1Cdo/76/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Biofarma, s.r.o., so sídlom v Jablonove, Jablonov č. 17, IČO: 47 232 382, zastúpeného JUDr. Tiborom Bašistom, advokátom so sídlom v Poprade, Štefánikova 8, proti žalovanému X. bývajúcemu v Z., zastúpenému JUDr. Jurajom Ferenčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krivá 23, o nahradenie prejavu vôle na kúpnej zmluve, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 11 C 209/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 7. septembra 2016, sp. zn. 1 Co 249/2015, takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 18. februára 2015, č. k. 11 C 209/2014-57 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému nahradenia prejavu jeho vôle v kúpnej zmluve ako predávajúceho ohľadne odpredania spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach, a to titulom tvrdeného porušenia predkupného práva. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 366,48 Eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti. Mal za preukázané, že dňa 1. októbra 2012 žalobca ako nájomca uzavrel s prenajímateľkou X. zmluvu o nájme, predmetom ktorej bol nájom pozemkov, okrem iných aj pozemkov zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. V.. V rovnaký deň uzavrel žalobca ako nájomca nájomnú zmluvu aj s prenajímateľom F., predmetom ktorej bol nájom pozemkov, zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. V. a dňa 18. novembra 2011 uzavrel žalobca ako nájomca s prenajímateľkou X. zmluvu o nájme pozemkov, predmetom ktorých bol nájom pozemkov zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. V. V článku VIII. ods. 4 predmetných zmlúv bolo uvedené, že ak sa prenajímateľ rozhodne predať predmet nájmu, prednostne ho ponúkne na kúpu nájomcovi. Ak sa tento k danej ponuke nevyjadrí do 30 dní, môže prenajímateľ predmet nájmu predať inému záujemcovi. Z výpisov z listov vlastníctva, v ktorých boli zapísané nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom nájomných zmlúv súd prvej inštancie konštatoval, že v časti C - ťarchy uvedených listov vlastníctva nebol uvedený žiadny zápis. Taktiež konštatoval, že žalobca výzvou zo dňa 10. septembra 2013 vyzval žalovaného na odpredaj spoluvlastníckych podielov s poukazom napredkupné právo k uvedeným nehnuteľnostiam s tým, aby mu tento predmetné nehnuteľnosti odpredal za rovnakých podmienok, za akých ich kúpil od predávajúcich. Na základe toho s poukazom na § 602 ods. 1 a 2, § 603 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že právo z porušenia predkupného práva môže úspešne uplatniť oprávnený voči zaviazanému alebo voči tretej osobe (nadobúdateľovi) v závislosti od toho, či ide o predkupné právo záväzkové alebo predkupné právo vecné. Konštatoval, že v prípade porušenia záväzkového predkupného práva oprávnený z predkupného práva ho môže uplatniť len voči zaviazanému z dohody o predkupnom práve, nie však voči tretej osobe, ktorá sa stala vlastníkom veci. S poukazom na vykonané dôkazy mal za preukázané, že žalobca si v Zmluvách o nájme, predmetom ktorých bol nájom poľnohospodárskych pozemkov zapísaných na LV č. XXXX a XXXX kat. úz. V., dohodol s prenajímateľmi, že ak sa rozhodnú predať predmet nájmu, prednostne ho ponúknu na kúpu jemu, ako nájomcovi. Konštatoval, že predkupné právo bolo dojednané medzi účastníkmi zmlúv ako právo záväzkové (§ 603 ods. 1 OZ) a ako také ukladá povinnosť iba tomu, kto sľúbil vec ponúknuť na predaj, teda v tomto prípade iba prenajímateľom X., X. a F.. Žalobca však svoju žalobu smeroval voči žalovanému, ktorý sa stal novým vlastníkom uvedených nehnuteľností, na základe kúpnej zmluvy, teda voči osobe, u ktorej je nedostatok vecnej legitimácie s poukazom na to, že v zmluvách nebolo dohodnuté vecné predkupné právo, ale iba právo obligačné, ktoré však žalovaného nezaväzovalo. S poukazom na tieto dôvody, žalobu v celom rozsahu zamietol.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 7. septembra 2016, sp. zn. 1 Co 249/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania. Po preskúmaní veci podľa § 379 a § 380 CSP dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keď súd prvej inštancie sa správne vysporiadal so zákonnými podmienkami vzniku predkupného práva k nehnuteľnosti a s poukazom na ustálený skutkový stav aj správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie. Z obsahu žaloby, ako aj z ustáleného skutkového stavu mal za nesporné, že žalobca svoj nárok uplatnil ako oprávnená osoba z titulu porušenia predkupného práva k nehnuteľnosti. Za tejto situácie bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa vysporiadaval s otázkou, či žalovanému v konaní vznikol záväzok, z ktorého žalobca vo vzťahu k nemu nárok uplatňuje. Vychádzal z § 602 Obč. zákonníka, podľa ktorého porušenie predkupného práva má právne dôsledky vyplývajúce z jeho zmluvného dojednania, alebo vyplývajúce z predpokladov uvedených v zákone. V prípade zmluvného dojednania predkupného práva bolo možné považovať za jeho porušenie iba stav, ak povinná osoba neuskutoční ponuku v súlade so zmluvným dojednaním. V prípade, ak sa predkupné právo týka nehnuteľností, bolo z hľadiska zodpovedného subjektu podstatné, či toto predkupné právo bolo zapísané ako vklad do katastra nehnuteľností alebo nie. Pokiaľ sa tak nestalo, predstavovalo iba osobný záväzok tej osoby, ktorá sa zmluvne k predkupnému právu zaviazala. Iba v prípade zápisu takéhoto práva formou vkladu do katastra nehnuteľností by nadobudlo toto právo tzv. vecno-právnu povahu tým, že by pôsobilo aj vo vzťahu ku kupujúcemu, ktorý bol v prípade scudzenia nehnuteľnosti zapísaný do katastra ako nový vlastník, ako aj vo vzťahu k jeho právnym nástupcom. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uvedené predkupné právo nebolo zapísané v katastri nehnuteľností, nemohlo toto nadobudnúť vecno-právny charakter, a teda ani nemohlo zaväzovať inú osobu, než tú, ktorá bola účastníkom zmluvy, sú jeho závery správne. Súd prvej inštancie teda vyvodil správny záver v tom, že sporné predkupné právo nemalo vecno-právny charakter, preto nemohlo zaväzovať žalovaného, keďže tento nebol účastníkom zmluvy o zriadení predkupného práva.

3. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním včas žalobca s tým, že tento považuje za nesprávny, pretože spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorú vidí v omyle súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pretože súd nesprávne posúdil pasívnu legitimáciu žalovaného. Podľa názoru dovolateľa predkupné právo aj ako obligačné právo má účinky aj voči tretím osobám, ktoré nadobudnú predmet predkupného práva nehnuteľnosti, ktorú mal dovolateľ v nájme. Žalobca bol oprávnený domáhať sa od nadobúdateľa predmetu predkupného práva a žalovaný bol povinný uzatvoriť so žalobcom kúpnopredajnú zmluvu za takých istých podmienok, ako sám nehnuteľnosť nadobudol. Nadobúdateľ - žalovaný na základe výzvy žalobcu - dovolateľa mu nehnuteľnosť neponúkol, a preto bol nútený domáhať sa svojho nároku prostredníctvom súdu. Poukázal na § 603 ods. 3 Občianskehozákonníka, podľa ktorého ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované. Na základe týchto skutočností mal za to, že nadobúdateľ je povinnou osobou, a teda jeho pasívna legitimácia je daná. Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. septembra 2010, sp. zn. 3 Cdo 122/2009, v zmysle ktorého pri porušení predkupného práva oprávnený z predkupného práva má pri porušení povinností na výber, či sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako singulárnemu právnemu nástupcovi), aby mu nadobudnutý podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka; ak nadobúdateľ jeho výzve nevyhovie, má oprávnený spoluvlastník právo domáhať sa na súde žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený prejav vôle nadobúdateľa, žalobe vyhovujúce rozhodnutie súdu nahradí v tomto prípade chýbajúci zmluvný prejav nadobúdateľa. Navrhol, aby dovolací súd podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. l Co 249/2015 zo dňa 7. septembra 2016 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol tomuto nevyhovieť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

7. Už v rozhodnutiach vydaných do 30. júna 2016 dovolací súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

8. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco, ale namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.

9. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V danom prípade je v dovolaní uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku tejto viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.

14. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vymedzuje dovolateľ z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

15. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

16. Pokiaľ dovolateľ v takom dovolaní nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, ako v tomto prípade, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach a predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani vyhľadávať všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sa týkajú danej problematiky; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen všeobecne novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 28/2017).

17. V danom prípade žalobca v dovolaní uviedol všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej podľa jeho názoru došlo pred prvoinštančným a odvolacím súdom, a že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorú vidí v omyle súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pretože súd nesprávne posúdil pasívnu legitimáciu žalovaného. Poukázal len na jedno rozhodnutie dovolacieho súdu (sp. zn. 3 Cdo 122/2009), pričom nekonkretizoval právnu otázku, ktorú posudzoval odvolací súd (to, že dovolateľ uviedol, že nesúhlasí s tým že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, nie je špecifikácia právnej otázky), nešpecifikoval v čom vidí odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (označenie jedného rozhodnutia dovolacieho súdu nie je možné považovať za označenie ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a taktiež neuviedol ako by mala byť táto právna otázka v zmysle navrhnutej ustálenej dovolacej praxe riešená. Záverom dovolací súd na okraj uvádza, že rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 122/2009 sa týka otázky ne/osvedčenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktorá v danom prípade súvisela s namietaným porušením zákonného predkupného práva medzi podielovými spoluvlastníkmi. Z uvedeného je preto zjavné, že predmetné rozhodnutie nesúvisí s prejednávanou vecou.

18. Z týchto dôvodov dovolací dôvod nebol žalobcom vymedzený spôsobom uvedeným § 431 až § 435 CSP, a teda žiadnym spôsobom nevyargumentoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, že by sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania.

19. Najvyšší súd, konštatujúc danosť dôvodov pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. f/ CSP, dovolanie žalobcu odmietol.

20. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.