Najvyšší súd

1 Cdo 375/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa 1/ Ing. Z., bývajúceho v S., 2/ S., bývajúcej v D.D., obaja zastúpení JUDr. V., advokátkou so sídlom vo Z., 3/ J.,

bývajúcej v L., zastúpenej JUDr. J., advokátkou so sídlom v L., proti odporkyni S., so sídlom

v B., IČO: X., o uloženie povinnosti záložnému veriteľovi podať žiadosť o výmaz

záložného práva, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 C 120/2011, o dovolaní

odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. mája 2013 sp. zn. 16 Co

4/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľom 1/ až 3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen rozsudkom z 15. decembra 2011 č.k. 11 C 120/2011-90 uložil

odporkyni povinnosť podať na Katastrálny úrad B., Správa katastra D., žiadosť o výmaz

záložného práva zapísaného v časti C na LV č. X., Správy katastra D. pre k.ú. D., titulom

záložnej zmluvy pre pohľadávky odporkyne číslo zmluvy X.. Navrhovatelia ako podieloví

spoluvlastníci pozemku KNC parc. č. X. o výmere 3 227 m², zastavané plochy a nádvoria v

k.ú. D. a zapísaného na LV č. X. vedenom Správou katastra D. /ďalej len pozemok alebo

nehnuteľnosť/, sa domáhali výmazu záložného práva viaznuceho na nehnuteľnosti v ich

spoluvlastníctve. Záložné právo k ich nehnuteľnosti bolo zapísané do Katastra nehnuteľností

na podklade Zmluvy o zriadení záložného práva č. X. zo dňa 29.9.1993 /ďalej  

len záložná zmluva/ uzavretej v prospech právnej predchodkyne odporkyne (S.) a na

zabezpečenie jej pohľadávky z úveru poskytnutému dlžníkovi C. Úverový dlžník spoločnosť

C. bola dňa 23.7.2003, pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka, zrušená a vymazaná z Obchodného registra. Súd podľa § 151md ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník /ďalej len Oz/ uložil odporkyni povinnosť podať žiadosť o výmaz

záložného práva, pretože dospel k záveru, že záložná zmluva je neplatná v zmysle § 37 Oz, z

dôvodu neurčitého vymedzenia predmetu zálohu. Predmet záložného práva bol v záložnej

zmluve vymedzený ako „prevádzkový objekt rozostavaný, číslo parcely X.X., výmera 3 227

m²“. Z takto neurčito vymedzeného predmetu zálohu nie je zrejmé, na ktorý pozemok a

s akým parcelným číslom malo byť záložné právo zriadené a taktiež nie je zrejmé, či

predmetom zálohu mala byť aj nehnuteľnosť - pozemok v spoluvlastníctve navrhovateľov 1/

až 3/, alebo rozostavaný prevádzkový objekt.   O trovách konania súd podľa § 151 ods. 3

O.s.p. rozhodol, že rozhodne samostatným uznesením, až po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. apríla 2012

sp. zn. 16 Co 81/2012 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa  

na ďalšie konanie. Odvolací súd zrušenie rozhodnutia odôvodnil nedostatočne zisteným

skutkovým stavom a poukázal v tejto súvislosti na svedeckú výpoveď navrhovateľa 1/ v právnej veci vedenej pred Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. Cb 199/99.  

Okresný súd Zvolen v poradí druhým rozsudkom z 30. augusta 2012 č.k.   11 C 120/2011-154 uložil odporkyni povinnosť podať žiadosť o výmaz záložného práva

zapísaného v časti C na LV č. X., Správy katastra D., pre k.ú. D., titulom záložnej zmluvy pre

pohľadávky odporkyne číslo zmluvy X.. Po doplnení dokazovania, súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia k námietkam navrhovateľov uviedol, že záložné právo ako

inštitút zabezpečenia, nezaniká v dôsledku zrušenia úverového dlžníka, preto právna

skutočnosť výmazu spoločnosti C. z obchodného registra, ako taká nemá vplyv na existenciu

záložného práva. Odporkyni uložil súd povinnosť podať žiadosť o výmaz záložného práva

zapísaného na nehnuteľnostiach v spoluvlastníctve navrhovateľov 1/ až 3/, z dôvodu

neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva pre neurčitosť vymedzenia predmetu

záložného práva podľa § 37 Oz. Z vymedzenia predmetu zálohu v záložnej zmluve ako

„prevádzkový objekt rozostavaný, číslo parcely X.X., výmera 3 227 m², pred kolaudáciou“

vyplýva, že predmetom zálohu mala byť nehnuteľnosť - rozostavaný prevádzkový objekt, ku

ktorému vlastnícke vzťahy sú evidované na inom liste vlastníctva (LV č. X.) ako je zapísané

záložné právo (LV č. X.). Na LV č. X., na ktorom je zapísané záložné právo a sú evidované

nehnuteľnosti navrhovateľov 1/ až 3/, sú zapísané parcely č. X. (pred obnovou kat. operátu do roku 2001 parcela C-KN č. X.X.) – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 3 227 m² ako aj

parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere 4 109 m². Vymedzenie predmetu zálohu

právne posúdil súd ako neurčité, keď z jeho vymedzenia nie je zrejmé, na ktorú nehnuteľnosť

sa malo vzťahovať. Z jeho znenia nie zrejmé a jednoznačné, či sa malo vzťahovať nielen na

prevádzkový objekt pred kolaudáciou, alebo aj na parcelu – pozemok, na ktorej bol objekt

postavený, resp. nie je zrejmé, či sa záložné právo malo vzťahovať iba na parcelu zastavanú

prevádzkovým objektom. Súd taktiež skonštatoval, že v čase uzavretia záložnej zmluvy

nemohla byť, podľa vtedy platnej právnej úpravy (§ 3 ods. 1 zákona č. 266/1992 Zb. o katastri

nehnuteľností), zapísaná do katastra nehnuteľností iba rozostavaná stavba. V ostatnej časti

odôvodnenia súd reagoval na vznesenú námietku premlčania záložného práva a skonštatoval

a uzavrel, že je premlčané podľa § 101 v spojitosti s § 100 ods. 2 Oz, nakoľko už uplynuli

viac ako 3 roky od premlčania práva, na zabezpečenie ktorého bolo záložné právo zriadené t.j.

viac ako 3 roky od 22.11.2007.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom 16. mája 2013

sp. zn. 16 Co 4/2013 napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Odvolací súd  

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 219

ods. 2 O.s.p. na zdôraznenie správnosti uviedol, že súd prvého stupňa dospel k správnemu

právnemu záveru, že sporná záložná zmluva je neplatná podľa § 37 Oz pre neurčitosť

vymedzenia predmetu zálohu. S ohľadom na argumentáciu odporkyne dodal, že neurčitosť

podstatnej náležitosti záložnej zmluvy – vymedzenie predmetu zálohu, nie je možné odstrániť

ani výkladom ustanovení záložnej zmluvy. Neurčitosť dojednania o predmete zálohu,

znemožňuje identifikovať nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom zálohu a preto  

ani nie možné rozhodnúť v duchu argumentácie odporkyne, že pokiaľ nebola predmetom

zálohu rozostavaná stavba, tak ním bol zastavaný pozemok. Odvolací súd taktiež zdôraznil,  

že žalobnému návrhu bolo vyhovené z dôvodu neurčitosti záložnej zmluvy a na premlčanie

záložného práva, súd prvého stupňa poukázal len podporne a ohľadom na vznesenie tejto

námietky v konaní navrhovateľmi.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie a navrhla, aby dovolací

súd zrušil napadnuté rozhodnutie a rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietala, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdnych

rozhodnutí, keď súdy opomenuli sa vysporiadať s jej argumentáciou a nevyjadrili   sa k hodnoteniu listinných dôkazov ňou predloženými. V dovolaní taktiež namietala,  

že rozhodnutie je postihnuté tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p), keď súdy

sa nezaoberali jej podstatnými tvrdeniami a listinnými dôkazmi. Napadnutému rozhodnutiu

taktiež vytýkala, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241  

ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď súdy mali nesprávne právne posúdiť, tak platnosť záložnej

zmluvy, ako aj otázku premlčania záložného práva.

Navrhovatelia sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prostredníctvom svojho

zamestnanca s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 O.s.p.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov

uvedených v predchádzajúcom odseku. Prípustnosť jej dovolania preto z § 238  

ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242  

ods. 1 O.s.p. skúmal dovolací súd, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesnej

vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,  

e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca

alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietala  

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

Odporkyňa v dovolaní namietala, že v konaní jej bola postupom súdov odňatá

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať

treba rozumieť taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

So zreteľom na odporkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odporkyňa vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

„dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“)

a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne  

sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho,  

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov,

ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd  

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou  

je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku

z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak,  

že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých  

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí  

sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však  

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku  

z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať  

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46  

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu

prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom

prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť  

č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco

odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, využívajúc svoje

oprávnenie vyplývajúce z § 219 ods. 2 O.s.p. Podľa dovolacieho súdu, súdy v základnom

konaní dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre

zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v nich vysvetlené, z ktorých

dôkazov pri rozhodovaní vychádzali a aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili.

Treba mať na pamäti, že odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. je oprávnený,  

ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením rozsudku prvého stupňa, sa len obmedziť  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ku ktorým môže a nemusí

pridať v záujme presvedčivosti rozhodnutia ďalšie dôvody. V takom prípade (§ 219  

ods. 2 O.s.p.) odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, predstavuje organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto postup

ostatne je aj súladný s citovanou judikatúrou ESĽP (viď vyššie).

Posudzujúc rozhodnutia nižších súdov z uvedeného hľadiska je nepochybné, že súdy

dospeli k právnemu záveru o neplatnosti záložnej zmluvy pre neurčitosť podstatnej náležitosti

tejto zmluvy a to vymedzenia predmetu zálohu. Tento obsahový nedostatok podstatnej

náležitosti zmluvy nebol odstránený ani prostredníctvom výkladu iných ustanovení záložnej

zmluvy a preto súdy vyhoveli navrhovateľom, obmedzovaným vo výkone svojich

spoluvlastníckych práv, neplatne zriadeným záložným právom. Odôvodnenia rozsudkov

súdov nižších stupňov zrozumiteľne a podrobne objasňujú, na podklade akých dôkazov zistili

skutkový stav, ako aj právny základ ich rozhodnutí, a teda tieto rozhodnutia nemožno

pokladať za nedostatočne odôvodnené v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. alebo za porušujúce

právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Na podklade vyššie uvedeného nemožno

vyvodiť prípustnosť dovolania odporkyne z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Odporkyňa ďalej v dovolaní uplatnila ďalšie dovolacie dôvody t.j., že konanie  

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva,  

že oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto

dôvody sami osebe prípustnosť dovolania odporkyne nezakladajú (viď aj R 54/2012).

Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody opodstatnene namietané sa dovolací súd môže zaoberať

iba ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236

ods. 1 O.s.p.) V danom prípade prípustnosť dovolania odporkyne proti rozsudku odvolacieho

súdu nevyplýva, ani z ustanovenia § 238 a ani z ustanovenia § 237 O.s.p., a s ohľadom na túto

skutočnosť nemohol dovolací súd ani pristúpiť k skúmaniu, či konanie alebo rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté vadami podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.

Keďže prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p.

ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jej dovolanie podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania (procesná

neprípustnosť dovolania) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní nebola odporkyňa úspešná a z toho dôvodu jej nevzniklo právo

na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Na druhej strane navrhovateľom 1/ až 3/ ako procesne úspešným

účastníkom, dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si toto právo

príslušným návrhom v konaní neuplatňovali. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací

súd rozhodol podľa 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. októbra 2015  

  JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová