1 Cdo 89/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ D. S., 2/ V. S., oboch bývajúcich v K.K., zastúpených JUDr. D. M., advokátom v P., proti žalovanému Mestu K., o   určenie   neplatnosti   stanovenej   výšky   nájomného,   vedenej na Okresnom súde

Kežmarok pod sp.zn. 3 C 269/02, o dovolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove zo 14. februára 2007 sp.zn. 12 Co 7/2007, rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 14. februára

2007 sp.zn. 12 Co 7/2007 z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 24. marca 2004 č.k. 3 C 269/02-140 vyhovel

žalobe proti pôvodne žalovaným 1/ Mestu K., 2/ M.K. tak, že určil, že nájomné za užívanie

bytu č. X., užívaného žalobcami, ktorý sa nachádza v K. na ul. G., v dome č. X., na X.

poschodí, stanovené uznesením MZ K. zo dňa 22. mája 2001 č. X. a platobným výmerom M.

K. vo výške 3 004,-- Sk mesačne je neplatné. Žalovaným uložil povinnosť spoločne uhradiť

žalobcom trovy právneho zastúpenia vo výške 29 993,-- Sk na (bližšie nešpecifikovaný) účet

JUDr. D. M., advokáta v P., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri svojom rozhodnutí

vychádzal zo zistenia, že žalobcovia pôvodne bývali v X. byte č. X. na ul. G., pričom nájomné

za tento byt bolo stanovené na čiastku 234,-- Sk. Užívateľmi bytu boli ešte v čase, keď tento objekt a byt patrili T., š.p. K.. Byt bol pridelený na základe rozhodnutia o pridelení bytu

vydaného stabilizačnou komisiou podniku pod č. X., o čom bol urobený zápis o odovzdaní

a prevzatí bytu z 1. júna 1990 a 12. júna 1990. Na základe kúpnej   zmluvy   z   30.   októbra

1998   bola   budova,   v   ktorej   sa   byt   nachádza   prevedená z T., š.p. na Mesto K., ktoré

potom so žalobcami uzavrelo nájomnú zmluvu   zo dňa 8. marca 1999 s dohodnutou výškou

nájmu 234,-- Sk mesačne. Tento byt bol jediným bytom   v   objekte,   ktorý   bol  

v predchádzajúcom vlastníctve T.. Po nadobudnutí vlastníckeho práva Mesto K. pristúpilo ako nový vlastník k rekonštrukcii objektu v septembri 2000. V dôsledku rekonštrukčných

prác, hluku a prašnosti došlo k prechodnému zníženiu nájmu žalobcom o 50 %.

Rekonštrukčné práce vykonávané v objekte si nakoniec vyžiadali aj stavebné zmeny bytu

žalobcov, kde mali byť zbúrané priečky a prerábaná centrálna kanalizácia, ktorá išla

cez   byt   žalobcov.   Podľa   tvrdenia   žalobcov   z   dôvodu verejného záujmu nemohli ďalej

predmetný byt užívať a bolo im oznámené mestom, že počas rekonštrukčných   prác   budú

presťahovaní   inde   a   po   skončení   rekonštrukcie   sa   vrátia do pôvodného bytu, s čím

žalobcovia nesúhlasili. Mesto tak iniciovalo riešenie, že v objekte bude žalobcom poskytnutý

už zrekonštruovaný byt na prvom poschodí, kde sa aj žalobcovia 26. februára 2001

nasťahovali. Mesto pôvodne chcelo so žalobcami uzavrieť nájomnú zmluvu len na dobu

určitú, ale po nesúhlase žalobcov dňa 26. februára 2001 došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy

na dobu neurčitú. Výška nájomného bola určená na 265,-- Sk. Jednalo sa o byt č. X., v ktorom

doteraz žalobcovia bývajú. 1. marca 2001 obdržali žalobcovia platobný výmer, na základe

ktorého bolo upravené nájomné zo sumy 265,-- Sk na sumu 793,-- Sk, s ktorou zmenou

žalobcovia súhlasili. 1. júna 2001, t.j. po štyroch mesiacoch bývania obdržali žalobcovia nový

výmer, v ktorom bolo stanovené mesačné nájomné už vo výške 3 004,-- Sk, pričom výška

nájomného spolu s úhradou za služby s tým spojené bola v sume 3 582,-- Sk, v čom nie sú

zahrnuté náklady na vykurovanie a za vodu. Mesto odôvodnilo svoje rozhodnutie tým, že

nájomné bolo vypočítané v zmysle smernice Ministerstva financií SR vo výške 5 % z obstarávacej ceny bytu. S takýmto postupom však už žalobcovia nesúhlasili. K zmene

v užívaní bytu nedošlo z ich iniciatívy, ale z iniciatívy Mesta K.. Zo zákona mali nárok na

primeraný náhradný byt, aj s prihliadnutím na výšku nájomného zohľadňujúceho ich sociálnu

úroveň. Žalobcovia preto 11. júna 2001 požiadali o výmenu bytu, ktorú požiadavku mesto

neakceptovalo a upozornilo nájomcov, že nájomné bude vymáhať súdnou cestou. Na základe

týchto skutkových zistení súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Keďže

pôvodný byt žalobcov po rekonštrukcii zanikol, pričom ho museli vypratať z dôvodu

verejného záujmu, záujmu Mesta K., mali právo na primeraný náhradný byt podľa § 712a

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Už k novému bytu, do ktorého sa žalobcovia nasťahovali bola

s nimi uzavretá nájomná zmluva za tých istých podmienok, ako k pôvodnému bytu. Ak teda

žalobcovia mali právo na náhradný byt, pretože svoj pôvodný byt museli vypratať, ktorý byt

v skutočnosti zanikol po rekonštrukcii, mali právo na náhradný byt primeraný čo do veľkosti,

lokality i výšky nájomného. Podľa konštatovania prvostupňového súdu nájomné stanovené

výmerom z 1. júna 2001 odporuje zákonu, je neplatné. Jedná sa o neplatný právny úkon

z dôvodu, že takýto postup nie je v súlade s ustanovením § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka (§ 39 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p.

Na odvolanie pôvodne oboch žalovaných (z ktorých v priebehu odvolacieho konania

žalovaný 2/ zanikol bez právneho nástupcu s tým, že jeho práva a povinnosti prešli  

na   žalovaného 1/)   Krajský   súd   v   Prešove   rozsudkom   zo   14.   februára   2007   sp.zn.  

12 Co 7/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

Účastníkom nepriznal náhradu trov konania (prvostupňového aj odvolacieho). Svoje

rozhodnutie vo veci samej v zásade odôvodnil tým, že žalobcovia sa domáhajú vyslovenia

neplatnosti nájomného, ktoré považujú za právny úkon. Nájomné ako také, určené mestským

zastupiteľstvom (v prípade mestských bytov), však nie je právnym úkonom a nerobil ho

(právny úkon) subjekt spôsobilý na práva a povinnosti (robil ho orgán obce), preto nie je

možné podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka napádať neplatnosť nájmu.

Nájom je formou odplaty, nie je prejav vôle, ale konkrétne rozhodnutie určitého orgánu. Preto

by sa malo pri nesúhlase so stanovenou výškou nájomného napádať rozhodovanie obecného

zastupiteľstva, nie už formulovaná vôľa (stanovená výška nájmu) tohto obecného

zastupiteľstva. Súd prvého stupňa preto vec nesprávne právne posúdil, a aj keď žalovaní

priamo nenamietali, že petit žaloby o neplatnosť nájmu nemôže byť úspešný, odvolací súd musel prihliadnuť na všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch, o tom, kto je nositeľom

práv a povinností a kto môže svojimi právami vyvolať aj právne následky. O trovách konania

(celého) rozhodol podľa § 150 O.s.p. s tým, že žalobcom ako neúspešným účastníkom

náhrada trov nepatrí a pokiaľ ide o žalovaných, resp. žalovaného, jeho obrana v konaní nebola

účelná, pokiaľ nebola zameraná na okolnosť, že nemožno napádať neplatnosť nájmu ako

právneho úkonu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, žiadali ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní pred odvolacím

súdom došlo k vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) ako aj z dôvodu,

že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu predovšetkým vytkli, že im odňal možnosť konať

pred súdom tým, že napadnutým rozsudkom zamietol ich žalobu z úplne iných dôvodov ako

tých, z ktorých sa zrušenia prvostupňového rozhodnutia domáhal odvolateľ. Odvolací súd

skutkový stav zistený súdom prvého stupňa posúdil právne úplne inak a k tomuto novému

právnemu posúdeniu nedal žalobcom reálnu možnosť vyjadriť sa. V súvislosti s nesprávnym

právnym posúdením veci odvolaciemu súdu dovolatelia vytkli, že zamietol ich žalobu z dôvodu, že nájom určený rozhodnutím obecného zastupiteľstva nie je právny úkon.

Poukázali na to, že ide o právnu sofistiku vytrhávajúcu nájomné ako súčasť zmluvy o nájme

bytu z prirodzenoprávnej podstaty nájomného vzťahu. Ak sa totiž žalobcovia domáhajú

určenia neplatnosti nájomného, ktoré od nich z titulu nájomného vzťahu vyžaduje platiť

žalovaný, tak sa vlastne domáhajú určenia neplatnosti nájomnej zmluvy v časti o cene nájmu

pričom je nepochybné, že nájomná zmluva je dvojstranný právny úkon. Nepochybne by súdu

nerobilo problém takto vec pochopiť v prípade kúpnej zmluvy, ak by sa jeden z jej účastníkov

domáhal určenia neplatnosti kúpnej ceny, čo je nakoniec bežnou praxou.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neoblo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Pri

skúmaní existencie podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p. sa dovolací súd

zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré dovolatelia v dovolaní namietali.

Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté touto

procesnou vadou.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým bolo žalobe vyhovené zmenil tak, že žalobu zamietol, avšak z iných dôvodov

vychádzajúcich zo skutočností, ktoré neboli predmetom konania pred súdom prvého stupňa  

(a teda aj z iných dôvodov, než z ktorých sa žalovaný ako odvolateľ domáhal zrušenia

prvostupňového   rozhodnutia),   pričom   s   možnosťou   iného   právneho   posúdenia   veci

účastníkov konania neoboznámil a tým žalobcom neposkytol reálnu možnosť sa k tomuto

inému právnemu posúdeniu veci vyjadriť. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak prekvapivé,

opierajúce sa o právny záver vyvodený zo skutočností nehodnotených súdom prvého stupňa.

Takýmto postupom odvolací súd žalobcom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Keďže táto vada konania je samostatným

dovolacím dôvodom, dovolací súd bez toho, aby sa zaoberal aj ďalším uplatneným dovolacím

dôvodom (zaujímať stanovisko k nemu by bolo predčasné), podľa § 243b ods. 2, 3 O.s.p.

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. júla 2010   JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová