1Cdo/90/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľovi I.. N. A., narodenom XX. L. XXXX, zomrelom X. N. XXXX, naposledy bytom L., U. XXX/XX, vedenej pôvodne na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 20D/101/2019 (aktuálne vedenej na Mestskom súde Košice), o dovolaní Slovenskej republiky, za ktorú koná Okresný úrad Košice, Košice, Komenského 52, IČO: 00 151 866, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2022 sp. zn.11CoD/8/2020, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 26. januára 2022 sp. zn. 11CoD/8/2020 a uznesenie Okresného súdu Košice - okolie z 19. septembra 2020 č. k. 20D/101/2019, z r u š u j e a vec vracia Mestskému súdu Košice na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice - okolie (teraz Mestský súd Košice) ako súd prvej inštancie uznesením z 19. septembra 2020 č. k. 20D/101/2019, Dnot 26/2019 rozhodol o určení všeobecnej hodnoty majetku patriaceho do dedičstva v sume 240.089,64 eura, pri hodnote dlhov 8.952,69 eura a čistej hodnote dedičstva v sume 231.136,95 eura a potvrdil, že dedičstvo, ktoré tvoria nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX v kat. území L., na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX v kat. území Č., na LV č. XXX, XXX, XXX, XXX v kat. území T., hnuteľný majetok špecifikovaný v predmetnom rozhodnutí a pohľadávka poručiteľa voči sociálnej poisťovni vo výške 4.486,84 eura, Domovu seniorov v Sečovciach vo výške 4.273,08 eura, Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., vo výške 60,01 eura a Daňovému úradu Košice vo výške 132,76 eura, podľa ustanovenia § 462 Občianskeho zákonníka a § 203 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku pripadá štátu - Slovenskej republike, zastúpenej Okresným úradom Košice, Komenského 52, Košice ako odúmrť.

2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že poručiteľ zomrel dňa X. N. XXXX ako slobodný a bez potomkov, jeho rodičia aj jediný brat sú nebohí, nezanechal závet, a keďže po poručiteľovi neprichádza do úvahy žiaden závetný ani zákonný dedič, potvrdil, že dedičstvo v zmysle § 462 Občianskeho zákonníka pripadlo štátu Slovenskej republike, zastúpenej Okresným úradom Košice ako odúmrť.

3. Krajský súd v Košiciach uznesením z 26. januára 2022 sp. zn. 11CoD/8/2020 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a v odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovení CMP a Občianskeho zákonníka a správne rozhodol, že dedičstvo po poručiteľovi v celosti nadobúda Slovenská republika, zastúpená Okresným úradom Košice. Uviedol, že k nariadeniu likvidácie dedičstva súdom je potrebné splniť dve kumulatívne podmienky a to: 1. veriteľ odmietol prijať na úhradu svojej pohľadávky vec z dedičstva (po predchádzajúcej ponuke štátu) a 2. návrh štátu na likvidáciu dedičstva. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľka hodnoverne nepreukázala, že ponúkla veriteľom veci z dedičstva na úhradu dlhov poručiteľa a veritelia jej ponuku odmietli. Za nedôvodnú považoval aj námietku odvolateľky, že súdny komisár neponúkol veci tvoriace predmet dedičstva veriteľom na úhradu dlhov poručiteľa, po ustálení výšky dlhov a okruhu veriteľov. Súdny komisár totiž v zmysle § 472 ods. 2 OZ nemal takúto povinnosť, ale - ak nepostačovali peniaze z dedičstva na úhradu poručiteľových peňažných dlhov, bol štát oprávnený uvážiť, či ponúkne veriteľom na uspokojenie ich pohľadávok veci z dedičstva, ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške pohľadávok. Súd teda môže na návrh štátu podľa ustanovenia § 472 ods. 2 druhej vety OZ nariadiť likvidáciu dedičstva len za predpokladu, ak peniaze z dedičstva nepostačujú na úhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom poručiteľa a všetkých poručiteľových peňažných dlhov, za ktoré štát zodpovedá podľa § 472 ods. 1 OZ, ak (štát) ponúkol veriteľom na úhradu ich pohľadávok veci z dedičstva a veriteľ (niektorý z poručiteľových veriteľov) túto ponuku odmietol a zároveň, ak bol návrh štátu podaný pred právoplatným skončením prejednania dedičstva. Odvolací súd poukázal aj na to, že zo zápisnice o pojednávaní dňa 9. júna 2020 nevyplýva relevantná, konkrétna ponuka poverenej zástupkyne Okresného úradu Košice prítomnej na tomto pojednávaní, adresovaná veriteľom poručiteľa na vyrovnanie ich peňažných pohľadávok z vecí, ktoré sú predmetom dedičstva, pričom z obsahu spisu nevyplýva ani návrh štátu na likvidáciu dedičstva. Z uvedených dôvodov neboli splnené podmienky, aby súdny komisár postupoval v zmysle § 205 ods. 2 CMP a nariadil likvidáciu dedičstva po poručiteľovi.

4. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Košice (ďalej aj „dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žiadala, aby najvyšší súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka videla v tom, že štátu ako účastníkovi konania bolo znemožnené oboznámiť sa s dôkazmi, ktoré dedičský súd vykonal na jeho návrh a vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam, ktoré z nich vyvodzuje (výška dlhov a čistá hodnota dedičstva), dohodnúť sa s veriteľmi na spôsobe úhrady ich pohľadávok a v prípade odmietnutia, navrhnúť likvidáciu dedičstva, oboznámiť sa s vyjadrením súdneho komisára k odvolaniu štátu, ktoré bolo jedným z podkladov pre rozhodnutie odvolacieho súdu a mať možnosť sa k nemu vyjadriť. Namietala tiež, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu neobsahovalo riadne odôvodnenie týkajúce sa otázky procesného postupu súdu prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím bez nariadenia ďalšieho pojednávania (po konvokácii veriteľov, po ustálení výšky dlhov a okruhu veriteľov), ktoré bolo odročené na neurčito, absentovali dôvody, prečo nebol daný účastníkovi priestor iným spôsobom napr. formou písomného styku, a realizovať ďalšie práva, najmä postup v konaní podľa § 472 ods. 2 OZ, o ktorom bol súdny komisár zástupcom štátu slovne oboznámený na pojednávaní, konanom dňa 9. júna 2020.

5. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka videla v nerešpektovaní zákonnej úpravy oprávnenia štátu podľa ustanovenia § 472 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolacím súdom. Mala za to, že odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdneho komisára, ktorý vyplýva z jeho vyjadrenia zo dňa 3. novembra 2020. Pri návrhu štátu na postup podľa § 472 ods. 2 OZ sa odvolací súd podľa dovolateľky obmedzil iba na interpretáciu zákonných podmienok na takýto postup a na nariadenie likvidácie dedičstva a zameral sa na preukázanie takéhoto návrhu štátu výlučne konaní na súde prvej inštancie. O konkrétnej výške aktív, pasív a čistej hodnote dedičstva sa štát zastúpený Okresným úradom Košice dozvedel až doručením uznesenia súdu prvej inštancie podľa § 203 ods. 1 písm. b) CMP, na základe ktorého pripadlo dedičstvo štátu ako odúmrť, keďže samostatné rozhodnutie o majetku, výške dlhov a čistej hodnote dedičstva nebolovydané, takže mu nebolo umožnené vyjadriť sa k ďalšiemu procesnému postupu po vykonaní navrhovaných dôkazov, a to aplikovať postup podľa § 472 ods. 2 OZ. Podľa dovolateľky sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že štát svoje zákonné právo navrhnúť postup podľa § 472 ods. 2 OZ výslovne využil v konaní na odvolacom súde ako to vyplýva z podaného odvolania. Taký návrh podľa § 472 ods. 2 OZ môže štát podať len v priebehu konania o dedičstve, pričom právne predpisy neupravujú lehotu na podanie takéhoto návrhu, preto mala dovolateľka za to, že štát je legitimovaný na takýto úkon v akomkoľvek štádiu konania (nielen v priebehu konania o dedičstve pred súdom prvej inštancie ale aj v odvolacom konaní) pred právoplatným skončením preiednania dedičstva. Štát podaným odvolaním navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 391 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z obsahu odvolania vyplýva, že štát predmetný návrh odvolaciemu súdu podal za účelom vyporiadania pohľadávok veriteľov poručiteľa. a to postupom podľa § 472 Občianskeho zákonníka, t. j. ponúknutím (prenechaním) veci z dedičstva (odúmrte) veriteľom na úhradu dlhov poručiteľa a v prípade, ak by títo veritelia odmietli prijatie týchto vecí, štát navrhoval likvidáciu dedičstva v zmysle § 205 ods. 2 CMP, ak ju nenariadi súd aj bez návrhu. Dovolateľka záverom uviedla, že v prejednávanom prípade boli splnené zákonné podmienky na návrh štátu na postup v zmysle § 472 OZ a štát podaným odvolaním navrhol, aby pohľadávky veriteľov poručiteľa boli uspokojené vecami nadobudnutými z odúmrte a v prípade, ak by veritelia odmietli prijatie týchto vecí, navrhol likvidáciu dedičstva. Urobil tak teda do právoplatnosti uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté, že dedičstvo pripadá štátu ako odúmrť, preto mal odvolací súd postupovať v zmysle tohto návrhu.

6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci, ktorá je upravená v Civilnom mimosporovom poriadku. Vzájomný vzťah medzi Civilným mimosporovým poriadkom a Civilným sporovým poriadkom je vymedzený v § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, v zmysle ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže Civilný mimosporový poriadok neustanovuje inak, dovolací súd ďalej pre konanie o dovolaní aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, zastúpená v súlade so zákonom ( § 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP zároveň aj dôvodné.

8. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Dovolateľka prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd sa v prvom rade venoval namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP odvolaciemu súdu vytýkala najmä nedostatok odôvodnenia procesného postupu súdu prvej inštancie súvisiaci s rozhodnutím súdu (notára ako súdneho komisára) bez nariadenia ďalšieho pojednávania (po konvokácii veriteľov, po ustálení výšky dlhov a okruhu veriteľov), ktoré bolo odročené na neurčito, ako aj nesprávny procesný postup spočívajúci v nemožnosti oboznámiť sa s dôkazmi a vyjadriť sa k nim.

15. Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie (notár ako súdny komisár) nariadil pojednávanie na deň 9. júna 2020, na ktoré predvolal štát, Slovenskú republiku zastúpenú Okresným úradom Košice. Zo zápisnice o pojednávaní dovolací súd zistil, že na predmetnom pojednávaní zástupca štátu navrhol súdu v súlade s § 199 CMP, aby vydal uznesenie, ktorým vyzve veriteľov, aby mu oznámili svoje pohľadávky v stanovenej lehote (konvokácia veriteľov). Zo zápisnice o pojednávaní mal dovolací súd preukázané, že dedičský súd prijal uznesenie, ktorým rozhodol, že súd pojednávanie odročuje na neurčito za účelom konvokácie veriteľov a vyžiadania na daňový úrad. Následne súd uznesením č. k. 20D/101/2019 z 19. júna 2020 vyzval veriteľov poručiteľa, aby si prihlásili svoje pohľadávky s uvedením výšky ku dňu smrti poručiteľa, právneho dôvodu a spôsobu zabezpečenia v lehote jedného mesiaca. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že súd vykonal dopyt na Daňový úrad Košice (č. l. 109). S výsledkami šetrenia a vykonaným dokazovaním však štát už nebol oboznámený a uznesením č. k. 20D/101/2019, Dnot 26/2019 z 19. septembra 2020 určil všeobecnú hodnotu majetku poručiteľa, výšku dlhov poručiteľa a čistú hodnotu dedičstva a potvrdil, že dedičstvo v celosti nadobúda Slovenská republika, zastúpená Okresným úradom Košice.

16. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý prijal uznesenie, že pojednávanie odročuje na neurčito, pričom však ďalší termín pojednávania nenariadil adovolateľku ako účastníka konania s výsledkami dokazovania nijakým spôsobom neoboznámil a namiesto toho rozhodol uznesením vo veci samej, došlo k porušeniu práva dovolateľky na spravodlivý proces. Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej, odobril aj odvolací súd, ktorý napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Uvedený nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie mal za následok porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces, čím došlo k založeniu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17. Naplnenie práva na spravodlivý súdny proces predpokladá efektívny postup súdu a subjektov na konaní zúčastnených s nastavením medzí pre procesnú aktivitu tak, aby reflektoval základné atribúty zachovania právnej istoty. Pre dosiahnutie právnej istoty má zásadný význam princíp rovnosti účastníkov konania, ktorý princíp úzko súvisí s princípom kontradiktórnosti, je vlastný vo svojej všeobecnej podstate aj konaniam mimosporovým a v širšom zmysle slova smeruje práve k možnosti účastníkov konania (strán sporu) rozvíjať svoju procesnú aktivitu a vyjadrovať sa ku všetkému, čo v konaní vyjde najavo (pozri Smyčková R., Števček M., Tomašovič M., Kotrecová A. a kol., Civilný mimosporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, 2017, s. 13-14).

18. Dovolací súd uvádza, že konanie o dedičstve podľa § 158 a nasl. CMP je konanie s procesným postupom odlišným od sporového konania. Ide o konanie riadiace sa režimom Civilného mimosporového poriadku, v ktorom pre vykonanie dokazovania platia odlišné princípy ako v Civilnom sporovom poriadku (§ 35 až § 38 CMP). Pre dokazovanie, jeho priebeh a dôkazné prostriedky sa však primerane použijú ustanovenia § 185 a nasl. CSP, ak Civilný mimosporový poriadok neustanovuje inak. Aj v mimosporovom konaní majú účastníci konania právo byť oboznámení s vykonaným dokazovaním.

19. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis I. ÚS 75/96). Obdobne aj najvyšší súd konštatoval, že spravodlivé súdne konanie implikuje v sebe právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v spise, sa aplikuje aj pre odvolacie konanie (uznesenie z 29. septembra 2015 sp. zn. 2Cdo/177/2014).

20. V posudzovanom prípade nejde o typické konanie, v ktorom na každej strane vystupuje účastník konania, ale v dôsledku absencie dedičov je účastníkom konania iba štát, ktorému má dedičstvo pripadnúť ako odúmrť. V tejto súvislosti štátu vyplývajú zo zákona práva a povinnosti. Keďže štát v konaní nevystupuje ako dedič a nemá možnosť dedičstvo odmietnuť, zákon mu poskytuje možnosť v prípade ak nemožno uhradiť peňažný dlh celkom alebo sčasti peniazmi z dedičstva, na rozdiel od dediča použiť na úhradu i veci, ktoré sú predmetom dedičstva a ktoré svojou hodnotou zodpovedajú výške dlhu. Ak veriteľ odmietne prijatie týchto vecí, môže štát navrhnúť likvidáciu dedičstva, a to aj vtedy, keď dedičstvo nie je predĺžené (§ 472 ods. 2 OZ). Základným predpokladom je, že sa štát o veriteľoch poručiteľa dozvie, aby mohol pristúpiť k ponuke podľa § 472 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže súd vykonal dopyt na Daňový úrad Košice a vykonaným dokazovaním zistil, že správca dane eviduje voči poručiteľovi daňový nedoplatok vo výške 132,76 eura, pričom však štát o tejto skutočnosti nijakým spôsobom neupovedomil a ďalšie pojednávanie nenariadil, nemohol štát minimálne tomuto veriteľovi ponúknuť na úhradu veci z dedičstva, tým pádom ani navrhnúť likvidáciu dedičstva.

21. Zákon síce neupravuje postup za akých okolností má dôjsť k ponuke zo strany štátu podľa § 472 ods. 2 OZ, resp. k návrhu štátu na likvidáciu dedičstva, dovolací súd je však toho názoru, že štát musí mať reálnu možnosť tieto úkony vykonať, pričom za najvhodnejší spôsob sa javí nariadenie pojednávania, najmä v prípade ak súd pojednávanie odročil na neurčito a dovolateľka preto dôvodne očakávala, že pojednávanie vo veci bude nariadené.

2 2. Vzhľadom na zistenie, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

23. Vzhľadom na existenciu tohto dovolacieho dôvodu sa dovolací súd už nezaoberal ďalšou argumentáciou dovolateľky namietajúcou prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b), CSP, pričom postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (pozri sp. zn. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 8Cdo/70/2017, 9Cdo/333/2020).

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.