Najvyšší súd  

1 Cdo 5/2011

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: M. K., bytom V., proti žalovaným: 1/ B. U., bytom B., 2/ L. R., bytom B., v   dovolacom konaní obaja právne

zastúpení JUDr. M. Š. CSc, advokátom, B., o určenie neplatnosti darovacej zmluvy,

vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 20 C 52/2001, o dovolaní žalovaných 1/

- 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. mája 2009 sp. zn. 3 Co 96/2008, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaných 1/ - 2/   o d m i e t a .

  Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 17. 10. 2007 č. k. 20 C 52/2001-238

určil, že darovacia zmluva zo dňa 19. 06. 2000 uzatvorená medzi žalobkyňou, žalovanou v 1.

rade a žalovaným v 2. rade, predmetom ktorej je darovanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v

katastrálnom území D., zapísanej v Správe katastra pre hlavné mesto SR Bratislava,

pracovisko Bratislava IV na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X - záhrada vo výmere X m²,

parc. č. X - zastavané plochy vo výmere X m², rodinný dom stojaci na parc. č. X, súpisné

číslo X, je neplatná. Žalovaným 1/ - 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

žalobkyni náhradu trov konania vo výške 110.704,00-Sk na účet právneho zástupcu

žalobkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Prvostupňový súd pri rozhodovaní vychádzal

zo zistenia, že darovaciu zmluvu za žalobkyňu a žalovaného 2/ podpísala žalovaná 1/. Za žalobkyňu žalovaná 1/ konala na základe plnomocenstva, ktoré okrem splnomocnenia k

úkonom vo veci prehlásenia médií a stavebného povolenia oprávňovalo žalovanú 1/ aj na

úplne zastupovanie žalobkyne vo veci darovania už vyššie špecifikovaných nehnuteľnosti v

podiele 3/4.   Ďalej zo zistenia, že podľa odborného vyjadrenia Kriminalistického a

expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. ČES: VKE-4719/KEÚ-EXP-2001 zo dňa 20.07.2001

boli porovnávané fotokópia splnomocnenia a jeho originál, ktoré sa zhodujú rezom

písomných a číselných znakov, vzájomnou polohou obsahovo zhodných častí na lícnej strane,

obsahom, formou a vzájomnou polohou odtlačkov notárskych pečiatok na rubovej strane,

obsahom a formou zápisov v odtlačkoch, podpismi a ich vzájomnou polohou; na lícnej strane

predloženej fotokópie v porovnaní s originálom splnomocnenia chýba text v znení:   „úplné

zastupovanie vo veci darovania podielu vo výške 3/4 na nehnuteľnostiach rod. domu v k. ú.

D. p. č. X a p. č. X s. č. X LV č. X vrátane podpísania darovacej zmluvy návrhu na vklad a

prevzatie listu vlastníctva a vzdania sa opravných prostriedkov voči rozhodnutiam príslušného

katastrálneho úradu", ktorý sa na origináli nachádza pod riadkom textu „Na Vyhliadke 26-38

v DNV". Chýba aj ručne napísaný dátum 12. 06. 2000 a text: „udelenú plnú moc prijímam s

podpisom U.", ktorý text sa nachádza v dolnej polovici listiny a tiež, že podľa záveru

odborného vyjadrenia KEÚ PZ BA zo dňa 31.01.2002 č. VKE-4719/KEÚ-EXP-2001 originál splnomocnenia a jeho kópia boli napísané na druhovo zhodnom elektronickom písacom stroji

a že kópia predmetnej listiny je kópiou jej originálu a text začítajúci slovami „úplné

zastupovanie" končiaci slovami „katastrálneho úradu" bol do originálu splnomocnenia

dodatočne dopisovaný. Preto na základe zisteného skutkového stavu a po právnom posúdení v

zmysle ustanovení § 628 ods.1, 2 OZ v spojení s § 31 ods.1 OZ a § 39 OZ dospel k záveru, že

darovacia zmluva je neplatná. V dôvodoch rozhodnutia ďalej uviedol, že pri právnom úkone

darovania sa vyžaduje vôľa darovať a tento prejav vôle je podstatnou náležitosťou každého

právneho úkonu. V danom prípade, aj napriek doplnenému dokazovaniu výsluchom svedkov

tak, ako uložil súdu prvého stupňa Krajský súd v Bratislave po vrátení veci, pri hodnotení

dôkazov vychádzal predovšetkým z výsledkov kriminalisticko-technického skúmania, z

ktorých jednoznačne vyplýva, že do originálu splnomocnenia bola časť týkajúca sa

splnomocnenia žalovanej 1/ na zastupovanie žalobkyne vo veci darovania podielu na

nehnuteľnostiach, dodatočne dopisovaná. Mal za to, že predmetná plná moc teda neobsahuje

prejav vôle žalobkyne, ktorým by žalovanú 1/ splnomocnila na darovanie nehnuteľností,

nemohlo teda dôjsť k platnému darovaniu a darovacia zmluva je neplatná.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaných 1/ - 2/ rozsudkom zo dňa  

14. 05. 2009 sp. zn. 3Co 96/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

potvrdil. Odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci

a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd

uviedol že žalovaný 1/ - 2/ v odvolaní neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za

následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani

takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo

ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než

napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty

nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pokiaľ teda súd prvého stupňa

uzavrel, že predmetná plná moc neobsahuje prejav vôle žalobkyne, ktorým žalovanú 1/

splnomocnila na darovanie nehnuteľností, nemohlo dôjsť k darovaniu a darovacia zmluva je

neplatná, jeho právny záver je správny. Prejav vôle je podstatnou náležitosťou každého

právneho úkonu a v prípade, že táto náležitosť chýba, je právny úkon absolútne neplatný

podľa § 39 OZ a neplatnosť tohto právneho úkonu nastáva zo zákona a od počiatku. V danom

prípade so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách s poukazom na výsledky

vykonaného dokazovania právny úkon nie je možné označiť inak ako za úkon v rozpore s

dobrými mravmi. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podali včas dovolanie žalovaní 1/ - 2/

ktorého prípustnosť dôvodili podľa § 241 ods. 2 písm. b), c), a d) O.s.p. a žiadali, aby

dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Dovolanie odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,

spočívajúcou v nesprávnom vyhodnotení jednotlivých dôkazov, ktoré žalovaní produkovali

počas celého priebehu konania. Osobitne zdôraznili, že nebol dostatočne v rámci vykonaného

dokazovania vyhodnotené podanie - doplnenie podania zo dňa 14.01. 2008 a   výpoveď  

Dr. S..

Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239

O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie  

§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu

vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti

dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať v zmysle

§ 238 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4   (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolaním žalovaných 1/ -2/ je napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p.,

proti ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia

nevyplýva.

Dovolanie by vzhľadom na uvedený záver bolo procesne prípustné, len ak by v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., ku ktorým je dovolací súd

povinný prihliadnuť (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť, neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g)

O.s.p. (t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania

vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania

z hľadiska § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolatelia tvrdia, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

Žalovaní 1/ - 2/ v dovolaní nenamietali, že by v konaní došlo k procesným vadám

v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalovaní v dovolaní uviedli že okresný ani krajský súd sa nezaoberal predloženým

dôkazmi a to skutočnosťou že žalovaná 1/ sa starala o údržbu nehnuteľnosti ako i tým, že

odvolací súd sa nezaoberal chronológiou peňažných operácii, a to ani dotazom na bankovú

inštitúciu pre porovnanie tvrdení.

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy  

na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd

nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré  

z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.)

a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať  

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd

v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na

zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f)

O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. S

poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej

veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním žalovanými navrhovaného dokazovania

nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Dovolací súd môže v dovolacom konaní

prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len v prípade, ak je splnený základný

predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241  

ods.   2   písm. b/   O.s.p.   treba   uviesť,   že   dovolací   súd   môže   pristúpiť   k   posúdeniu

opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého

zákonného dôvodu prípustné. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,

ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne

došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané

napadnuté rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

Pokiaľ ide o dôvod dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., teda že

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, tento dôvod môže byť odôvodnením

dovolania taktiež len v prípade, ak je dovolanie prípustné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak  

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Teda i keby tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mali za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 1/ -

2/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní neboli žalovaní 1/ - 2/ úspešní; právo na náhradu trov

dovolacieho konania vzniklo žalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania,

lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na priznanie náhrady týchto trov (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2011

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :  

Hrčková Marta