Najvyšší súd  

1 Cdo 88/2009

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v M., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. P. D., advokátom v B., 2/ Českej republiky, Úřad pro zastupovaní státu ve věcech majetkových, Rašinovo Nábřeží č. 390/42, Praha, proti

odporcovi Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,

Mierová č. 19, o určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva Slovenskej

republiky z 11. mája 2000, vydaného pod č. 2139/2000-1000-010, vedenej na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 11 C 185/2002, o dovolaní navrhovateľa 1/ proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 15. januára 2009   sp. zn. 9 Co 325/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 1. júla 2008, č.k. 11 C 185/02

– 367 návrh na určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000, vydaného 11. mája 2000 ministrom

hospodárstva Slovenskej republiky zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., zdôrazniac zároveň aj

skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp.

právneho vzťahu; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

  Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/   rozsudkom z

15. januára 2009   sp. zn. 9 Co 325/2008 potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvého

stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. ) a odporcovi náhradu   trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o   nedostatku naliehavého

právneho záujmu navrhovateľov podľa § 80 písm. c/ O.s.p.  

  Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ 1/. Navrhol, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Tvrdil, že došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom  

(§ 237písm. f/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu vytýkal, že rozhodol bez nariadenia pojednávania,

keď podľa dovolateľa neboli pre to splnené zákonné podmienky, lebo odvolanie bolo podané

pred 15. októbrom 2008. Ďalej odvolaciemu súdu vytýkal to, že   vo svojom odôvodnení

poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom dňom 15. októbra 2008 a

že nevyzval navrhovateľov podľa   § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k možnému použitiu tohto

ustanovenia vyjadrili. Namietal, že odvolací súd sa náležite nezaoberal otázkou preukázania

naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., a tvrdil, že jeho rozhodnutie je

nepreskúmateľné, keďže   v odvolaní   naliehavosť právneho záujmu videli aj v tom, že chcú

uplatňovať nárok na náhradu škody z titulu nezákonného postupu Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky, majúc za to, že vyhovenie určovaciemu návrhu má účinky uvedené v  

§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.

  Navrhovateľ 2/ vo vyjadrení k dovolaniu sa s jeho obsahom stotožnil.

  Odporca vo vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p. Dovolaním navrhovateľa 1/ je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť

jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

  So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.,

dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale

sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v

§ 237 písm. a/ až g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie

návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne

obsadeným. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená

nebola.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (navrhovateľ 1/ o. i. vytýkal odvolaciemu

súdu, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, nepreskúmateľnosť   jeho rozhodnutia a tiež

dôvodil že došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej žaloby podľa § 80

písm. c/ O. s. p. a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom), dovolací súd sa

osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola   navrhovateľovi odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

  Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto

postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované

dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k

právnej stránke veci.

  Z obsahu dovolania vyplýva, že podľa dovolateľa odvolací súd svoj rozsudok nemal

15. januára 2009 vyhlásiť bez nariadenia pojednávania, lebo odvolanie bolo podané pred  

15. októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa § 372p O. s. p. (prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa

použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1);

prokurátor môže podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych

vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje režim

pôsobenia novej právnej úpravy - zákona č. 384/2008 Z.z. (lex posterior) a starej právnej

úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, že nová právna úprava sa vzťahuje aj na

konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z.z., t.j. pred 15. októbrom

2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď môže

podľa § 35 ods. 1 písm. f/ O.s.p. podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide

o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri

prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho

predpisu). Z tohto dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie konania iba v právnych

vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. sa preto

ustanovenie § 214 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie

konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tiež stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 7/2010 z 19. apríla

2010).

  Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania  

(§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol podľa  

§ 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej na pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem, t.j. neboli dané dôvody pre

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p.,   odvolací súd v súlade s ustanovením

§ 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol o odvolaní bez

nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu

Občianskeho súdneho poriadku (v znení   účinnom od 15. októbra 2008) nemohlo dôjsť k

odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Odvolací súd neaplikoval § 214 O. s. p.

v už neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia) vychádza zjavne argumentácia dovolateľa

spojená s tvrdením o odňatí možnosti konať pred súdom.  

Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie možnosti konať pred súdom,

že vo svojom odôvodnení poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom

dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa   § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k

možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vo svojom   rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným

ustanovením a plne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ

navyše citoval vo svojom odôvodnení § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom

dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Takéto doplnenie na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2  

O. s. p. účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, že odvolací súd je názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

použité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov

konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci

jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nijako nespochybnilo

správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania

v potrebnom rozsahu, treba uviesť, že ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom

rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením§ 219 ods. 2 O. s. p.,

stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, navyše poukážuc na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho záveru nižších

súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďže absentuje prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.

Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou vytýkanou

dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky

ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na

to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k

spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.

Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z

23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili

svoje rozsudky vo veci samej – vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba,

spočívajúci v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa (navrovateľov) na tejto

určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný

návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.

  Navrhovateľ 1/ v   dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.   c/ O. s. p.) v otázke existencia

naliehavého právneho záujmu, ktorý vyžaduje § 80 písm. c/ O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť   súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

K   tejto námietke je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.; obdobný záver

platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa 1/  

podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s  

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však odporcovi nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30.novembra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta