1 Cdo 51/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Z., so sídlom v B., IČO: X, zastúpeného Mgr. F. N., advokátom so sídlom v B., proti povinnému P. V.,

bývajúcemu v N., pre vymoženie 286,53 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Trenčín pod sp. zn. 62 Er 1559/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 25. novembra 2009, č. k. 5 CoE 152/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi JUDr. V. K.  

17. júla 2008 sa Z. ako oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti P. V. ako povinnému na

základe exekučného titulu, a to platobného výmeru z   25. mája 2005 číslo 720/2005,

právoplatného 18. júla 2005, ktorý vydal JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu P.

v konkurze. Označeným platobným výmerom bolo povinnému predpísané dlžné poistné vo

výške 8 632,- Sk za obdobie 03/97 – 12/98 a poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne

z dlžnej sumy poistného. K návrhu na vykonanie exekúcie pripojil zmluvu o postúpení

pohľadávky zo 7. júla 2005 uzavretú medzi JUDr. T.K., správcom konkurznej podstaty

úpadcu P. v konkurze a spoločnosťou Z.

Okresný súd Trenčín vykonaním exekúcie   poveril v zmysle ust. § 45 ods. 1 zák. č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( Exekučný poriadok ) súdneho

exekútora JUDr. V. K. so sídlom exekútorskeho úradu v N.

Po začatí exekúcie Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 62 Er 1559/2008 z 1. júla

2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil, pretože dospel k záveru, že tu existujú

dôvody pre ktoré je exekúcia neprípustná, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno

exekúciu vykonať, keď exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu je paakt, bez

právnej sily a účinnosti. Vychádzal z toho, že platobný výmer, ktorý mal byť exekučným

titulom nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty.

Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov

pre správcu konkurznej podstaty nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu

verejnej moci (správy). Platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty považoval za

nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať, pretože nie je aktom štátnej správy, resp.

verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje, hľadí sa naň akoby neexistoval a preto

exekúciu   podľa § 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a túto

zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne uznesením z 25.novembra 2009

sp. zn. 5CoE 152/2009 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.1

O.s.p. potvrdil. V odôvodnení uviedol, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie a následne vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia rozhodnutia ako

exekučného titulu. Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu po materiálnej aj

formálnej stránke, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok ( § 41

Exekučného poriadku) ). V zmysle ustanovenia § 41 ods.2 Exekučného poriadku, je možné

okrem iných exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej

správy a územnej samosprávy vrátanie blokov na pokutu nezaplatenú na mieste ( 41 ods.2

písm. f/ Exekučného poriadku ). Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z.z. pôsobnosť orgánu

verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne, ktoré boli oprávnené vydávať rozhodnutia

( platobné výmery ).V čase keď malo byť vydané vykonávané rozhodnutie ( rozhodnutie č.

672/2005 z 20.7.2005) bol zákon č. 273/1994 Z.z. zrušený, oblasť zdravotného poistenia

upravoval zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Platobný výmer, ktorý mal byť

v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom

konkurznej podstaty. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že správca konkurznej podstaty má

pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty ( § 14 ods.1 písm. a/

zákona č. 628/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ). Pod správou majetku úpadcu v uvedenom

zmysle nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá

by expresis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ túto

právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je

oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle § 41

Exekučného poriadku. Mal zato, že rozhodnutie bolo vydané nepríslušným orgánom, ide

o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho

správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je

totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Vzhľadom k uvedenému na vydanie

platobného výmeru správcom konkurznej podstaty je potrebné hľadieť ako na nulitný akt,

z ktorého dôvodu je výkon rozhodnutia neprípustný.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Uviedol, že

napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa boli vydané v konaní

postihnutom procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.),

preto ich navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odňatiu

možnosti dovolateľa konať pred súdom došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia

veci, keď súdy oboch nižších stupňov nesprávne kvalifikovali platobný výmer (exekučný

titul) ako nulitný akt, v dôsledku čoho exekučné konanie zastavili, napriek tomu, že

podmienky na takýto postup súdov neboli splnené. Dovolateľ (oprávnený) tak nemá možnosť

realizovať svoje   zákonom priznané právo, t.j.   nemôže si zákonom stanoveným postupom

vymáhať pohľadávku. Vychádzal z toho, že vada správneho aktu, ktorá sa skúma, resp.

odstraňuje v či už riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní, resp. v správnom súdnictve

podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nemôže byť zároveň dôvodom

spôsobujúcim nulitu právneho aktu. Prioritne v tejto súvislosti poukázal na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 415/08-19 z 10.12.2008 v skutkovo

a právne takmer totožnej veci, v ktorom rozhodnutí ústavný súd vyslovil nasledovnú právne

vetu : Absencia takéhoto oprávnenia ( pozn. oprávnenia SKP vydávať individuálne právne

akty) prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto

rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní., Uviedol, že samotný právny poriadok predpokladá existenciu vadných

právnych aktov, a v záujme zachovania zákonnosti a spravodlivosti stanovuje podrobný

postup odstraňovania týchto vád. Pokiaľ teda právny poriadok v procesných predpisoch

predpokladá, že právny akt majúci určitú vadu možno   „napadnúť“ špecifickými opravnými

prostriedkami ( resp. preskúmať súdom ) len v určitej lehote, po márnom uplynutí tejto lehoty sa v záujme právnej istoty na predmetnú vadu „neprihliada“, právny akt sa stáva

nezmeniteľným, záväzným a spôsobilým núteného výkonu.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba

odmietnuť.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods.1 písm. a/

O.s.p. alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvor

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.

1 písm. c/ O.s.p. Podľa   § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na

zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o unesenie

o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné  

( nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím

uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú a zastavená; takéto rozhodnutie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených

uznesení v zmysle § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie preto podľa § 239 ods.1 a 2

O.s.p. prípustné nie je.

Vzhľadom na uvedené by prípustnosť dovolania oprávneného prichádzala do úvahy

len   ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, propti ktorým je

inak dovolanie procesne neprípustné.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p., pretože postupom odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa došlo k zastaveniu exekúcie

v dôsledku nesprávneho záveru o nulitnosti exekučného titulu vychádzajúc z toho, že správca

konkurznej podstaty zrušenej zdravotnej poisťovne nebol oprávnený vydať platobný výmer

(exekučný titul).

Otázka, či správca konkurznej podstaty zrušenej zdravotnej poisťovne (ne)bol

oprávnený vydať platobný výmer, je námietkou smerujúcou k materiálnej (ne)vykonateľnosti

(neexistencie) exekučného titulu. Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle

Exekučného poriadku, najmä či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie.

Exekučný súd je povinný skúmať túto podmienku ex officio, a to už pri vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie, prípadne neskôr v priebehu celého exekučného konania a v prípade

zistenia nedostatku materiálnej vykonateľnosti je povinný exekúciu zastaviť.

S poukazom na ustanovenie § 34 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o

zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní,

možno mať za to, že pohľadávky zrušenej zdravotnej poisťovne na poistnom a poplatku z omeškania prechádzajú zo zákona na všeobecnú poisťovňu, prípadne na inú zdravotnú

poisťovňu, ktorá prevzala poistencov za predpokladu, že   došlo k dohode o prevzatí

poistencov inou poisťovňou. Tieto pohľadávky preto nie sú súčasťou konkurznej podstaty

zrušenej zdravotnej poisťovne

V namietanom exekučnom konaní platobný výmer ako exekučný titul vydal správca

konkurznej podstaty dňa 25. mája 2005, v čase po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu P. v

konkurze. Znamená to, že záväzok povinného vyplývajúci z platobného výmeru č. 720/2005

z 25. mája 2005 nebol záväzkom povinného ku dňu 1. júla 1999 kedy na základe rozhodnutia

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bola zrušená P. a ani ku dňu 20. apríla 2001,

kedy bol uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 7 K 70/01 z 20. apríla 2001 na majetok

poisťovne vyhlásený konkurz podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov.

Pre posúdenie dôvodnosti podaného dovolania považoval dovolací súd za určujúce

zaoberať sa otázkou, či rozhodnutie   platný výmer z 25.5.2005 č. 720/2005 vydaný správnom

konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze je   podľa exekučného poriadku titulom na

vykonanie exekúcie.

Predpokladom vykonania exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia

vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok ( § 41 ods.1 Exekučného poriadku. ). Ustanovenie § 41 ods.2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva na podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať.

Okrem iných exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správ a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste ( § 41

ods.2 písm. f/ Exekučného poriadku. Pôsobnosť orgánu verejnej moci v čase účinnosti zákona

č. 273/1994 Z.z. na základe ktorého bol platobný výmer vydaný pôsobnosť orgánu verejnej

správy vykonávali zdravotné poisťovne. Oprávnenie vydávať rozhodnutia ( platobné výmery )

o predpise poistného vyplývalo   z ust. § 19 ods.2 a 3 vyššie citovaného zákona. Na konanie

vzťahovali sa predpisy o správnom konaní a právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné

súdom ( § 58 ).

Platobný výmer bol vydaný správcom konkurznej podstaty   nie zdravotnou

poisťovňou. Otázku   či platobný   výmer vydaný správcom   konkurznej podstaty je

exekučným titul   treba   posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty

a rovnako od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením konkurzu trvá ( resp.

nezaniklo ). Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu,

ktoré existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty

a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom

podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení

uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva - individuálne

akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle

preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej

poisťovne) vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva. Správca konkurznej

podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou

právomocou (s právomocou vydávať akty aplikácie práva), má iba právo (a povinnosť)

vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné

prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej

správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by

expressis verbis takúto právomoc (oprávnenie) správcovi konkurznej podstaty priznávala.

Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej

podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom

v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku ( viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M

Cdo 20/2008 ). Treba tiež zdôrazniť, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom poistnom)

zrušenej poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle ustanovenia § 34 ods.

3 zákona č. 273/1994 Z.z. prešli na V., prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani

úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému subjektu ako úpadcovi)

vymáhať a predpisovať. Právo predpísať poistné zo zrušenej poisťovne na správcu konkurznej

podstaty by tak musel pripustiť zákon, t.j. vymáhať dlžné poistné v postavení orgánu verejnej

moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám; to ale z právnej úpravy

nevyplýva. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely

exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že

takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie

práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.   Obdobne

judikoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí   5 Cdo 109/2010 z 1. 9. 2010.

Vo väzbe na zásadnú námietku dovolateľa, že oprávnenie správcu konkurznej podstaty

na vydanie platobných výmerov je možné skúmať jedine na základe opravného prostriedku

smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím súdom, a nie okresnému súdu

v exekučnom konaní, dovolací súd poznamenáva, že súdna prax   ako dôvod neprípustnosti

exekúcie okrem iných dôvodov akceptuje stav, ak ma byť exekučným titulom nulitný akt tzv.

paakt. Neexistoval žiadny dôvod   na odchýlenia sa od judikovanej praxe najvyššieho súdu  

(R 56/1995, R 70/1998, R 58/1997). Dovolací sú má za to, že na správcu konkurznej podstaty

nemohlo prejsť právo výkonu verejnej moci   a teda ani právo na vydávanie platobných

výmerov. V konečnom dôsledku to znamená, že platobný výmer vydaný správcom

konkurznej podstaty je nulitným právnym aktom a preto nemôže byť exekučným titulom, aj

keď vo všeobecnosti platí záver, že správnosť záverov platobného výmeru je možné

preskúmavať len na základe opravného prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu

príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom exekučnom konaní.

To však neplatí, ak rozhodnutie bolo vydané subjektom na to zo zákona neoprávneným. Záver

rozhodnutí na ktoré poukazoval dovolateľ vo svojom dovolaní je preto neprijateľný.

Z uvedených dôvod dovolací súd dospel k záveru, že procesným postupom súdov

nižších stupňov nedošlo v danom prípade k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p. ale ani podľa § 239 O.s.p. Dovolanie preto podľa § 243b

ods.5 O.s.p. v spojení s 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania voči oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. októbra 2010  

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta