Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Cdo 78/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ L. F., bývajúceho v Š., a 2/ H. F., bývajúcej v Š., zastúpených Mgr. D. Š., advokátkou v Š., proti žalovanému T. H.,
bývajúcemu V., zastúpenému L., so sídlom vo Z., o určenie neplatnosti právneho úkonu
a určenie zániku záložného práva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23C
215/2007, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 4.
novembra 2009 sp. zn. 24Co 103/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave zo
4. novembra 2009 sp. zn. 24Co 103/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z 23. januára 2009 č. k. 23C 215/2007-104 určil, že napadnuté právne úkony označené ako „Zmluva o pôžičke“ z
15. novembra 1994, uzatvorená medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi a
„Zmluva o zriadení záložného práva“ z 13. decembra 1994, uzatvorená medzi žalovaným ako
záložným veriteľom a žalobcami ako záložcami, sú neplatné a vo zvyšku žalobu zamietol.
Zároveň v rozsudku vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že v zmysle zmluvy o pôžičke
z 15. novembra 1994 mal žalovaný poskytnúť žalobcom v hotovosti finančnú čiastku vo
výške 1 800 000 Sk, pričom žalobcovia boli povinní vrátiť pôžičku na základe výzvy
žalovaného. Na zabezpečenie tohto záväzku účastníci konania uzavreli 13. decembra 1994
záložnú zmluvu, ktorou malo dôjsť k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam žalobcov
v prospech žalovaného. Okolnosti uzavretia týchto zmlúv však boli sporné, pretože kým žalovaný ich považoval za platné, podľa tvrdenia žalobcov sa jednalo len o simulované
právne úkony, uzavreté za účelom ochrany ich nehnuteľností, ktoré boli už predtým založené
v prospech veriteľa ich syna. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právne
skutočnosti, na ktoré sa zmluva o pôžičke peňazí odvoláva, nenastali tak, ako to účastníci
v zmluve uviedli. Súd uveril odporcom, že nemali vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke, pretože
tieto finančné prostriedky nepotrebovali. Výsledky dokazovania taktiež nijako nenasvedčovali
tomu, že by žalovaný skutočne mal 15. novembra 1994 vôľu poskytnúť a aj poskytol
žalobcom na základe zmluvy o pôžičke jednorázovo sumu 1 800 000 Sk. V tejto súvislosti
súd uviedol, že dôkazná povinnosť bola na žalovanom. Žalovaný však dôkazné bremeno
neuniesol, nakoľko nepreukázal, že v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke skutočne uvedenou
sumou disponoval a v tejto súvislosti súd poukázal i na výpoveď žalovaného, ktorý si ani len
nepamätal odkiaľ takýto vysoký obnos peňazí mal. Súd prvého stupňa dospel preto k záveru,
že v danom prípade neexistovala spoločná vôľa zmluvných strán na uskutočnení takéhoto
právneho úkonu a nedošlo ani k odovzdaniu 1 800 000 Sk zo strany žalovaného žalobcom.
Z tohto dôvodu považoval zmluvu o pôžičke za obojstranne simulovaný právny úkon, ktorý je
zo zákona absolútne neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rovnako mal za neplatnú
aj záložnú zmluvu, nakoľko mala zabezpečovať neexistujúcu pohľadávku. Súd zamietol
žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že záložné právo zriadené v prospech
žalovaného na nehnuteľnostiach žalobcov zaniklo 14. decembra 1994, s odôvodnením, že na
základe neplatnej záložnej zmluvy takéto záložné právo nemohlo ani vzniknúť. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., vezmúc zreteľ len na čiastočný úspech žalobcov.
Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo
4. novembra 2009 sp. zn. 24Co 103-2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ zároveň uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1 031,19 € do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd vytkol
súdu prvého stupňa, že neskúmal naliehavý právny záujem žalobcov na požadovaných
určeniach. Stotožnil sa ale s názorom žalobcov, že naliehavý právny záujem je daný, nakoľko
nehnuteľnosť žalobcov je zaťažená záložným právom, čím je ich postavenie neisté a výmaz
záložného práva je možno docieliť len súdnym rozhodnutím o vyslovení neplatnosti
uvedených zmlúv. Podľa odvolacieho súdu však súd prvého stupňa nesprávne postupoval,
keď bol toho právneho názoru, že na strane žalovaného bolo vecné bremeno dokazovania, že
k pôžičke a záložnej zmluve došlo. Práve naopak, žalobcami v tomto prípade boli dlžníci a zároveň záložcovia a na ich strane bolo vecné bremeno dôkazu, že zmluva nebola uzavretá
slobodne a vážne. Podľa odvolacieho súdu nebolo možné skutkové zistenie, že žalovaný
v čase uzatvárania sporných zmlúv nedisponoval finančnými prostriedkami v sume 1 800 000
Sk, oprieť tak, ako to urobil súd prvého stupňa, len o daňové priznanie žalovaného za rok
1994, lebo jedno zdaňovacie obdobie je pri takejto vysokej sume úplne nepostačujúce
a nevylučuje to skutočnosť, že žalovaný mohol mať požičané peniaze od rodičov, prípadne
priateľa, ako to uvádzal v odvolacom konaní. Odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa, že
v rozhodnutí nesprávne interpretoval výpovede žalovaného na pojednávaní, najmä keď
uviedol, že žalovaný „si ani len nepamätal odkiaľ mal takú hotovosť“, ale na pojednávaní
žalovaný uviedol, že „časť peňazí som mal v hotovosti a časť v banke, presne sa už
nepamätám.“ Za značne pochybné označil odvolací súd tvrdenie žalobcov, že predmetné
zmluvy boli simulované za účelom ochrany ich nehnuteľností, lebo bolo postavené na zlom
poučení advokátky JUDr. F., ktorú však ako svedkyňu nežiadali na súde prvého stupňa
vypočuť a tento dôkaz už nebolo možné použiť v odvolacom konaní; ďalej uviedol, že tiež
zostala nezodpovedanou otázka, prečo – ak malo ísť o fiktívny úkon v čase podpísania
zmluvy o pôžičke – nedali žalobcovia, ktorí sa údajne radili s advokátkou, podpísať
žalovanému fiktívnu kvitanciu o vrátení uvedenej pôžičky, aby boli dostatočne do budúca
zabezpečení pred možným zneužitím. Na základe takto ustáleného stavu dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovia neuniesli vecné bremeno dôkazu, ktorým by jednoznačne preukázali
fiktívnosť predmetnej zmluvy a absenciu skutočnej vôle účastníkov, uvedúc, že ich dôkazy
boli založené len na ich tvrdeniach ako dlžníkov a tvrdení ich syna ako osoby preukázateľne
zadlženej, ktorý je na pozitívnom vyriešení sporu v prospech žalobcov zainteresovaný. Pri
rozhodovaní o trovách konania odvolací súd aplikoval § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ dovolanie,
v ktorom žiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu
prvého stupňa. V dovolaní namietali, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou, čím svoje konanie zaťažil vadou
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ďalej vytýkali odvolaciemu súdu, že v rozpore s § 120 O.s.p.
preniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov titulom
pôžičky, zo strany žalovaného na žalobcov. Zdôrazňovali, že v zmysle § 120 O.s.p. majú
účastníci konania dôkaznú povinnosť - povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, preto ak žalovaný tvrdil, že pôžičku poskytol a že teda došlo k naplneniu napadnutej
zmluvy, bolo jeho dôkazným bremenom toto tvrdenie preukázať. Podľa názoru dovolateľov odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a preto nesprávne vyhodnotil
napadnutý právny úkon ako platný. Tvrdili, že k odovzdaniu a prevzatiu peňažných
prostriedkov titulom pôžičky, ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo a že predmetná
zmluva o pôžičke bola len simulovaná, takže pre nedostatok vážnosti vôle účastníkov je
absolútne neplatným právnym úkonom.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241ods.
1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V prejednávanej veci dovolanie žalobcov smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či
postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Dovolatelia videli vadu tejto povahy v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na
to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v.
Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“
a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“
(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v zmysle
spomenutých zákonných požiadaviek v podstate postačujúco /dostatočne/ odôvodnil svoje
rozhodnutie. Stručne zhrnuté: žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno, lebo nepreukázali fiktívnosť zmluvy o pôžičke a absenciu vôle účastníkov a v tejto
spojitosti označil za nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, že vecné bremeno
dokazovania, že k zmluve o pôžičke došlo, spočíva na strane žalovaného. Okolnosť, že
žalobcovia nesúhlasia s takýmto dôvodom zamietnutia ich žaloby, neznamená ešte nedostatok
dôvodov rozhodnutia a teda jeho nepreskúmateľnosť; z hľadiska uvedeného posudzovania
dostatočnosti dôvodov ako vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. samotná otázka správnosti
zaujatého právneho názoru odvolacieho súdu nebola podstatná (rozhodujúca). Za odňatie
možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcov.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
nesprávnosť rozhodnutia vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, že dovolatelia uplatnili i dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy,
ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak
nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Dovolatelia tvrdili, že k odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov titulom
pôžičky a ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo. Uviedli, že ak žalovaný tvrdil, že
pôžičku poskytol a že teda došlo k naplneniu napadnutej zmluvy, spočívalo na ňom dôkazne
bremeno toto tvrdenie preukázať, odvolací súd však tento výklad dôkazného bremena
neakceptoval.
Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena
účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží
podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie
skutočností významných z hľadiska hmotného práva).
Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný
stanovený okruh skutočností preukázať.
V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke
a na ňu nadväzujúcej zmluvy o zriadení záložného práva.
Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa
nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem
označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je
reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne
prehliadol, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym
kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal
predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah
z pôžičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto
právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre
posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu –
odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalovaný. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo
povinnosťou žalovaného preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo. Dovolací súd
dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.
Keďže odvolací súd v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru na dôkazné
bremeno nepovažoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy
o pôžičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôžičky (odovzdania predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi), a rozhodol vo veci, jeho postupom došlo k inej vade konania, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta a ods. 4
O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2012
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta