1 Cdo 8/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Matica Slovenská, so sídlom v Martine, L. Novomeského č. 32, v dovolacom konaní právne zastúpenej   Mgr. M.

V., advokátom v B., proti žalovanému   M. P. G., bytom M., v dovolacom konaní právne

zastúpený J. F., advokátkou, v K., o zdržanie sa zasahovania do vlastníckeho práva a iné,

ktorá sa viedla na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 11C 125/2005, o dovolaní

žalobkyne, proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. júna 2010 sp. zn. 3Co 79/2010,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný nemá právo na náhradu trov konania

O d ô v o d n e n i e  

Žalobkyňa sa pôvodne podaným žalobným návrhom domáhala, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zdržať sa vstupu na jeho nehnuteľnosť evidovanú v katastri

nehnuteľností na LV č. X pre k.ú. M. ako stavba č. súpisné X na parc. č. X, parc. č. X, parcela

č. X a parcela č. X. Svoj návrh žalobkyňa odôvodnila tým, že je vlastníčkou označených

nehnuteľností, tieto však užíva žalovaný, a to na základe nájomnej zmluvy č. 1/2004 z

5.1.2004, ktorá je podľa žalobkyne neplatná, pretože je antidatovaná, je v rozpore s dobrými

mravmi, chýba ustanovenie o účele nájmu a k jej uzavretiu nebol udelený predchádzajúci

súhlas obce. Uznesením zo dňa 21.7.2007, na základe žiadosti žalobkyne, súd pripustil

rozšírenie návrhu o určenie, že zmluva č. 1 z roku 2004 uzavretá medzi Domom Matice Slovenskej a M. P. G., je absolútne neplatná, a uznesením zo dňa 25.2.2008 po návrhu

žalobkyne na ďalšiu zmenu pôvodného žalobného návrhu, pripustil súd rozšírenie návrhu o

uloženie povinnosti žalovanému zapísanú na LV č. X, k.ú. M. ako parc. č. X, dom s. č. X,

parc. č. X, parc. č. X a parc. č. X. Písomným podaním doručeným súdu dňa 16.3.2007

žalovaný vzniesol vzájomný návrh, ktorým žiadal zaviazať žalobkyňu na zaplatenie sumy 2

600 000,-Sk s prísl. z titulu čistých investícií žalovaného do nehnuteľnosti žalobkyne.

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom zo 4. decembra 2009 č. k. 11C 125/2005-344

návrh žalobkyne na zdržanie sa zasahovania do vlastníckeho práva, na určenie absolútnej

neplatnosti zmluvy č. 1/2004 uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 5.1.2004 a na

vypratanie nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X ako parc. č. X dom č. s. X, parc. č. X a parc. č.

X a parc. č. X zamietol, rozhodol o náhrade trov konania a vzájomný návrh žalovaného na

zaplatenie sumy 2 600 000,-Sk, t.j. 86 304,189 euro s prísl. vylúčil na samostatné konanie.

Mal za to, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným platnú nájomnú zmluvu, ktorá sa spravuje

ustanoveniami § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka (a nie zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme

a podnájme nebytových priestorov).V nadväznosti na to sa žalobkyňa nemôže domáhať

uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do jej vlastníckeho práva, resp. vypratať

nehnuteľnosť.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovanej rozsudkom z 22. júna 2010 sp. zn.

3Co 79/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny s poukazom

na ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a

právnymi závermi, ktoré súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil. Mal za to, že

s odvolacími námietkami sa už v dôvodoch, v celom rozsahu vyporiadal súd prvého stupňa

keď všetky namietané skutočnosti náležitým spôsobom vyhodnotil.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa, navrhla ho zmeniť

resp. napadnutý rozsudok vrátane rozsudku prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Pokiaľ ide o postúp súdu, ktorým jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom, tento spočíval v tom, že odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil

pojednávanie, odvolacími námietkami žalovanej sa vôbec nezaoberal a súd nekonal vo veci

namietanej neexistencie pohľadávky uplatnenej žalovaným vzájomným návrhom. V ostatnej prevažnej časti dovolania namieta, že súdy nižších stupňov nesprávne vyhodnotili

dokazovanie a v dôsledku toho   vec nesprávne právne posúdili.

Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10 a ods.1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods.1 O.s.p.),   ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( § 243a odd. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

V každom dovolacom konaní skúma dovolací súd najskôr to, či dovolanie je podané

v zákonom stanovenej lehote, či ho podáva na to oprávnená osoba a či je dovolanie procesne

prípustné ( či sa ním napadá rozhodnutie, proti ktorému je dovolanie prípustné podľa § 237 až

239 O.s.p.). Dovolací súd pri tom rieši len otázky procesnej povahy. K riešeniu ďalších otázok

( napr. z hľadiska výskytu procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

v zmysle § 241 ods.2 písm. b) O.s.p. alebo z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci

v zmysle § 241 ods.2 písm. c) O.s.p.) môže dovolací súd pristúpiť až vtedy, keď bolo

dovolanie podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom oprávneným podať dovolanie

a proti rozhodnutiu, ktoré podľa zákona možno týmto mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( § 236 ods.1 O.s.p. ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku.

Podľa § 238 ods.1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods.2 O.s.p. je

dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods.3 O.s.p.

dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý napadla žalobkyňa dovolaním, nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods.1 až 3 O.s.p.; prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na   § 242 ods.1 O.s.p. dovolací súd

skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a) sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v

tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka,

ale len zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľka vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O.s.p. nenamietala

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Osobitne sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, že postupom odvolacieho

súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa § 237 písm. f/

O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkom konania procesné práva, ktoré mu právny

poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Z obsahu dovolania vyplýva výhrada, že krajský súd rozhodol bez pojednávania,

k čomu podľa názoru dovolateľky nebol oprávnený. Vo všeobecnosti platí, že o   odňatie

možnosti konať pred súdom ide aj vtedy, ak odvolací súd rozhodol bez nariadenia

pojednávania; o takýto prípad ale nejde, ak odvolací súd nenariadi pojednávanie rešpektujúc

podmienky uvedené v § 214 ods. 2 O.s.p.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak   a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných

prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za

úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne; v dôsledku toho dospel

k záveru, že sú dané zákonné dôvody pre potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219

O.s.p.). V tomto prípade: a/ nebolo potrebné dokazovanie zopakovať ani doplniť, b/ súd

prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania a c/ obsah spisu nesvedčí o tom, že by

nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Tento nie je daný

iba tým, že v osobe účastníka ( žalobkyne) ide verejnoprávnu inštitúciu. Vzhľadom na to

dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ

prejednal odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a uvedený postup odvolacieho súdu nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Žalobkyňa v dovolaní namieta, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/

O.s.p.).

  Vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli spôsobilé založiť ani právne závery, na ktorých

založili súdy svoje rozhodnutia. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 O.s.p.,

pretože právnym posudzovaním súd nemôže založiť žiadnu procesnú vadu, ktorá je uvedená v tomto ustanovení. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie žalobkyne

nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom.

Z hľadiska dovolateľom tvrdených vecných nesprávností rozhodnutí súdov treba

uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu správnosti rozhodnutí súdov nižších

stupňov až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu procesne prípustné; o tento

prípad ale v danej veci nejde. Či už teda súdy nižších stupňov založili rozsudky na správnom

alebo nesprávnom vyhodnotení dôkazov alebo na správnom či nesprávnom právnom posúdení

veci (dovolací súd ich rozhodnutia z uvedeného aspektu neposudzoval), nespôsobili tým

žiadnu z vád konania v zmysle § 237 O.s.p.  

Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej

vo vzťahu k zamietnutiu jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vytýkal, že odvolací

súd a ani súd prvého stupňa sa nevyporiadali so všetkými námietkami, ktoré rozviedol

v dovolaní.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia  

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)  

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz  

v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé  

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na   k a ž d ý   argument strany (účastníka) bola daná odpoveď  

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil,

že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy  

a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)

súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom

uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili

svoje rozsudky vo veci samej- vo vzťahu k posúdeniu charakteru nájomnej zmluvy, použitia §

663 a nasl. Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah, ako aj otázkou tvrdeného

antidatovania predmetnej zmluvy.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku výslovne uviedol, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav,

vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a citoval zákonné predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoj

právny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel

k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na

odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p.).

Napokon za vadu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. nemožno považovať ani to, súdy nižších

stupňov nerozhodli o vzájomnom návrhu žalovaného, ale ho vylúčili podľa §112 ods.2 O.sp.

na samostatné konanie. Takýto postup súdu je v súlade s procesným právom.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia  

§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne   podľa  

§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

  V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti   žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta