1Cdo/696/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 6C 160/2012, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. novembra 2014 sp. zn. 19Co 367/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Bánovce nad Bebravou (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) uznesením zo 7. februára 2014 č. k. 6C 160/2012 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok 20 € za odvolanie podané proti prvostupňovému rozsudku. Súdny poplatok vyrubil okresný súd podľa § 5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 18ca a pol. č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení (ďalej len,,zákon o súdnych poplatkoch,,).

Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 27. novembra 2014 sp. zn. 19Co 367/2014 na základe odvolania žalobkyne potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil s napadnutým i rozhodnutím o poplatkovej povinnosti, ktoré je výsledkom správneho procesného postupu súdu prvého stupňa. Ďalej uviedol, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, v zmysle ktorej bol návrh podaný pred 01.10.2012 a konanie tak začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., kedy bolo od súdneho poplatku oslobodené, túto odvolací súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Z ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinnýchdo 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V prejednávanej veci však odvolacie konanie, ktoré navrhovateľ inicioval využitím práva podať riadny opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvého stupňa, začalo dňa 05.02.2014, a to doručením odvolania súdu prvého stupňa. V tomto čase už bol účinný zákon č. 286/2012 Z.z., preto sa navrhovateľ nemôže odvolávať na vecné zákonne oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorému konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podliehalo v danom prípade výlučne na prvom stupni.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť bez náhrady. Dovolanie odôvodnila odňatím možnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), ktoré malo spočívať v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu a v porušení jej práva na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože jej súd uložil poplatkovú povinnosť v prípade, kde ju nemal. Podľa jej názoru rozhodnutie odvolacieho súdu popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo 39/2007. Vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie bolo podľa nej v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch a tiež ústavnou úpravou čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva zákaz použitia analógie legis pri určovaní okruhu úkonov podliehajúcich spoplatneniu. Dovolateľka mala za to, že spoplatneniu v danej veci podlieha len samotná žaloba n a náhradu škody n ie však odvolanie. Tvrdila, že žalobu podala pred účinnosťou novely č. 286/2012 Z.z., a preto mali súdy vychádzať zo znenia prechodného ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch a aplikovať právnu úpravu platnú do 30. septembra 2012, podľa ktorej bolo toto konanie vecne oslobodené od súdneho poplatku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. V danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania toho istého dovolateľa - viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 280/2014, 2 Cdo 295/2014, 2 Cdo 310/2014, 2 Cdo 331/2014, 2 Cdo 350/2014, 2 Cdo 552/2014, 3 Cdo 275/2014, 3 Cdo 333/2014, 3 Cdo 374/2014, 5 Cdo 301/2014, 5 Cdo 353/2014, 5 Cdo 390/2014, 7 Cdo 398/2014, 7 Cdo 526/2014, 8 Cdo 431/2014. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody neuvádza. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.