1Cdo/62/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z.. Z. Z., narodenej XX. Z. XXXX, C., Z. XXX/X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Marko, s. r. o., Bernolákovo, Gróbska 19, IČO: 36 860 646, proti žalovanej Z.. Z. L., narodenej XX. Z. XXXX, C., S. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krnáč, s. r. o., Žilina, Vojtecha Tvrdého 793/21, IČO: 52 791 777, o zaplatenie 47.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21C/63/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2021, sp. zn. 7Co/138/2020, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. júna 2021 č. k. 7Co/138/2020-321 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom z 14. januára 2020, č. k. 21C/63/2017-234 v spojení s opravným uznesením z 12. novembra 2021, č. k. 21C/63/2017-364 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 47.000 eur a úrok z omeškania 5,25 % z tejto sumy od 7. mája 2018 až do zaplatenia a žalobkyni priznal voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 1.1. Žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 47.000 eur, pretože žalovaná nesplnila svoj záväzok v uvedenej výške z dohody o postúpení práv a povinností z 7. apríla 2017 zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Z dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že 21. septembra 2016 uzatvorila spoločnosť SANUS Real s. r. o. s Z. U. zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol budúci predaj bytu č. 1.01, ktorý bude súčasťou polyfunkčného objektu „Apollis“. Na základe tejto zmluvy sa spoločnosť SANUS Real s. r. o. zaviazala, že Z. U. odpredá byt č. 1.01, ktorý sa nachádza v realizovanom projekte „Apollis“ v katastrálnom území H., v budove súpisné číslo XXXX na ul. S. v C. za kúpnu cenu 77.760 eur. Všetky práva a povinnosti zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy postúpila Z. U. na žalobkyňu. Žalobkyňa následne práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve postúpila na žalovanú dohodou o postúpení práv a povinností zo dňa 7. apríla 2017. S poukazom na ustanovenie § 531 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), spoločnosť SANUS Real s. r. o., žalobkyňa Z. Z. a žalovaná Z.. Z. L. uzatvorili 18. apríla 2017 dohodu o postúpení práv a povinností, v ktorej sa konštatuje, že dňa 10. októbra 2016 uzatvorilaspoločnosť SANUS Real s. r. o. ako budúci predávajúci a Z. Z.Í. ako budúci kupujúci dohodu o postúpení práv a povinností, ktorou pristúpila Z. Z. k uzatvorenej zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je budúci predaj bytu č. 1.01 v polyfunkčnom objekte „Apollis“. V dohode sa konštatuje, že spoločnosť SANUS Real s. r. o. a Z. Z. majú záujem previesť svoje práva a povinnosti z uzatvorenej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na Z.. Z. L. - žalovanú. Zmluvné strany sa dohodli, že nadobudnutím účinnosti dohody žalobkyňa postupuje na žalovanú všetky svoje práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá všetky práva a povinnosti bez výhrad preberá. V dohode o postúpení práv a povinností uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou 7. apríla 2017 sa v čl. III žalobkyňa so žalovanou dohodli, že za prevod práv a povinností z uzatvorenej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zaplatí žalovaná žalobkyni kúpnu cenu vo výške 50.000 eur. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o tom, že suma 50.000 eur bola dohodnutá za postúpenie práv a povinností a nejednalo sa o kúpnu cenu bytu. Z obsahu spornej dohody o postúpení práv a povinností, ktorá je právnym titulom pre žalovanú pohľadávku, vyplýva, že účastníci tejto dohody rozlišujú medzi dohodou o postúpení práv a povinností, zmluvou o budúcej kúpnej zmluve a samotnou kúpnou zmluvou. To potvrdzuje i obsah článku IV. bod 3 dohody, a preto, pokiaľ si žalobkyňa uplatňovala vo vzťahu k žalovanej v predmetnom konaní nárok na zaplatenie 47.000 eur ako zostávajúcu časť dohodnutej odplaty, ktorá bola preukázaná zmluvou o postúpení práv a povinností zo dňa 7. apríla 2017 a na ktorú nadväzuje aj zmluva o postúpení práv a povinností, ktorej účastníkom okrem sporových strán bola aj spoločnosť SANUS Real s. r. o., je potrebné jej požiadavke vyhovieť. Pokiaľ i žalovaná namietala relatívnu neplatnosť dohody s poukazom na ustanovenie § 40a v súvislosti s § 49a OZ, nepovažoval súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania za preukázané, že by došlo k omylu na strane žalovanej a tento by vyvolala žalobkyňa. Pri uzatváraní trojstrannej dohody bola žalovanej predložená k nahliadnutiu aj zmluva o budúcej kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva záväzok spoločnosti SANUS Real s. r. o. predať budúcej kupujúcej byt za sumu 77.760 eur. Z týchto dôvodov potom súd prvej inštancie považoval dohodu o postúpení práv a povinností uzatvorenú medzi sporovými stranami 7. apríla 2017 za platnú a za odôvodnený považoval záväzok žalovanej zaplatiť za postúpené práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve sumu 47.000 eur. Žalobkyni priznal i nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,25 % od 7. mája 2018 z dlžnej sumy 47.000 eur do zaplatenia. Začiatok omeškania stanovil splatnosťou pohľadávky dňa 6. mája 2018 potom, čo 5. mája 2018 bola žalovanej doručená žaloba spolu s listinnými dôkazmi a platobným rozkazom. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 563 OZ. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) v súvislosti s ust. § 262 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v plnom rozsahu.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom v spojení s uznesením z 24. januára 2022, č. k. 7Co/138/2020-375 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 27.000 eur s úrokom z omeškania 5,25 % zo sumy 27.000 eur od 7. mája 2018 do zaplatenia, a to do 3 dní, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 14 %. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku, zopakovaní dokazovania a zohľadnenia skutočností tak, ako z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynuli, odvolací súd zastal názor, že právny základ, od ktorého žalobkyňa uplatňuje svoj nárok na plnenie vo vzťahu k žalovanej, je daný, posúdil preto iba primeranosť žalobkyňou požadovaného plnenia. Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, ako i samotného správania sa žalovanej, ktorá v priebehu sporu sama navrhovala tento ukončiť mimosúdne dohodou a ponúkala žalobkyni na uspokojenie ňou uplatneného nároku 26.500 eur, i odvolací súd dospel k záveru, že uzatvorenú dohodu o postúpení práv a povinností zo 7. apríla 2017 nemožno považovať za dohodu v extrémnom rozpore s dobrými mravmi, naviac, ak z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že samotná žalobkyňa za postúpenie práv na odkúpenie bytu uhradila svojej právnej predchodkyni, resp. poskytla svojej právnej predchodkyni, finančné prostriedky vo výške 18.916 eur ako „odmenu za prenechanie poradia na odkúpenie bytu“. Vo väzbe k výsledkom vykonaného dokazovania, vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov vo vzájomných súvislostiach, zohľadniac i ochotu samotnej žalovanej poskytnúť žalobkyni „odmenu“ za postúpenie práv na odkúpenie bytu, odvolací súd z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov oboch strán sporu dospel k záveru, že primeranou sumou za „prenechanie poradia na odkúpenie bytu“ je suma 30.000 eur ako jednu tretinu skutočnej ceny bytu v čase kúpy. Odvolací súd mal za to, že požiadavkažalovanej, presahujúca 50 % kúpnej ceny, je značne premrštená i po odpočítaní ňou uhradenej odmeny v prospech pani Fuksovej. Limitom, ktorým sa odvolací súd riadil, bola hodnota príležitosti odkúpiť byt, a nie dorovnanie straty v stúpajúcej hodnote bytu, ktorá žalobkyni prenechaním poradia na kúpu bytu vznikla a vzniká. Túto si totiž neschopnosťou cenu bytu dofinancovať založila sama. Za jediné kritérium odvolací súd považoval hodnotu príležitosti, ktorú žalobkyňa žalovanej poskytla v podobe možnosti odkúpiť byt v lukratívnej časti C.. Žalovaná poskytla žalobkyni sumu 3.000 eur, zostalo doplatiť 27.000 eur, ktoré s príslušným úrokom z omeškania odvolací súd žalobkyni priznal od splatnosti pohľadávky s poukazom na ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Ustáliac pomer úspechu a neúspechu strán v spore priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 14 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 CSP). 27 000 : 47 000 x 100 = 57 %, 100 % - 57 % = 43 %, 57 % - 43 % = 14 %.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanoveniach § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. 3.1. Dovolateľka poukázala na prvý výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom v časti úrokov absentuje, či ide o výšku úrokov z omeškania ročnú, dennú alebo prípadne nejakú inú. Zároveň v tomto výroku absentuje, do 3 dní od akej právnej skutočnosti je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni. Podľa názoru dovolateľky je takto formulovaný výrok predmetného rozhodnutia nevykonateľný.

4. Dovolateľka tiež vidí nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v tom, že pri pojednávaní konanom dňa 29. júna 2021 odvolací súd vôbec nevyslovil jasne svoj právny názor k veci, teda dovolateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu nemala možnosť na vyslovený právny názor odvolacieho súdu akýmkoľvek spôsobom reagovať. Na druhej strane podľa dovolateľky právny názor odvolacieho súdu jej nebol zrejmý ani zo stručného odôvodnenia na pojednávaní odvolacieho súdu uskutočneného dňa 29. júna 2021 a v podstate ani z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku. 4.1. Dovolateľka cituje právne úvahy odvolacieho súdu uvedené v jednotlivých bodoch odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe čoho usudzuje, že odvolací súd aplikoval pri riešení právnej otázky inštitút dobrých mravov, avšak sui generis. Podľa dovolateľky nemožno na základe dobrých mravov moderovať výšku odplaty a teda odvolací súd nemohol konštatovať, že výška odplaty je premrštená, keďže odvolací súd nemal žiaden dôkaz a dokazovanie ohľadom primeranosti dohodnutej odplaty nebolo vykonané žiadnym znalcom ani iným odborníkom na ohodnotenie nehnuteľnosti. 4.2. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhuje, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovanú zaviaže na zaplatenie sumy 47.000 eur žalobkyni spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 47.000 eur od 7. mája 2018 do zaplatenia a prizná žalobkyni - dovolateľke nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu dovolateľky uviedla, že dovolateľka nijakým spôsobom neuviedla, ako došlo podľa jej názoru k znemožneniu uskutočňovania jej práva na spravodlivý proces a taktiež neuviedla v čom podľa jej názoru došlo k odklonu, resp. v čom samotný odklon spočíva od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Zastáva názor, že odvolací súd správne právne vec posúdil a nedošlo zo strany odvolacieho súdu k pochybeniu ani k chybnému postupu, tak ako uvádza dovolateľka v podanom dovolaní. Je toho názoru, že dovolacie dôvody uvedené dovolateľkou v dovolacom konaní neobstoja a že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu odzrkadľuje riadne zistenie skutkového stavu na základe ktorého odvolací súd dospel k správnemu právnemu názoru. Na základe vyššie uvedeného s poukazom na obsah spisu považuje dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 29. júna 2021, sp. zn. 7Co/138/2020 za vecne správny v celom rozsahu a žiada, aby dovolací súd v zmysle ust. § 447 písm. f) CSP dovolanie odmietol, resp. s poukazom na ust. § 448 CSP dovolanie zamietol. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie odvolacieho súdu vydané (§ 424 CSP), beznariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné i dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolateľka vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala, že konanie pred odvolacím súdom bolo zaťažené vadou, ktorá spočíva v tom, že výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je nevykonateľný a že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, keďže odvolací súd jej nedal šancu vyjadriť sa k zmene právneho posúdenia v otázke dobrých mravov, pričom pri pojednávaní konanom dňa 29. júna 2021 odvolací súd vôbec nevyslovil jasne svoj právny názor k veci, teda dovolateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu nemala možnosť na vyslovený právny názor odvolacieho súdu akýmkoľvek spôsobom reagovať. Právny názor odvolacieho súdu, na základe ktorého došlo k moderácii priznaného nároku jej nebol zrejmý ani zo stručného odôvodnenia na pojednávaní odvolacieho súdu uskutočneného dňa 29. júna 2021 a v podstate ani z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku, pričom o tomto odlišnom právnom posúdení sa dovolateľka dozvedela až v písomnom vyhotovení rozsudku odvolacieho súdu, teda v čase, kedy už nemala žiadnu možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 382 ustanovuje, že ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

17. Vyššie citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.

18. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

19. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvoinštančným súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci a predbežné právne posúdenie oznámi účastníkom odvolacieho konania (por. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/131/2009).

20. Odvolací súd tým, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, pričom zmenu posudzovania právneho nároku žalobkyne účastníkom konania neoznámil pred vyhlásením rozhodnutia, aby ten dotknutý účastník mohol na zmenu právneho posúdenia reagovať, zaťažil konanie vadou prekvapivosti zmeňujúceho rozhodnutia vo veci samej. Ani zo zápisnice z pojednávania a ani z rozhodnutia odvolacieho súdu naviac nie je zrejmé akými úvahami sa riadil, aké skutočnosti a dôkazy ho viedli k moderácii sumy priznanej súdom prvého stupňa, a prečo nepovažoval argumenty žalobcu za vecne správne, teda svoje rozhodnutie presvedčivo neodôvodnil a zaťažil ho vadou nepreskúmateľnosti.

21. Dovolací súd uzatvára, že odvolací súd bez určenia časového obdobia za aký priznal úrok z omeškania (deň, mesiac, rok a pod.) ako aj oznámeniu predbežného právneho posúdenia žalovaného nároku žalobkyne, teda bez splnenia osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie a takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu práva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

22. Vzhľadom k zisteniu, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

23. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolací súd uvádza, že vzhľadom na konštatovaný nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dovolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa aj týmto uplatneným dôvodom.

24. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

25. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok