zistiť pravosť ručného písma poručiteľa grafológom, avšak bez poskytnutia akéhokoľvek porovnávacieho materiálu, kde by sa nachádzalo ručné písmo poručiteľa. Až nakoniec keď sa žalobcovi nepodarilo znaleckým dokazovaním preukázať, že závet je neplatný a prišla absolútna argumentácia o tom, že v dokazovaní v tomto konaní bola úspešne spochybnená identita pisateľa závetu, ergo žalovaná má preukázať, že poručiteľ závet napísal a podpísal. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010 žalobca uvádzal už v odvolaní a tiež argumentoval na pojednávaní dňa 07.10.2021 pred odvolacím súdom, na tomto pojednávaní pridal ešte ďalšie štyri, avšak ide o rozhodnutia v inej veci ako v tomto konaní, čo mu veľmi zreteľne a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd. Žalovaná považuje správanie žalobcu v tomto konaní a tiež podanie dovolania za ďalšiu obštrukciu s cieľom predĺžiť súdne konanie. Žiadala dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
13. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, poukázal na to, že žil s bratom v nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dedičstva spolu a až potom ako sa k poručiteľovi nasťahovala žalovaná, začali sa vzťahy zhoršovať. Žalovaná sa snaží navodiť dojem, že s poručiteľom mali harmonický vzťah, čo však nie je pravdou. Poukázal hlavne na to, že pre žalobcu sú okolnosti smrti poručiteľa doteraz nevyjasnené.Žalovanú nikdy nevidel, že by sa o nehnuteľnosť poručiteľa riadne starala. Žalovaná viac ako sedem rokov po smrti poručiteľa nedala vyhotoviť bratovi náhrobok, preto ho dal vyhotoviť a zaplatil žalobca. Zotrvával na názore, že súdy nesprávne aplikovali dôkazné bremeno a dôkaznú povinnosť v tomto smere. Nakoľko si z listiny závetu žalovaná pre seba uplatňovala lepšie postavenie, mala ona preukazovať jeho pravosť a ju mala zaťažovať skutočnosť, že identitu pisateľa závetu sa nepodarilo určiť. Jedinou motiváciou je v tomto spore jeho rodičovský dom, v ktorom vyrastal a s ktorým je celoživotne spätý. Žalobca žalovanej navrhol, že ak mu rodičovský dom prenechá hoci aj za odplatu, vezme žalobu späť, pričom doteraz na strane žalovanej k podpisu dohody nedošlo. Zotrval na podanom dovolaní.
14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
15. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
16. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
17. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. K porušeniu práva na spravodlivý proces okrem iného dochádza aj tým, že rozhodnutie trpí rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) 17.1. Právo na spravodlivý proces je okrem iného naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). 17.2. K porušeniu tohto práva tak môže dôjsť aj tým, že zistenie skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní základných zásad hodnotenia vykonaných dôkazov nemohol nikdy dospieť - ide o tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. že z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/07). 17.3. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že preskúmanie logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania práva na spravodlivý proces. V tomto kontexte je preto hodnotenie dôkazov preskúmateľné. V opačnom prípade by skutkové závery ostali nedotknuteľné tak, ako ich uzavrel krajský súd. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom (§ 442 CSP) neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Povinnosťou najvyššieho súdu je v takom prípade pristúpiť preskúmaniu práva na spravodlivý proces z hľadiska arbitrárnosti vyvodeného skutkového záveru z dôkazu, z ktorého bol vyvodený opačný záver, ako z neho v skutočnosti vyplýva (III. ÚS104/2022). 17.4. V takýchto prípadoch podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu dovolacím súdom, ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr. zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Zároveň je potrebné dodať, že nesprávne zistenie skutkového stavu veci má totiž, ak súd aplikuje dôkladne hmotné právo, vždy vplyv na nesprávne právne posúdenie skutku, a preto takéto chybné rozhodnutie súdu súčasne spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci (porov. I. ÚS 6/2018, 4Cdo/88/2019). 17.5. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“, I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 17.6. Aj najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (sp. zn. 6Cdo/98/2017, v tejto súvislosti viď tiež sp. zn. 4Cdo/120/2019). V rozsudku pritom musí byť posúdený celý predmet konania v jeho komplexnosti, vo všetkých problematických otázkach, ktoré sú súdnym konaním otvorené. Súd je v konaní povinný poukázať a dostatočne sa zaoberať s argumentami, ktoré žalovaný nárok podporujú, aj s tými, ktoré ho spochybňujú. Znamená to, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich (sp. zn. 5Cdo/79/2021). 17.7. Formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení § 393 CSP. Zákon vyžaduje, aby odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní pred súdom prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takejpovahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 1296 s.).
18. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP v prvom rade namietal nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k právnemu posúdeniu (ne)platnosti závetu, pochybenia v hodnotení dokazovania, resp. porušenie práva rovnosti strán z dôvodu toho keď odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, ktoré videl v tom, že žalobca nepredložil dostatok porovnávacieho materiálu k znaleckému dokazovaniu na základe ktorého by znalec vedel jednoznačne identifikovať pisateľa závetu. Taktiež zdôraznil že nebolo rozumne zdôvodnené, prečo sa súdy priklonili na stranu žalovanej, keď znalecký posudok je len jedným z dôkazov, ktorý môže preukázať autenticitu závetu a z tohto dôvodu súdy neposúdili vec vo všetkých jej súvislostiach. 18.1. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f/ CSP - nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu, podľa žalobcu súdy oboch inštancií sa riadne a presvedčivo nevysporiadali so zásadnou argumentáciou žalobcu predostretou v konaní, neposúdili vec vo všetkých súvislostiach s poukazom na to, že ide o spor vyvolaný v súvislosti s dedičským konaním, na ktorý bol žalobca odkázaný v dedičskom konaní. Túto námietku nemožno považovať za dôvodnú. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia vyplývajúce z ustanovení § 393 ods. 2 a 3 CSP a z § 220 ods. 2 a 3 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zmätočný. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením súdu prvej inštancie je zrejmé, akými úvahami sa súdy riadili pri posudzovaní žaloby o určenie platnosti resp. neplatnosti holografného závetu poručiteľa U. K., keď nakoniec uzatvorili, že žaloba nie je dôvodná. Odvolací súd sa osobitne venoval podstatným odvolacím námietkam žalobcu - a to naliehavému právnemu záujmu na podanej určovacej žalobe, ktorý podľa odvolacieho súdu nebol povinný žalobca preukazovať, keďže bol na podanie žaloby odkázaný v dedičskom konaní po zosnulom poručiteľovi, bratovi žalobcu U. K. ( bod 15. odôvodnenia) a tiež samotnému právnemu posúdeniu platnosti holografného závetu s ohľadom na dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení žalobcu, že poručiteľ U. K. závet vlastnoručne nenapísal a ani nepodpísal. Odôvodnenie rozsudku v tomto smere sa nachádza v bodoch 17. až 22. 18.2. Dovolací súd má za to že námietky vo vzťahu k § 420 písmena f) CSP nie sú dôvodné, z dovolania žalobcu v tejto časti je zrejmé, že namietajúc tieto vady v skutočnosti žalobca polemizuje s právnym posúdením prípadu, keď napokon odvolací súd konštatoval, že pokiaľ ide o žalobcom namietanú neplatnosť samotného závetu, žalobca ju odvodzoval z tvrdenia, že poručiteľ predmetný závet vlastnoručne nenapísal ani nepodpísal. Žalobcu ako žalujúcu stranu zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie týchto jeho tvrdení - že žalobca vlastnoručne nenapísal ani nepodpísal závet zo dňa 31.10.2005. Nakoniec uzavrel, že v súdenej veci vykonané znalecké dokazovanie viedlo k jednoznačnému záveru o tom, že závet poručiteľa U. K. bol opatrený jeho vlastným podpisom, znalecké dokazovanie, ale neviedlo k jednoznačnému záveru o tom, či závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne napísal, keď nebolo možné ani potvrdiť ani vylúčiť, či závet napísal vlastnou rukou poručiteľ. Kategorický záver o tom či pisateľom závetu bol alebo nebol U. K. (s výnimkou jeho podpisu) nebolo možné vysloviť z dôvodu, že znalci nemali k dispozícii dostatočné množstvo potrebného porovnávacieho materiálu. Táto neurčitosť záveru znaleckého dokazovania k otázke pisateľa závetu viedla žalobcu k presvedčeniu, že úspešne spochybnil identitu pisateľa závetu, čo on následne vyvodzoval, že závet poručiteľa je neplatný, keďže nebolo preukázané, že poručiteľ závet napísal vlastnoručne. 18.3. Vo svojej argumentácii žalobca tvrdil, že je to žalovaná, ktorá z existencie závetu vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky a to, že je jedinou dedičkou po poručiteľovi U. K. a preto je podľa žalobcu ona povinná v konaní preukázať, že pisateľom závetu bol poručiteľ. Žalobca mal za to, že dôkazné bremeno platnosti závetu tak bolo prenesené na žalovanú. Uvedenú argumentáciu žalobcu považoval odvolací súd za mylnú, poukázal na to, že dôkazné bremeno o neplatnosti závetu zaťažuje v konaní žalobcu. Poukázal, že je to predsa žalobca, kto pre seba z tvrdenej skutočnosti, že závet je neplatný, pretože ho poručiteľ U. K. vlastnoručne nenapísal vyvodzuje priaznivé právne dôsledky v podobe uplatnenia svojho zákonného dedičského práva. V bode 22. odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd ďalej uviedol:,,Tvrdenie žalobcu, že poručiteľ U. K. nenapísal vlastnoručne závet zo dňa 31.10.2005, je síce negatívnym skutkovým tvrdením, v danom prípade ale nespôsobuje preneseniedôkazného bremena na žalovanú (že poručiteľ U. K. bol pisateľom predmetného závetu). V tomto prípade je totiž objektívne možné dokázať napr. využitím znaleckého dokazovania, či toto negatívne skutkové tvrdenie je pravdivé alebo nie. Závet v písomnej podobe ako listinný dôkaz predsa existuje - to čo chýba, je nedostatok potrebného porovnávacieho (dôkazného) materiálu, porovnaním ktorého by mohli znalci dospieť k jednoznačnému záveru o tom, či poručiteľ U. K. bol alebo nebol pisateľom uvedeného závetu. Keďže žalobca ako žalujúca strana nebol schopný poskytnúť dostatok potrebných porovnávacích podkladov (dokladov obsahujúcich vzorky písma poručiteľa z daného obdobia), dostal sa do tzv. dôkaznej núdze a svoje tvrdenie, že poručiteľ daný závet vlastnoručne nenapísal, nebol schopný v súdnom spore preukázať. Potom bolo nutné uzavrieť, že žalobca dôkazné bremeno v spore neuniesol, ktorý záver musel viesť k zamietnutiu jeho žaloby.“ 18.4. Na základe uvedených skutočností nie je možné konštatovať, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a teda k namietanej vade podľa § 420 písm. f) CSP.
19. Dovolanie vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písmena a) CSP. 19.1. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len právna (nie skutková) otázka. Pripomenúť treba, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 19.2. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický odklon jej riešenia, zvoleného odvolacím súdom, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“. 19.3. Predmetom konania v súdenej veci bola žaloba na určenie neplatnosti holografného závetu po poručiteľovi U. K., na ktorú žalobu bol odkázaný jeho brat - žalobca v rámci dedičského konania po uvedenom poručiteľovi, ktorý v rámci dedičského konania po uvedenom poručiteľovi spochybnil závet, ktorý do dedičského konania predložila žalovaná, družka poručiteľa, ktorá žila s poručiteľom vyše dvadsať rokov. Žalobca v bode 2. dovolania naformuloval viaceré právne otázky, ktorými by sa najvyšší súd mal v predmetnej veci zaoberať. Z týchto viacerých sa podľa názoru dovolacieho súdu dá vyabstrahovať právna otázka, ktorú v rámci konania, resp. žaloby o určenie neplatnosti závetu riešili aj súdy nižších stupňov v prejednávanej veci, jedná sa o otázku a to:,, v konaní o určenie neplatnosti závetu vyvolanom dedičským konaním podľa § 175 k) Občianskeho súdneho poriadku (teraz podľa § 194 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), ak je dedič odkázaný notárom na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu po poručiteľovi, koho zaťažuje dôkazné bremeno ohľadne spochybnenej pravosti závetu spísaného vo forme súkromnej listiny (holografného závetu), resp. v prípade, ak vykonaným dokazovaním nie je možné prijať jednoznačný záver o tom, či závet napísal poručiteľ, ani záver o tom, že tak nespravil, v koho prospech táto situácia svedčí.“ 19.4. Dovolateľ v tomto smere poukázal na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré by mali predstavovať odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s poukazom na prejednávaný prípad a to rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010, 6Cdo/81/2010 a 4Cdo/13/2009. 19.5. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 vyplývajú nasledovné právne vety:,, Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.“ 19.6. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 vyplynulo, že súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému určenia, že sú dedičmi zo zákona štvrtej dedičskej skupiny po poručiteľovi. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok zrušil s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f) OSP, v konaní zistil vadu, ktorá mala za následok zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko nerešpektoval zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania tým, že neumožnil žalobcom vyjadriť sa k možnosti iného právneho posúdenia vo veci. Došlo teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. K právnemu posúdeniu veci sa vyjadril len ako obiter dictum. K zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu nedošlo teda pre nesprávne právne posúdenie veci. 19.7. Napokon, čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.5Obo/52/2010, v predmetnej veci išlo síce o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale išlo o rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v obchodnoprávnej veci založenom na posudzovaní celkom iného skutkového stavu veci ako v prejednávanej veci, v ktorej ide o spor o ( ne)platnosť závetu poručiteľa, na ktorý bol žalobca odkázaný dedičským súdom s poukazom na § 175 k) OSP.
20. Dovolací súd pri rozhodovaní je viazaný iba vymedzením právnej otázky od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne a keďže dovolací súd nie je viazaný konkrétne označenými dôvodmi prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP (IV. ÚS 644/2021, I. ÚS 51/2020, pod ktoré otázka spadá (t. j. odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, neexistencia dovolacej praxe, respektíve na rozdielnosti tejto praxe); po zohľadnení vlastnej rozhodovacej praxe dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu totiž záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená.
21. Z obsahu súdneho spisu mal dovolací súd zistené, že Okresný súd Bratislava IV. v dedičskom konaní po poručiteľovi U. K., zomr. dňa XX.XX.XXXX na základe uznesenia zo dňa 18.11.2013 pod č. k. 65D/39/2013, Dnot 6/2013 - 54 výrokom I. konanie o dedičstve po poručiteľovi U. K. prerušil. Výrokom II. súd odkázal žalobcu ako jediného brata po poručiteľovi, aby v lehote 30 dní odo dňaprávoplatnosti tohto uznesenia podal na súd žalobu o určenie neplatnosti listiny obsahujúcej závet poručiteľa U. K., na listine je uvedený dátum 30.10.2005. Vo výroku III. uložil F. K. ( žalobcovi ), aby o podaní žaloby upovedomil súd, ktorý vedie konanie o dedičstve. Výrok II. a III. súd zdôvodnil ust. § 175 k) ods. 2 OSP, keď žalobca spochybnil písmo na listine obsahujúcej závet, čím sa spochybnila platnosť dedičského práva, t. j. platnosť dedičského titulu žalovanej, ktorý jej vyplýval zo závetu. Následne sa žalobca žalobou, ktorá bola doručená Okresnému súdu Bratislava IV. dňa 14.01.2014 domáhal proti žalovanej určenia neplatnosti závetu, o ktorej žalobe bolo následne rozhodované súdom prvej inštancie a aj odvolacím súdom tak ako už bolo uvedené. 21.1. Podľa § 175k ods. 2 OSP ( zákon č. 99/1963 Zb. ) ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča. 21.2. Podľa § 476 Občianskeho zákonníka (1) poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. (2) V každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný. (3) Spoločný závet viacerých poručiteľov je neplatný. 21.3. Podľa § 476a Občianskeho zákonníka vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný. 21.4. Podľa § 204 CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.
22. Vlastnoručný holografný závet predstavuje najčastejšiu formu súkromného závetu, na jeho platnosť sa vyžaduje, aby bol celý text napísaný vlastnoručne závetcom, vlastnou rukou poručiteľa musí byť datovaný s uvedením dňa, mesiaca a roku, kedy bol podpísaný a závet musí byť podpísaný vlastnou rukou poručiteľa. 22.1. Z hľadiska posúdenia platnosti závetu nie je rozhodujúce, na akom podklade (papier, látka, koža, drevo a pod.), akou písacou potrebou (pero, ceruzka, krieda), v akom jazyku bol text závetu spísaný. Pri výklade spojenia „vlastnou rukou“ judikatúra ustálila, že holografný závet je platný, pokiaľ bol spísaný akoukoľvek rukou poručiteľa (dominantnou aj nedominantnou). Otázka vzniká, či môže byť považovaný za platný holografný závet, ktorý zriadi osoba, ktorá v dôsledku svojej telesnej dispozície dokáže sama písať za pomoci protézy alebo píše inou časťou tela, napríklad nohou, ústami a pod. Riešenie bude zrejme spočívať v zmysle zákonného ustanovenia, a ten spočíva v tom, aby poručiteľ závet spísal sám za pomoci písacích potrieb. Na druhej strane ak zdravotná alebo iná prekážka poručiteľovi objektívne znemožňuje písať, nemôže holografný závet platne vyhotoviť. V takom prípade môže spísať závet len vo forme notárskej zápisnice. V prípade vlastnoručného závetu zákon nevyžaduje, aby bol zriadený v prítomnosti svedkov, ani to, aby podpis závetcu bol úradne overený. Vlastnoručný podpis nemožno však nahradiť pečiatkou alebo faksimile podpisu závetcu. Náležitosť podpisu je splnená, ak poručiteľ podpísal závet aspoň svojím priezviskom, ak o totožnosti poručiteľa nie sú žiadne pochybnosti. Za podpis poručiteľa nemožno považovať text, ktorý neobsahuje označenie poručiteľa ani menom, ani priezviskom (napr. „Tvoja matka“, „Otec“ a pod.). Akékoľvek zmeny a doplnky na listine obsahujúcej závet musia byť zvlášť datované a podpísané (Občiansky zákonník II, 2. vydanie, 2019, s. 1803 - 1804: J. Bajánková). 22.2. Hodnotenie dôkazu súkromnou listinou Civilný sporový poriadok na rozdiel od § 118 ods. 3 zákona č. 142/1950 Zb. o konaní vo veciach občianskoprávnych samostatne neupravuje. Preto je potrebné postupovať podľa § 191 CSP vyjadrujúceho zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Ak strana poprie pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno týkajúce sa pravosti na tej strane, ktorá zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky. Ak poprie strana pravdivosť súkromnej listiny, nie je možné si vystačiť výlučne s tým, že strana predkladajúca súkromnú listinu nesie dôkazné bremeno týkajúce sa jej správnosti. Samotné nijako nešpecifikované popieranie pravdivosti súkromnej listiny nemôže mať za následok oslabenie jej dôkaznej sily. Je na tom, kto pravdivosť popiera,aby uviedol, prečo listina nie je pravdivá a ponúkol k svojmu tvrdeniu dôkazy (Spáčil, J. Hodnotenie dôkazu súkromnou listinou, zejména potvrzením o splnení dluhu (kvitancii). Ad Notum, 2000, č.5, s.93). 22.3. Pri hodnotení dôkazov sa uplatní skutková domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa za správne, zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom. Pravá súkromná listina je tak dôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej zachytené alebo prejav vôle v nej obsiahnutý. Ak je pravdivosť súkromnej listiny popretá, vyzve súd podľa toho, o akú súkromnú listinu ide, toho, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, z čoho vychádza a ponúkol k svojmu tvrdeniu dôkazy. Vykonané dôkazy, vrátane dôkazov spornou listinou potom súd zhodnotí v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada na povahu listiny, predovšetkým na to, či ide o listinu v neprospech vystaviteľa alebo v jeho prospech. Samotné popieranie pravdivosti súkromnej listiny preto nemá a priori vždy za následok vznik dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena týkajúceho sa pravdivosti súkromnej listiny tej strany, ktorá zo skutočností uvádzaných v súkromnej listine vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky (Štefček M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kolektív, Civilný sporový poriadok, komentár Praha: C H Beck, 2. vydanie, 2022, s. 817 - 823). 22.4. V prvom rade v predmetnej veci dovolací súd poukazuje, že uznesenie v rámci dedičského konania po poručiteľovi U. K., zomr. dňa XX.XX.XXXX, ktorým bol žalobca odkázaný na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu ešte v zmysle § 175 k) ods. 2 OSP, ktoré je zhodné s teraz účinným ustanovením § 194 ods. 1 CSP, toto uznesenie žalobca nenapadol odvolaním. Žalobca v rámci dedičského konania po svojom zomrelom bratovi U. K. spochybnil holografný závet, ktorý v dedičskom konaní predložila žalovaná. To znamená, ako správne konštatoval aj odvolací súd, podanie žaloby žalobcom bolo vyvolané sporom o dedičské právo, pričom žalobca inicioval konanie o určenie neplatnosti závetu poručiteľa na základe predmetného uznesenia v dedičskom konaní. Najvyšší súd k predmetnej skutočnosti dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“ Teda bolo na žalobcovi, v prípade, že nesúhlasil s tým, že práve jeho odkázal súd v dedičskej veci na podanie žaloby o určenie neplatnosti závetu po svojom zomrelom bratovi, aby využil opravný prostriedok proti predmetnému uzneseniu a už tu sa bránil napr. tým, že žalobu napr. že je dedičkou po poručiteľovi má podať žalovaná. Nie je sporné, že žalobca tak neučinil. 22.5. Niet pochýb o tom, že v prípade holografného závetu ide o súkromnú listinu. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú neplatnosť závetu, žalobca ju odvodzoval z tvrdenia, že poručiteľ predmetný závet vlastnoručne nenapísal a ani nepodpísal. Žalobcu teda ako žalujúcu stranu zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie týchto jeho tvrdení. V konaní napokon bolo preukázané na základe výsledkov znaleckého dokazovania, že predmetný holografný závet poručiteľ vlastnoručne podpísal. Sporným zostalo to, či závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne spísal, resp. napísal ( pozri bod 19. rozsudku odvolacieho súdu). Súdy vychádzali zo skutočnosti, že žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania, že závet žalobca nenapísal, resp. že sa dostal ako žalujúca strana do dôkaznej núdze, keď nebol schopný poskytnúť dostatok potrebných porovnávacích podkladov ( dokladov obsahujúcich vzorky písma poručiteľa z daného obdobia ) k znaleckému dokazovaniu. Súd prvej inštancie v bode 31. odôvodnenia poukázal na to, že mal jednoznačne preukázané z Doplnku č. 19/2017 k znaleckému posudku č. 8/2016, ktorý dňa 6.11.2017 doručila znalkyňa Mgr. M. H. súdu, že sporný podpis na závete zo dňa 31.10.2005 je vlastnoručným podpisom poručiteľa. Toto tvrdenie bolo potvrdené aj súkromným znaleckým posudkom č. 85/2018, ktorý súdu predložil samotný žalobca a ktorý vypracoval Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, že sporný podpis, písmo sú výsledkom autentického pisárskeho prejavu a sporný podpis vyhotovený k zneniu priezviska a mena „K. U.“ je pravým podpisom poručiteľa. Ústav ďalej konštatoval, že aj sporné písmo obsiahnuté na závete napísala totožná osoba, pričom toto písmo pravdepodobne nepísala žalovaná. Na námietku právneho zástupcu žalobcu, že skutočnosť, že poručiteľ listinu podpísal, neznamená zároveň, že poručiteľ listinu aj napísal, súd prvej inštancie uviedol, žepredmetom konania bolo určenie, že listina obsahujúca závet poručiteľa U.E. K. s dátumom 31.10.2005 je neplatná a túto skutočnosť žalobca v priebehu konania súdu nijako nepreukázal. 22.6. Dovolací súd súhlasí s tvrdeniami žalobcu, že nie je možné dokázať existenciu, resp. neexistenciu negatívnej skutočnosti, t. j., že sa niečo nestalo je spravidla objektívne nemožné. Negatívna dôkazná teória sa uplatní vtedy, keď nemožno neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností. V konkrétnej súdenej veci vykonané znalecké dokazovanie neviedlo k jednoznačnému záveru o tom, či závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne napísal, keďže nebolo možné ani potvrdiť ani vylúčiť, či závet napísal vlastnou rukou poručiteľ (opätovne pozri bod 19. rozsudku odvolacieho súdu). Toto nebolo možné vysloviť z dôvodu toho, že znalci nemali k dispozícii dostatočné množstvo potrebného porovnávacieho materiálu. Odvolací súd na námietky žalobcu, podľa ktorého, keď nebolo preukázané, že poručiteľ závet vlastnoručne napísal, že je to žalovaná, ktorá vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, že je podľa závetu jedinou dedičkou po poručiteľovi, je preto ona povinná v konaní preukázať, že pisateľom závetu bol poručiteľ., a že teda dôkazné bremeno o platnosti závetu tak bolo prenesené na žalovanú (pozri bod. 20 rozsudku odvolacieho súdu), odvolací súd to podľa bodu 21. odôvodnenia vyhodnotil opačne. 22.7. Odvolací súd zhrnul právne posúdenie veci v bode 22. odôvodnenia rozhodnutia, že v danom prípade tvrdenie žalobcu, že poručiteľ U. K. nenapísal vlastnoručne závet zo dňa 31.10.2005 je síce negatívnym skutkovým tvrdením, v danom prípade, ale nespôsobuje prenos dôkazného bremena na žalovanú, keďže v tomto prípade je objektívne možné dokázať, napríklad využitím znaleckého dokazovania, či toto negatívne skutkové tvrdenie - to, že závet nenapísal poručiteľ je pravdivé alebo nie, je objektívne možné preukázať znaleckým dokazovaním. Keďže žalobca ako žalujúca strana nebol schopný poskytnúť dostatok potrebných porovnávacích podkladov - dokladov obsahujúcich vzorky písma poručiteľa z daného obdobia, dostal sa do tzv. dôkaznej núdze a svoje tvrdenie, že poručiteľ daný závet vlastnoručne nenapísal nebol schopný v súdnom spore preukázať.
23. Dokazovanie v sporovom konaní je upravené v § 185 a nasl. CSP. V rámci dokazovania platí zásada (pozri § 132 v spojení s § 185 ods. 1 CSP), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Je možné tiež povedať, že žalobca musí preukázať skutočnosti na základe, ktorých mu jeho právo patrí. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí (II. ÚS 38/2015), in (Števček M., Ficová, S.,. Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kolektív Civilný sporový poriadok, komentár Praha: C H Beck 2016 str. 697). 23.1. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov (pozri II. ÚS 400/2009), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovania skutočností a je nevyhnutným predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej. Určenie toho, ktorá strana má dokazovať určité skutočnosti, aby v spore uspela, stanovuje subjektívne dôkazné bremeno (formálne dôkazné bremeno, bremeno vedenia dôkazu). Subjektívne dôkazné bremeno sa uplatňuje len v sporoch, v ktorých sa uplatňuje prejednacia zásada. V tomto zmysle ide o zodpovednosť (ťarchu) strany za preukázanie tvrdených skutočností s tým, že pokiaľ ich strana nepreukáže, bude musieť niesť negatívne následky, t. j. na tvrdené skutočnosti súd bude hľadieť ako na nepreukázané. Uvedené môže znamenať aj prehru v spore. 23.2. Pre určenie toho, ktorá strana má preukázať ktoré skutočnosti, sa uplatňuje teória analýzy noriem (inak aj normová teória alebo teória noriem), ktorú vypracoval L. Rosenberg. Pre určenie toho, ktoré normy sú priaznivé pre tú-ktorú stranu, sa ako pomôcka využíva rozlišovanie na tzv. základnú normu a protinormu. Diferenciáciu medzi základnou normou a protinormou v literatúre bližšie charakterizuje Lavický (Lavický a kol. Občanský soudní řád (§ 1 až 250l). Řízení sporné. Praktický komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, s. 590.) 23.3. Základná norma určitý právny následok zakladá. Preto strana, ktorá sa domáha určitého subjektívneho práva, musí tvrdiť skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté v právnej norme, ktorá na tieto skutočnosti existenciu tohto práva viaže. Ak sa domáha žalobca zaplatenia kúpnej ceny (ako želanéhonásledku), bude musieť tvrdiť skutočnosti, z ktorých bude možné vyvodiť záver, že došlo k uzatvoreniu zmluvy (napr. tvrdenie okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a predložením listiny kúpnej zmluvy) a že z tejto zmluvy vyplýva, že bola so žalovaným dohodnutá požadovaná kúpna cena, ktorá je splatná (napr. poukazom na konkrétne ustanovenie zmluvy). Protinorma pôsobí proti základnej norme ako (i) norma, ktorá právu zabraňuje (prekáža) alebo ako (ii) norma, ktorá spôsobuje zánik práva alebo ako (iii) norma, ktorá vyvoláva zánik jeho vymáhateľnosti. (i) Protinorma zabraňujúca (prekážajúca) právu je taká právna norma, ktorá spôsobuje to, že právne následky základnej normy nenastanú. Žalovaný môže napr. tvrdiť, že predložená zmluva je neplatná, pretože on ju uzatvoril v tiesni. Protinorma je potom obsiahnutá v ustanoveniach o neplatnosti právnych úkonov. (ii) Protinorma spôsobujúca zánik práva je taká norma, ktorá ruší účinky základnej normy, napr. ak bude žalovaný tvrdiť, že kúpnu cenu už zaplatil. Protinorma je v tomto prípade obsiahnutá v ustanoveniach o zániku dlhu splnením. (iii) Protinorma spôsobujúca zánik vymáhateľnosti práva je taká, ktorá sa týka len možnosti domáhať sa sporného práva na súde; typicky pôjde o námietku premlčania. Táto protinorma je obsiahnutá v ustanoveniach o premlčaní. 23.4. Žalobca nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré sú hypotézou základnej normy a žalovaný nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností, ktoré sú hypotézou protinormy. Treba dodať, že aj protinorma má svoju vlastnú protinormu. V prípade námietky premlčania v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia by ňou mohlo byť tvrdenie, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčané, pretože ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, z čoho vyplýva objektívna premlčacia lehota10 rokov, ktorá ešte neuplynula. Vtedy musí strana (v tomto prípade žalobca) preukázať to, že išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie (hypotézu druhej protinormy). 23.5. Správna analýza noriem na základné normy a protinormy vedie k správnemu rozdeleniu dôkazného bremena: „Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov (pozri II. ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Správne rozloženie dôkazného bremena vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutým predpokladom na správne uplatnenie zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne odlišnému výroku rozhodnutia. Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich účinkoch prejavom svojvôle, t. j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr. neúmerne zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní jeho zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto účastníka.“ (IV. ÚS 35/2012) 23.6. Pri analýze noriem je zásadný poznatok, že právne predpisy sú štruktúrované v rôznych vrstvách a že v nich možno často vidieť systém všeobecných pravidiel, ktorý je obmedzovaný stále jemnejšie sa rozvetvujúcimi sa výnimkami. Preto Pulkrábek (Pulkrábek, Z. O dokazováni negativních skutečností v civilním soudním řízení (a o některých zásadách zjišťování skutkového stavu vůbec). Právní rozhledy, č. 17, 2013, s. 574.) poukazuje na to, že jedna a tá istá skutočnosť môže byť raz skutkovou podstatou, inokedy predmetom právneho následku alebo môže tvoriť skutkovú podstatu rôznych právnych následkov. Rôzne postavenie môžu zaujímať aj jednotlivé normy - jedna a tá istá môže byť raz základnou normou, inokedy protinormou.
24. Dovolací súd poukazuje na to, že v konaní môže nastať situácia označovaná ako non liquet (Okrem možnosti, že skutkový stav je preukázaný alebo vyvrátený) Ide o stav, keď sa po vykonanom dokazovaní nepodarilo preukázať pravdivosť ani nepravdivosť konkrétneho skutkového tvrdenia (skutkový prednes zostane neobjasnený, čo znamená, že bolo vykonané dokazovanie všetkými dostupnými dôkaznými prostriedkami, ďalšie zisťovanie skutkového stavu už nie je možné, a sudca napriek po zhodnetení dôkazov a všetkého, čo vyšlo najavo v konaní, nenadobudne vnútorné presvedčenie o jeho pravdivosti, ale ani opačné presvedčenie o jeho nepravdivosti). Skutkový stav je natoľko nejasný, že nie je zrejmé, či súd má alebo nemá aplikovať určitú právnu normu (Lavický a kol. Občanský soudní řád (§ 1 až 250l). Řízení sporné. Praktický komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, s. 589.) 24.1. V kontexte s prejednávanou vecou odvolací súd posúdil, že vykonané znalecké dokazovanie neviedlo k jednoznačnému záveru o tom, či závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne napísal, keďže nebolomožné ani potvrdiť ani vylúčiť, či závet napísal vlastnou rukou poručiteľ. Odvolací súd doslova uviedol, že kategorický záver o tom, či pisateľom závetu bol alebo nebol poručiteľ U. K. (s výnimkou podpisu) nebolo možné vysloviť z dôvodu toho, že znalci nemali k dispozícii dostatočné množstvo potrebného porovnávacieho materiálu. 24.2. V takýchto situáciach sa ukazuje zmysel právneho procesu, či sa štát (a jeho právo) musí prejaviť v špecifickej a jedinečnej manifestácii faktu, že je schopný a povinný ponúknuť svojim občanom (a ďalším subjektom práva) v okamihoch, kedy určitý ich konflikt presahuje čo do riešenia ich vlastný komunikačný potenciál, nielen možnosť obrátiť sa na štátny mechanizmus, aby vec riešil (v čom tkvie podstata základného práva na prístup k súdu či k inému adekvátnemu orgánu), ale aby tiež rozhodol. Denegatio iustitiae je neprípustnou záležitosťou, ide i jeden zo základných pilierov fair trial (pozri Dokazování, úvahy o teorii a praxi, Jaromír Jirsa, Karel Havlíček, Wolters Kluwer, 2021, str.151). 24.3. Súd však musí aj v takejto situácii rozhodnúť. Pravidlá, ktoré sa majú uplatňovať v tomto prípade, určuje objektívne dôkazné bremeno. Objektívne dôkazné bremeno tak odpovedá na otázku, v prospech ktorej strany má súd rozhodnúť v prípade, ak neboli dokazovaním objasnené niektoré z rozhodných skutkových okolností, alebo inak povedané na ťarchu ktorej strany je to, ak ostanú rozhodné skutočnosti nejasné, teda ktorá strana nesie riziko dôkaznej núdze (Macur, J. Důkazní břemeno v civilním soudním řízení. Brno: MU, 1995, s. 9, 18, 19, podľa Lavický, P. Důkazní břemeno a dokazování výše nároku. In: Kol. Autorov. Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní, Justičná akadémia, 2012, Pezinok, s. 25). 24.4. Je pritom irelevantné, ktorá strana navrhla aké dôkazy. Rozhodnutie súdu sa v takomto prípade nezakladá na voľnom hodnotení dôkazov, ale na pravidlách dôkazného bremena. Objektívne dôkazné bremeno sa uplatňuje až potom, ako bolo vykonané dokazovanie, ďalšie dôkazy vykonať nemožno a súd napriek hodnoteniu dôkazov nebol schopný dospieť k vnútornému presvedčeniu o pravdivosti alebo nepravdivosti skutkového prednesu. Objektívne dôkazné bremeno tak nastupuje až po samotnom dokazovaní a je reakciou na jeho bezvýslednosť. 24.5. Odpoveď na otázku, či za stavu non liquet právnu normu aplikovať alebo neaplikovať, hmotné právo nedáva. Preto k prekonaniu stavu non liquet je potrebná existencia ďalšieho pravidla (pravidiel) pravidla, dávajúceho sudcovi pokyn, ako má rozhodnúť, ak sa mu nepodarí objasniť skutkový stav, pričom toto pravidlo,,dáva pokyn, aby znak skutkovej podstaty, ktorý zostal neobjasnený, považoval za naplnený, alebo naopak za nenaplnený, t. j. aby fingoval existenciu alebo neexistenciu znaku skutkovej podstaty (Lavický, P. Dúkazní břemeno v civilním řízení soudním, Praha: Leges, 2017, str. 119). 24.6. Dôkazné bremeno nemôže byť medzi stranami rozdelené na základe voľnej úvahy súdu. Pravidlá delenia dôkazného bremena nie sú obsiahnuté v písaných normách CSP. Ide o určité pravidlá, ku ktorým dospela právna veda. Vo všeobecnosti možno povedať, že na väčšinu prípadov sa uplatní všeobecné pravidlo delenia dôkazného bremena (pozri ďalej), ak nie sú upravené osobitné pravidlá delenia dôkazného bremena. Tie môžu byť dané buď (i) výslovným znením zákona alebo sú určené (ii) prostredníctvom vyvrátiteľnej domnienky. Do úvahy ešte prichádza aj dotváranie pravidiel dôkazného bremena súdom (pozri ďalej). 24.7. Určenie pravidiel delenia dôkazného bremena výslovným znením zákona znamená, že zákon priamo určuje osobu, ktorá je povinná uniesť dôkazné bremeno (preukázať určité skutočnosti) a takisto niesť nepriaznivé práve následky toho, že tieto skutočnosti preukázané nebudú. Preto, ak zákon obsahuje takéto pravidlo, je potrebné aj prípadný stav non liquuet posúdiť v súlade s týmto pravidlom. Ako príklad možno uviesť § 420 ods. 3 OZ, podľa ktorého sa zodpovednosti zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil alebo § 352 ods. 4 OBZ, podľa ktorého „nemožnosť plnenia je povinný preukázať dlžník“. V obidvoch prípadoch zákon výslovne uvádza, že určitú skutočnosť musí preukázať určitá konkrétna osoba (v praxi bude táto osoba tieto skutočnosti spravidla aj tvrdiť). 24.8. Právny systém obsahuje aj taký model úpravy dôkazného bremena, keď nevyužíva výslovnú úpravu, ale vyvrátiteľné domnienky. Príkladom je antidiskriminačný zákon (zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Ak však nedochádza k ani k jednej z vyššie uvedených situácií (určenie dôkazného bremena zákonom, vyvrátiteľnou domnienkou) uplatní sa všeobecné pravidlo delenia dôkazného bremena. Toto sa pokúsil sformulovať Lavický podľa vzoru Rosenberga nasledovne: každú procesnú stranu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom skutkových predpokladov jej priaznivej právnej normy. Obsahom základného pravidlaje negatívna fikcia, t. j. súd má rozhodnúť tak, ako by neobjasnený znak skutkovej podstaty nebol naplnený. Lavický však dodáva, že toto základné pravidlo bude nevyhnutné v odôvodnených prípadoch doplniť osobitnými pravidlami, ktorých by však mal byť čo najmenší počet a ktoré si musia zachovať určitý normatívny charakter, a to buď ako výsledok zákonodarnej činnosti (vyššie spomínané výslovné zákonné pravidlá delenia dôkazného bremena a vyvrátiteľné domnienky) alebo ako výsledok sudcovského dotvárania práva. 24.9. Dôvodom pre sudcovské dotváranie práva však nemôžu byť podľa Lavického úvahy o spravodlivosti odôvodnené špecifickými okolnosťami konkrétnej veci. Sudca sa od všeobecného pravidla delenia dôkazného bremena môže odchýliť, len ak sú splnené metodologické predpoklady sudcovského dotvárania práva; čo označujeme ako tzv. obrátenie dôkazného bremena. Jej základným predpokladom je existencia medzery v zákone. Typicky má ísť o situácie, keď zákon bude obsahovať osobitné pravidlo pre určitú situáciu, avšak bez rozumného dôvodu také isté osobitné pravidlo nevztiahne na obdobnú skutkovú podstatu alebo ak doslovné znenie všeobecného pravidla delenia dôkazného bremena bude v rozpore s teleologickým pozadím CSP alebo so všeobecnými právnymi princípmi. Predovšetkým o taký prípad môže ísť vtedy, ak bude strana v riziku dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ku ktorým nebude vôbec schopná uniesť dôkazné bremeno. Lavický uzatvára, že k obráteniu dôkazného bremena by nemalo dochádzať tam, kde možno porušenie princípu rovnosti uspokojivo odstrániť pomocou iných procesných nástrojov, napr. voľným hodnotením dôkazov.
25. Pri zmarení dôkazu Lavický nepresadzuje riešenie, ktoré by spočívalo v obrátení dôkazného bremena a v prijatí fikcie, že skutkové tvrdenia, ktoré mali byť preukázané zmareným dôkazom, sú pravdivé, ak strana, ktorá dôkaz zmarila nepreukáže opak. Prikláňa sa skôr k posudzovaniu zmarenia dôkazu v rámci voľného hodnotenia dôkazov, čím môže sudca flexibilnejšie a spravodlivejšie reagovať na okolnosti zmarenia (nedbanlivosť/úmysel) Števček M., Ficová, S.,. Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kolektív Civilný sporový poriadok, komentár Praha: C H Beck 2022, 2. vydanie, str. 742 -766).
26. Dovolací súd zdôrazňuje v zmysle uvedených teoretických úvah, že zmyslom dôkazného bremena je tiež umožniť súdu (hlavne) rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná (vyššie popísaný stav non liquet) a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V súvislostiach prejednávanej veci na jednej strane je to žalovaná (družka poručiteľa), ktorá z predloženého holografného závetu vyvodzuje dedičské právo pre seba a na druhej strane je žalobca (brat poručiteľa), ktorý popiera platnosť závetu, a z tvrdenej skutočnosti (že závet je neplatný) vyvodzuje pre seba tzv. priaznivé právne dôsledky v podobe uplatnenia svojho zákonného dedičského práva.
27.,,Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9.júna.2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, zdroj: ustavnysud.sk).
28. Fakt, že v konkrétnom prípade je pre jednu stranu ťažšie podať dôkaz ako pre stranu druhú, nie je porušením princípu rovnosti a neodôvodňuje obrátenie dôkazného bremena cestou sudcovského dotvárania práva. Väčšia obtiažnosť podania dôkazu však nie je sama osebe dôvodom obráteniadôkazného bremena, ani keby sa vyskytovala typovo, všeobecne. Pravidlá, ktoré rozdeľujú medzi procesné strany riziko dôkaznej núdze, nevychádzajú z požiadavky rovnomernosti rozdelenia tohto rizika. Základné pravidlo delenia dôkazného bremena je odôvodnené predovšetkým ochranou pokojného stavu. Strana, ktorá uplatňuje právny následok, usiluje v podstate o zmenu pokojného stavu (v širokom zmysle slova), a preto musí preukázať existenciu skutočností, ktoré zakladajú jej uplatňovaný právny následok. Ak zostanú tieto skutočnosti neobjasnené, nebude zmena doterajšieho pokojného (právneho) stavu odôvodnená a pravidlá dôkazného bremena ju budú chrániť(Viď napr. LEIPOLD, D. Beweislastregeln und gesetzliche Vermutungen. Berlin: Duncker & Humblot, 1966, s. 48. LEIPOLD, D. In: STEIN, F. - JONAS, M. Kommentar zum Zivilprozessordnung. Band 4 (§§ 253-327). 22. vydanie Tübingen: Mohr Siebeck, 2008, s. 704. PRÜTTING, H. Gegenwartsprobleme der Beweislast. München: C. H. Beck, 1983, s. 277-278. KLICKA, T. Die Beweislastverteilung im Zivilverfahrensrecht. Wien: Manz, 1995, s. 59. AHRENS, H. - J. Die Verteilung der Beweislast, s. 30.)
29. V prejednávanej veci v konaní pred súdmi nižších stupňov vyplynul záver, že vykonané znalecké dokazovanie neviedlo k jednoznačnému záveru o tom, či závet poručiteľ U. K. aj vlastnoručne napísal, keďže nebolo možné ani potvrdiť ani vylúčiť, či závet napísal vlastnou rukou poručiteľ. Odvolací súd doslova uviedol, že kategorický záver o tom, či pisateľom závetu bol alebo nebol poručiteľ U. K. (s výnimkou podpisu) nebolo možné vysloviť z dôvodu toho, že znalci nemali k dispozícii dostatočné množstvo potrebného porovnávacieho materiálu. Dovolací súd má za to, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo správne, správne právne posúdil odvolací súd vec aj v situácii,,non liquet“, aj keď túto situáciu výslovne nepomenoval. Veď predsa žalobca bol odkázaný dedičským súdom na určenie neplatnosti závetu, ktorý spochybnil v dedičskom konaní, t. j. žalobca usiloval o tzv. zmenu pokojného stavu (predložený závet zo strany žalovanej), ktorý napadol v dedičskom konaní tvrdením, že závet nebol poručiteľom vlastnoručne podpísaný a napísaný, (keď tvrdenie o nepodpísaní závetu zároveň sa ukázalo ako nepravdivým) bez bližšej špecifikácie dôvodu nenapísania a nepodpísania závetu. Správne súdy konštatovali, že v situácii stavu non liquet, keď žalobca ako žalujúca strana nebol schopný poskytnúť dostatok potrebných porovnávacích podkladov (dokladov obsahujúcich vzorky písma poručiteľa z daného obdobia), dostal sa do tzv. dôkaznej núdze a svoje tvrdenie, že poručiteľ daný závet vlastnoručne nenapísal, nebol schopný v súdnom spore preukázať, nedošlo k presunu dôkazného bremena na žalovanú. Potom bolo nutné uzavrieť, že žalobca dôkazné bremeno v spore u určenie neplatnosti závetu neuniesol, ktorý záver musel viesť k zamietnutiu jeho žaloby ako takej.
30. Z tohto dôvodu dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil ako nedôvodné, preto ho s poukazom na § 448 CSP zamietol.
31. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o ktorom dovolací súd rozhodol podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.