Najvyšší súd  

1 Cdo 43/2009

  Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V. R., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., proti žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 3 089,03 € (93 060,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 113/2006,

v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského   súdu v Košiciach zo 16. októbra

2008 sp. zn. 3 Co 59/2007, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach  

zo 16. októbra 2008, sp. zn. 3 Co 59/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II domáhala zaplatenia  

3 089,03 € (93 060,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom z omeškania od 19. decembra 1995

do zaplatenia ako náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným

postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky tým, že jej a jej bratovi nebolo vyplatené

úmrtné po ich zomretom otcovi (policajtovi) podľa § 89 ods. 4 vo výške podľa § 89 ods. 3

Výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991 (ďalej len „výnos“). V konaní si

uplatňovala náhradu   škody vo výške   úmrtného pripadajúceho   na ňu i na   jej   brata

s odôvodnením, že úmrtné nadobudla do svojho výlučného vlastníctva.  

Okresný súd Košice II rozsudkom z 1. decembra 2006 č.k. 17 C 113/2006-35 žalobu

ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňu zaviazal k povinnosti

zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 107,55 € (3 240,-- Sk) do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil §§ 1, 2, 3 a 18 zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), §§ 123, 124, 125 zákona   č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky

(ďalej len „zákon o služobnom pomere“) a § 89 a § 90 výnosu. Vykonaným dokazovaním mal

preukázané, že žalovaná nespôsobila žalobkyni škodu nezákonným rozhodnutím, ani

nesprávnym úradným postupom. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že

rozhodnutiami riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky Správy kriminálnej polície Prezídia

Policajného zboru Bratislava (ďalej len „riaditeľ“) bolo priznané úmrtné jednak

nezaopatreným deťom zomretého podľa § 89 ods. 2 výnosu a jednak matke zomretého podľa

§ 89 ods. 2 a § 90 výnosu, proti ktorým rozhodnutiam neboli podané riadne opravné

prostriedky. Podľa názoru okresného súdu, § 89 ods. 4 výnosu jednoznačne uvádza, že

úmrtné podľa tohto ustanovenia patrí pozostalým obojstranne osirelým deťom, ktoré majú  

ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok, vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (ďalej

len „úmrtné“), a to každému dieťaťu rovnakým dielom, ak niet pozostalého manžela.

V preskúmavanom prípade mal prvostupňový súd preukázané, že nebolo pozostalej manželky

a pozostalé deti neboli obojstranne osirelé, preto im nárok na vyplatenie úmrtného nevznikol.

Okresný súd poukázal na to, že sociálna situácia obojstranne osirelých detí je oproti

jednostranne osirelým deťom podstatne horšia. Námietku žalobkyne k vyplateniu úmrtného

matke zomretého považoval za neopodstatnenú, nakoľko úmrtné bolo matke vyplatené podľa

§ 90 výnosu ako osobitný nárok v odôvodnenom prípade, keďže nebolo pozostalej manželky,

ani obojstranne osirelých detí.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 16. októbra 2008  

sp. zn. 3 Co 59/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanú zaviazal

k povinnosti zaplatiť žalobkyni 2 471,22 € (74 448,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom

z omeškania z tejto sumy od 5. februára 1999 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu  

o   zaplatenie   istiny   617,81   €   (18 612,--   Sk)   a 17,6   %-ný   ročný   úrok   z   omeškania  

od 19. decembra 1995 do 4. februára 1999 zamietol. Žalovanú zaviazal i k povinnosti

nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 644,11 € (19 404,60 Sk) na účet právnej zástupkyne

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd poukázal na to, že žalobkyňa sa

domáhala   náhrady   škody   z   dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   a   nie   z   dôvodu

nesprávneho rozhodnutia. Dospel k záveru, že § 89 ods. 4 a § 90 výnosu sú v rozpore

s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že vzhľadom na procesnú nemožnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a postúpiť Ústavnému súdu Slovenskej

republiky návrh na preskúmanie súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami (§ 41a ods. 4 zákona č. 38/1993 Z.z.

o ústavnom súde; pozn. v čase konania už výnos neplatil) a zároveň z dôvodu, že výnos ani

nie je podľa jeho názoru všeobecne záväzným právnym predpisom, zostalo jeho úlohou

(všeobecného   súdu)   preskúmať   tento   (ne)súlad,   vyložiť   a   aplikovať § 123 zákona

o služobnom pomere a výnos v predmetných ustanoveniach. Dospel pritom k záveru, že § 89

ods. 4 výnosu vychádzal z fikcie úplných rodín, čím boli diskriminované jednostranne osirelé

nezaopatrené deti rozvedených manželov, ako aj takéto deti pochádzajúce

z mimomanželského vzťahu oproti takým deťom narodeným v manželstve, ktorých rodičia

nie sú rozvedení a § 90 výnosu uprednostňoval pri priznaní úmrtného rodičov zomretého pred

jednostranne osirelými nezaopatrenými deťmi pochádzajúcimi   z neúplných   rodín, čo je

v rozpore s článkom 3 ods. 1, 2 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj v rozpore s článkom 41

Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého deti narodené v manželstve i mimo neho majú

rovnaké práva. Krajský súd považoval znenie diskriminujúcich ustanovení výnosu, ich

nezosúladenie s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa a ich samotnú

aplikáciu za nesprávny úradný postup, pričom v súvislosti s týmto nesprávnym úradným

postupom vznikla žalobkyni škoda. Odvolací súd mal za to, že uznesením o dedičstve

žalobkyňa nadobudla do svojho výlučného vlastníctva pohľadávku voči žalovanej a je tak

aktívne legitimovaná   v rozsahu uplatneného   nároku   o náhradu   škody aj   pokiaľ ide o pohľadávku jej brata.

Proti tomuto rozhodnutiu v častiach výroku, ktorými krajský súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 471,22 € (74 448,-- Sk) so 17,6 %-ným ročným úrokom

z omeškania z tejto sumy od 5. februára 1999 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume

644,11 € (19 404,60 Sk) podala dovolanie s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p. žalovaná

z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Namietala, že žalobkyňa nebola obojstranne

osirelým dieťaťom, preto jej úmrtné nepatrilo a nebolo jej priznané, keď § 89 ods. 4 výnosu

rieši postavenie obojstranne osirelých detí, ktorých sociálna situácia je oproti jednostranne

osirelým deťom podstatne horšia. Súhlasila s právnym názorom okresného súdu, že nešlo  

o nezákonné rozhodnutie, ani o nesprávny úradný postup. Podľa jej názoru, výnos je

všeobecne záväzným právnym predpisom, preto platí čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky. Keď však už v čase rozhodovania súdu nebol výnos platný, nemohol všeobecný

súd namiesto Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovať o súlade právnych predpisov,

a potom keď došiel k záveru o nesúlade, tento nesúlad posúdiť ako nesprávny úradný postup.

Odvolaciemu súdu vytýkala, že voči rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o úmrtnom nebolo podané odvolanie, ani začaté žiadne konanie v čase účinnosti výnosu. Nesúhlasila s právnym

názorom odvolacieho súdu, že predmetné ustanovenia výnosu sú diskriminačné voči

jednostranne osirelým deťom pochádzajúcim z neúplných rodín a že zo strany Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď tieto ustanovenia

nedalo do súladu s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa. Navrhla

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla, že rozsudok

krajského súdu je správny a dovolanie nedôvodné. Navrhla preto dovolanie zamietnuť

a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je treba

zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej. O takýto rozsudok v danom prípade ide.

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež iným vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie  

v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.

Dovolateľka žiadnu z týchto vád nenamietala a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní

najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je  

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľka nenamietala a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Právne posúdenie veci

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci

v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako

mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol

účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon o zodpovednosti za škodu (zákon  

č. 58/1969 Zb.) vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli

vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími

predpismi. Keďže k žalobkyňou tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom

pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona o zodpovednosti za škodu

(zákona č. 58/1969 Zb.).

Podľa § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred

štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom,  

a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán

alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh

štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať

proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (§ 3

zákona o zodpovednosti za škodu).

Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu

je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu).

V zmysle § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za škodu

spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie

uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia.

V preskúmavanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že

odvolací súd vychádzal z názoru, že žalobkyni bola spôsobená škoda nesprávnym úradným

postupom jednak tým, že výnos nebol daný do súladu s Ústavou Slovenskej republiky

a Dohovorom o právach dieťaťa a jednak tým, že príslušný orgán sa pri rozhodovaní

o priznaní úmrtného neriadil Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o právach dieťaťa,

s ktorými bol podľa jeho názoru výnos v rozpore a nepriznal žalobkyni a jej bratovi úmrtné.

Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje „nesprávny úradný postup“. Súdna prax

však ustálila, že z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho –

ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je

spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť

úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho

orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci

činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie

rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo

znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,

ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu  

na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Vzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 18 ods. 1  

v   spojení s § 1 ods. 1 zákona   o   zodpovednosti   za   škodu,   podľa   ktorých   ustanovení

normotvornú činnosť nemožno považovať za úradný postup. Prijímanie právnych predpisov

nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak

príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďže vzťah príčiny a následku

musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Na základe uvedeného, keď nejde o úradný postup podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemôže takýmto postupom (normotvorným)

byť spôsobená škoda podľa tohto zákona.

Pokiaľ odvolací súd mal za to, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj tým, že

príslušný orgán sa pri rozhodovaní o úmrtnom neriadil Ústavou Slovenskej republiky

a Dohovorom o právach dieťaťa a diskriminoval tak žalobkyňu a jej brata, keď úmrtné priznal

matke zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že v preskúmavanom

prípade nejde o postup, ale o samotné rozhodnutie, ktoré zrušené nebolo. Takéto rozhodnutie

je preto platné a záväzné pre účastníkov i pre súdy, ktoré sú povinné z neho vychádzať (§ 135

ods. 2 O.s.p. a § 4 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). O nesprávny úradný postup  

(za splnenia ostatných podmienok) by mohlo ísť iba v prípade, ak by sa úmrtným príslušný

orgán vôbec nezaoberal, teda v prípade jeho nečinnosti. O takýto prípad však v posudzovanej

veci nejde.

Podľa § 123 zákona o služobnom pomere, ak sa služobný pomer skončí úmrtím

policajta, patrí pozostalým úmrtné. Tento zákon v § 124 splnomocnil Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky ustanoviť všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu

pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky upravilo výšku

úmrtného a okruh pozostalých, ktorým úmrtné patrí výnosom. Podľa § 89 ods. 1 výnosu, pre

účely tohto výnosu sa za pozostalých považoval manžel, manželka, nezaopatrené deti

a rodičia alebo ďalšie osoby, pokiaľ boli na zomretého odkázané výživou. Každému

pozostalému patrilo úmrtné vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu

zomretého (§ 89 ods. 2 výnosu). Zároveň podľa výnosu patrilo pozostalému manželovi  

po zomretom policajtovi, ktorému by ku dňu úmrtia vznikol nárok na odchodné podľa § 117

ods. 1 zákona úmrtné vo výške odchodného, znížené o čiastky, vyplatené ako úmrtné podľa

odseku 2 (§ 89 ods. 3 výnosu). Ak nebolo pozostalého manžela, úmrtné patrilo pozostalým

obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok,

a to každému dieťaťu rovnakým dielom (§ 89 ods. 4 výnosu). Podľa § 90 výnosu bolo možné

v mimoriadnych, odôvodnených prípadoch priznať úmrtné vo výške ustanovenej v § 89 ods. 3

výnosu rodičom zomretého, ak niet pozostalého manžela ani obojstranne osirelých detí.  

O úmrtnom a jeho výške rozhodoval bez žiadosti služobný funkcionár, ktorý by bol

oprávnený   rozhodnúť   o   skončení   služobného   pomeru   zomretého   policajta.   Písomné

vyhotovenie rozhodnutia sa zasielalo pozostalým, prípadne ich zákonnému zástupcovi (§ 91

výnosu).

Zo spisu vyplýva, že riaditeľ ako príslušný služobný funkcionár podľa § 91 výnosu

rozhodol o priznaní úmrtného podľa § 89 ods. 2 výnosu pozostalým nezaopatreným deťom

a matke zomretého vo výške posledného hrubého mesačného služobného príjmu zomretého.

Keďže nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí a matka zomretého bola  

na neho odkázaná výživou a žila s ním v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti (išlo

o mimoriadny, odôvodnený prípad), podľa § 90 výnosu riaditeľ rozhodol aj o priznaní

úmrtného vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu (č.l. 144) matke zomretého. Proti týmto

rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok, ktorý mohol podať len ten, koho sa

rozhodnutie priamo týkalo (§ 120 výnosu). Matkou pozostalých nezaopatrených detí bolo

urobené podanie, označené „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného

nezaopatreným deťom“. Na základe tohto podania (zrejme posudzovaného podľa obsahu –  

§ 126 zákona o štátnej službe a § 120 výnosu) riaditeľ rozhodol, že úmrtné podľa § 89 ods. 4

výnosu nebolo možné priznať jednostranne osirelým deťom, pretože nebola splnená

podmienka obojstrannej osirelosti detí. Išlo o rozhodnutie riaditeľa v súlade s § 125 a nasl.

zákona o štátnej službe a § 119 a nasl. výnosu, podľa ktorých ustanovení účastníkom konania sú pozostalí po policajtovi a konanie sa začína na návrh účastníka alebo z podnetu služobného

orgánu. Rozhodnutie obsahovalo (§ 127 zákona o štátnej službe) výrok – ako bolo

rozhodnuté, s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Bolo

odôvodnené – boli uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými

úvahami pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých bolo

rozhodnuté, bol služobný orgán vedený. Aj keď v rozhodnutí chýbalo poučenie, išlo

o rozhodnutie, keďže obsahovalo výrok o nepriznaní úmrtného, ktorý je zaväzujúcou normou,

vydanou v konkrétnej veci a adresovanou individualizovanému subjektu. Rozhodnutie bolo

možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom, aj keď chýbalo poučenie, a to podľa § 135

ods. 4 zákona o štátnej službe, v lehote troch mesiacov odo dňa, keď bolo účastníkovi

oznámené. Proti tomuto rozhodnutiu matka žalobkyne (v tom čase maloletých detí) nepodala

odvolanie.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu z nezákonného rozhodnutia je vyčerpanie

možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravné prostriedky (§ 3 zákona

o zodpovednosti za škodu), ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa. Aj keď však

poškodený nevyužije možnosť dosiahnuť zrušenie rozhodnutia podaním riadneho opravného

prostriedku, môže sa v prípade hodného osobitného zreteľa domáhať náhrady škody, ale len

za podmienky, že rozhodnutie bolo pre nezákonnosť zrušené (§ 4 zákona o zodpovednosti  

za škodu). V opačnom prípade, keby súd priznal náhradu škody z rozhodnutia, ktoré pre

nezákonnosť zrušené nebolo, by sa vytvoril nekonsolidovaný právny stav, daný paralelnou

existenciou protichodných rozhodnutí. V preskúmavanej veci jednak rozhodnutia o priznaní

úmrtného matke zomretého a nepriznaní úmrtného jednostranne osirelým deťom a jednak

súdneho rozhodnutia, ktorým by sa priznávala náhrada škody v prípade existencie takéhoto

„nezákonného“ rozhodnutia, ktoré pre nezákonnosť zrušené nebolo.

Vzhľadom na uvedené, dovolací súd konštatuje, že konaniu o zodpovednostnom

nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného

rozhodnutia. V rozhodovaní o nárokoch zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím prax súdov vychádza z toho, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť

ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie bolo pre nezákonnosť predtým zrušené

príslušným orgánom.

V preskúmavanom prípade bolo možné rozhodnutia podľa zákona o štátnej službe

preskúmať mimo odvolacieho konania a pre prípad, že by právoplatné rozhodnutie bolo

v rozpore s právnymi predpismi, mohol ho minister zrušiť a rozhodnúť vo veci samej, a to  

do troch rokov od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Okrem toho, podľa § 155 zákona

o štátnej službe, tvrdosti, ktoré sa vyskytli pri vykonávaní zákona o štátnej službe, aj pokiaľ

išlo o úmrtné, mohol odstraňovať minister.

Zo spisu je zrejmé, že o úmrtnom bolo príslušným orgánom rozhodnuté, a teda nešlo

o nečinnosť, proti rozhodnutiam nebol podaný riadny opravný prostriedok a predmetné

rozhodnutia neboli pre nezákonnosť zrušené. Na základe uvedeného sa odvolací súd preto

nemohol zaoberať právnou otázkou, či úmrtné malo alebo nemalo byť jednostranne osirelým

deťom vyplatené. Keď odvolací súd   za nesprávny úradný postup považoval samotné

rozhodnutie o priznaní úmrtného matke zomretého a jeho nepriznaní jednostranne osirelým

deťom a posudzoval (ne)súlad výnosu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávnej interpretácie správne použitého právneho predpisu a má

za následok nesprávne právne posúdenie.  

Pokiaľ   ide   o aktívnu   legitimáciu   žalobkyne   na   náhradu   škody   vo   výške

zodpovedajúcej dielu úmrtného, pripadajúceho na jej brata, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89 výnosu, podľa ktorého úmrtné je nárokom, ktorý patrí priamo

pozostalým. Nejde o pohľadávku po zomretom a žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná  

na náhradu škody aj v časti pripadajúcej na diel jej brata ako nesprávne vyvodili súdy.

Navyše predmetom dohody o vyporiadaní dedičstva schválenej súdom v uznesení o dedičstve

úmrtné ani nebolo.

Napriek vyššie uvedenému, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné

vyjadriť   sa   k   právnemu   záveru   odvolacieho   súdu   týkajúceho   sa   diskriminácie.

