Najvyšší súd
1 Cdo 43/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V. R., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 3 089,03 € (93 060,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 113/2006,
v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. októbra
2008 sp. zn. 3 Co 59/2007, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo 16. októbra 2008, sp. zn. 3 Co 59/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II domáhala zaplatenia
3 089,03 € (93 060,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom z omeškania od 19. decembra 1995
do zaplatenia ako náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky tým, že jej a jej bratovi nebolo vyplatené
úmrtné po ich zomretom otcovi (policajtovi) podľa § 89 ods. 4 vo výške podľa § 89 ods. 3
Výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991 (ďalej len „výnos“). V konaní si
uplatňovala náhradu škody vo výške úmrtného pripadajúceho na ňu i na jej brata
s odôvodnením, že úmrtné nadobudla do svojho výlučného vlastníctva.
Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. decembra 2006 č.k. 17 C 113/2006-35 žalobu
ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňu zaviazal k povinnosti
zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 107,55 € (3 240,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil §§ 1, 2, 3 a 18 zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), §§ 123, 124, 125 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky
(ďalej len „zákon o služobnom pomere“) a § 89 a § 90 výnosu. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že žalovaná nespôsobila žalobkyni škodu nezákonným rozhodnutím, ani
nesprávnym úradným postupom. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že
rozhodnutiami riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky Správy kriminálnej polície Prezídia
Policajného zboru Bratislava (ďalej len „riaditeľ“) bolo priznané úmrtné jednak
nezaopatreným deťom zomretého podľa § 89 ods. 2 výnosu a jednak matke zomretého podľa
§ 89 ods. 2 a § 90 výnosu, proti ktorým rozhodnutiam neboli podané riadne opravné
prostriedky. Podľa názoru okresného súdu, § 89 ods. 4 výnosu jednoznačne uvádza, že
úmrtné podľa tohto ustanovenia patrí pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré majú
ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok, vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (ďalej
len „úmrtné“), a to každému dieťaťu rovnakým dielom, ak niet pozostalého manžela.
V preskúmavanom prípade mal prvostupňový súd preukázané, že nebolo pozostalej manželky
a pozostalé deti neboli obojstranne osirelé, preto im nárok na vyplatenie úmrtného nevznikol.
Okresný súd poukázal na to, že sociálna situácia obojstranne osirelých detí je oproti
jednostranne osirelým deťom podstatne horšia. Námietku žalobkyne k vyplateniu úmrtného
matke zomretého považoval za neopodstatnenú, nakoľko úmrtné bolo matke vyplatené podľa
§ 90 výnosu ako osobitný nárok v odôvodnenom prípade, keďže nebolo pozostalej manželky,
ani obojstranne osirelých detí.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. októbra 2008
sp. zn. 3 Co 59/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanú zaviazal
k povinnosti zaplatiť žalobkyni 2 471,22 € (74 448,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom
z omeškania z tejto sumy od 5. februára 1999 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu
o zaplatenie istiny 617,81 € (18 612,-- Sk) a 17,6 %-ný ročný úrok z omeškania
od 19. decembra 1995 do 4. februára 1999 zamietol. Žalovanú zaviazal i k povinnosti
nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 644,11 € (19 404,60 Sk) na účet právnej zástupkyne
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd poukázal na to, že žalobkyňa sa
domáhala náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu a nie z dôvodu
nesprávneho rozhodnutia. Dospel k záveru, že § 89 ods. 4 a § 90 výnosu sú v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že vzhľadom na procesnú nemožnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej
republiky návrh na preskúmanie súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami (§ 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z.z.
o ústavnom súde; pozn. v čase konania už výnos neplatil) a zároveň z dôvodu, že výnos ani
nie je podľa jeho názoru všeobecne záväzným právnym predpisom, zostalo jeho úlohou
(všeobecného súdu) preskúmať tento (ne)súlad, vyložiť a aplikovať § 123 zákona
o služobnom pomere a výnos v predmetných ustanoveniach. Dospel pritom k záveru, že § 89
ods. 4 výnosu vychádzal z fikcie úplných rodín, čím boli diskriminované jednostranne osirelé
nezaopatrené deti rozvedených manželov, ako aj takéto deti pochádzajúce
z mimomanželského vzťahu oproti takým deťom narodeným v manželstve, ktorých rodičia
nie sú rozvedení a § 90 výnosu uprednostňoval pri priznaní úmrtného rodičov zomretého pred
jednostranne osirelými nezaopatrenými deťmi pochádzajúcimi z neúplných rodín, čo je
v rozpore s článkom 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj v rozpore s článkom 41
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú
rovnaké práva. Krajský súd považoval znenie diskriminujúcich ustanovení výnosu, ich
nezosúladenie s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa a ich samotnú
aplikáciu za nesprávny úradný postup, pričom v súvislosti s týmto nesprávnym úradným
postupom vznikla žalobkyni škoda. Odvolací súd mal za to, že uznesením o dedičstve
žalobkyňa nadobudla do svojho výlučného vlastníctva pohľadávku voči žalovanej a je tak
aktívne legitimovaná v rozsahu uplatneného nároku o náhradu škody aj pokiaľ ide o pohľadávku jej brata.
Proti tomuto rozhodnutiu v častiach výroku, ktorými krajský súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 471,22 € (74 448,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom
z omeškania z tejto sumy od 5. februára 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume
644,11 € (19 404,60 Sk) podala dovolanie s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p. žalovaná
z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Namietala, že žalobkyňa nebola obojstranne
osirelým dieťaťom, preto jej úmrtné nepatrilo a nebolo jej priznané, keď § 89 ods. 4 výnosu
rieši postavenie obojstranne osirelých detí, ktorých sociálna situácia je oproti jednostranne
osirelým deťom podstatne horšia. Súhlasila s právnym názorom okresného súdu, že nešlo
o nezákonné rozhodnutie, ani o nesprávny úradný postup. Podľa jej názoru, výnos je
všeobecne záväzným právnym predpisom, preto platí čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Keď však už v čase rozhodovania súdu nebol výnos platný, nemohol všeobecný
súd namiesto Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o súlade právnych predpisov,
a potom keď došiel k záveru o nesúlade, tento nesúlad posúdiť ako nesprávny úradný postup.
Odvolaciemu súdu vytýkala, že voči rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o úmrtnom nebolo podané odvolanie, ani začaté žiadne konanie v čase účinnosti výnosu. Nesúhlasila s právnym
názorom odvolacieho súdu, že predmetné ustanovenia výnosu sú diskriminačné voči
jednostranne osirelým deťom pochádzajúcim z neúplných rodín a že zo strany Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď tieto ustanovenia
nedalo do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa. Navrhla
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že rozsudok
krajského súdu je správny a dovolanie nedôvodné. Navrhla preto dovolanie zamietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je treba
zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej. O takýto rozsudok v danom prípade ide.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež iným vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.
Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Právne posúdenie veci
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako
mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon o zodpovednosti za škodu (zákon
č. 58/1969 Zb.) vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími
predpismi. Keďže k žalobkyňou tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom
pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona o zodpovednosti za škodu
(zákona č. 58/1969 Zb.).
Podľa § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,
a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán
alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh
štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať
proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3
zákona o zodpovednosti za škodu).
Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu
je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu).
V zmysle § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie
uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy
plnia.
V preskúmavanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že
odvolací súd vychádzal z názoru, že žalobkyni bola spôsobená škoda nesprávnym úradným
postupom jednak tým, že výnos nebol daný do súladu s Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom o právach dieťaťa a jednak tým, že príslušný orgán sa pri rozhodovaní
o priznaní úmrtného neriadil Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa,
s ktorými bol podľa jeho názoru výnos v rozpore a nepriznal žalobkyni a jej bratovi úmrtné.
Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax
však ustálila, že z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho –
ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je
spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť
úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci
činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie
rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo
znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,
ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 18 ods. 1
v spojení s § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorých ustanovení
normotvornú činnosť nemožno považovať za úradný postup. Prijímanie právnych predpisov
nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak
príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďže vzťah príčiny a následku
musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemôže takýmto postupom (normotvorným)
byť spôsobená škoda podľa tohto zákona.
Pokiaľ odvolací súd mal za to, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj tým, že
príslušný orgán sa pri rozhodovaní o úmrtnom neriadil Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom o právach dieťaťa a diskriminoval tak žalobkyňu a jej brata, keď úmrtné priznal
matke zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že v preskúmavanom
prípade nejde o postup, ale o samotné rozhodnutie, ktoré zrušené nebolo. Takéto rozhodnutie
je preto platné a záväzné pre účastníkov i pre súdy, ktoré sú povinné z neho vychádzať (§ 135
ods. 2 O.s.p. a § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). O nesprávny úradný postup
(za splnenia ostatných podmienok) by mohlo ísť iba v prípade, ak by sa úmrtným príslušný
orgán vôbec nezaoberal, teda v prípade jeho nečinnosti. O takýto prípad však v posudzovanej
veci nejde.
Podľa § 123 zákona o služobnom pomere, ak sa služobný pomer skončí úmrtím
policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu
pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky upravilo výšku
úmrtného a okruh pozostalých, ktorým úmrtné patrí výnosom. Podľa § 89 ods. 1 výnosu, pre
účely tohto výnosu sa za pozostalých považoval manžel, manželka, nezaopatrené deti
a rodičia alebo ďalšie osoby, pokiaľ boli na zomretého odkázané výživou. Každému
pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu
zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň podľa výnosu patrilo pozostalému manželovi
po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia vznikol nárok na odchodné podľa § 117
ods. 1 zákona úmrtné vo výške odchodného, znížené o čiastky, vyplatené ako úmrtné podľa
odseku 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého manžela, úmrtné patrilo pozostalým
obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok,
a to každému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4 výnosu). Podľa § 90 výnosu bolo možné
v mimoriadnych, odôvodnených prípadoch priznať úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3
výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého manžela ani obojstranne osirelých detí.
O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez žiadosti služobný funkcionár, ktorý by bol
oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru zomretého policajta. Písomné
vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne ich zákonnému zástupcovi (§ 91
výnosu).
Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ako príslušný služobný funkcionár podľa § 91 výnosu
rozhodol o priznaní úmrtného podľa § 89 ods. 2 výnosu pozostalým nezaopatreným deťom
a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého.
Keďže nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola
na neho odkázaná výživou a žila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo
o mimoriadny, odôvodnený prípad), podľa § 90 výnosu riaditeľ rozhodol aj o priznaní
úmrtného vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (č.l. 144) matke zomretého. Proti týmto
rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa
rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo
urobené podanie, označené „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného
nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného podľa obsahu –
§ 126 zákona o štátnej službe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, že úmrtné podľa § 89 ods. 4
výnosu nebolo možné priznať jednostranne osirelým deťom, pretože nebola splnená
podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s § 125 a nasl.
zákona o štátnej službe a § 119 a nasl. výnosu, podľa ktorých ustanovení účastníkom konania sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka alebo z podnetu služobného
orgánu. Rozhodnutie obsahovalo (§ 127 zákona o štátnej službe) výrok – ako bolo
rozhodnuté, s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Bolo
odôvodnené – boli uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými
úvahami pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých bolo
rozhodnuté, bol služobný orgán vedený. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo
o rozhodnutie, keďže obsahovalo výrok o nepriznaní úmrtného, ktorý je zaväzujúcou normou,
vydanou v konkrétnej veci a adresovanou individualizovanému subjektu. Rozhodnutie bolo
možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, aj keď chýbalo poučenie, a to podľa § 135
ods. 4 zákona o štátnej službe, v lehote troch mesiacov odo dňa, keď bolo účastníkovi
oznámené. Proti tomuto rozhodnutiu matka žalobkyne (v tom čase maloletých detí) nepodala
odvolanie.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie
možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona
o zodpovednosti za škodu), ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa. Aj keď však
poškodený nevyužije možnosť dosiahnuť zrušenie rozhodnutia podaním riadneho opravného
prostriedku, môže sa v prípade hodného osobitného zreteľa domáhať náhrady škody, ale len
za podmienky, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zrušené (§ 4 zákona o zodpovednosti
za škodu). V opačnom prípade, keby súd priznal náhradu škody z rozhodnutia, ktoré pre
nezákonnosť zrušené nebolo, by sa vytvoril nekonsolidovaný právny stav, daný paralelnou
existenciou protichodných rozhodnutí. V preskúmavanej veci jednak rozhodnutia o priznaní
úmrtného matke zomretého a nepriznaní úmrtného jednostranne osirelým deťom a jednak
súdneho rozhodnutia, ktorým by sa priznávala náhrada škody v prípade existencie takéhoto
„nezákonného“ rozhodnutia, ktoré pre nezákonnosť zrušené nebolo.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd konštatuje, že konaniu o zodpovednostnom
nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného
rozhodnutia. V rozhodovaní o nárokoch zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím prax súdov vychádza z toho, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť
ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie bolo pre nezákonnosť predtým zrušené
príslušným orgánom.
V preskúmavanom prípade bolo možné rozhodnutia podľa zákona o štátnej službe
preskúmať mimo odvolacieho konania a pre prípad, že by právoplatné rozhodnutie bolo
v rozpore s právnymi predpismi, mohol ho minister zrušiť a rozhodnúť vo veci samej, a to
do troch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Okrem toho, podľa § 155 zákona
o štátnej službe, tvrdosti, ktoré sa vyskytli pri vykonávaní zákona o štátnej službe, aj pokiaľ
išlo o úmrtné, mohol odstraňovať minister.
Zo spisu je zrejmé, že o úmrtnom bolo príslušným orgánom rozhodnuté, a teda nešlo
o nečinnosť, proti rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok a predmetné
rozhodnutia neboli pre nezákonnosť zrušené. Na základe uvedeného sa odvolací súd preto
nemohol zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne osirelým
deťom vyplatené. Keď odvolací súd za nesprávny úradný postup považoval samotné
rozhodnutie o priznaní úmrtného matke zomretého a jeho nepriznaní jednostranne osirelým
deťom a posudzoval (ne)súlad výnosu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávnej interpretácie správne použitého právneho predpisu a má
za následok nesprávne právne posúdenie.
Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobkyne na náhradu škody vo výške
zodpovedajúcej dielu úmrtného, pripadajúceho na jej brata, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89 výnosu, podľa ktorého úmrtné je nárokom, ktorý patrí priamo
pozostalým. Nejde o pohľadávku po zomretom a žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná
na náhradu škody aj v časti pripadajúcej na diel jej brata ako nesprávne vyvodili súdy.
Navyše predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva schválenej súdom v uznesení o dedičstve
úmrtné ani nebolo.
Napriek vyššie uvedenému, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné
vyjadriť sa k právnemu záveru odvolacieho súdu týkajúceho sa diskriminácie.
O diskrimináciu ide vtedy, ak sa s rôznymi skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej
alebo porovnateľnej situácii, zaobchádza rozdielnym spôsobom, a to na základe
kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie
neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. O takýto prípad však v preskúmavanej veci
nejde.
Podľa názoru dovolacieho súdu § 89 ods. 4 výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti
z neúplných rodín (deti rozvedených manželov a deti pochádzajúce z mimomanželského
vzťahu) oproti deťom narodeným v manželstve. Aj v prípade, že manželia boli rozvedení
alebo sa deti narodili mimo manželstva, patrilo podľa tohto ustanovenia úmrtné všetkým
deťom, pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na úmrtné
vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie priznávalo
úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča policajta nárok
na sirotský dôchodok, t.j. dôchodok po prvom zomretom rodičovi, čo je zrejmé z textu
ustanovenia („ktoré majú ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok“). Nárok
na dôchodok po zomretom potom vznikol pozostalým deťom až dňom úmrtia rodiča policajta.
Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné tu bola odôvodnená, pretože
sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých
detí. Nešlo ani o diskrimináciu jednostranne osirelých detí z neúplných rodín oproti takýmto
deťom z úplných rodín. Diskrimináciu tu krajský súd vyvodil z toho, že úmrtné dostanú
jednostranne osirelé deti z úplných rodín, lebo ho dostane ich matka ako pozostalá manželka
po zomretom a takéto deti z neúplných rodín ho nedostanú, lebo ho nedostane ich matka,
keďže nebola pozostalou manželkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89
ods. 3 výnosu, podľa ktorého úmrtné patrí pozostalej manželke, nie jednostranne osirelým
deťom. Podľa tohto ustanovenia úmrtné nepatrilo jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen z neúplných rodín. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať,
že ho dostali jednostranne osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne
disponovať. Pokiaľ krajský súd považoval jednostranne osirelé deti pochádzajúce z neúplných
rodín za diskriminované oproti rodičom zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky
opätovne konštatuje, že výnos nepriznával úmrtné jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen
z neúplných rodín. Úmrtné rodičom zomretého policajta nepatrilo podľa výnosu automaticky,
ale bolo možné ho priznať, ak nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí
a išlo o mimoriadny odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku zomretého,
pričom riaditeľ mal preukázané, že bola na zomretého odkázaná výživou a žila s ním v čase
smrti v spoločnej domácnosti. O diskrimináciu nejde, keď ustanovenie je odôvodnené
sledovaním oprávneného záujmu – straty člena domácnosti. Výkladom § 89 výnosu možno
dospieť k záveru, že účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného (jednomesačné úmrtné patrilo
všetkým pozostalým) bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena domácnosti
na domácnosť, v ktorej žil. V preskúmavanom prípade pozostalé deti žili v čase smrti svojho
otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča nezmenila. Avšak situácia matky zomretého, odkázanej na neho výživou, ktorá so zomretým žila v čase jeho
smrti v spoločnej domácnosti sa zmenila (zhoršila sa) stratou člena domácnosti.
So zreteľom na uvedené, keď vo vzťahu k žalovanej neboli splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako predpokladá
zákon o zodpovednosti za škodu a ani nešlo o nezákonné rozhodnutie, dovolací súd
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, spočívajúce na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová