UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z. V., narodenej U., zastúpená advokátkou JUDr. Iveta Balalová, Bratislava, Martinčekova 5, proti žalovaným 1/ T., narodený L., 2/ F. K., narodená U.. Y. obaja zastúpení AK VAVRINČÍK s.r.o., Nové Mesto nad Váhom, Hurbanova 752/1, IČO: 52619818, za účasti intervenienta na strane žalovaných V. M., narodený XU. zastúpený JUDr. Peter Kocian, advokát, Bratislava, Miletičova č. 7, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 14C/164/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. januára 2023 sp. zn. 23Co/51/2022, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. januára 2023 sp. zn. 23Co/51/2022-588 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd prvej inštancie) rozsudkom z 19. januára 2022 č. k. 14C/164/2016-501 žalobu zamietol, žalovaným 1/ a 2/ priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % a intervenientovi náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX, vchod XX, v bytovom dome súp. č. XX, na parc. č. 3514 a spoluvlastníckeho podielu o výške 7742/244685 vedeného na liste vlastníctva č. XXXX, kat. úz. W. (ďalej len „nehnuteľnosť"), vypratania Nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/ a náhrady trov konania, a to voči pôvodne žalovanému 1/ - V. M. (t. č. intervenient) a pôvodne žalovaným 2/ a 3/ (t. č. žalovaní 1/ a 2/). 1.2. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa žiadala, aby súd rozhodol tak, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti je ona. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa uzavrela Zmluvu o pôžičke a Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ako aj tá skutočnosť, že intervenient bol zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti do katastra na základe Kúpnej zmluvy. Okolnosti uzavretia napadnutej Kúpnej zmluvy boli spornými, rovnako aj to, či boli žalovaní 1/ a 2/ dobromyseľní pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Kľúčová sporná otázka bola platnosť Kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli žalobkyňa a intervenient a následne otázka, či mohol intervenient ako zapísaný vlastník nehnuteľnosti platne previesť vlastnícke právo na žalovaných 1/ a 2/. Súd mal za preukázané, že skutočná vôľa žalobkyne a intervenienta nebola uzavrieť Kúpnu zmluvu, ale smerovala k tomu, abynastali účinky, aké má zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá slúži na to, aby splnenie záväzku bolo zabezpečené prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa. Preto vôľa účastníkov nepochybne chýbala a súd vyhodnotil právny úkon - Kúpnu zmluvu, ktorou žalobkyňa previedla na intervenienta vlastnícke právo k nehnuteľnosti za absolútne neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ. Dal do pozornosti ustanovenie čl. III. Kúpnej zmluvy, kde sa uvádza, že uvedenú finančnú čiastku (kúpnu cenu) kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom zmluvy dňa 12. 10. 2001, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sa to nikdy nestalo a kúpnu cenu mala predstavovať poskytnutá, resp. nevrátená pôžička. V bode XI. zmluvy je uvedené, že vklad do katastra nehnuteľnosti uskutočnia zmluvné strany po vzájomnej dohode až dňa 12. 11. 2001. Uvedený dátum korešponduje s termínom vrátenia pôžičky, čo len potvrdzuje, že skutočná vôľa účastníkov kúpnej zmluvy nesmerovala k predaju / kúpe nehnuteľnosti. Ďalej súd skúmal, či simulovaný právny úkon (Kúpna zmluva medzi žalobkyňou a intervenientom) bol na ťarchu tretej osoby- žalovaných 1/ a 2/. Nakoľko žalovaní 1/ a 2/ neboli priamo dotknutí neplatnosťou právneho úkonu lebo v čase jeho uzavretia neboli v žiadnom hmotnoprávnom vzťahu ani so žalobkyňou, ani s intervenientom, neplatnosť právneho úkonu im v čase jeho uzavretia nemohla byť na ťarchu a nemohli sa dovolávať ochrany dobrej viery. Nepriaznivé následky neplatnosti právneho úkonu sa prejavili vo sfére žalovaných 1/ a 2/ až v čase, keď sami uzavreli kúpnu zmluvu s intervenientom, pričom išlo následkom absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy o nadobudnutie od nevlastníka. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že kúpna zmluva bola v skutočnosti zastretým právnym úkonom, ktorým sa mal simulovať iný právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva (§ 41a OZ). V prípade zmluvy o zabezpečovacom prevode práva veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností. Uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol. Zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti si veriteľ zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka dočasným prevodom nehnuteľnosti, pričom tento prevod nehnuteľnosti je vykonaný v katastri nehnuteľnosti vkladom. Je nepochybné, že intervenient predložil na zápis vlastníckeho práva vkladom katastru nehnuteľností Kúpnu zmluvu, ktorá bola zastretým právnym úkonom, podmienka vkladu dočasného prevodu nehnuteľnosti nebola splnená. Preto aj takýto simulovaný právny úkon je z dôvodu obchádzania zákona neplatný (§ 39 OZ). Vlastnícke právo k nehnuteľnosti na intervenienta neprešlo ani titulom absolútne neplatnej Kúpnej zmluvy, ani výkonom záložného práva zo Zmluvy o záložnom práve, ani z titulu platnosti iného právneho úkonu podľa § 41a OZ a výlučnom vlastníkom nehnuteľnosti sa tak intervenient nestal. Žalovaní 1/ a 2/ preto vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 20. 02. 2003 od intervenienta nenadobudli. Nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa 13. 06. 2016, teda viac ako 16 rokoch po uzavretí kúpnej zmluvy, súd skúmal, či boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 134 OZ a dospel k záveru, že tieto boli splnené. Súd mal za nesporné, že žalovaní 1/ a 2/ nepoznali ani žalobkyňu a jej blízke osoby, ani intervenienta. Podľa názoru súdu obozretnosť kupujúcich v predzmluvnom období bola zachovaná tým, že sa obrátili na realitnú kanceláriu pri kúpe bytu, pričom v rámci ich vzťahu k sprostredkovateľovi predaja nehnuteľnosti nebol dôvod nespoľahnúť sa informácie ním poskytované a nebolo možné pri zachovaní obvyklej opatrnosti od nich očakávať, aby navyše preverovali stav na liste vlastníctva z vlastnej iniciatívy, navyše keď išlo o obdobie, keď ešte len išli na obhliadku bytu a nemohli vedieť, či budú mať záujem o kúpu predmetného bytu. Svedeckú výpoveď dcéry žalobkyne a jej partnera súd považoval za nedôveryhodnú a mal za to, že pri obhliadke bytu žalovaní 1/ a 2/ nenadobudli vedomosť o tom, že by medzi intervenientom a žalobkyňou bol spor, prípadne, že by žalobkyňa spochybňovala vlastnícke právo intervenienta k nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poznámku (o prebiehajúcom súdnom konaní týkajúceho sa návrhu na neplatnosť kúpnej zmluvy a návrhu na predbežné opatrenie), ktorá bola dočasne vyznačená na liste vlastníctva, nebolo možné určiť, či sa obhliadka bytu konala pred alebo až po výmaze poznámky na liste vlastníctva. V deň, keď žalovaní pristupovali k uzavretiu kúpnej zmluvy, poznámka už na liste vlastníctva vyznačená nebola, ich dobromyseľnosť, že nadobúdali nehnuteľnosť od jeho skutočného vlastníka teda nebola ničím kompromitovaná. Pokiaľ bolo v čl. I. Kúpnej zmluvy uvedené, že nehnuteľnosť vlastní intervenient, titulom kúpy V-1220/02, Z 127/03 - zrušenie P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. 18C/104/02-21-253/03, podľa názoru súdu od žalovaných nie je možné legitímne očakávať, že budú skúmať históriu vlastníckych vzťahov a vyznačených poznámok na liste vlastníctva, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy na liste vlastníctva č. XXXX táto poznámka vyznačená nebola. Preto dobrá viera žalovaných 1/ a 2/ bola daná „so zreteľom na všetky okolnosti", ktoré predchádzali a sprevádzali uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 20. 02. 2003. Súdkonštatuje, že všetky podmienky vydržania boli splnené, keď žalovaní 1/ a 2/ v dobrej viere držiteľa nerušene užívali Nehnuteľnosť (oprávnená držba) po dobu viac ako 16 rokov (uplynutie vydržacej doby) a stali sa tak uplynutím vydržacej doby bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a žalobu v časti určenia, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností preto zamietol. Žalobu v časti návrhu vypratania nehnuteľnosti zamietol, nakoľko žalobkyňa vlastníčkou nie je, a preto u nej absentuje naliehavý právny záujem (§ 137 písm. a) a c) CSP). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP.
2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 30. januára 2023 sp. zn. 23Co/51/2022-588 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 2.1. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a v celom rozsahu sa s jeho odôvodnením stotožnil. Podľa odvolacieho súdu zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 1/ a 2/ nadobudli nehnuteľnosť síce od nevlastníka, ale nehnuteľnosť nadobudli vydržaním, keď mal súd preukázanú ich dobromyseľnosť pri nadobudnutí nehnuteľnosti a plynutie 10 ročnej vydržacej doby (bod 61. odôvodnenia). Mal za to, že žalobkyňa sa od podania žaloby na súd po 13-tich rokoch (13. 06. 2016) nesprávala ako dotknutý vlastník, čomu nasvedčujú aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré správne vyhodnotil prvoinštančný súd, a to v súvislosti s vykonaním ohliadky bytu žalovanými za prítomnosti pracovníka realitnej kancelárie. Odvolací súd argumenty žalobkyne poukazujúc na krátku dobu medzi ohliadkou nehnuteľnosti (v nezistený deň), vymazaním poznámky na LV od 06. 02. 2003 do dátumu uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými dňa 18. 02. 2003 a jej podpisom intervenientom dňa 20. 02. 2003 za účelové, žalobkyňou nepreukázanú skutočnosť, že pri ohliadke bytu boli žalovaní informovaní o jej nevôli previesť byt, tiež, že sa cíti byť vlastníčkou bytu, tomu nezodpovedajú ani ďalšie zistenia ohľadne prepisu energií zo strany žalobkyne, dohody so žalovanými ohľadne ponechania či odnesenia niektorých vecí jej patriacich v byte. Odvolací súd mal za to, že žalobkyňa ničím nespochybnila dobromyseľnosť žalovaných a poukazuje na dobrú vieru, ktorá sa v pochybnostiach považuje za oprávnenú. Nepovažoval za podstatné, že nehnuteľnosť intervenient predával nehnuteľnosť žalovaným v krátkom časovom úseku od nadobudnutia vlastníctva, či vedenie energií na meno žalobkyne, ktorá mala uzavretú zmluvu o výkone správy so správcom, pričom žalobkyňa poukazovala na patričnú bežnú obozretnosť zo strany žalovaných. Uviedol, že žalovaní mohli taktiež hypoteticky predpokladať, že je iba nájomníčkou predmetného bytu, neboli povinní si túto skutočnosť preverovať ako záujemcovia bytu, keďže išlo o vzťah medzi vlastníkom bytu a nájomcom. Rovnako je bez relevancie tvrdenie žalobkyne ohľadne ňou tvrdenej nízkej kúpnej ceny zaplatenej žalovanými intervenientovi, keď dohoda o kúpnej cene je vždy výsledkom konsenzu zmluvných strán a navyše žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno ohľadne ňou tvrdenej nízkej kúpnej cene. Ani v súvislosti s uvedením poznámky v článku I. kúpnej zmluvy neevokovalo u žalovaných pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva zo strany intervenienta a možných prípadných sporov, a to vzhľadom na zápis poznámky, z ktorej vyplýva iba označenie rozhodnutia, súdu a spisovej značky, bez bližšieho popisu na liste vlastníctva. Odvolací súd nepovažoval konanie žalovaných za v rozpore s dobrými mravmi, keď tomuto vôbec nezodpovedá priebeh deja v súvislosti s kúpou predmetného bytu zo strany žalovaných a tomu predchádzajúcimi úkonmi (ohliadka a následne príprava kúpnej zmluvy) ako aj zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že za 6 pracovných dní nebolo fyzicky možné absolvovať všetky úkony predchádzajúce pred a pri kúpe spornej nehnuteľnosti, odvolací súd uviedol, že predaj bol sprostredkovaný cez realitnú kanceláriu, čo nevyvoláva žiadne pochybnosti, že mohlo dôjsť v tomto časovom úseku k ohliadke a aj k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy. Podpisom všetkých účastníkov právneho úkonu došlo dňa 20. 02. 2003 k platnému uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Tvrdenie žalobkyne o vykonaní ohliadky pred dátumom 06. 02. 2003, teda v čase, kedy na LV bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom spore, nebolo preukázané, nesúhlas žalobkyne s prevodom bytu nevyvracajú ani jej tvrdenia ohľadne údajného sporu ohľadne kľúčov od pivnice či kuchynskej linky, ktoré okolnosti sa viac menej týkajú už odovzdania sporného bytu v stave požadovanom žalovanými s prihliadnutím na veci patriace žalobkyni, avšak sú bez relevancie k posudzovaniu dobromyseľnosti žalovaných. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie (ďalej aj „dovolateľka"). Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP, keď namietala, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v nedostatočne odôvodnenom a nepreskúmateľnom rozsudku, keď sa odvolací súd nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami a nedostatočne vyhodnotil skutkový stav. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vyhodnotil predmetnú kúpnu zmluvu ako absolútne neplatnú, avšak zároveň dospel k záveru, že žalovaní nadobudli byt vydržaním, keď boli dobromyseľní počas 10 rokov užívania nehnuteľnosti, pričom dobrú vieru súd odvodzoval od toho, že boli pri kúpe obozretní, keď byt kúpili cez realitnú kanceláriu, svedok - realitný maklér si ťarchu nepamätal, a preto súd považoval jeho výpoveď za objektívnu, žalovaní nemali povinnosť si sami preverovať stav na liste vlastníctva, keď v čase ohliadky nevedeli, či budú mať záujem o byt. Poukázal na to, že od vymazania poznámky na liste vlastníctva do uzatvorenia kúpnej zmluvy prešlo 14 dní a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že bola vykonaná ohliadka v čase zápisu poznámky v katastri. Namietala, že súdy žiadnym spôsobom nevyhodnotili kúpnu zmluvu uzavretú medzi intervenientom a žalovanými, nedal odpoveď na skutkovo významné otázky uvádzané v odvolaní (vo výpovediach žalovaných a svedka sú rozpory, v priebehu konania menili výpovede a tvrdenia o tom, ako prebiehala kúpa bytu, financovanie a predchádzajúce obhliadky..), ktoré v dovolaní bližšie rozvádza, a to najmä k čl. VIII. Kúpnej zmluvy, (kde konali v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko obsahoval dohodu o násilnom vysťahovaní žalobkyne) s tým, že kúpa je jedinečný právny úkon. Nebola pritom jednoznačne preukázaná doba vykonania obhliadky žalovanými a súdy sa s touto otázkou nedostatočne vysporiadali. Podľa jej názoru žalovaní neboli dobromyseľní ani pri kúpe bytu, ani pri samotnom vydržaní (súd neskúmal ich dobromyseľnosť aj neskôr počas vydržacej doby), teda nemohli naplniť podmienku 10 - ročnej doby potrebnej pre vydržanie. Súdy preto nedostatočne odôvodnili svoj záver o dobrej viere žalovaných, ďalej nevysvetlili, prečo napriek rozporu vo výpovediach žalovaných považovali ich dobromyseľnosť za preukázanú, hodnotenie skutkových okolností bolo jednostranné a arbitrárne, teda nepresvedčivé vyhodnotenie kľúčových dôkazov a nejasnosti v skutkových okolnostiach ohľadom nadobudnutia vlastníctva bytu.
4. Žalovaní vo vzťahu k dovolaniu ho považovali za irelevantné a žiadali ho zamietnuť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP), a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti určitému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní (§ 440 CSP).
8. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou jeaj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4Cdo/120/2019).
9. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia konkrétne namietajú, že súdy arbitrárne hodnotili dôkazy, odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a súčasne sa nevysporiadal s ich odvolacími námietkami, čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia.
10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
11. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní, (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
14. Arbitrárnosť môže mať v rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich prižiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020).
15. Civilné sporové konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie. K základným právam strany sporu, obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci G. R. proti Š., rozsudok z 21. októbra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š., rozsudok z 9. decembra 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok z 19. apríla 1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (I. ÚS 226/03 z 12. mája 2004, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, III. ÚS 95/06 z 15. marca 2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. augusta 2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
16. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP). K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je nielen predvídateľnosť práva, ale taktiež i legitímna predvídateľnosť postupov orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami. Táto predvídateľnosť postupov orgánov verejnej moci je vyjadrením maxima, na základe ktorého sa možno v demokratickom právnom štáte spoľahnúť na to, že vo svojej dôvere v platné právo nikto, t. j. fyzická či právnická osoba, nebude sklamaná. Len takto predvídateľné správanie napĺňa v praxi fungovanie materiálne chápaného demokratického právneho štátu a vylučuje priestor pre prípadnú svojvôľu. Obsah čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátnu moc možno uplatniť len v prípadoch, medziach a spôsobmi, ktoré stanoví zákon, nemožno totiž chápať ako voľnú úvahu štátnych orgánov, či tak učinia alebo nie, ale naopak ako povinnosť uplatňovať túto moc (zákonom stanoveným spôsobom) tam, kde je to nevyhnutné, pretože podriadenie štátnej moci v obidvoch týchto smeroch zvrchovanosti zákona tvorí základ právneho štátu.
1 7. Predmetom súdneho konania je žaloba, kde sa žalobkyňa voči žalovaným domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú nadobudli od nevlastníka vydržaním. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je potrebné v zmysle § 134 OZ splnenie podmienok vydržania, ktoré musia byť splnené počas vydržacej doby, ide o 1) spôsobilý predmet vydržania, 2) spôsobilý subjekt vydržania, 3) oprávnená držba a 4) uplynutie vydržacej doby. Oprávnená držba na účely vydržania musí trvať počas celej vydržacej doby. Predmetom držby je nehnuteľnosť, t. j. v zmysle § 134 OZ je vydržacia doba 10 rokov. Podľa § 130 ods. 1 OZ, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
1 8. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007 „Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať mal, alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol aj domnelýdôvod (titulus putativus) teda, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva".
19. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/30/2010 ustálil, že „Posúdenie, či držiteľ je, alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí".
20. Vyššie označená judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ostatná súdna prax, je jednotná v tom, že oprávnenou držbou je držba dobromyseľného držiteľa o tom, že vec mu, alebo právo mu patrí, a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť sa posudzuje objektívne, t. j. skúma sa, či je držiteľ vzhľadom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. Subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, nepostačuje. Oprávnenej držbe, ktorá sa od neoprávnenej držby odlišuje práve subjektívnym stavom existujúcim v psychike držiteľa, patrí dobromyseľnosť držiteľa v tom, že mu vec alebo právo v skutku patrí. Oprávnená, a teda chránená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne splnené oba pojmové znaky, a to dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť. Dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne.
21. Z uvedenej judikatúry súdov vyplýva, že k vydržaniu nemôže dôjsť, ak držiteľ konal pri nadobudnutí nehnuteľnosti nepoctivo a pri bežnej (obvyklej) opatrnosti mohol mať vzhľadom na okolnosti počas celej vydržacej doby (10 - rokov od nadobudnutia nehnuteľnosti) dôvodné pochybnosti, že mu vec patrí.
22. V posudzovanom spore obsah spisu dáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd v odôvodnení, v ktorom sa stotožnil v celom rozsahu s rozhodnutím súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP) uviedol, že žalobkyňa nespochybnila dobromyseľnosť žalovaných, poukázal na to, že dobrá viera sa v pochybnostiach považuje za oprávnenú, na to, že okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu kúpnej zmluvy nemohli vyvolať u žalovaných žiadne pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva intervenienta k spornej nehnuteľnosti a konanie žalovaných nepovažoval v rozpore s dobrými mravmi.
23. Uvedený záver odvolacieho (ale i prvoinštančného) súdu je podľa názoru dovolacieho súdu založený na arbitrárnej (svojvoľnej) aplikácii ustanovenia § 130 a § 134 CSP, keď súdy dôsledne nehodnotili vykonané dôkazy a odvolacie námietky ohľadne dobromyseľnosti žalovaných pri oprávnenej držbe (vzhľadom na to, že kúpa nehnuteľnosti je výnimočný právny úkon a pri uzavretí kúpnej zmluvy je vždy potrebné vyvinúť bežnú opatrnosť), a to po celý čas vydržacej doby.
24. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dobrá viera žalovaných bola daná so zreteľom na všetky okolnosti, ktoré predchádzali a sprevádzali uzavretie kúpnej zmluvy a pokiaľ ide o splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva konštatoval, že všetky boli splnené, keď žalovaní v dobrej viere držiteľa nerušene užívali nehnuteľnosť po dobu viac ako 16 rokov a uplynutím vydržacej doby sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi. Poukázal na to, že dobromyseľnosť žalovaných nebola ničím kompromitovaná ani v deň, keď pristupovali k uzavretiu kúpnej zmluvy, nakoľko v ten deň obmedzujúca poznámka na liste vlastníctva intervenienta už vyznačená nebola, obozretnosť kupujúcich v predzmluvnom období bola zachovaná tým, že sa obrátili na realitnú kanceláriu pri kúpe bytu (viď bod 61. a 68. odôvodnenie). Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie odobromyseľnosti žalovaných, ktorí sa obrátili na realitnú kanceláriu. Argumenty týkajúce sa krátkej doby od ohliadky, resp. vymazania poznámky na LV a podpisom kúpnej zmluvy, tiež v súvislosti s vykonaním ohliadky za prítomnosti pracovníka realitnej kancelárie, kde mali byť žalovaní informovaní o nevôli žalobkyne previesť byt, a že sa cíti jeho vlastníčkou, považoval za tendenčné a účelové, nezodpovedajúce ďalším zisteniam súdu prvej inštancie ohľadne prepisu energií žalobkyňou a dohody so žalovanými ohľadne ponechania či odnesenia niektorých vecí v byte (bod 25. odôvodnenia). Mal za to, že dobromyseľnosť nespochybnili ani isté rozpory vo výpovediach žalovaných ohľadne získania finančných prostriedkov na kúpu bytu vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej zmluvy je nepodstatnou námietkou, zo strany pracovníka realitnej kancelárie neboli vyvolané pochybnosti na strane žalovaných, že vlastníkom je intervenient, a ani samotná argumentácia ohľadne priebehu ohliadky bytu žalobkyňou dobromyseľnosť u žalovaných nespochybnila. Odvolacie námietky, že intervenient predával byt v krátkom časovom období od nadobudnutia nehnuteľnosti, či vedenie energií na meno žalobkyne, ktorá mala uzavretú zmluvu o výkone správy so správcom, považoval súd bez relevancie, nakoľko podľa jeho názoru si neboli povinní túto skutočnosť preverovať ako záujemcovia bytu, keďže išlo o vzťah medzi vlastníkom a nájomcom bytu. Rovnako tvrdenie o nízkej kúpnej cene bytu, čo je vždy výsledkom konsenzu zmluvných strán, navyše žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. V súvislosti s poznámkou v čl. I. kúpnej zmluvy odvolací súd uviedol, že z nej vyplýva len označenie rozhodnutia, súdu a spisovej značky, bež bližšieho popisu na LV (bod 27. odôvodnenia). Odvolací súd nepovažoval konanie žalovaných v rozpore s dobrými mravmi, čomu nezodpovedá priebeh deja v súvislosti s kúpou bytu a tomu predchádzajúcimi úkonmi. Celý proces sprostredkovala realitná kancelária a žalovaní mali skutočnú vôľu byt kúpiť, ktorú deklarovali v kúpnej zmluve (bod 29. odôvodnenia). Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že za 6 pracovných dní nebolo možné fyzicky absolvovať všetky úkony pred a pri kúpe nehnuteľnosti, odvolací súd uviedol, že predaj bol uskutočnený cez realitnú kanceláriu, čo nevyvoláva žiadne pochybnosti. Vykonanie ohliadky pred dátumom vymazania poznámky preukázané nebolo a nesúhlas žalobkyne s prevodom bytu nevyvracajú ani jej tvrdenia ohľadne údajného sporu ohľadne kľúčov od pivnice či kuchynskej linky, ktoré okolnosti sa viac menej týkajú už odovzdania sporného bytu v stave požadovanom žalovanými s prihliadnutím na veci patriace žalobkyni, avšak sú bez relevancie k posudzovaniu dobromyseľnosti žalovaných (bod 31. a 32. odôvodnenia).
25. Dovolací súd zistil, že takéto právne závery sú extrémne nesúladné s vykonaným dokazovaním, vykazujú znaky arbitrárnosti, pôsobia pomerne zmätočne a vnútorne rozporne. Súdy v danom spore mali za to, že žalovaní boli počas celej vydržacej doby dobromyseľní s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré mohli vnímať pri bežnej opatrnosti, že im nehnuteľnosť patrí, a teda ju vydržali, nedostatočne však vysvetlili postup a dôvody svojho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, (čo zakladá vadu konania podľa § 431 ods. 1 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
26. Odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní a nedal tak jasnú odpoveď, či sa žalovaní správali pri nadobudnutí nehnuteľnosti poctivo, a či pri obvyklej opatrnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy mohli mať vzhľadom na okolnosti počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti, že im vec patrí. V jeho odôvodnení chýba odpoveď na podstatnú argumentáciu, týkajúcu sa čl. VIII. Kúpnej zmluvy a jeho namietanému rozporu s dobrými mravmi a tiež o žalobkyňou namietaných možných dôvodných pochybnostiach žalovaných počas celej vydržacej doby, aj vzhľadom na rozpory v tvrdeniach strán sporu pri vyprataní pivnice, (keď žalobkyňa tvrdila vylomenie zámku a vyhádzanie vecí). Odôvodnenie sa preto javí nedostatočné a nie je zrejmé, či súd v tomto smere vykonal dostatočné dokazovanie ku všetkým relevantným dôkazom a tvrdeniam. Súd navyše nevenoval v odôvodnení dostatočnú pozornosť námietkam, že na žalobkyňu bola vedená zmluva o výkone správy, platila energie, tie prepísala kvôli tomu, aby po prevode bytu ďalej za ne neplatila, intervenienta sa bála (čo odôvodňovala aj tým, že v roku 2006 bol realitný maklér p. C. vypočúvaný z pokusu o zabitie intervenienta, viď bod 30. odôvodnenia súdu prvej inštancie) a tiež, že byt intervenient predával krátkopo nadobudnutí vlastníctva za podstatne nižšiu cenu, pričom sú pochybnosti v tom, či mohla byť kúpna cena v takej výške zaplatená v hotovosti, že v čl. I. kúpnej zmluvy sa uvádza zápis poznámky, u žalovaných došlo k ohliadkam 3 bytov a uzavretiu kúpnej zmluvy v priebehu 6 pracovných dní, a že si žalovaní boli ochotní kúpiť byt, keď v ňom bývala žalobkyňa. A to vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ako byt intervenient nadobudol, že sú podstatné rozpory vo výpovediach svedkov ohľadne ohliadky bytu a o tom, že žalovaní boli upovedomení, že žalobkyňa sa cíti vlastníčkou bytu a byt sa nepredáva, tiež toho, že realitný maklér sa zúčastnil ohliadky, pričom súd jednostranne pristupoval k vyhodnoteniu dôkazov v prospech žalovaných, (keď dcéru žalobkyne a jej partnera považoval za nedôveryhodných a jednoznačne tvrdená prítomnosť realitného makléra na ohliadke bytu z obsahu spisu nevyplýva). Súd pritom založil svoju hlavnú argumentáciu ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanými pri ich náležitej opatrnosti na tom, že proces kúpi (aj samotná ohliadka bytu) prebiehala sprostredkovane cez realitného makléra a o jeho dôveryhodnosti nie sú žiadne pochybnosti. Bez náležitého vysporiadania sa s týmito rozpormi nemôže byť skutkový stav považovaný za úplne a správne zistený a právna argumentácia ohľadne naplnenia všetkých zákonných podmienok vydržania nehnuteľnosti preto z rozhodnutia odvolacieho súdu chýba.
2 7. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd konštatuje, že dovolateľka opodstatnene namietala porušenie jej procesných práv v takej miere, že postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho hodnotenia dôkazov a odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania ale zároveň aj jeho dôvodnosť.
28. Dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade s § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
29. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.