O diskrimináciu ide vtedy, ak sa s rôznymi skupinami osôb, ktoré sa nachádzajú v rovnakej

alebo porovnateľnej situácii, zaobchádza rozdielnym spôsobom, a   to na základe

kvalifikovaného kritéria (zakázaného dôvodu), pričom pre takéto rozdielne zaobchádzanie

neexistuje objektívny alebo rozumný dôvod. O takýto prípad však v preskúmavanej veci

nejde.  

Podľa názoru dovolacieho súdu § 89 ods. 4 výnosu nediskriminoval nezaopatrené deti

z neúplných rodín (deti rozvedených manželov a deti pochádzajúce z mimomanželského

vzťahu) oproti deťom narodeným v manželstve. Aj v prípade, že manželia boli rozvedení

alebo sa deti narodili mimo manželstva, patrilo podľa tohto ustanovenia úmrtné všetkým

deťom, pokiaľ boli obojstranne osirelé. Podmienkou nároku nezaopatrených detí na úmrtné  

vo výške podľa § 89 ods. 3 výnosu bola obojstranná osirelosť. Toto ustanovenie priznávalo

úmrtné všetkým obojstranne osirelým deťom, ktoré mali ku dňu úmrtia rodiča policajta nárok

na sirotský dôchodok, t.j. dôchodok po prvom zomretom rodičovi, čo je zrejmé z textu

ustanovenia („ktoré majú ku dňu úmrtia policajta nárok na sirotský dôchodok“). Nárok  

na dôchodok po zomretom potom vznikol pozostalým deťom až dňom úmrtia rodiča policajta.

Podmienka obojstrannej osirelosti pri vzniku nároku na úmrtné tu bola odôvodnená, pretože

sociálna situácia obojstranne osirelých detí je podstatne horšia ako jednostranne osirelých

detí. Nešlo ani o diskrimináciu jednostranne osirelých detí z neúplných rodín oproti takýmto

deťom z úplných rodín. Diskrimináciu tu krajský súd vyvodil z toho, že úmrtné dostanú

jednostranne osirelé deti z úplných rodín, lebo ho dostane ich matka ako pozostalá manželka

po zomretom a takéto deti z neúplných rodín ho nedostanú, lebo ho nedostane ich matka,

keďže nebola pozostalou manželkou. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 89

ods. 3 výnosu, podľa ktorého úmrtné patrí pozostalej manželke, nie jednostranne osirelým

deťom. Podľa tohto ustanovenia úmrtné nepatrilo jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen z neúplných rodín. Pokiaľ naň mala nárok pozostalá manželka, nemožno z toho vyvodzovať,

že ho dostali jednostranne osirelé deti, keďže úmrtné patrilo jej a mohla s ním voľne

disponovať. Pokiaľ krajský súd považoval jednostranne osirelé deti pochádzajúce z neúplných

rodín za diskriminované oproti rodičom zomretého, Najvyšší súd Slovenskej republiky

opätovne konštatuje, že výnos nepriznával úmrtné jednostranne osirelým deťom vôbec, nielen

z neúplných rodín. Úmrtné rodičom zomretého policajta nepatrilo podľa výnosu automaticky,

ale bolo možné ho priznať, ak nebolo pozostalej manželky, ani obojstranne osirelých detí

a išlo o mimoriadny odôvodnený prípad. V preskúmavanej veci išlo o matku zomretého,

pričom riaditeľ mal preukázané, že bola na zomretého odkázaná výživou a žila s ním v čase

smrti v spoločnej domácnosti. O diskrimináciu nejde, keď ustanovenie je odôvodnené

sledovaním oprávneného záujmu – straty člena domácnosti. Výkladom § 89 výnosu možno

dospieť k záveru, že účelom poskytnutia zvýšeného úmrtného (jednomesačné úmrtné patrilo

všetkým pozostalým) bolo zmierniť nepriaznivý dopad úmrtia člena domácnosti  

na domácnosť, v ktorej žil. V preskúmavanom prípade pozostalé deti žili v čase smrti svojho

otca v spoločnej domácnosti s matkou, ich situácia sa preto smrťou rodiča nezmenila. Avšak situácia matky zomretého, odkázanej na neho výživou, ktorá so zomretým žila v čase jeho

smrti v spoločnej domácnosti sa zmenila (zhoršila sa) stratou člena domácnosti.  

So zreteľom na uvedené, keď vo vzťahu k žalovanej neboli splnené podmienky

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako predpokladá

zákon o zodpovednosti za škodu a ani nešlo o nezákonné rozhodnutie, dovolací súd

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, spočívajúce na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová