Najvyšší súd
1 Cdo 88/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v M., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. P. D., advokátom v B., 2/ Českej republiky, Úřad pro zastupovaní státu ve věcech majetkových, Rašinovo Nábřeží č. 390/42, Praha, proti
odporcovi Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
Mierová č. 19, o určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva Slovenskej
republiky z 11. mája 2000, vydaného pod č. 2139/2000-1000-010, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 11 C 185/2002, o dovolaní navrhovateľa 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 15. januára 2009 sp. zn. 9 Co 325/2008, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Martin (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 1. júla 2008, č.k. 11 C 185/02
– 367 návrh na určenie neplatnosti Dodatku č. 1/2000, vydaného 11. mája 2000 ministrom
hospodárstva Slovenskej republiky zamietol z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., zdôrazniac zároveň aj
skutočnosť, že podaný návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp.
právneho vzťahu; odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ rozsudkom z
15. januára 2009 sp. zn. 9 Co 325/2008 potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvého
stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. ) a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého
právneho záujmu navrhovateľov podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ 1/. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Tvrdil, že došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom
(§ 237písm. f/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu vytýkal, že rozhodol bez nariadenia pojednávania,
keď podľa dovolateľa neboli pre to splnené zákonné podmienky, lebo odvolanie bolo podané
pred 15. októbrom 2008. Ďalej odvolaciemu súdu vytýkal to, že vo svojom odôvodnení
poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom dňom 15. októbra 2008 a
že nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k možnému použitiu tohto
ustanovenia vyjadrili. Namietal, že odvolací súd sa náležite nezaoberal otázkou preukázania
naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., a tvrdil, že jeho rozhodnutie je
nepreskúmateľné, keďže v odvolaní naliehavosť právneho záujmu videli aj v tom, že chcú
uplatňovať nárok na náhradu škody z titulu nezákonného postupu Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky, majúc za to, že vyhovenie určovaciemu návrhu má účinky uvedené v
§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.
Navrhovateľ 2/ vo vyjadrení k dovolaniu sa s jeho obsahom stotožnil.
Odporca vo vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p. Dovolaním navrhovateľa 1/ je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje
znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť
jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.,
dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale
sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v
§ 237 písm. a/ až g/ O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne
obsadeným. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená
nebola.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd (navrhovateľ 1/ o. i. vytýkal odvolaciemu
súdu, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia a tiež
dôvodil že došlo k chybnému posúdeniu nesplnenia podmienok určovacej žaloby podľa § 80
písm. c/ O. s. p. a že tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom), dovolací súd sa
osobitne zameral na otázku, či postupom odvolacieho súdu nebola navrhovateľovi odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci.
Z obsahu dovolania vyplýva, že podľa dovolateľa odvolací súd svoj rozsudok nemal
15. januára 2009 vyhlásiť bez nariadenia pojednávania, lebo odvolanie bolo podané pred
15. októbrom 2008. Tento názor nie je správny. Podľa § 372p O. s. p. (prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 15. októbra 2008) na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa
použijú predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak (ods. 1);
prokurátor môže podať návrh na začatie konania podľa § 35 ods. 1 písm. f/ iba v právnych
vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008 (ods. 2). Uvedené ustanovenie upravuje režim
pôsobenia novej právnej úpravy - zákona č. 384/2008 Z.z. (lex posterior) a starej právnej
úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom je, že nová právna úprava sa vzťahuje aj na
konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 384/2008 Z.z., t.j. pred 15. októbrom
2008. Prelomením tejto zásady je odsek 2, ktorý súvisí s doplnením dôvodov, keď môže
podľa § 35 ods. 1 písm. f/ O.s.p. podať návrh na začatie konania prokurátor (ak ide
o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri
prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho
predpisu). Z tohto dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie konania iba v právnych
vzťahoch, ktoré vznikli po 14. októbri 2008. V zmysle § 372p ods. 1 O.s.p. sa preto
ustanovenie § 214 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie
konania, ktoré začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008 (porovnaj tiež stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 7/2010 z 19. apríla
2010).
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
Keďže nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie (odvolací súd sa stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa), súd prvého stupňa nerozhodol podľa
§ 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej na pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem, t.j. neboli dané dôvody pre
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008) rozhodol o odvolaní bez
nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu plne rešpektujúcim platnú úpravu
Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom od 15. októbra 2008) nemohlo dôjsť k
odňatiu možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Odvolací súd neaplikoval § 214 O. s. p.
v už neúčinnom znení, z ktorého stavu (znenia) vychádza zjavne argumentácia dovolateľa
spojená s tvrdením o odňatí možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal ako odňatie možnosti konať pred súdom,
že vo svojom odôvodnení poukazuje na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, hoci nevyzval navrhovateľov podľa § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa k
možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, ani táto námietka neobstojí.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. účinného od 15. októbra 2008, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným
ustanovením a plne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ
navyše citoval vo svojom odôvodnení § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. v znení účinnom
dňom 15. októbra 2008, nešlo o prípad, keď odvolací súd je toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, teda nebolo ani potrebné vyzvať účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Takéto doplnenie na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia o ďalšie dôvody v súlade s § 219 ods. 2
O. s. p. účinného od 15. októbra 2008 nie je prípadom toho, že odvolací súd je názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci
použité nebolo a je rozhodujúce pre rozhodnutie veci, kedy má povinnosť vyzvať účastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili; išlo v tejto právnej veci
jednoznačne len o doplnenie v zmysle cit. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré nijako nespochybnilo
správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa a nebolo s nim v rozpore.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nezaoberal obsahom odvolania
v potrebnom rozsahu, treba uviesť, že ani táto námietka neobstojí. Odvolací súd vo svojom
rozhodnutí (odôvodnení) postupoval v súlade s citovaným ustanovením§ 219 ods. 2 O. s. p.,
stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, navyše poukážuc na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia na ďalšie dôvody. Správnosťou právneho záveru nižších
súdov sa dovolací súd nezaoberal (keďže absentuje prípustnosť dovolania). Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za odňatie možnosti
konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
Podľa dovolacieho súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu teda vadou vytýkanou
dovolateľom netrpí, je dostatočne odôvodnený a preskúmateľný, skrátka spĺňa požiadavky
ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na
to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili
svoje rozsudky vo veci samej – vysvetlili dôvod, pre ktorý bola zamietnutá určovacia žaloba,
spočívajúci v chýbajúcom naliehavom právnom záujme navrhovateľa (navrovateľov) na tejto
určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., zdôrazniac zároveň aj skutočnosť, že podaný
návrh nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu.
Navrhovateľ 1/ v dovolaní tiež namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) v otázke existencia
naliehavého právneho záujmu, ktorý vyžaduje § 80 písm. c/ O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
K tejto námietke je treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje tzv. zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd sa ním z tohto aspektu nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.; obdobný záver
platí aj v prípade tzv. inej vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa 1/
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však odporcovi nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30.novembra 2010
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta