Najvyšší súd  

1 Cdo 9/2010

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. M., bytom v B., zastúpený JUDr. V. P., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému   I. M., bytom v D.,

zastúpený JUDr. R. Š., advokátom so sídlom v B., o určenie splatnosti dlhu, vedenej na

Okresnom súde Bratislava   II pod   sp. zn. 6 C 227/2006, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. novembra 2008, sp. zn. 15 Co 124/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z  

5. novembra 2008 pod sp. zn. 15 Co 124/2008 z r u š u j e a vec   mu vracia   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e:

Okresný súd Bratislava   II rozsudkom z 25. októbra 2007 č.k. 6 C 227/2006 – 72

zamietol návrh na určenie splatnosti dlhu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému

náhradu trov konania 9 590,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení

rozsudku uviedol, že žaloba o určenie splatnosti dlhu je významným procesným nástrojom

preventívnej ochrany práv. Preto ak žalovaný žalobcovo právo už porušil nie je určovací

návrh opodstatnený, pretože v takom prípade má žalobca možnosť podať návrh na plnenie.

V konaní o žalobe si súd vždy prejudiciálne vyrieši otázku existencie právneho vzťahu alebo

práva, pravda len ak o tejto otázke nebolo právoplatne rozhodnuté. V danom prípade právo

žalobcu bolo porušené a konajúci súd o žalobe na plnenie si mal prejudiciálne vyriešiť existenciu sporného práva. Takýto nedostatok bol preto dôvodom na zamietnutie návrhu.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. novembra 2008 sp. zn.

15 Co 124/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že splatnosť dlhu žalovaného vo

výške 395 000,- Sk z titulu nezaplatenej kúpnej zmluvy zo dňa 18. septembra 1998 je do  

30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súčasne žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobcovi k rukám právneho zástupcu žalobcu trovy prvostupňového a odvolacieho konania

15 638,- Sk do troch od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho zmeňujúceho rozsudku uviedol, že   žaloba o určenie času

plnenia v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka nie je žalobou o určenie, či tu je alebo nie je

právny vzťah alebo právo v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., čo znamená, že ju nemožno

zamietnuť pre nedostatok právneho záujmu na tomto určení. Práve naopak dospel k záveru, že

bol dôvod na podanie takejto žaloby. Vychádzal zo zistenia, že výsledkami vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že medzi A. B. a žalovaným bola dňa 18. septembra 1998

uzatvorená kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod motorového vozidla VW PASSAT 351/B/ADY, ECV DS-881 AD za kúpnu cenu 395.000,- Sk. Kúpna zmluva bola podľa

svedeckých výpovedi uzatvorená ústne a žalovaný ako kupujúci nezaplatil kúpnu cenu

vozidla pri uzatvorení kúpnej zmluvy, ale túto mal zaplatiť vtedy, keď bude mať peniaze. Zo

zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa § 524 Občianskeho zákonníka mal

odvolací súd za preukázané, že dňa 18. septembra 1998 postúpila svoju pohľadávku z titulu

kúpnej zmluvy A. B., družka žalobcu, na postupníka žalobcu J. M. v celkovej sume 395 000,-

Sk, ktorá predstavovala kúpnu cenu za predané motorové vozidlo. Podľa odvolacieho súdu

tieto zistenia ani neboli medzi účastníkmi sporné,   spornou zostala iba otázka, či kupujúci

zaplatil za predmetné vozidlo kúpnu cenu, resp., či bola medzi predávajúcim a kupujúcim

dohodnutá doba splatnosti kúpnej ceny. V konaní rovnako nesporné bolo, že žalobca podal na

Okresnom súde Bratislava III žalobu, ktorej predmetom malo byť zaplatenie pôžičky (dlhu)

vo vzťahu k žalovanému vo výške 450 000,- Sk s príslušenstvom a v tejto žalobe (konanie je

vedené na Okresnom súde pod č.k. 25 C 284/2003) sám žalobca uviedol, že podľa ústnej

zmluvy o pôžičke dlh mal byť zaplatený do 16. októbra 2003 a ako bolo zistené v rámci

odvolacieho konania, v danom prípade ide vlastne o zaplatenie finančných prostriedkov z kúpnej ceny za predané vozidlo, ktoré si zmluvné strany prekvalifikovali na pôžičku a ktorú

kúpnu cenu si žalobca uplatňoval ako formu pôžičky vo vzťahu k žalovanému. Vychádzajúc

z uvedeného dospel k záveru, že čas plnenia nebol medzi účastníkmi dohodnutý, ako je to

zrejmé z rozporných svedeckých výpovedí, ako aj výpovedí účastníkov konania, keď žalobca

na jednej strane sám v podanej žalobe pod č.k. 25 C 284/2003 uvádza splatnosť dlhu, ktorý

vlastne prestavuje kúpnu cenu za predané motorové vozidlo, navýšenú o úroky dňa

16.októbra 2003 a na strane druhej žalovaný uvádza, že strany sa na dohodli na splatnosti dlhu

do 16.júla 2000 a tiež v rámci vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že došlo

k dohode o termíne splatnosti dlhu. Odvolací súd mal za to, že medzi účastníkmi nebola

dohodnutá presná lehota splatnosti a splatnosť dlhu bola ponechaná na vôli žalovaného ako

dlžníka. K námietke žalovaného o premlčaní predmetného práva žalobcu uviedol, že v danom

prípade k premlčaniu nedošlo, pretože právo veriteľa navrhnúť, aby súd určil čas plnenia dlhu

v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka premlčaniu nepodlieha a dôvod na aplikáciu § 563

Občianskeho zákonníka je daný len vtedy, ak nebol termín plnenia medzi účastníkmi

dohodnutý, ale nie vtedy, ak bol termín plnenia ponechaný na vôľu dlžníka ako tomu bolo

v tomto prípade.   O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods.2 O.s.p. v spojení s § 142 oéds.1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z

§ 236 a § 238 ods.1 O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p..   Žiadal, aby

dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa,

alternatívne navrhol zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu na   ďalšie

konanie. Podľa dovolateľa napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

a je v priamom rozpore s vykonanými dôkazmi, navyše v časti, v ktorej rozhodol o náhrade

trov konania je rozhodnutie vzhľadom na odôvodnenie zmätočné. V dôvodoch dovolania

zdôraznil, že základný predpoklad na to, aby žalobca mohol byť v danom spore úspešný, je

nespochybniteľné preukázanie existencie takého dojednania medzi účastníkmi (dohody)

o tom, že čas plnenia bol ponechaný na vôli žalovaného. Nestotožnil sa s právnym názorom

odvolacieho súdu o tom, že splatnosť dlhu bola ponechaná na vôli dlžníka, pretože ignoruje

dokazovaním preukázané fakty. Žalobca celkom jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno,

nakoľko nielenže nepreukázal existenciu dohody, ale vzhľadom na žalobu podanú v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 25 C 284/2003 a jeho vyjadrenie, že ide

o totožný dlh, len potvrdil určenie splatnosti dlhu presným dátumom 16. október 2003. Vytýkal odvolaciemu súdu, že nevenoval dostatočnú pozornosť uplatnenej námietke

premlčania, keď vyslovil záver, podľa ktorého „ právo veriteľa navrhnúť, aby súd určil čas

plnenia dlhu v zmysle § 564 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu“. Vo vzťahu

k výroku o náhrade trov konania poukázal na to, že v odôvodnení tohto výroku hovorí

odvolací súd o náhrade trov konania priznaných úspešnému žalovanému, čo je vzhľadom na

meritórne rozhodnutie zjavne nesprávne.

K podanému dovolaniu sa žalobca písomne vyjadril prostredníctvom svojho zástupcu.

Dovolaním napadnutý rozsudok považoval za vecne správny. Žiadal tento opravný

prostriedok zamietnuť a žalovaného zaviazať na   zaplatenie náhrady trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p. ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods.1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241

ods.1 O.s.p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p. ) preskúmal

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je

dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Zmyslom dovolacieho konania je preskúmať

rozhodnutia odvolacích súdov v prípadoch stanovených zákonom a z hľadiska stanovených

dovolacích dôvodov a zjednať nápravu tam, kde rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu

právneho posúdenia a zákonnosti procesného postupu súdu, poprípade podkladov skutkových

zistení vo výsledkoch dokazovania, nemôže obstáť.

Podľa § 241 ods.2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods.1 druhá veta O.s.p.

dovolací súd skúmal najskôr, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v

konaní postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť – preskúmal

prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v zmysle   ustanovenia § 237 O.s.p., ktoré

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu ( rozsudku alebo uzneseniu ) odvolacieho súdu

vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatri do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred sudom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Aj keď žiadnu z   uvedených vád dovolateľ

osobitne nenamietal dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou, vyjadrenou v ustanovení

§ 237 písm. f) O.s.p., keďže postupom odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť

konať pred súdom.

Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové

znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v

dôsledku postupu súdu a 3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie

možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom

treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolací súd pri

prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v rozpore s právnymi predpismi (§ 213 ods. 2

O.s.p.) a žalovanému znemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.

Predvídateľne je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a

rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym

posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z

hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny

názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť.

Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je

zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu

potvrdil alebo vyvrátil. To znamená, že inštitút tzv. predbežného právneho posúdenia veci sa

uplatní iba v prípade rozhodovania o veci samej, t.j. o uplatňovanom návrhu. ( porovnaj

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 210/2009 ).

Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že tento návrh vo veci zamietol

z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80

písm. c/ O.s.p., keď dospel k záveru, že v danom prípade bolo právo žalobcu porušené

a konajúci súd o žalobe na plnenie si mal prejudiciálne vyriešiť existenciu sporného práva. Krajský súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa zaujal názor, že žaloba o určenie času

splnenia podľa § 564 Občianskeho zákonníka nie je žalobou na určenie, či tu je alebo nie je

právny vzťah alebo právo v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a z tohto dôvodu na rozdiel od súdu

prvého stupňa pristúpil k právnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu z vecného

hľadiska a žalobe vyhovel. Odvolací súd v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa založil

svoj rozsudok na právnom závere o vecnej dôvodnosti podanej žaloby. Takýto názor je

správny a súladný so zákonom. Za súladný so zákonom však už nemožno považovať ďalší

postup odvolacieho súdu, ktorý napriek zamietnutiu žaloby súdom prvého stupňa

z procesného dôvodu pristúpil aj k vecnému rozhodnutiu veci.   Bolo legitímne očakávanie

žalovaného, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len otázky, ktoré viedli súd prvého

stupňa k zamietnutiu žaloby (t.j. otázky procesnej prípustnosti žaloby v zmysle § 80 písm. c/

O.s.p.). Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych

záveroch než súd prvého stupňa, bolo žalovanému odňaté právo namietať správnosť (novo

zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. Odvolací súd vyvodil svoj (iný)

právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp.

nevyhodnotil v neprospech žalobcu ani žalovaného; žalovaný teda už pri podávaní riadneho

opravného prostriedku nemal možnosť namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa ohľadne vecnej stránky prípadu, tak ako ju vyhodnotil a právne uzavrel odvolací súd. Žalovaný sa v dôsledku toho k samotným (iným) právnym

záverom odvolacieho súdu nemal možnosť vyjadriť a   predložiť prípadne aj také dôkazy,

ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými,

avšak z hľadiska právnych záverov odvolacieho súdu boli rozhodujúce. Tým, že odvolací súd

tak nepostupoval, znemožnil žalovanému realizáciu jeho procesných práv, svojím postupom

zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom

vecná nesprávnosť rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho

súdu zavŕšený dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby, je zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/

O.s.p., existencia ktorej je vždy dôvodom pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nepostupoval správne aj v tom, keď za základ pre svoje rozhodnutie

prevzal skutkové zistenia súdu prvého stupňa (súd prvého stupňa vykonal rad dôkazov

zameraných na zistenie obsahu dohody uzavretej medzi účastníkmi, vykonané dôkazy však

nehodnotil), pretože viazanosť odvolacieho súdu sa vzťahuje na skutkové zistenia, ktoré sú

uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, s tým, že odvolací súd ich môže zmeniť

alebo doplniť, prípadne inak modifikovať iba po vykonaní, t.j. po opakovaní alebo doplnení

dokazovania. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 5. novembra 2008,

na ktorom bolo meritórne rozhodnuté vyplýva, že žiadne dokazovanie nevykonal.

Nezopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, napriek tomu, že vyvodil právne

závery. Bez toho, aby účastníkov konania vypočul a zabezpečil bezprostrednosť vykonania

tohto dôkazu, a tiež opakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, ponechal v odvolacom

konaní len priestor na prednes právnych zástupcov účastníkov. Podanie správy o priebehu

konania, ktorá povinnosť vyplýva z § 215 O.s.p., nie je zopakovaním dokazovania v zmysle

§ 120 a nasl. O.s.p. Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný

predpoklad pre   hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., navyše neodstránil ani rozpory

v protichodných tvrdeniach účastníkov, ktoré sú rozhodujúce pre právne posúdenie veci  

( § 563, § 564 Občianskeho zákonníka ) a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne

závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je

postihnuté aj   tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

( § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

rozsudok odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná možnosť zaoberať sa vecnou

správnosťou rozhodnutia ani námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. l O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. januára 2011   JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta