1Cdo/91/2018

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N. a 2/ R., oboch bývajúcich v I. zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanému Mestu Medzilaborce, so sídlom v Medzilaborciach, Mierová 326/4, IČO: 00 323 233, zastúpenému JUDr. Jozefom Bujdošom, advokátom so sídlom v Stropkove, Hlinky 262/6, o určení nadobudnutia vecného bremena vydržaním, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C 151/2013, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. novembra 2016 sp. zn. 14 Co 129/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Žalobcovia sa žalobou po úprave domáhali určenia, že ako vlastník nehnuteľnosti: a) rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 389 m2, b) dvoj-garáže a letnej kuchyne súp. č. XXXX postavenej na parcele XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 404 m2, c) pozemku parc. CKN č. XXXX/X, druh záhrady o výmere 759 m2, d) pozemku parc. CKN č. XXXX/X druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 404 m2, e) pozemku parc. CKN č. XXXX/X druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 389 m2, zapísaných na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Medzilaborce, Katastrálny odbor, pre katastrálne územie I., obec I. má titulom vydržania právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré spočíva v práve príjazdovej cesty - v práve prechodu pešo a prejazdu osobnými a nákladnými vozidlami cez pozemok parc. CKN č. XXXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria o výmere 122 m2, zapísaný na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Medzilaborce, Katastrálny odbor pre k. ú. I., obec I.. Žalobu odôvodnili tým, že na základe kúpnej zmluvy sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parc. č. EN XXXX - záhrada o výmere 1609 m2, zapísaného na LV č. XXX, vedenom vtedajšou Krajskou správou geodézie a kartografie v Košiciach, Strediskom geodézie Humenné pre k. ú. I., obec I., okres R.; MNV v Medzilaborciach bolo vydané rozhodnutie o určení stavebného obvodu pre výstavbu ich rodinného domu s príjazdovou cestou na pozemkoch parc. č. EN XXXX/časť, XXXX/časť a XXXX/časť; podľa geometrického plánu z 17. decembra 1986 pôvodná parcela XXXX bola rozdelená na parcelu č.XXXX/X, X a X; odkúpením časti parcely č. XXXX/X o výmere 57 m2 od žalobcov a časti parciel č. XXXX o výmere 30 m2 a č. XXXX o výmere 35 m2 na základe kúpnych zmlúv z 8. marca 1988 od vlastníkov V. a ich následným spojením vznikla v súčasnosti existujúca parcela XXXX/X o výmere 122 m2, ktorej vlastníkom je žalovaný. Tvrdia, že pozemok parc. č. XXXX/X predstavuje nevyhnutné prepojenie nehnuteľnosti žalobcov na pozemnú komunikáciu, žalobcovia vykonávajú od 17. januára 1986 nepretržite právo príjazdnej cesty cez pozemok parc. č. XXXX/X a že toto právo vykonávajú pre seba a s vedomím, že im toto právo patrí, pričom po celú dobu tohto práva výlučne znášajú všetky náklady na údržbu a ochranu predmetného pozemku.

2. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. júna 2015 č. k. 15 C 151/2013-257 žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol, pričom náhradu trov žalovanému nepriznal. Po vykonanom dokazovaní a právnom zhodnotení dospel k záveru, že žaloba nie je oprávnená, pretože žalovaný ako vlastník predmetnej parcely žalobcom nebránil, ani nebráni vo výkone práva prechodu cez tento pozemok, ktorý slúži ako prístupová cesta, ako k pozemku vo vlastníctve žalobcov, tak aj k pozemkom vo vlastníctve susediacich vlastníkov a užívateľov pozemkov. Podľa súdu žalobcovia svojim konaním (osadenie brány) neprejavili dobromyseľnosť a nepreukázali dobrú vieru, že im výkon práva patrí, resp. že výkon takého práva patrí výlučne im, bez ohľadu na vlastníkov susediacich pozemkov. O tom, že nie sú dobromyseľní svedčilo aj to, že nesúhlasili s odkúpením časti predmetnej parcely, ktorej odkúpenie vo výmere 55 m2 im žalovaný ponúkol, pričom týmto postupom by boli zachované aj záujmy susediacich vlastníkov i SPP - distribúcia, a.s. v prospech ktorého vzniklo na predmetnej parcele vecné bremeno zo zákona. Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 a 2 O.s.p.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 24. novembra 2016 sp. zn. 14 Co 129/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému proti žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa s dôvodmi odvolaním napadnutého rozhodnutia (§ 381 ods. 1 a 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodal, že skutočnosť, že právny subjekt užíva cudziu vec so súhlasom jeho vlastníka, hoci aj dlhú dobu, nemusí ešte sama o sebe viesť k záveru, že tento subjekt je oprávneným držiteľom a z uvedených dôvodov nemôže dôjsť k vydržaniu ani vlastníckeho práva, ani vecného bremena. Na naplnenie dobrej viery nestačí, ak tvrdené právo žalobcov k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané oddávna. Preukázaným osadením brány zo strany žalobcov, bez súhlasu vlastníka nehnuteľnosti, na spornú príjazdovú cestu, žalobcovia dobromyseľnosť neprejavili. Nepreukázali takýmto konaním ani dobrú vieru, že im výkon práva patrí, bez ohľadu na vlastníkov susediacich pozemkov, ktorým takýmto svojvoľným konaním znemožnili reálny prístup k ich nehnuteľnostiam. Uzavrel, že z tohto dôvodu nemohli byť žalobcovia dobromyseľní, čo znamená, že nesplnili základnú podmienku pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním. Odvolací súd ešte poznamenal, že dôkazné bremeno bolo výlučne na žalobcoch a nebolo preto povinnosťou žalovaného preukazovať opak. Ďalšími odvolacími dôvodmi sa odvolací súd podrobne nezaoberal, keďže nemali vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

4. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj ako „dovolatelia“). Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Namietali, že súd prvej inštancie a odvolací súd nevykonali žalobcami riadne navrhnuté dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu a na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa ich presvedčenia súd nemohol vydať rozhodnutie na dostatočne zistenom skutkovom stave. Mali za to, že nevyhnutným sa javilo vykonanie miestnej ohliadky. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal nimi navrhnutým dôkazom, ani dôkazom ktorým bolo odborné posúdenie dotknutých nehnuteľností z hľadiska možnosti ich využitia na účely miestnej komunikácie, ktoré vypracoval V.. Vyčítali odvolaciemu súdu, že tento podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia prioritne vychádzal z toho, že dotknuté nehnuteľnosti slúžia aj iným fyzickým osobám a možno ich preto vnímať ako verejné nehnuteľnosti; s takýmto právnym názorom však boli žalobcovia oboznámení až momentom doručeniarozhodnutia odvolacieho súdu a preto podľa nich odvolací súd porušil § 382 CSP a vydal tzv. prekvapivé rozhodnutie. V dovolaní odôvodnili prípustnosť dovolania tiež podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP existenciou právne významných otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli riešené, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktoré odvolací súd vyriešil nesprávne. Uvádzajú, že konajúci súd oprel svoju argumentáciu k zamietnutiu žaloby na tom, že nie je možné nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním na ťarchu nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve obce aj keď slúži chôdzi a jazde tiež iným fyzickým osobám. Podľa žalobcov v predmetnom konaní dotknuté nehnuteľnosti od roku 1986 neslúžili a ani neslúžia verejnosti ani žiadnemu verejnosti prospešnému účelu, ale sú využívané výlučne ako príjazdová cesta k rodinnému domu žalobcov. Samotná okolnosť, že v konaní ide o nehnuteľnosť vo vlastníctve obce, teda žalovaného, nemôže sama o sebe postačovať pre prijatie záveru o tom, že ide o verejný pozemok, ktorý slúži chôdzi a jazde tiež iným fyzickým osobám. Dovolatelia poukazovali na to, že nižšie súdy pri svojom konštatovaní zrejme vychádzali z rozhodnutia Krajského súdu v Českých Budejoviciach sp. zn. 6 Co 1358/90 z 4. decembra 1990 (R 37/1992) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2887/2004 z 18. júla 2005, v ktorých rozhodnutiach sa zakaždým kladie dôraz na to, že musí ísť o pozemok verejný, tzn. slúžiaci širšej verejnosti a vo všeobecnosti verejnosti prospešným účelom. Zastávali názor, že v prípade žalobcov o takýto prípad nešlo, dotknuté nehnuteľnosti v žiadnom prípade nie je možné považovať za verejný pozemok, resp. verejnú cestu, dotknuté nehnuteľnosti charakter miestnej komunikácie nielenže doposiaľ nikdy nemali, ale ani do budúcna mať nemôžu, pre žalobcov predstavujú jediný možný prístup k ich rodinnému domu. Na základe uvedeného navrhli žalobcovia, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a súčasne tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K podanému dovolaniu sa vyjadril žalovaný. Podľa žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie aj rozhodnutie odvolacieho súdu vychádzalo zo správne zisteného skutkového stavu a rozhodnutia sú vecne správne. Súdy postupovali v súlade s procesnými predpismi a neznemožnili žalobcom uskutočňovať im patriace práva v takej miere, že by z ich strany došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Poukázal na to, že žalobcovia užívali, užívajú a budú môcť užívať predmetné nehnuteľnosti aj bez rozhodnutia súdu. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobcovia sami aktívne bránili iným osobám v užívaní verejného majetku. Skutočnosť, že na nehnuteľnosti sa nachádza plynárenské zariadenie, ktoré slúži ako distribučný plynovod pre minimálne ďalšie 3 nehnuteľnosti, ktoré nie sú vo vlastníctve žalobcov, samo o sebe preukazuje, že nehnuteľnosť slúži aj iným osobám a nie len žalobcom. K právnej otázke, ktorá podľa žalobcov nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená ak by ju najvyšší súd pripustil a chcel riešiť uviedol, že žiada, aby dovolací súd na jej konci doplnil a zohľadnil aj text „ak v platnej a záväznej územnoplánovacej dokumentácii, ako je platný územný plán, je táto nehnuteľnosť uvedená ako verejná miestna komunikácia.“ Žalovaný ešte doplnil, že nemožno od súdu požadovať, aby určil žalobcom nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu na verejné priestranstvo, pretože potom by ktorýkoľvek občan užívajúci verejné priestranstvo mohol od súdu požadovať, aby mu bolo súdom určené titulom vydržania nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k verejnému priestranstvu, pričom z jeho samotnej podstaty vyplýva možnosť verejného užívania pre všetkých. Na uvedenom základe navrhol žalovaný, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol, resp. zamietol a zároveň žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) uvádza nasledovné:

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie treba preto považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ adovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V preskúmavanej veci žalobcovia odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.

9. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Podstatou tohto práva je zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie iba faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu. V zmysle § 420 písm. f/ CSP je teda relevantný taký nesprávny procesný postup, ktorý vylučuje stranu sporu z realizácie jej procesných oprávnení a ktorý marí možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom (I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 252/04).

10. V danom prípade dovolatelia namietajú, že postupom odvolacieho súdu bolo porušené ich právo na spravodlivý proces. Svoju argumentáciu o existencii vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP založili na tvrdení, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy riadne navrhnuté dovolateľmi v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu, resp. vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a tak je meritórny rozsudok v rozpore s objektívnym stavom a tiež na tvrdení, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, ku ktorým sa nemali možnosť vyjadriť a mali za to, že postup odvolacieho súdu je potrebné hodnotiť ako vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia.

11. Podľa dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom žalobcami tvrdenými vadami postihnuté nie je.

12. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (IV. ÚS 252/04). Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Toto procesné oprávnenie žalobcovia v danej veci aj využili (nebolo im odňaté). Súd preto svojím postupom žalobcov nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré im Občiansky súdny poriadok a následne Civilný sporový poriadok priznával.

13. Z podstaty ďalšej dovolacej argumentácie je zrejmé, že žalobcovia vytýkajú odvolaciemu súdu nepredvídateľnosť jeho rozhodnutia a riešenie otázok predtým neriešených súdom prvej inštancie. V súvislosti s uvedeným treba poukázať na § 382 CSP, v zmysle ktorého vtedy, keď má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšomrozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Účelom tohto ustanovenia je predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľné je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu. O nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie ide tiež vtedy, keď odvolací súd („nečakane“) založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom strana (účastník konania) proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné.

14. V danom prípade oba nižšie súdy svoje právne úvahy orientovali na otázku naplnenia predpokladov na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám, dobromyseľnosti a preukázania dobrej viery, že im právo patrí; oba súdy nižších inštancií dospeli k rovnakým právnym záverom, pričom argumenty, ktoré uviedli vo svojich rozhodnutiach podporovali jeden a ten istý právny záver o tom, že právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu nenadobudli výkonom práva - vydržaním.; preto nejde o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu ako sa mylne žalobcovia domnievajú. Odvolací súd tým, že nad rámec prvoinštančného rozhodnutia doplnil dôvody v zmysle § 387 ods. 2 CSP, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o neopodstatnenosti žaloby (bod 7.8. odôvodnenia) vo svojej podstate učinil len výklad spôsobu vzniku vecných bremien a práv zodpovedajúcim vecným bremenám (vysvetlil predpoklady vydržania a pojem dobromyseľnej držby) ešte neznamená, že založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolatelia neopodstatnene namietali, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

16. Keďže dovolací súd žalobcami tvrdenú existenciu vady podľa § 420 písm. f/ CSP nezistil, následne pristúpil k posúdeniu dovolania (jeho prípustnosti) z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, a to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

17. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

18. Podľa § 432 ods. 1 a ods. 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

19. Vyššie spomenutý § 421 CSP upravuje predpoklady prípustnosti dovolania, ak sa dovolanie podáva z dôvodu, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Pre všetky prípady vymenované pod písmenami a/, b/ a c/ § 421 ods. 1 CSP platí, že dovolanie je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou právnou (v žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie je splnený niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. V takomto prípade je tu bez ďalšieho dôvod na odmietnutie dovolania; dovolací súd ďalšie podmienky prípustnosti dovolania neskúma.

20. Uplatnenie dovolacieho dôvodu, ktorým je v zmysle citovaného ustanovenia § 421 ods. 1 CSP nesprávne právne posúdenie, predpokladá spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

21. Základným predpokladom prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je v prvom rade to, že dovolaním je napadnuté nesprávne právne posúdenie veci v takej právnej otázke, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie.

22. V prejednávanej veci odôvodnil dovolateľ uplatnený dovolací dôvod tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorou je otázka či možno nadobudnúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu na ťarchu nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve obce, no neslúži a nikdy neslúžila verejnosti, ale výlučne vydržiteľom ako príjazdová cesta k ich rodinnému domu. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie však nevyplýva, že by pre jeho rozhodnutie bolo podstatné riešenie práve tejto právnej otázky, a že by sa jej riešením zaoberal. V predmetnej veci súdy v základnom konaní nespochybnili, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním). Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku na strane 6 a 7, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, výslovne uviedol, že žalobcovia svojím konaním neprejavili dobromyseľnosť a nepreukázali dobrú vieru, že im výkon práva patrí, resp. že výkon takéhoto práva patrí výlučne im, bez ohľadu na vlastníkov susediacich pozemkov. Odvolací súd navyše uviedol, že skutočnosť, že právny subjekt užíva cudziu vec so súhlasom jeho vlastníka, hoci aj dlhú dobu, nemusí ešte sama o sebe viesť k záveru, že tento subjekt je oprávneným držiteľom, na naplnenie dobrej viery nestačí, ak tvrdené právo žalobcov k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, prípadne, že bolo vykonávané oddávna a dodal, že preukázaným osadením brány zo strany žalobcov, bez súhlasu vlastníka nehnuteľnosti, na spornú príjazdovú cestu, žalobcovia dobromyseľnosť neprejavili. V tejto súvislosti súdy v základnom konaní dospeli k záveru, že zistený skutkový stav neumožňoval záver o naplnení dobrej viery a dobromyseľnosti ako zákonných podmienok pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním (§ 134 v spojení s § 129, § 130 ods. 1 OZ). Podľa dovolacieho súdu prostredníctvom vymedzenia právnej otázky, ktorá mala byť pre konanie domnele podstatná, sa dovolateľmi uplatnený dovolací dôvod javí iba ako kamuflované spochybňovanie zisteného skutkového stavu, hodnotenia dôkazov a spochybňovanie záverov, ku ktorým dospel pri tvorbe rozhodnutia súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd s ohľadom na vykonané dôkazy a zistený skutkový stav; z hľadiska obsahového, ide o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu. Najvyšší súd totiž nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

23. Za situácie, keď dovolaním bola napadnutá právna otázka, ktorá odvolacím súdom riešená nebola, absentoval predmet dovolacieho prieskumu a dovolací súd tak nemohol pristúpiť k posudzovaniu správnosti riešenia niečoho, čo riešené nebolo, a preto dovolací súd dovolanie žalobcov podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.

24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.