UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, so sídlom v Prievidzi, Nábrežie sv. Metoda 120/14, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie 103,06 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 223/2012, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2015 sp. zn. 3 Co 136/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie odmieta.
Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. decembra 2013 č. k. 8 C 223/2012-39 zastavil konanie v časti zaplatenia istiny vo výške 103,06 € a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny 103,06 € za obdobie od 24. októbra 2012 do 30. apríla 2013, ako aj nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 121,69 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej uznesením z 31. marca 2015 sp. zn. 3 Co 136/2014 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania potvrdil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 16,34 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V prvom rade upozorňovala, že žalobca uplatnil svoj nárok na odškodnenie samostatnými žalobami, aj keď čo do právneho základu išlo o jeden nárok na odškodnenie v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., ktorý u nej uplatnil jedinou žiadosťou o odškodnenie. Mala za to, že jediným dôvodom takéhotopostupu právneho zástupcu žalobcu bolo navýšenie trov konania. Argumentovala, že neuspokojenie nároku žalobcu v šesťmesačnej lehote nemôže byť dôvodom pre priznanie trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, pretože všetky nároky mali byť uplatnené jedným žalobným návrhom, čo právny zástupca žalobcu pri všetkej odbornej starostlivosti vedieť mal a musel, čím by predišiel zbytočným súdnym konaniam, nákladom právneho zastúpenia a ďalším nákladom vznikajúcim štátu. Konštatovala, že konanie právneho zástupcu žalobcu vykazuje znaky obchádzania zákona, účelovosti, je v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, ako aj profesijnou etikou advokáta. Vynaložené trovy konania a právneho zastúpenia považovala za neúčelné. S poukazom na uvedené označila rozhodnutia oboch nižších súdov za arbitrárne a nepreskúmateľné, nakoľko neboli riadne a presvedčivo odôvodnené. Navrhla preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
4. Žalobca navrhol dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť.
5. V danom prípade bolo dovolanie podané 1. júla 2015. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (žalovaná), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.
7. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné príncípy obsiahnuté v čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., najvyšší súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
8. Dovolanie žalovanej, keďže smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, proti akému uzneseniu O.s.p. účinný do 30. júna 2016 dovolanie nepripúšťal (§ 239 ods. 3), bolo by prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Takú vadu konania ale dovolací súd nezistil.
9. V súvislosti s námietkou žalovanej týkajúcou sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí oboch nižších súdov dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania uviedol, ktoré právne normy pri rozhodovaní aplikoval, za ktoré úkony právnej služby priznal žalobcovi náhradu trov konania a v akej výške. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov prvostupňového konania potvrdil, pričom v odôvodnení zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zároveň sa postačujúco vysporiadal aj s odvolacou argumentáciou žalovanej, vrátane jej námietky týkajúcej sa neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v posudzovanej veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo žalovanej na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa v žiadnom prípade nedá označiť za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, nakoľko odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od zneniapríslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
11. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná namietala i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
12. Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva z ustanovení § 239 O.s.p. a vady konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p v dovolacom konaní nevyšli najavo, najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.).
13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C.s.p.). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p.).
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.