1 Cdo 77/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1/ J. K., bytom B., 2/ M. K., bytom B., obaja zastúpení JUDr. J. S., PhD., advokátom v K., proti žalovaným: 1/ Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom v Bratislave, Vajanského nábrežie 3, zastúpená JUDr. P. N., advokátom v B., 2/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,
so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie 1, o nahradenie prejavu vôle a iné, ktorá sa
viedla na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 171/2006, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. apríla 2010, sp. zn. 6 Co 105/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 2. marca 2009, č.k. 7C 171/2006-254 žalobu
o nahradenie prejavu vôle žalovaného 2/ uzavrieť so žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva
nebytových priestorov o ploche 210,03 m2 nachádzajúcich sa v dome súp. č. X postavenom na
parc. č. X zapísanej na LV č. X pre k. ú. S, a žalobu o vydanie dokladov týkajúcich sa
dotknutých nehnuteľností žalovaným1/ zamietol. Mal za preukázané, že žalovaná1/ vykonáva
správu nehnuteľnosti vedených na LV č. X, so žalobcom 1/ uzatvorila nájomnú zmluvu
s dobou nájmu 5 rokov (do 17.11.2002) na sporné nebytové priestory, nereagovala na žiadosť
žalobcu 1/ o predaj nebytových priestorov a po uplynutí doby nájmu sa súdnym rozhodnutím (rozsudok KS v Bratislave z 28.11.2007 sp. zn. 4Co 3/2007) domohla vypratania sporných
nebytových priestorov. Na základe zisteného skutkového stavu vyvodil súd prvého stupňa
záver, že zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zakotvuje len
právo na prednostný prevod vlastníctva nebytového priestoru, nie však povinnosť obce takýto 1 Cdo 77/2011
prevod aj uskutočniť; takáto povinnosť sa vzťahuje len na byty. Pre uloženie povinnosti
žalovanému 1/ vydať žalobcom sedem druhov dokladov týkajúcich sa sporných nehnuteľností
nezistil okresný súd právny dôvod.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 22. apríla 2010 sp. zn.
6 Co 105/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil V zhode s výsledkami konania pred
súdom prvého stupňa konštatoval, že zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov neukladá žalovanému 2/ povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode
vlastníctva nebytových priestorov. Ustanovenie § 16 ods. 3 citovaného zákona zakladá
nájomcovi nebytového priestoru právo na prednostný prevod, čo znamená, že ak sa vlastník
domu rozhodne nebytový priestor predať, je povinný ho ponúknuť najprv jeho nájomcovi.
Vyslovil názor, že vlastníka domu nemožno formou nahradenia prejavu vôle podľa § 161
ods. 3 O.s.p. prinútiť, aby nebytový priestor predal ani jeho nájomcovi. Skonštatoval, že
žalobca 1/ už nie je ani nájomcom sporných nebytových priestorov, nakoľko doba nájmu
uplynula. Zhodne so súdom prvého stupňa považoval za nedôvodnú žalobu aj voči
žalovanému 1/, pretože neexistuje žiaden právny dôvod na vydanie dokumentov týkajúcich sa
sporných nebytových priestorov.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia. Prípustnosť
dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho
súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces
v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Namietali, že krajský súd sa obmedzil len na prevzatie
argumentácie súdu prvého stupňa, pričom tak urobil bez toho, aby sa vyjadril k ich
argumentom uvedených v odvolaní alebo aby uviedol, prečo ich neakceptoval. Tiež mali za
to, že obe rozhodnutia súdov nižších stupňov spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení
veci, keď sa pri výklade povinnosti obce pri nakladaní s nebytovými priestormi nezaoberali aj
existenciou a povahou všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislave č.
14/1996, ktoré nadobudlo účinnosť 10.10.1995 a ktoré je stále platné a účinné. Na základe
textu spomínaného všeobecne záväzného nariadenia vzniklo u nich legitímne očakávanie, že
dôjde k prevodu vlastníctva. Zamietnutím žaloby súdy porušili aj princíp právnej istoty
v zmysle čl.1 ústavy SR. Dovolatelia navrhli rozsudok odvolacieho súdu, spolu s rozsudkom
súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
1 Cdo 77/2011
Žalovaní v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhli dovolanie odmietnuť
ako neprípustné. Podrobne uviedli dôvody, pre ktoré je potrebné považovať dovolanie za
neprípustné a zaujali stanovisko k ďalším jednotlivým námietkam dovolateľov uvádzanými
v dôvodoch dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr
to, či dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a dovolací súd v prejednávanej
veci doteraz nerozhodoval. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že dovolanie žalobcov nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné 1 Cdo 77/2011
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľov a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods.
1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolatelia v dovolaní namietali (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred
súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv
a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Dovolatelia namietali, že odvolací súd porušil princíp
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, a to z dôvodu, že odvolací súd všetky argumenty namietané v odvolaní
nevyhodnotil a nepremietol do rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom. 1 Cdo 77/2011
Dovolatelia v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady konania namietali porušenie ich
práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani 1 Cdo 77/2011
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak
rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je
nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne 1 Cdo 77/2011
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie dospel k záveru, že platný a účinný právny poriadok neukladá právnu povinnosť
vlastníkovi domu previesť vlastníctvo k nebytovým priestorom. Samotný fakt, že dovolatelia
sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku prvostupňového súdu nestotožňujú neznamená, že jeho
zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované
zákonné ustanovenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj
odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd dospel k
rovnakému záveru ohľadom interpretácie zákona č. 182/1993Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, a preto návrh nahradenie prejavu vôle žalovaného 2/ uzavrieť so
žalobcami zmluvu o prevode vlastníctva nebytových priestorov nepovažoval
za dôvodný. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že žalobcovia v dovolaní namietali, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia žalobcov boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), žalobcami vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. 1 Cdo 77/2011
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či
ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania, proti žalobcom ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť : Hrčková Marta