1 Cdo 93/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I., s.r.o., so sídlom v B., IČO X., v dovolacom konaní zastúpenej spoločnosťou K. s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná konateľ a advokát Mgr. J. K. proti žalovaným 1/ A., s.r.o., so sídlom v B. zastúpenej JUDr. I. B., advokátom v B., 2/ K., so sídlom v B., IČO X., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. D. S., advokátom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 10 C 54/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2010 sp. zn. 6 Co 173/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. januára 2010, sp. zn. 6 Co 173/2008 o d m i e t a
Žalobkyňa je povinná nahradiť na účet právneho zástupcu žalovanej 1/ JUDr.I. B. sumu 77, 29 eur a na účet, JUDr. D. S. sumu 77, 29 eur, každému do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
1Cdo/93/2010
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. mája 2007 č. k. 10 C 54/2003- 550 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti- rozostavanej stavby na parcele č. X. nachádzajúcej sa v okrese B., obce B., v katastrálnom území R. zapísanej na liste vlastníctva č. X. katastra nehnuteľností vedenom Katastrálnym úradom B. v Správe katastra B.. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti- rozostavanej stavbe v súlade s § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom t. j. na základe stavebného povolenia zn. 98/13208-150/151- IMA zo dňa 11.1.1999, ktorým bola pôvodne povolená stavba nadzemných hromadných garáží, a následne zo stavebného povolania zn. 99/10198- 151/151- IMA zo dňa 17.8.1999, ktorým bola povolená zmena rozostavanej stavby nadzemných garáží na bytový dom s garážami.Príslušný kataster nehnuteľností ho preto oprávnene (podľa § 46 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) zapísal dňa 5.8.2003 ako vlastníka rozostavanej stavby. Vzhľadom na to mohol žalovaný 1/ ďalej previesť vlastníctvo k rozostavanej nehnuteľnosti na žalovaného 2/ kúpnou zmluvou, ktorý po povolení vkladu vlastníctva do katastra následne nehnuteľnosť dostaval. Jednotlivé byty žalovaný 2/ odpredal do vlastníctva občanov- svojich členov. O tejto skutočnosti žalobkyňa vedela už na pojednávaní konanom 24.4.2007, avšak nenavrhla ani nepredložila žiadne dôkazy na svoju obhajobu ( napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p.. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ vo veci nie sú pasívne legitimovaní. Konštatoval, že výsledky dokazovania neodôvodňovali ani rozšírenie návrhu na ďalších účastníkov konania V odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že žalobkyňa nemala postavenie stavebníka spornej nehnuteľnosti; práva a povinnosti vyplývajúce zo stavebného povolenia žalovaný 1/ na žalobkyňu nepreviedol, a preto (žalobkyňa) nemala žiaden právny titul, ktorý by ju oprávňoval na prípravu a realizáciu stavby. Stavebné práce začala v septembri 2002 a pokračovala v začatej stavbe až do decembra 2002 a to napriek výzvam žalovaného 1/ (aby tak nerobila) ako aj napriek pokute, ktorú jej uložil stavebný úrad za uskutočňovanie novostavby (bytového domu) bez stavebného povolenia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že samotné vynaloženie finančných prostriedkov na hrubú
1Cdo/93/2010
stavbu, ani uzavretie zmluvy o dielo s dodávateľmi žalobkyni nezakladá žalobkyne
vlastnícke právo, ani nepreukazuje jej naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, a nezakladá ani existenciu aktívnej legitimácie v predmetnej veci. O trovách
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.).
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. januára 2010
sp.zn. 6 Co 173/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a výrok
o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z vykonaných dôkazov a po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolací
súd považoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa (pokiaľ ide o vedomosť
žalobkyne, že nemá žiadne oprávnenie stavať) za správny. V odôvodnení ďalej
konštatoval, že o stavbu ide aj v prípade rozostavanej stavby v zmysle občianskeho
práva, keď je už jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné riešenie prvého
nadzemného podlažia. Aj v prípade, že by žalobkyňa stavbu do takéhoto štádia
dostavala, nemohlo jej na ňu vzniknúť právo, nakoľko ju stavala protiprávne a teda
nebola uskutočnená s prejaveným úmyslom mať ju pre seba a aj z tohto dôvodu sa
nemohla stať jej vlastníkom. Okrem toho predmet sporu- rozostavaná stavba
neexistovala v čase vynesenia rozsudku súdu prvého stupňa, preto nebolo možné
žalobe vyhovieť už z tohto dôvodu. V konaní bolo preukázané, že žalovaný 1/ predal
rozostavanú stavbu na základe kúpnej zmluvy žalovanému 2/ a ten následne po
dokončení stavby jednotlivé byty predal tretím osobám. O tejto skutočnosti mala
žalobkyňa vedomosť najneskôr na pojednávaní z 24.4.2007 ako uviedol súd prvého
stupňa, napriek tomu nenavrhla do nasledujúceho pojednávania, kde bolo zároveň
vyhlásené rozhodnutie zmenu žaloby, vstup resp. zmenu účastníkov, preto jej súd
neodňal možnosť konať pred súdom resp. neporušil jej právo na spravodlivý proces.
Na záver odôvodnil potrebu chrániť práva tretích osôb nadobudnutých v dobrej viere.
Uznesením na pojednávaní 28.1.2010 odvolací súd nepripustil zmenu žaloby
( § 95 O. s. p.), nakoľko by bol porušený princíp dvojinštančnosti, ani vstup ďalších
účastníkov podľa § 92 ods. 1, keď uvedené ustanovenia pre dovolacie konanie neplatí
( § 216 ods. 1 O. s. p. ). Pre nesprávne právne posúdenie zrušil výrok o náhrade trov
1Cdo/93/2010
prvostupňového konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby
dovolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu (v jeho
zamietajúcich častiach) a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie
z dôvodu, že
žalobkyni ( ako účastníčke konania) sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Rozhodnutiu odvolacieho súdu
vyčítala predovšetkým
arbitrárnosť
resp. nedostatočné zdôvodnenie protichodného
záveru, keď na jednej strane za vznik stavby ( práva k nej ) považoval moment
v realizácii stavby, kedy je jednoznačne a nezameniteľne zjavné aspoň dispozičné
riešenie prvého nadzemného podlažia ( občiansky zákonník ) a zároveň vyslovil názor,
že aj keby žalobkyňa stavbu do tohto štádia postavila, pre nedostatok stavebného
povolenia nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k zhotovenej stavbe (stavebný
zákonník ). Podľa názoru žalobkyne, vlastnícke právo podlieha normám občianskeho
práva ako súkromného, pričom porušenie noriem stavebného práva (ako práva
verejného) je upravené pomocou sankcií, čím súčasne odvolací súd vec aj nesprávne
právne posúdil. Za ďalší dôvod, ktorý mal za následok odňatie možnosti konať pred
súdom, považovala
nerešpektovanie zásady kontradiktórnosti odvolacieho súdu
a rovnosti zbraní.
Žalobkyňa totiž nebola riadne oboznámená pred vyhlásením
rozhodnutia na pojednávaní súdu prvého stupňa z 18.5.2007 so zásadným dôkazom
a nemohla sa k nemu vyjadriť (k listu vlastníctva, ktorí potvrdzuje prevod vlastníctva
k jednotlivým bytom na občanov ). Súd ho žalobkyni predložil až po vyhlásení
uznesenia, ktorým považoval dokazovanie za skončené a tak mu zmaril možnosť
k nemu sa vyjadriť, (resp. navrhnúť zmenu návrhu - vstup ďalších účastníkov do
konania ) k zásadnej otázke spočívajúcej v nedostatku pasívnej legitimácie na strane
žalovaných. K odstráneniu tejto vady nedošlo ani v rámci odvolacieho konania.
Odvolací súd síce poukázal na nemožnosť zmeny návrhu a vstup ďalších účastníkov
v odvolacom konaní, ale práve preto mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Dovolateľka namietala aj
porušenie dvojinštančnosti
1Cdo/93/2010
konania
odvolacím súdom, keď jedným z dôvodov potvrdenia rozsudku okresného
súdu bolo aj ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere a žalobkyňa nemala možnosť
zaujať k nemu stanovisko; zároveň namietla nesprávne právne posúdenie v tejto veci.
Poukázala tiež na nedostatok dôvodov, keď odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými
jej námietkami.
Žalovaný 1/ navrhol, aby Najvyšší súd SR dovolanie zamietol, lebo dovolaním
napadnutý rozsudok je vecne správny. Naopak, dovolanie žalobcu je účelové a navyše
aj rozporné a to najmä z hľadiska vedomosti žalobcu kto je stavebníkom rozostavanej
stavby na parc. č. X. a X., kto ju rozostaval až do takého jej štádia, kedy bolo možné
identifikovať prvky nadzemného podlažia. Zdôraznil, že žalobca nemal uzavreté žiadne
také zmluvy, na základe ktorých by práva stavebníka prešli na neho. Za
neopodstatnené považoval aj tvrdenie navrhovateľa spočívajúce v tom, že súd mu
svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, lebo výpis z listu vlastníctva je
verejnou listinou a od 18. 5. 2007 (kedy súd vyhlásil dokazovanie za skončené) si ho
mohol z katastra nehnuteľností vyžiadať aj sám a zariadiť sa podľa stavu, ktorý z neho
vyplýva. Navrhol tiež, aby mu dovolací súd priznal aj náhradu trov dovolacieho
konania v sume 2902, 74 eur
Žalovaný 2/ taktiež navrhol, aby Najvyšší súd SR dovolanie žalovaného zamietol,
lebo rozsudok odvolacieho súdu (ako aj rozsudok súdu prvého stupňa) je vecne
správny. Trval na svojich doterajších tvrdeniach a poukázal aj na význam právnej
istoty v našom právnom poriadku. Uplatnil si náhradu trov dovolacieho konania vo
výške 2 878,31 €.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená
advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ). Dospel
1Cdo/93/2010
pritom k záveru, že dovolanie predmetnej veci nie je prípustné, preto ho treba
odmietnuť.
Dovolaním možno napadnú právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.)
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O. s. p. je prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. je
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo
výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd
prípustnosť nevyslovil a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Keďže dovolací súd v prejednávanej veci doteraz
nerozhodoval, nemohol vysloviť ani právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie
žalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.
Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v
ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s.p.
Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238
1Cdo/93/2010
O. s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O. s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu (tak proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), i keby k nim v konaní došlo,
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú
prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie
niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s.p. je významný subjektívny názor
účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, zistenie, že konanie
niektorou z taxatívne vymenovaných vád skutočne postihnuté je.
Vzhľadom na námietky dovolateľky, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie,
či v konaní došlo k vade v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.). Existenciu
ďalších vád podľa tohto ustanovenia (§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.) dovolateľka
netvrdila a takého vady dovolací súd ani nezistil.
Odňatím možnosti konať pred súdom vo vyššie uvedenom zmysle je potrebné
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné
práva, ktoré mu zákon priznáva.
1Cdo/93/2010
O dôvod, zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ide
vtedy, ak súd konal v rozpore so zákonom (prípadne aj s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi) a v príčinnej súvislosti s týmto porušením došlo
k odňatiu procesných práv účastníkovi konania. Napríklad v zmysle § 18 O. s. p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom § 41 O. s. p., právo byť včas
oboznámený so žalobou i stanoviskom k nej § 114 ods. 2 O. s. p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115
O. s. p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].
Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, vždy účastníkovi konania odnímajú
možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii jeho procesných práv.
Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní
rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku
alebo odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže
byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo
neodôvodnenosti (arbitrárnosti) v prípade úplne chýbajúceho skutkového stavu a
právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku
rozhodnutia s jeho dôvodmi a napokon aj vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným
rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením (tzv. zmätočné rozhodnutie). Vydanie
zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je
vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
súčasne zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor),
porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
1Cdo/93/2010
Z hľadiska
navrhovateľkou namietanej nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti)
dovolaním napadnutého rozhodnutia treba uviesť, že dôvodom, z ktorých žalobkyňa
predmetnú vadu vyvodzuje, nemožno priznať príslušnú relevanciu.
Niet pochýb o tom, že právo na kvalitu súdneho konania (v rámci práva na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia) je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces a že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva pre súd
povinnosť zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán,
avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie
rozhodnutia musí vyhovovať požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2
O. s. p.
V predmetnej veci podstatou odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu
(stotožňujúceho sa so skutkovým stavom veci zisteným súdom prvého stupňa), je záver,
že aj za predpokladu, že žalobkyňa zrealizovala stavbu do štádia, keď bolo
jednoznačné a nezameniteľne zjavné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia
(ako kritéria stavby) a teda išlo by o vytvorenie veci ako jedného zo spôsobov
nadobudnutia vlastníckeho práva, žalobkyňa ho nemohla nadobudnúť, nakoľko konala
bezprávne (nemala žiadne oprávnenie stavať na základe zmluvného vzťahu,
stavebného povolenia ) a teda nebol tam prejavený žiaden úmysel mať stavbu pre
seba. Nemožno pritom opomenúť, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho (v kontexte
dôvodov potvrdeného rozsudku súdu prvého stupňa) je riadne odôvodnený, a vyhovuje
vyššie uvedeným zákonným požiadavkám; nemožno ho považovať za arbitrárny ide o
rozsudok plne akceptovateľný, ktorý nesignalizuje možnosť porušenia procesných
práv účastníka konania Tieto práva totiž neznamenajú, že súd musí dať odpoveď na
každý argument účastníka a na všetky ním nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania.
1Cdo/93/2010
Pokiaľ ide o námietku porušenia zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní,
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že ani táto námietka nie je dôvodná. Totiž žalobkyňa
vedela, že (približne už v dobe spadajúcej do jej návrhu na doplnenie a zmenu žaloby,
ktoré došlo na súd 18. 2. 2003) byty sú ponúkané na predaj a s tým súvisí aj nutnosti
zmeny, resp. doplnenia okruhu účastníkov na strane odporcov (viď č. l.322 spisu). Pri
vynaložení potrebného úsilia teda mohla zistiť vlastnícky stav z katastra nehnuteľnosti
(verejne prístupného) a svoju žalobu primerane upraviť a to za situácie, keď návrh na
začatie konania v predmetnej veci bol podaný na súd 27. 3 2003 a byty boli prevedené
na fyzické osoby zmluvami zo 17. 9. 2004 (viď LV č. X. – na č. l. 545 spisu) a súd
prvého stupňa rozhodol až v 18. 5. 2007. V spise sa však (ešte predtým) nachádza
„výzva občanov na urýchlené riešenie situácie ohľadne výstavby bytového domu na
R..“ (.č l. 356), ďalej záznam z rokovania – Bytový dom R. z 8. 4. 2003 (č. l. 358),
takže žalobkyňa sa v rámci dovolacieho konania nedôvodne bráni tým, že sa v súdnom
konaní nemohla vyjadriť k zásadnému dôkazu a že práve preto nemohla primerane
upraviť svoju žalobu. Toto uznesenie je však len procesného charakteru, ktorým sa
upravuje vedenie konania, preto ak aj súd po skončení dokazovania nejaký ďalší dôkaz
vykoná, účastníci sa majú právo k nemu vyjadriť a predložiť alebo označiť nové
dôkazy.
Napokon zo zápisnice z 24.4.2007 ( č. l. 475 spisu ) vyplýva, že žalovaní navrhli
nový dôkaz na preukázanie svojich tvrdení- nový výpis z listu vlastníctva, preukazujúci
nedostatok ich pasívnej legitimácie, pričom žalobkyňa bola na pojednávaní prítomná
a poučená v súlade s § 120 ods. 4 O. s.p. Napriek tomu sa na ďalšom pojednávaní
z 18.5.2007 ( č.l.543 spisu ) k navrhovanému dôkazu, ani neskôr po jeho predložení,
nevyjadrila, žiadala len konanie odročiť za účelom zmeny návrhu príp. vstupu ďalších
účastníkov. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa sa mohla vyjadriť k novému dôkazu
žalovaných a súd jej preto nevytvoril nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich
tvrdení ( II. ÚS 136/08 ), nejde preto o vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.,
Rovnako nemožno akceptovať dovolateľkou namietané porušenie dvojinštančnosti
konania, (že žalobkyňa sa nemala možnosť vyjadriť k názoru odvolacieho súdu
1Cdo/93/2010
vyjadreného v rozsudku z hľadiska ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere) nejde
o prípad podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Išlo totiž len o podporné konštatovanie
odvolacieho súdu, ktorého odôvodnenie je (v porovnaní s rozsudkom súdu prvého
stupňa) iba rozšírené o ďalšiu skutočnosť bez toho, aby táto skutočnosť bola
relevantná a jediná z hľadiska spôsobu rozhodnutia veci a dôvodov, ktoré k nemu
viedli. Za týchto okolností rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím
prekvapivým a nemožno vyvodiť záver že postupom súdu došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
Keďže dovolanie v predmetnej veci v zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. nie je
prípustné a dôvod jeho prípustnosti nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 237
O. s. p., dovolací súd ho v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
Napokon Najvyšší súd v súlade s ustanoveniami §§ 243b ods. 5 a 224 ods. 1
a 142 ods. 1 O. s. p. priznal v dovolacom konaní úspešným odporcom 1/ a 2/ náhradu
trov dovolacieho konania, každému za jeden úkon (vyjadrenie k dovolaniu) po
77, 29 eur a to v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z., keď
hodnotu uplatneného nároku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odmena
predstavuje sumu 57 eur, ku ktorej pripočítal režijný paušál v sume 7, 41 eur a 20%
DPH (12, 88 eur)
P o u č e n i e:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 8. júna 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta
1Cdo/93/2010