UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ P. a 2/ Z., oboch bývajúcich v N., zastúpených Mgr. Robertom Antalom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, ul. Kláry Jarunkovej 2, proti žalovaným 1/ U., bývajúcemu v A., 2/ I. FRIEDERY-COSMETICS, so sídlom v Žiline, Veľká Okružná 7, IČO: 35 123 508, o zaplatenie 8 112,94 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8 C 82/2006, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. decembra 2014 sp. zn. 13 Co 776/2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2015 sp. zn. 13 Co 776/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. decembra 2014 sp. zn. 13 Co 776/2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2015 sp. zn. 13 Co 776/2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Žalobcovia žalobou podanou na Okresný súd Banská Bystrica dňa 22. mája 2006 po úprave žiadali, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť im spoločne a nerozdielne zaplatiť 8 112,94 € s príslušenstvom z toho titulu, že v období od 28. mája 2003 do 19. júla 2005 užívali nehnuteľnosti žalobcov bez právneho dôvodu, čím na ich úkor získali bezdôvodné obohatenie. Výšku peňažnej náhrady plnenia bezdôvodného obohatenia vyčíslili čiastkou, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobnej nehnuteľnosti.
2. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13. augusta 2013 č. k. 8 C 82/2006-435: a/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom 1/ a 2/ istinu 8 112,94 € s úrokom z omeškania 7 % ročne za obdobie od 6. mája 2006, b/ žalobu v časti úroku z omeškania za obdobie od 28. apríla 2006 do 6. mája 2006 zamietol, c/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcom trovy právneho zastúpenia 5 298,25 € na účet právneho zástupcu, d/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica trovy štátu za znalecký posudok 528,57 € a e/ žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Banská Bystrica súdny poplatok 486,72 €, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že rozsudkomOkresného súdu Banská Bystrica z 10. februára 2003 č. k. 13 C 167/00-135, ktorým bolo rozhodnuté o vrátení daru žalobcom, žalobcovia opäť boli zapísaní ako výluční vlastníci nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX kat. územie F., parc. číslo C-KN XXXX zastavaná plocha o výmere 402 m2, parc. číslo XXXX záhrada o výmere 478 m2 a rodinného domu súp. číslo XXXX na parc. číslo XXXX. Uviedol, že počas konania o vydanie bezdôvodného obohatenia rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 C 112/2007 bola s konečnou platnosťou vyriešená v konaní sporná otázka ohľadom vlastníctva pôvodného rodinného domu a prístavby. Žalovaný 1/ stal sa ideálnym podielovým spoluvlastníkom k stavbe v 1 bez pozemku, ktorá je postavená na parc. registra C-KN č. XXXX/X zastavané plochy a výmere 163 m2 kat. územie F., ktorá bola odčlenená geometrickým plánom č. 17801591-084/2006 z pôvodných parciel C-KN č. XXXX zastavaná plocha o výmere 402 m2 a C-KN č. XXXX záhrada o výmere 478 m2 vedených na LV č. XXXX. V uvedenom kontexte mal za to, že predmetom darovacej zmluvy z 21. októbra 1991, ktorá bola registrovaná bývalým štátnym notárstvom R 11331/91 z 27. októbra 1991 darcovia L. a S. (terajší žalobcovia 1/ a 2/ pozn. dovolacieho súdu) nebola prístavba k pôvodnému rodinnému domu. Tiež uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 22. novembra 2011 č. k. 14 C 130/2005-111 bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX bližšie označených ako je uvedené vyššie, v ktorom konaní bol preukazovaný užívací stav a predmetom nároku žalobcov nebola prístavba rodinného domu, ani priestory v prístavbe rodinného domu, ale priestory pôvodného rodinného domu, konkrétne podkrovie, pivnica, parkovacie miesto a pozemok pod stavbou. V uvedenom konaní bolo preukázané, že žalovaní majú v dome uložené veci, ktoré sú ich vlastníctvom, a to v pivničných priestoroch, v podkroví rodinného domu súp. číslo XXXX a parkujú na pozemku motorovými vozidlami, keďže prístavba slúži na podnikateľské účely a takýto stav existuje aj v čase vyhlásenia rozsudku, čo rovnako bolo preukázané vykonaným dokazovaním aj v tejto veci. V konaní bolo zistené, že žalovaný 1/ je zodpovedný zástupca žalovanej 2/, ktorá mala prevádzku na Cintorínskej 7 v Banskej Bystrici do konca roku 2011 a že žalovaní užívali predmetné nehnuteľnosti pôvodného rodinného domu - priestor o výmere 67 m2 ako sklad, 228 m2 kancelárske priestory a parkovacie miesta v rozsahu 19,5 m2 na účely a potreby výkonu podnikateľskej činnosti žalovanej 2/. Na určenie výšky nájmu súd vzal za smerodajné dokazovanie znalcom, vychádzal zo všeobecnej ceny určenej znaleckým posudkom č. 41/2013 a z jeho záverov vyplynuli všeobecné hodnoty nájmu za roky 2003, 2004 a 2005. Námietky žalovaných nepovažoval za dôvodné a to ani vo vzťahu k premlčaniu nároku. Podľa jeho názoru nárok žalobcov bol podaný včas v zákonom stanovenej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; žalobcom začala plynúť premlčacia doba od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 177/2003, t. j. 7. októbra 2004. Vzhľadom k uvedenému žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť 8 112,94 €, ktorá suma predstavuje všeobecné hodnoty nájmu určené pre podkrovie, pivnice, parkovacie miesta a pozemku pod stavbou pôvodného rodinného domu. Právne nárok posúdil podľa § 451 Občianskeho zákonníka. O povinnosti zaplatiť úrok z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nar. vlády č. 87/1995 Zb. a o náhrade trov konania podľa § 141 ods. 2 O.s.p. a § 148 O.s.p. Tento rozsudok napadli žalovaní 1/ a 2/ odvolaním.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. decembra 2014 sp. zn. 13 Co 776/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dopĺňacím rozsudkom z 27. januára 2015 sp. zn. 13 Co 776/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku o náhrade trov konania súdu prvej inštancie tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva a zároveň potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť súdny poplatok 486,72 €. Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o včasnom uplatnení nároku nestotožnil. Námietku premlčania práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovanými 1/ a 2/ považoval za dôvodnú. V odôvodnení uviedol, že pre počiatok plynutia premlčacej doby v danom prípade je rozhodujúca právoplatnosť rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 C 167/2000-135 z 10. februára 2003, ktorá v zmysle ustanovenia § 222 O.s.p. nastala spätne ku dňu 28. mája 2003 a nie vydanie uznesenia o zastavení konania, ako nesprávne v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol okresný súd. V súvislosti s momentom, kedy sa osoba oprávnená na vydanie bezdôvodného obohatenia dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil ďalej uviedol, že pri posudzovaní je rozhodujúci moment, kedy táto osoba zistískutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Vzhľadom na chronológiu vzájomných vzťahov a súdne spory, ktoré tomuto konaniu predchádzali je viac než zrejmé, že žalobcovia nadobudli vedomosť o tom, kto sú osoby zodpovedné za bezdôvodné obohatenie ešte predtým ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 7. októbra 2004 sp. zn. 12 Co 177/2003 rozhodol o zastavení odvolacieho konania. Poukázal na to, že z obsahu spisu a celého konania je zrejmé, že žalobcom už v čase, keď podávali žalobu vo veci vrátenia daru v spore vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13 C 167/2000 prekážalo, že žalovaný 1/ užíva nehnuteľnosti, ktoré predmetným návrhom žiadali vrátiť späť do svojho vlastníctva. Je preto plne opodstatnený argument žalovaných 1/ a 2/ uvedený v odvolaní, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozsudku o vrátení daru, t. j. dňa 28. mája 2003, čo znamená, že v čase podania žaloby ich právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo vzhľadom na plynutie dvojročnej premlčacej doby. Keďže žalobcami premlčané právo nebolo možné priznať, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku zmenil (§ 220 O.s.p.). Dopĺňací rozsudok odôvodnil potrebou rozhodnúť aj o trovách prvostupňového konania (§ 224 ods. 2 O.s.p.) pri zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie.
4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Napadnuté rozhodnutie žiadali postupom podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zmeniť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Podľa ich názoru odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dovolaní zjednodušene žalobcovia chronologicky vymenovali rozhodujúce právne skutočnosti a zotrvali na tom, že právoplatnosť rozsudku súdu prvého stupňa o vrátení daru, vyznačená spätne, nemá absolútne žiadny vplyv na skutočnosť kedy sa žalobcovia mohli dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho na ich úkor získal. Zotrvali na tvrdení, že túto vedomosť získali najskôr dňa 7. októbra 2004, t. j. v deň kedy odvolací súd zastavil odvolacie konanie. Zdôraznili, že žalobu v danej veci podali na súd 22. mája 2006, domáhajú sa vydania bezdôvodného obohatenia za čas od 28. mája 2003 do 19. júla 2005, celé toto obdobie spadá do trojročnej objektívnej premlčacej doby a z hľadiska plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby svoj nárok uplatnili včas. Ani podľa výkladu, ktorý vo svojom rozhodnutí zaujal odvolací súd vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby (čo však v žiadnom prípade nepripúšťajú a ani mu nerozumejú) nemohol byť celý nárok premlčaný. Ak totiž podali žalobu 22. mája 2006, nemôže byť premlčaný ich nárok minimálne za čas od 22. mája 2004 do 19. júla 2005 a na základe uvedeného nemohol odvolací súd zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
5. Žalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa tohto zákona. Keďže však dovolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 CSP.), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP).
7. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 420 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je treba zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie.
8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
9. Ustanovenie § 241 ods. 2 O.s.p. umožňovalo podať dovolanie iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
10. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (porovnaj napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
11. Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní výslovne nenamietali. Dovolací súd však zistil, že postupom odvolacieho súdu im bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
12. Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania (teraz strane sporu, pozn. dovolacieho súdu) postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
13. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).
14. Preskúmaním veci bolo zistené, že v danom prípade sa žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili k odvolaniu žalovaných v procesnom úkone z 24. októbra 2013 (č. l. 463-462 spisu). Žalobcovia v tomto úkone podrobne skutkovo a právne argumentovali a polemizovali s uplatnenými odvolacími dôvodmi žalovaných. Predmetný procesný úkon žalobcov zostal nepovšimnutý, svedčí o tom založenie jeho kópie medzi rovnopismi rozhodnutí a písomnosti. V spise sa nenachádza ani žiadna zmienka (úprava pre kanceláriu) o tom, že toto vyjadrenie bolo doručené žalovaným, ktorí podali odvolanie, aby mohli na skutočnosti v ňom uvedené prípadne reagovať.
15. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa kvyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
16. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že k odvolaniu žalovaných (viď č. l. 452 spisu) sa písomne vyjadrili žalobcovia 24. októbra 2013 (č. l. 463 spisu), žalovaní ale nemali možnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd im toto vyjadrenie žalobcov nedoručil. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania. Opomenutím doručenia vyjadrenia žalobcov došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
17. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa s vecnou stránkou dovolania nezaoberal; dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vrátane dopĺňacieho rozsudku preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP).
18. V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.