UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Bytového družstva Petržalka, so sídlom v Bratislave, Budatínska 1, IČO: 00 169 765, zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, so sídlom v Rovinke 578, proti žalovanému Z. bývajúcemu v U., A., zastúpeného JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, so sídlom v Bratislave, Železničiarska 13, o zaplatenie 2 449,05 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 13 C 61/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. augusta 2013 sp. zn. 2 Co 338/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v lehote 3 dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 131,15 € k rukám alebo na účet JUDr. Petra Arendackého, advokáta, so sídlom v Bratislave, Železničiarska 13.
Odôvodnenie
Okresný súd Bratislava V (súd prvého stupňa) rozsudkom z 11. júla 2011 č. k. 13 C 61/2004-476 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 67 755 Sk (2 449,05 €) s príslušenstvom titulom náhrady škody v zmysle § 179 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Zároveň žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách právneho zastúpenia sumu 2 234,91 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa v konaní skúmal, či u žalovaného boli splnené predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu v zmysle § 179 ods. 1, 2 zákonníka práce. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú existenciu pracovného pomeru žalovaného u žalobcu ako aj škody, ktorá žalobcovi vznikla vo výške 300 000 Sk, nakoľko zaplatil pokutu uloženú mu rozhodnutím Štátnej energetickej inšpekcie, Krajského inšpektorátu Bratislava z 22. mája 2002 za to, že ako správca bytov neudržoval hydraulicky vyregulovanú sústavu tepelných zariadení za odbernými miestami v konkrétne špecifikovaných objektoch. Pokiaľ však žalobca poukazoval na zavinenie žalovaného v tom, že neupozornil písomne členov samosprávy na riziká spojené s plnením pokynov samosprávy, konkrétne na nutnosť realizácie úlohy hydraulicky vyregulovanej sústavy vyplývajúcej zo zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike a na to, že žalovaný nedostatočne vykonával kontrolnú činnosť v súvislosti so zabezpečením spomínanej úlohy, súd prvého stupňa sa s týmto jeho tvrdením nestotožnil. Uviedol, že žalobca v žalobesám konštatoval, že štyri samosprávy sa rozhodli nevykonať hydraulické vyregulovanie vykurovacej sústavy podľa vypracovaných projektov a to v čase od augusta 2000 až do vykonanej kontroly 19. februára 2002. Mal za preukázané, že problematika hydraulického vyregulovania sústavy tepelných zariadení bola sledovaná a kontrolovaná, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na zápisnice z predstavenstva bytového družstva, v ktorých bolo uvedené, že úloha sa priebežne plní a v zápisnici z 23. augusta 2001 sa konštatovalo, že úloha je splnená a vypúšťa sa z evidencie. Z uvedeného bolo podľa súdu zrejmé, že zo strany žalovaného nebola zanedbaná kontrolná činnosť, pravidelne sa touto problematikou zaoberalo predstavenstvo bytového družstva a bolo nedostatkom činnosti samospráv, ktoré túto úlohu nerealizovali, resp. ju odmietali, i keď boli upozornení na dôsledky jednak predsedom družstva, jednak žalovaným, ako aj pracovníkom X., a to prostredníctvom listov zasielaných jednotlivým výborom samospráv. Aj keď tento postup žalobcu nebol v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z., nakoľko boli opomenutí vlastníci bytov z hľadiska možnosti vyjadrovať sa k danej problematike, keďže takto postupovalo celé vedenie družstva ako celok, nebolo to možné hodnotiť ako zavinenie žalovaného. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska zavinenia na strane žalovaného, čo považoval za základný predpoklad zodpovednostného vzťahu v zmysle § 179 ods. 1, 2 Zákonníka práce, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. augusta 2013 sp. zn. 2 Co 338/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 118,43 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne nielen vo výroku, ale aj z hľadiska jeho odôvodnenia, ktoré označil za absolútne presvedčivé. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav a následne ho aj správne právne posúdil, pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami uplatňovanými žalobcom v priebehu prvostupňového konania. Keďže žalobca ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvého stupňa, odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. s odôvodnením jeho rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov dovolacieho konania. V dovolaní namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vadu tejto povahy videl v tom, že odvolací súd: a/ prejednal jeho odvolanie bez nariadenia pojednávania, hoci pre tento postup neboli splnené zákonné predpoklady, b/ porušil dvojinštančnosť konania, pretože na podklade jeho odvolania vecne nepreskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa, c/ potvrdil nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorého odôvodnení chýbalo zhodnotenie výsledkov doplneného dokazovania zameraného na preukázanie zavinenia žalovaného a obsahovalo len všeobecné konštatovanie o neunesení dôkazného bremena, resp. nepreukázaní zavinenia žalovaného, a to bez toho, aby sa zaoberal jeho odvolacími námietkami poukazujúcimi na tieto nedostatky. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo nesplnenie úlohy žalovaným, že jeho zavinenie vo forme nedbanlivosti bolo nesporné a v konaní riadne preukázané.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, jeprípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (porovnaj napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
V súvislosti s vadou tejto povahy žalobca bez bližšej konkretizácie namietal, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie bez nariadenia pojednávania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predsedasenátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
V prejednávanej veci: a/ odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav, preto nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (toto posúdenie je vždy vecou úvahy odvolacieho súdu, nie účastníkov konania), b/ súd prvého stupňa vykonal vo veci viacero pojednávaní, c/ sa nejednalo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ nešlo ani o dôležitý verejný záujem. Z uvedeného je zrejmé, že postup odvolacieho súdu, ktorý o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, bol v súlade so zákonom (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preto v tejto spojitosti nemohla byť žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí oboch nižších súdov, dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Právo účastníka (a povinnosť súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ide o podstatnú náležitosť každého rozhodnutia súdu, považovanú za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v spojitosti s § 211 ods. 2 O.s.p. platí toto ustanovenie primerane aj pre odvolací súd. Uvedené zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody na ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, I. ÚS 241/07, I. ÚS 211/12).
V danom prípade súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku stručne opísal, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, priebeh dokazovania, skutkový stav, ktorý zistil z vykonaných dôkazov (vrátane tých dodatočne vykonaných po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom) a citoval aj právne normy, ktoré na prejednávanú vec aplikoval. Svoje skutkové a právne závery primerane vysvetlil (ich správnosťou sa dovolací súd nezaoberal) - žalobu zamietol, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno z hľadiska zavinenia na strane žalovaného, čo považoval za základný predpokladzodpovednostného vzťahu v zmysle § 179 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil aj s jeho odôvodnením. Pri posudzovaní preskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu bolo preto treba prihliadnuť na to, že toto rozhodnutie v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa taktiež postačujúco vysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa a vo vzťahu k ostatným jeho odvolacím námietkam uviedol, že boli uplatnené už aj pred súdom prvého stupňa, preto iba poukázal na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného dovolací súd konštatuje, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v prejednávanej veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno v žiadnom prípade považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Úplne neopodstatnenou je aj námietka žalobcu, v zmysle ktorej mal byť postupom odvolacieho súdu v predmetnej veci porušený princíp dvojinštančnosti konania. Odvolací súd predsa preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa; tvrdenie žalobcu, že sa tak nestalo, je zjavne len prejavom nespokojnosti s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. jeho odôvodnením.
Pokiaľ žalobca v dovolaní poukazoval aj na nesprávne skutkové závery súdov nižších stupňov, je potrebné uviesť, že v prípade nesprávnych či nedostatočných skutkových zistení nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (k tomu porovnaj viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Z obsahu dovolania napokon vyplýva, že žalobca uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., teda že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný požiadal o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu aj vyčíslil. Vzhľadom na to, že právny zástupca žalovaného zastupoval tohto účastníka už aj v konaní predoboma nižšími súdmi, dovolací súd v súlade so zaužívanou praxou priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania iba za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorá mu bola poskytnutá vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 12. marca 2014 [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmenu advokáta určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 101,25 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 8,04 €, po zvýšení o 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje trovy dovolacieho konania spolu 131,15 €.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.