Najvyšší súd Slovenskej republiky  

1 Cdo 58/2010

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. A. bývajúceho v Ž., zastúpeného Mgr. R. K., advokátom v Ž., proti žalovanému Ing. Š. B., bývajúcemu v Ž.,

zastúpenému ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. P. K., JUDr. A. S., s.r.o., sídlom v

Ž., o zaplatenie 4 979,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

2C 42/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 7. februára 2008

sp. zn. 9Co 304/2007, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. februára 2008 sp. zn. 9Co 304/2007  

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina (súd prvého stupňa) rozsudkom zo 14. júna 2007 č. k.  

2C 42/2007-49 uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi istinu vo výške 150 000 Sk,

ďalej trovy konania v sume 3 000 Sk, a taktiež trovy právneho zastúpenia vo výške 25 184 Sk

na účet jeho právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným

dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol

obchodnoprávny záväzkový vzťah zo zmluvy o prevode obchodného podielu uzatvorenej  

1. apríla 2004 podľa § 115 Obchodného zákonníka. V čl. 4 tejto zmluvy sa účastníci dohodli,

že žalovaný zaplatí 350 000 Sk za prevod obchodného podielu na účet žalobcu najneskôr do

10. apríla 2006 v 24 splátkach splatných vždy do 10. dňa bežného mesiaca, počnúc  

10. aprílom 2004, t. j. v 23 splátkach vo výške 15 000 Sk a posledná splátka vo výške   5 000 Sk. Podľa čl. 6 zmluvy bol žalovaný   v prípade omeškania so zaplatením   jednotlivej

splátky po dobu viac ako 15 dní povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 150 000 Sk. Súd prvého stupňa po zistení, že žalovaný v poradí s 22. splátkou splatnou  

10. januára 2006 meškal dlhšie ako 15 dní, pretože ju uhradil až 9. februára 2006, dospel k záveru, že žalovanému v zmysle uvedenej zmluvy vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi

zmluvnú pokutu vo výške 150 000 Sk. Keďže žalovaný túto zmluvnú pokutu žalobcovi

neuhradil, súd s poukazom na zásadu pacta sunt servanda ako aj na to, že ustanovením § 265

Obchodného zákonníka nie je možné kompenzovať riziko podnikateľov pri obchodovaní, či

ich nepozornosť pri uzatváraní zmlúv, žalobe vyhovel a uložil žalovanému zaplatiť zmluvnú

pokutu v dohodnutej výške. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo  

7. februára 2008 sp. zn. 9Co 304/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil do 3 dní zaplatiť žalovanému na účet jeho

právneho zástupcu trovy konania vo výške 18 000 Sk. V odôvodnení svojho rozhodnutia

odvolací súd uviedol, že vzhľadom na nejednotný výklad účastníkov zmluvy o dohodnutej

splatnosti jednotlivých splátok, keď žalobca vychádzal zo splatnosti prvej splátky 10. apríla

2004 a žalovaný zo splatnosti poslednej splátky, ktorá mala byť uhradená do 10. apríla 2006,

by bolo použitie sankcie vo forme zmluvnej pokuty voči žalovanému, ktorý pri

nejednoznačnosti výkladu plnil v dobrej viere, neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné považovať termín uvedený v zmluve „počnúc

od 10. apríla 2004“ za dátum splatnosti prvej splátky, mal však za jednoznačne dohodnutý

termín najneskoršieho zaplatenia ceny za prevod obchodného podielu (10. apríl 2006), ktorý aj bol splnený. Z týchto dôvodov potom odvolací súd po vyhodnotení jednotlivých

skutočností dospel k záveru, že použitie zmluvnej pokuty nie je dôvodné, a preto žalobu

zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovení § 142 ods. 1 a § 224 ods.

2 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v ktorom žiadal

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil tým, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že termín „počnúc od 10. apríla 2004“ nemožno

považovať za dátum splnenia prvej splátky. V tejto súvislosti poukázal na osobitné

interpretačné pravidlá obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka. Uviedol, že spôsob

výkladu prejavu vôle účastníkov zmluvného vzťahu je potrebné objektivizovať, pričom prejav

vôle sa vykladá podľa významu, aký by mu spravidla prikladala osoba v rovnakom postavení,

v akom je adresát úkonu. Výrazy používané v obchodnom styku treba vykladať podľa

významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Zdôraznil, že Obchodný zákonník v   § 266 ods. 3 prikazuje pri výklade vôle strán brať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace

s prejavom vôle a na správanie účastníkov právneho úkonu, pričom akcentuje tri skutočnosti,

a to rokovanie o uzavretí zmluvy, ďalej prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a napokon i

následné správanie strán. V tejto spojitosti dovolateľ poukázal na to, že návrh zmluvy

o prevode obchodného podielu vypracoval žalovaný, ktorý následne aj riadne uhrádzal

jednotlivé splátky, a to uhradením prvej splátky 8. apríla 2004 až po 21. splátku, vždy do 10.

dňa príslušného mesiaca, resp. dňa ktorý nepresiahol 15 dní od lehoty splatnosti, čo by

zakladalo právo žalobcu na zmluvnú pokutu. V poradí 22. splátku, ktorá podľa zmluvy, ako aj

následného správania žalovaného mala byť uhradená do 10. januára 2006, žalovaný uhradil až

9. februára 2006, a to spolu s 23. splátkou splatnou 10. februára 2006. Na základe uvedeného

mal žalobca za preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením jednotlivej

splátky o viac ako 15 dní, čo bolo dôvodom na uplatnenie práva na zmluvnú pokutu voči

žalovanému. Žalobca napokon nesúhlasil ani s tým, že odvolací súd vo veci aplikoval

ustanovenia Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch, nakoľko mal za to, že spor sa týka

obchodnoprávneho vzťahu a pre tieto prípady Obchodný zákonník v § 265 obsahuje špeciálne

ustanovenia týkajúce sa zásad poctivého obchodného styku.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241ods.

1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V prejednávanej veci dovolanie žalobcu smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu vo veci samej, a preto je procesne prípustné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní

nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v

tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd dospel k záveru, že o takýto prípad

v prejednávanej veci ide z dôvodu, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je

aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z  

19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“.

Ako už bolo vyššie spomenuté, aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať

náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Musí preto

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s

poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku (aj odvolacieho

súdu) je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku (výroku) a odôvodnenie   musí byť

zároveň dostatočným prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v

konaní o dovolaní.

V prejednávanej veci žalobca uplatňoval voči žalovanému nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty podľa čl. 6 zmluvy o prevode obchodného podielu z dôvodu, že žalovaný

v rozpore s čl. 4 tejto zmluvy meškal s úhradou v poradí 22. splátky ceny obchodného podielu

dlhšie ako 15 dní. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi

účastníkmi bol sporný výklad dohodnutej splatnosti jednotlivých splátok kúpnej ceny, keď

žalobca vychádzal zo splatnosti prvej splátky 10. apríla 2004 a žalovaný naopak zo splatnosti

poslednej splátky, ktorú mal uhradiť do 10. apríla 2006. Bolo preto povinnosťou odvolacieho

súdu, aby sporný čl. 4. zmluvy vyložil, t. j. výkladom tohto prejavu vôle účastníkov určil

dohodnutý termín splatnosti predmetnej splátky, avšak odvolací súd v tejto súvislosti len

skonštatoval, že kým najneskorší termín zaplatenia ceny za prevod obchodného podielu bol

jednoznačne dohodnutý a aj včas splnený, v zmluve nie je jednoznačne uvedené, kedy bol

určený začiatok splátok, pričom svoj záver, že termín „počnúc od 10. apríla 2004“ nemožno

považovať za dátum splatenia prvej splátky, nijako neodôvodnil. Tento záver bol pritom

v príkrom rozpore s názorom súdu prvého stupňa, ktorý žalobcovi priznal uplatňovaný nárok

práve na základe toho, že uvedený dátum považoval za termín prvej splátky a od neho potom

odvíjal i splatnosť vo veci rozhodujúcej 22. splátky. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia napokon nemožno zistiť ani to, ako odvolací súd vec právne posúdil, pretože v ňom neuviedol

ani jednu právnu normu, ktorú vo veci aplikoval a zamietnutie žaloby odôvodnil len strohým

konštatovaním, že použitie sankcie vo forme zmluvnej pokuty voči žalovanému, ktorý pri

nejednoznačnosti výkladu plnil v dobrej viere, by bolo neprimerané a v rozpore s dobrými

mravmi. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (ktorým bol naviac zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa, a teda tento rozsudok v plnom rozsahu nahrádza) ako celok

zjavne nespĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku ustanovené § 157 ods. 2 O.s.p.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie

a rozhodnutie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd

musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané

v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vzhľadom na dôvod zrušenia dovolaním

napadnutého rozsudku neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na vecné

hodnotenie skutkových a naň nadväzujúcich právnych záverov odvolacieho súdu; so zreteľom na zásadu hospodárnosti konania považuje ale za potrebné aspoň vo všeobecnosti upozorniť

na niektoré podstatné právne východiská, ktoré by nemali zostať v ďalšom konaní

nepovšimnuté. Dovolací súd preto dáva do pozornosti skutočnosť, že zmluva o prevode

obchodného podielu, z porušenia ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok voči žalovanému na

zaplatenie zmluvnej pokuty, patrí v zmysle § 261 ods. 3 písm. a/ Obchodného zákonníka do

kategórie tzv. absolútnych obchodov, a vzhľadom na rozdielny výklad sporného čl. 4 tejto

zmluvy účastníkmi konania, bude povinnosťou odvolacieho súdu urobiť výklad dohodnutej

doby splatnosti pre posúdenie veci podstatnej 22. splátky, podľa § 266 Obchodného

zákonníka, ktorý ustanovuje osobitné pravidlá pre výklad právnych úkonov spravujúcich sa

týmto zákonom. V zmysle § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka sa v prípadoch, keď prejav

vôle nemožno vyložiť z hľadiska subjektívneho (z úmyslu konajúcich), vychádza z hľadiska

objektívneho, t. j. z významu, aký by bežný podnikateľ prejavenej vôli prikladal a ďalej z

toho, aký význam sa prikladá v právnom úkone použitým výrazom podľa obchodných

zvyklostí. Vždy sa však musí brať ohľad na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,

vrátane rokovania o uzavretí zmluvy, ďalej praxe, ktorú medzi sebou zmluvné strany zaviedli,

ako aj následného správania sa strán, pokiaľ to povaha veci pripúšťa (§ 266 ods. 4

Obchodného zákonníka).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2012

  JUDr. Milan D e á k, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta