1 Cdo 74/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ R. D. a 2/ V. D., oboch bývajúcich v B., zastúpených Mgr. J. K., advokátom v B., proti žalovaným 1/ Š. P.,

bývajúcemu v H. a 2/ M. P., bývajúcej v B., o zaplatenie 2 000 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 13 C 79/2010, o dovolaní žalobcov proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Co 278/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Co 278/2011 ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava V

z 21. marca 2011 č.k. 13 C 79/2010-83 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z 21. marca 2011 č.k.  

13 C 79/2010-83 zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobcovia voči žalovaným

domáhali zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 2 000 € spolu s príslušenstvom a vyslovil, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Žalobcovia odôvodňovali svoj

nárok na zmluvnú pokutu s poukazom na čl. 4 (bod 2) Dohody o poskytnutí preddavku  

z 2. júna 2009, tvrdiac, že žalovaní nedodržali v nej stanovenú povinnosť uzavrieť s nimi  

do 2. júla 2009 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej mal byť prevod vlastníckeho práva k bytu.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa ustálil, že v uvedenej dohode bol skutočne

dohodnutý spomínaný termín uzavretia kúpnej zmluvy, avšak poukázal na to, že v zmluve

o budúcej zmluve z 13. júla 2009 si účastníci tento termín zmenili tak, že zmluva bude

uzavretá do 15. júla 2009. Keďže kúpna zmluva aj bola 15. júla 2009 uzavretá, dospel

k záveru, že nemožno hovoriť o porušení zmluvných podmienok, kde ako sankcia bola

dohodnutá zmluvná pokuta. Zdôraznil, že „účastníci majú oprávnenie meniť obsah zmlúv  

za predpokladu, že s tým súhlasia účastníci zmluvného vzťahu, čo sa v danom prípade stalo“,

preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcov rozsudkom  

z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Co 278/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd skonštatoval

správnosť dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v celom rozsahu  

sa stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, v ktorom žiadali

rozhodnutia oboch nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dovolanie odôvodnili s poukazom na ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p.

Namietali, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nedáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Vytýkali

odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s ich argumentmi uvedenými v odvolaní, najmä tým,

že prvostupňový súd z dôkazov konštatoval neexistujúci prejav vôle zmluvných strán

nahradiť pôvodný záväzok žalovaných v predmetnej Dohode o poskytnutí preddavku zaplatiť v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu a rovnako neexistujúci prejav vôle

žalobcov im tento záväzok odpustiť, resp. sa ho vzdať. V tejto časti považovali  

za nepreskúmateľné aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý podľa ich názoru bez

akejkoľvek argumentácie len konštatoval, že pôvodný záväzok zanikol. Z uvedených dôvodov

označili rozsudky oboch nižších súdov za nezákonné a arbitrárne. Boli toho názoru, že pokiaľ

by súd prvého stupňa adekvátne posúdil skutkový stav, musel by jednoznačne dospieť

k odlišnému právnemu posúdeniu veci, ako k právnemu posúdeniu uvedenému tak v jeho

rozsudku ako aj v rozsudku odvolacieho súdu.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol rozsudky nižších súdov

potvrdiť, žalovaná 2/ sa nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba zrušiť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalobcov z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd  

sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady

konania vymenované v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Z týchto ustanovení preto prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou,  

či postupom nižších súdov nebola dovolateľom odňatá možnosť pred nimi konať. Odňatím

možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup

súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý  

má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho

konania.

Žalobcovia videli vadu tejto povahy v nepreskúmateľnosti rozhodnutí oboch nižších

súdov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“),

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou  

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku  

z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať  

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

V prejednávanej veci žalobcovia uplatňovali voči žalovaným nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty podľa čl. 4 bod 2 Dohody o poskytnutí preddavku s poukazom na to, že

žalovaní si nesplnili povinnosť v zmysle tejto dohody do 2. júla 2009 uzavrieť s nimi kúpnu

zmluvu. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol s odôvodnením, že

účastníci konania 13. júla 2009 uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej si zmenili termín

uzavretia tejto kúpnej zmluvy na 15. júla 2009, ktorý aj dodržali, v dôsledku čoho nedošlo k porušeniu zmluvných podmienok sankcionovaných zmluvnou pokutou. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia pritom nie je vôbec zrejmé, ako vec právne posúdil, keďže v ňom neuviedol

žiadne právne normy, aplikáciou ktorých dospel k záveru, že povinnosť žalovaných uzavrieť

zmluvu do 2. júla 2009 zanikla. Len samotná citácia § 544 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho

zákonníka (týkajúca sa zmluvnej pokuty) a strohý odkaz na to, že účastníci zmluvných

vzťahov majú oprávnenie meniť obsah svojich zmlúv, nemôže postačovať. Tento závažný

nedostatok (absencia) odôvodnenia súdu prvého stupňa v otázke právneho posúdenia veci

neodstránil ani odvolací súd, ktorý sa s jeho odôvodnením v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. iba

stotožnil. Vôbec sa nevysporiadal ani s odvolacími námietkami žalobcov, ktorí len

domnievajúc sa, že súd prvého stupňa vo veci aplikoval § 570 Občianskeho zákonníka,

argumentovali, že za daného skutkového stavu mohlo ísť jedine o kumulatívnu nováciu

v zmysle § 516 Občianskeho zákonníka a povinnosť žalovaných zaplatiť zmluvnú pokutu tak

stále trvá. Na základe podaného dospel dovolací súd k záveru, že rozsudky oboch nižších

súdov nedávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na rozhodujúce právne otázky súvisiace  

s predmetom súdnej ochrany žalobcov, a preto celkom zjavne nespĺňajú parametre zákona  

na odôvodnenie rozsudku ustanovené § 157 ods. 2 O.s.p.

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na uvedené dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami

dovolateľov týkajúcimi sa tzv. inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p).

So zreteľom na tieto závery Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil

rozsudok odvolacieho súdu (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.). Zároveň zrušil aj rozsudok súdu prvého

stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. októbra 2014

  JUDr. Milan D e á k, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková