Najvyšší súd
1 Cdo 77/2010
Slovenskej republiky U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ M. K. a 2/ K. K., oboch
bývajúcich v S., v dovolacom konaní zastúpených Mgr. D. P., advokátom v K., proti
žalovaným 1/ A. Č. a 2/ M. Č., obom bývajúcim v S., o neplatnosť kúpnej zmluvy, vedenej
na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 9C 238/2007, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 15. decembra 2009 sp. zn. 6Co 233/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves (súd prvého stupňa) rozsudkom z 28. apríla 2009 č. k. 9C 238/2007-177 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali určenia neplatnosti
kúpnej zmluvy N 24/2007 uzatvorenej 26. marca 2007 medzi žalobcami ako predávajúcimi
a žalovanými ako kupujúcimi, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. X k. ú.
S., a to dom súp. č. X s príslušenstvom a parcely č. X – zastavané plochy a nádvoria o výmere
X m2 a č. X – záhrady o výmere X m2. Žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku: žalovaným 1/, 2/ náhradu trov
konania 236,77 € na účet ich právneho zástupcu a trovy štátu 1,83 € na účet súdu prvého
stupňa. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil, že medzi účastníkmi konania nedošlo
k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a predmetná kúpna zmluva nie je simulovaným právnym
úkonom, ako to tvrdili žalobcovia (§ 41a Občianskeho zákonníka); že neplatnosť danej kúpnej
zmluvy v konaní preukázaná nebola. V súvislosti s tvrdením žalobcov o odstúpení od tejto
kúpnej zmluvy z dôvodu jej podpísania v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok súd
prvého stupňa (uvedúc, aké má následky účinné odstúpenie od zmluvy a aký typ žaloby v
prípade odstúpenia od zmluvy sa podáva) upozornil, že žalobcovia sami tvrdia a žiadajú určiť, že daná zmluva je neplatná, hoci ak by došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy, žalobcami
podaná žaloba by neprichádzala do úvahy, nakoľko odstúpiť možno len od zmluvy platnej.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie žalobcov 1/, 2/ (čo do výroku
vo veci samej) a žalovaných 1/, 2/ (čo do výroku o trovách konania účastníkov) rozsudkom
z 15. decembra 2009 sp. zn. 6Co 233/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
zamietavom výroku a vo výroku o náhrade trov konania štátu ako vecne správny potvrdil.
Výrok o trovách konania účastníkov zmenil tak, že žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/, 2/ trovy konania 355,16 €. Zároveň žalobcom
1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov
odvolacieho konania 118,39 €. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku vo veci samej a v podrobnostiach naň poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
V súvislosti s námietkou žalobcov uvedenou v odvolaní o nevykonaní dokazovania na čas
doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy Správe katastra v Spišskej Novej Vsi uviedol, že
by nebolo spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci v prospech žalobcov, pretože účinné
odstúpenie od zmluvy by nemalo za následok neplatnosť zmluvy, ale jej zrušenie od počiatku a obnovenie pôvodného vlastníckeho stavu, kedy by žalobcovia nemali naliehavý právny
záujem na vyslovení jej neplatnosti. Predmetom konania bola neplatnosť kúpnej zmluvy, nie iný nárok navrhovateľov, a preto dokazovanie mohlo smerovať na preukázanie tohto
uplatneného nároku a nie nároku, ktorý by žalobcovia prípadne uplatnili v budúcnosti na
základe výsledkov vykonaného dokazovania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Navrhli
rozsudok odvolacieho a rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na nové konanie a rozhodnutie. V dovolaní namietali, že súd prvého stupňa neprihliadol na
ich odstúpenie od kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok.
Tvrdili, že vzhľadom na to, že predmetná kúpna zmluva bola od počiatku neplatná, pochybila
zamestnankyňa príslušnej správy katastra tým, že nehnuteľnosti zapísala na žalovaných, aj
keď vedela, resp. mala vedieť, že koná protizákonne; tým že súd toto jej konanie
nevyhodnotil, mal žalobcom odňať možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odvolaciemu súdu vytýkali, že nesprávne vyhodnotil celú procesnú situáciu a že rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolatelia tiež tvrdili, že v konaní na súde prvého stupňa
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.), uvedúc, že sudkyňa JUDr. S. S. je priamo
podriadená podpredsedníčke Okresného súdu Spišská Nová Ves JUDr. M. B., ktorá je matkou právneho zástupcu žalovaných JUDr. R. B., a že keď do súdneho konania vstúpil tento
advokát, uvedená sudkyňa zamietla vykonať žalobcami navrhované dôkazy a súdne konanie
nadobudlo jednostranný charakter.
Žalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré má
procesnú formu rozsudku.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním žalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť ich dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie žalobcov by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesne
prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Je treba zdôrazniť, že ustanovenie
§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto
ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je
prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
až g/ O.s.p. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a ani nevyšli najavo v dovolacom konaní. Z týchto ustanovení preto prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa
dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či postupom nižších súdov nebola žalobcom
odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., resp. či v posudzovanom
konaní nerozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci.
Žalobcovia videli odňatie možnosti pred súdom konať v tom, že súd súdu prvého
stupňa nevyhodnotil (nezaoberal sa) podľa ich názoru protiprávnym konaním zamestnankyne
správy katastra, ktorá zapísala vlastnícke právo v prospech žalovaných, aj keď vedela, resp.
vedieť mala, že kúpna zmluva je neplatná, a že odvolací súd tento postup súdu prvého stupňa
nenapravil a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, na
základe ktorej bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam v prospech žalovaných. Nižšie súdy posudzovali otázku platnosti predmetnej
kúpnej zmluvy autonómne od rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
1 Cdo 96/95, publikovaný pod č. 39 v časopise Zo súdnej praxe v čísle vydania /zväzku/
4 ročník 1998 na strane 77), teda bez zreteľa na to, z akých dôvodov správa katastra
považovala túto zmluvu za platnú; je potom dostatočne zjavné, prečo pre vec (posúdenie
platnosti kúpnej zmluvy súdmi) nebolo právne významné konanie zamestnankyne katastra
nehnuteľností, ku ktorému došlo po uzavretí zmluvy.
Dovolacia námietka žalobcov, že súdy sa mali zaoberať konaním zamestnankyne
správy katastra, ktorá podľa ich názoru protiprávne povolila vklad, vo svojej podstate
predstavuje námietku tzv. inej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.; namieta sa tu totiž
nedostatočné skutkové zistenie. Prípustnosť dovolania však nezakladá skutočnosť, ak súdy
svoje rozhodnutie založili na nesprávnych skutkových zisteniach; nesprávne či nedostatočné
skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe
ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).
Rovnako to platí aj pre dovolateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý
možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci, ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani
zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Dovolací súd preto ustálil, že súdy nižších stupňov svojim postupom neodňali
žalobcom možnosť pred súdom konať.
Dovolatelia namietali aj vadu podľa § 237 písm. g/ O.s.p., konkrétne že na súde
prvého stupňa rozhodol vylúčený sudca. Žalobcovia pochybnosti o nezaujatosti sudkyne
JUDr. S. S. zakladali na tvrdení, že je priamou podriadenou podpredsedníčky Okresného súdu
Spišská Nová Ves JUDr. M. B. (matky právneho zástupcu žalovaných JUDr. R. B.) a že od
jeho vstupu do konania toto nadobudlo jednostranný charakter a ich návrhy na vykonanie
dôkazov boli zamietnuté.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Nedôvodné sú námietky dovolateľov o jednostrannom charaktere konania od
momentu vstupu spomínaného advokáta do konania – tieto tvrdenia totiž nekorešpondujú s obsahom spisu (zápisnicou z pojednávania z 28. apríla 2009 na č. l. 172–176). Dovolací súd
v postupe namietanej sudkyne nezistil znaky nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska
zákona; z preskúmaného vedenia konania nevyplýva prejav svojvôle.
So zreteľom na obsah námietky dovolateľov je potrebné ďalej uviesť, že medzi
funkcionármi súdu (predsedom či podpredsedom) a ostatnými sudcami súdu nie je žiaden
vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Sudcovia sú pri výkone svojich funkcií nezávislí
(porovnaj najmä čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky ako aj § 2 ods. 2, 3 zák. č. 385/2000
Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Nezávislosť sudcu
treba vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj
konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí); iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom
nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť.
Len samotná skutočnosť, že právny zástupca žalovaných JUDr. R. B. je synom
podpredsedníčky súdu prvého stupňa nemôže bez ďalšieho založiť akúkoľvek pochybnosť o
nezaujatosti JUDr. S. S., ktorá vec na tomto súde prejednala a rozhodla. Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje za potrebné v tejto spojitosti pripomenúť svoje konštantné
závery, ktoré nezaujíma len aktuálne, ale zaujal ich opakovane už v minulosti v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom (sudcami) a účastníkom
konania – iným sudcom, teda okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu
k účastníkovi ako sudcovi vykonávajúcemu svoju funkciu na tom istom súde (porovnaj najmä
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, ale aj
napr. uznesenia z 25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc
26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011). Najvyšší súd zdôraznil, že u takéhoto
vzťahu chýba objektívny základ na konštatovanie zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi
sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto základu bol
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či títo sudcovia budú schopní nezaujato a
spravodlivo rozhodovať, znamenalo by takéto posudzovanie vlastne, že výlučne pracovný
a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských
povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí
hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich
nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec
výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný
pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa
sudcovia navzájom poznajú, pretože na výkon funkcie sú zaradení na rovnaký (prípadne vyšší
alebo nižší) súd, v tom istom oddelení alebo senáte], nemajú teda samé osobe povahu
dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Iba tá skutočnosť, že určitá
vec sa týka sudcu, ku ktorému má ďalší sudca či sudcovia len profesionálny, resp. kolegiálny
vzťah, nemôže preto založiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. V tejto
spojitosti je žiaduce aspoň odkazom upozorniť na rovnaký prístup (závery) v rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (porovnaj napr. IV.ÚS 345/09,
IV. ÚS 124/2010, I. ÚS 352/2010).
Podľa podanej argumentácie, ktorá nie je prezentovaná iba v rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako to vyplýva aj z odkazov na príslušné rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, platí, že pokiaľ by bola aj priamo účastníkom súdneho
konania /sporu/ kolegyňa JUDr. S. S. – JUDr. M. B., táto skutočnosť by uvedenú sudkyňu
nevylučovala z prejednávania a rozhodovania takejto veci. So zreteľom na jej pomer k JUDr.
M. B., ich len kolegiálny vzťah (že by tu šlo o vzťah nad bežný pracovný a kolegiálny rámec
z obsahu spisu vrátane vyjadrenia dotknutej sudkyne nevyplýva) teda absentuje dôvod vylučujúci JUDr. S. S. z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ to platí pre priamy
/bezprostredný/ vzťah, nemôže sa uplatniť odlišné, resp. prísnejšie kritérium na iba odvodený
či sprostredkovaný vzťah, t. j. tam, kde ide o zástupcu účastníkov (žalovaných), ktorý je
príbuzným sudkyne JUDr. M. B., ku ktorej rozhodujúca sudkyňa má len kolegiálny
/pracovný/ vzťah. Iné riešenie by odporovalo pravidlám elementárnej logiky (argumentom a
maiore ad minus).
Vzhľadom na to, že z tvrdení žalobcov a ani z obsahu spisu objektívne nevyšla najavo
existencia žiadneho z právne relevantných vzťahov uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. (t. j. pomer
sudkyne k veci, účastníkom ani ich zástupcom), dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia
vytýkali vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. neopodstatnene.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovaným však náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko nepodali návrh na uloženie tejto povinnosti žalobcom (§ 151 ods. 1 O.s.p.), zjavne z dôvodu, že im žiadne trovy nevznikli.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2011
JUDr. Milan D e á k, v. r.
Za správnosť : predseda senátu
Hrčková Marta