Najvyšší súd
1 Cdo 375/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa 1/ Ing. Z., bývajúceho v S., 2/ S., bývajúcej v D.D., obaja zastúpení JUDr. V., advokátkou so sídlom vo Z., 3/ J.,
bývajúcej v L., zastúpenej JUDr. J., advokátkou so sídlom v L., proti odporkyni S., so sídlom
v B., IČO: X., o uloženie povinnosti záložnému veriteľovi podať žiadosť o výmaz
záložného práva, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 C 120/2011, o dovolaní
odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. mája 2013 sp. zn. 16 Co
4/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 15. decembra 2011 č.k. 11 C 120/2011-90 uložil
odporkyni povinnosť podať na Katastrálny úrad B., Správa katastra D., žiadosť o výmaz
záložného práva zapísaného v časti C na LV č. X., Správy katastra D. pre k.ú. D., titulom
záložnej zmluvy pre pohľadávky odporkyne číslo zmluvy X.. Navrhovatelia ako podieloví
spoluvlastníci pozemku KNC parc. č. X. o výmere 3 227 m², zastavané plochy a nádvoria v
k.ú. D. a zapísaného na LV č. X. vedenom Správou katastra D. /ďalej len pozemok alebo
nehnuteľnosť/, sa domáhali výmazu záložného práva viaznuceho na nehnuteľnosti v ich
spoluvlastníctve. Záložné právo k ich nehnuteľnosti bolo zapísané do Katastra nehnuteľností
na podklade Zmluvy o zriadení záložného práva č. X. zo dňa 29.9.1993 /ďalej
len záložná zmluva/ uzavretej v prospech právnej predchodkyne odporkyne (S.) a na
zabezpečenie jej pohľadávky z úveru poskytnutému dlžníkovi C. Úverový dlžník spoločnosť
C. bola dňa 23.7.2003, pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka, zrušená a vymazaná z Obchodného registra. Súd podľa § 151md ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník /ďalej len Oz/ uložil odporkyni povinnosť podať žiadosť o výmaz
záložného práva, pretože dospel k záveru, že záložná zmluva je neplatná v zmysle § 37 Oz, z
dôvodu neurčitého vymedzenia predmetu zálohu. Predmet záložného práva bol v záložnej
zmluve vymedzený ako „prevádzkový objekt rozostavaný, číslo parcely X.X., výmera 3 227
m²“. Z takto neurčito vymedzeného predmetu zálohu nie je zrejmé, na ktorý pozemok a
s akým parcelným číslom malo byť záložné právo zriadené a taktiež nie je zrejmé, či
predmetom zálohu mala byť aj nehnuteľnosť - pozemok v spoluvlastníctve navrhovateľov 1/
až 3/, alebo rozostavaný prevádzkový objekt. O trovách konania súd podľa § 151 ods. 3
O.s.p. rozhodol, že rozhodne samostatným uznesením, až po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. apríla 2012
sp. zn. 16 Co 81/2012 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Odvolací súd zrušenie rozhodnutia odôvodnil nedostatočne zisteným
skutkovým stavom a poukázal v tejto súvislosti na svedeckú výpoveď navrhovateľa 1/ v právnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. Cb 199/99.
Okresný súd Zvolen v poradí druhým rozsudkom z 30. augusta 2012 č.k. 11 C 120/2011-154 uložil odporkyni povinnosť podať žiadosť o výmaz záložného práva
zapísaného v časti C na LV č. X., Správy katastra D., pre k.ú. D., titulom záložnej zmluvy pre
pohľadávky odporkyne číslo zmluvy X.. Po doplnení dokazovania, súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia k námietkam navrhovateľov uviedol, že záložné právo ako
inštitút zabezpečenia, nezaniká v dôsledku zrušenia úverového dlžníka, preto právna
skutočnosť výmazu spoločnosti C. z obchodného registra, ako taká nemá vplyv na existenciu
záložného práva. Odporkyni uložil súd povinnosť podať žiadosť o výmaz záložného práva
zapísaného na nehnuteľnostiach v spoluvlastníctve navrhovateľov 1/ až 3/, z dôvodu
neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva pre neurčitosť vymedzenia predmetu
záložného práva podľa § 37 Oz. Z vymedzenia predmetu zálohu v záložnej zmluve ako
„prevádzkový objekt rozostavaný, číslo parcely X.X., výmera 3 227 m², pred kolaudáciou“
vyplýva, že predmetom zálohu mala byť nehnuteľnosť - rozostavaný prevádzkový objekt, ku
ktorému vlastnícke vzťahy sú evidované na inom liste vlastníctva (LV č. X.) ako je zapísané
záložné právo (LV č. X.). Na LV č. X., na ktorom je zapísané záložné právo a sú evidované
nehnuteľnosti navrhovateľov 1/ až 3/, sú zapísané parcely č. X. (pred obnovou kat. operátu do roku 2001 parcela C-KN č. X.X.) – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 3 227 m² ako aj
parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere 4 109 m². Vymedzenie predmetu zálohu
právne posúdil súd ako neurčité, keď z jeho vymedzenia nie je zrejmé, na ktorú nehnuteľnosť
sa malo vzťahovať. Z jeho znenia nie zrejmé a jednoznačné, či sa malo vzťahovať nielen na
prevádzkový objekt pred kolaudáciou, alebo aj na parcelu – pozemok, na ktorej bol objekt
postavený, resp. nie je zrejmé, či sa záložné právo malo vzťahovať iba na parcelu zastavanú
prevádzkovým objektom. Súd taktiež skonštatoval, že v čase uzavretia záložnej zmluvy
nemohla byť, podľa vtedy platnej právnej úpravy (§ 3 ods. 1 zákona č. 266/1992 Zb. o katastri
nehnuteľností), zapísaná do katastra nehnuteľností iba rozostavaná stavba. V ostatnej časti
odôvodnenia súd reagoval na vznesenú námietku premlčania záložného práva a skonštatoval
a uzavrel, že je premlčané podľa § 101 v spojitosti s § 100 ods. 2 Oz, nakoľko už uplynuli
viac ako 3 roky od premlčania práva, na zabezpečenie ktorého bolo záložné právo zriadené t.j.
viac ako 3 roky od 22.11.2007.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 16. mája 2013
sp. zn. 16 Co 4/2013 napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie správnosti uviedol, že súd prvého stupňa dospel k správnemu
právnemu záveru, že sporná záložná zmluva je neplatná podľa § 37 Oz pre neurčitosť
vymedzenia predmetu zálohu. S ohľadom na argumentáciu odporkyne dodal, že neurčitosť
podstatnej náležitosti záložnej zmluvy – vymedzenie predmetu zálohu, nie je možné odstrániť
ani výkladom ustanovení záložnej zmluvy. Neurčitosť dojednania o predmete zálohu,
znemožňuje identifikovať nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom zálohu a preto
ani nie možné rozhodnúť v duchu argumentácie odporkyne, že pokiaľ nebola predmetom
zálohu rozostavaná stavba, tak ním bol zastavaný pozemok. Odvolací súd taktiež zdôraznil,
že žalobnému návrhu bolo vyhovené z dôvodu neurčitosti záložnej zmluvy a na premlčanie
záložného práva, súd prvého stupňa poukázal len podporne a ohľadom na vznesenie tejto
námietky v konaní navrhovateľmi.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie a navrhla, aby dovolací
súd zrušil napadnuté rozhodnutie a rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietala, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdnych
rozhodnutí, keď súdy opomenuli sa vysporiadať s jej argumentáciou a nevyjadrili sa k hodnoteniu listinných dôkazov ňou predloženými. V dovolaní taktiež namietala,
že rozhodnutie je postihnuté tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p), keď súdy
sa nezaoberali jej podstatnými tvrdeniami a listinnými dôkazmi. Napadnutému rozhodnutiu
taktiež vytýkala, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď súdy mali nesprávne právne posúdiť, tak platnosť záložnej
zmluvy, ako aj otázku premlčania záložného práva.
Navrhovatelia sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prostredníctvom svojho
zamestnanca s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov
uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jej dovolania preto z § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242
ods. 1 O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej
vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Odporkyňa v dovolaní namietala, že v konaní jej bola postupom súdov odňatá
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať
treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
„dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“)
a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov,
ktorý predkladá účastník konania.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku
z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,
že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku
z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť
č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco
odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, využívajúc svoje
oprávnenie vyplývajúce z § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa dovolacieho súdu, súdy v základnom
konaní dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre
zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v nich vysvetlené, z ktorých
dôkazov pri rozhodovaní vychádzali a aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili.
Treba mať na pamäti, že odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. je oprávnený,
ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením rozsudku prvého stupňa, sa len obmedziť
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým môže a nemusí
pridať v záujme presvedčivosti rozhodnutia ďalšie dôvody. V takom prípade (§ 219
ods. 2 O.s.p.) odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, predstavuje organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto postup
ostatne je aj súladný s citovanou judikatúrou ESĽP (viď vyššie).
Posudzujúc rozhodnutia nižších súdov z uvedeného hľadiska je nepochybné, že súdy
dospeli k právnemu záveru o neplatnosti záložnej zmluvy pre neurčitosť podstatnej náležitosti
tejto zmluvy a to vymedzenia predmetu zálohu. Tento obsahový nedostatok podstatnej
náležitosti zmluvy nebol odstránený ani prostredníctvom výkladu iných ustanovení záložnej
zmluvy a preto súdy vyhoveli navrhovateľom, obmedzovaným vo výkone svojich
spoluvlastníckych práv, neplatne zriadeným záložným právom. Odôvodnenia rozsudkov
súdov nižších stupňov zrozumiteľne a podrobne objasňujú, na podklade akých dôkazov zistili
skutkový stav, ako aj právny základ ich rozhodnutí, a teda tieto rozhodnutia nemožno
pokladať za nedostatočne odôvodnené v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. alebo za porušujúce
právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Na podklade vyššie uvedeného nemožno
vyvodiť prípustnosť dovolania odporkyne z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Odporkyňa ďalej v dovolaní uplatnila ďalšie dovolacie dôvody t.j., že konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva,
že oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto
dôvody sami osebe prípustnosť dovolania odporkyne nezakladajú (viď aj R 54/2012).
Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody opodstatnene namietané sa dovolací súd môže zaoberať
iba ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236
ods. 1 O.s.p.) V danom prípade prípustnosť dovolania odporkyne proti rozsudku odvolacieho
súdu nevyplýva, ani z ustanovenia § 238 a ani z ustanovenia § 237 O.s.p., a s ohľadom na túto
skutočnosť nemohol dovolací súd ani pristúpiť k skúmaniu, či konanie alebo rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Keďže prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p.
ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania (procesná
neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebola odporkyňa úspešná a z toho dôvodu jej nevzniklo právo
na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Na druhej strane navrhovateľom 1/ až 3/ ako procesne úspešným
účastníkom, dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si toto právo
príslušným návrhom v konaní neuplatňovali. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací
súd rozhodol podľa 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2015
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová