UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jána Šikutu, PhD. a JUDr. Jany Cisárovej v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v F., ulica X. Mája XXX/XX, proti žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, o neplatnosť úverovej zmluvy, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného zadosťučinenia, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13 C 69/2011, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 20. júna 2013 sp. zn. 6 Co 176/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a v napadnutej potvrdzujúcej časti o určenie, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená dňa 14. januára 2009 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná a vo výroku o určení, že z dôvodu neprijateľnosti sú neplatné zmluvné podmienky uvedené v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 14. januára 2009 medzi žalobcom a žalovaným.
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13 C 69/2011-43 z 10. januára 2012 určil, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená 14. januára 2009 medzi účastníkmi konania (ďalej už len úverová zmluva) je neplatná. Určil, že z dôvodu neprijateľnosti sú neplatné zmluvné podmienky uvedené v úverovej zmluve a špecifikované vo výroku napadnutého rozsudku. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71,60 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a sumu 500,00 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že úverová zmluva - s poukazom na účastníkov zmluvy a jej obsah je zmluvou spotrebiteľskou. Citoval ustanovenie § 53 ods. 1, 4, 5 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ), viaceré ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa i judikatúru Súdneho dvora (ES) a dospel k záveru, že úverová zmluva obsahovala množstvo ustanovení, ktoréspôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Aplikujúc ustanovenie § 41 OZ a jeho eurokonformný výklad s článkom 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj Smernica), mal za to, že úverová zmluva je neplatná ako celok, nakoľko sa prieči dobrým mravom, a to aj podľa ustanovenia § 39 OZ. V podrobnostiach v tomto smere uviedol, že zákon síce dobré mravy nedefinuje, ale vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách hmotného charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Ide tu teda o úpravu zakazujúcu taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi a o vzájomné rešpektovanie výkonu práv a povinností medzi subjektmi a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko vo vhodnej miere a únosnosti. Samotné drobné písmo použité v úverovej zmluve a úverových podmienkach, (pri skúmaní, ktorého musel aj súd použiť optickú pomôcku) prekračuje mieru únosnosti, slušnosti a ohľaduplnosti. Drobné písmo použité zo strany žalovaného výlučne s cieľom doslova odradiť spotrebiteľa, aby sa vôbec riadne oboznámil s jej obsahom, a to využívajúc jeho slabšie postavenie. Poukázal na rozpor v samotnom obsahu úverových podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, nakoľko obsahovali veľké množstvo neprijateľných podmienok. Na základe týchto skutočností určil, že úverová zmluva je neplatná ako celok, a to pre hrubý rozpor s dobrými mravmi.
Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 71,60 eur, v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca získal od žalovaného úver vo výške 900,00 eur, pričom mu zaplatil 971,60 eur. Žalovaný je preto povinný titulom bezdôvodného obohatenia vrátiť žalobcovi sumu 71,60 eur, nakoľko ide o plnenie, ktoré žalovaný získal od žalobcu nad rámec ním poskytnutého plnenia na základe neplatného právneho úkonu. Citujúc ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa tiež priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 eur. V odôvodnení rozsudku v tomto smere uviedol, že pokiaľ ide o výšku priznaného zadosťučinenia, považoval ju za primeranú vzhľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobcu ako spotrebiteľa. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného, rozsudkom z 20. júna 2013 sp. zn. 6 Co 176/2013, rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 69/2011-43 z 10. januára 2012, vo výroku o určení, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená dňa 14. januára 2009 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná a vo výroku o určení, že z dôvodu neprijateľnosti sú neplatné zmluvné podmienky uvedené v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX uzatvorenej 14. januára 2009 medzi žalobcom a žalovaným presne špecifikované vo výrokovej časti tohto rozhodnutia potvrdil. Vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 71,60 eur a vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 500,00 eur všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania, rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13 C 69/2011-43 zo dňa 10. januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o určení neplatnosti úverovej zmluvy a výroku o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok, po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v tomto smere zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Stotožnil sa s odôvodnením písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku v danom rozsahu. Odvolacie námietky žalovaného, ktoré smerovali k výrokom napadnutého rozsudku o určení neplatnosti úverovej zmluvy a o určení neprijateľnosti zmluvných podmienok nepovažoval za dôvodné. Mal za preukázané, že v prejednávanej veci sa jedná o štandardný spotrebiteľský vzťah, v rámci, ktorého neboli zmluvné ustanovenia individuálne dojednané. Základným znakom spotrebiteľských zmlúv, nadväzne i ochrany spotrebiteľa (garantovanej tak vnútroštátnym právom ako i právom Európskej únie) je, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To znamená, že nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. Neprijateľné podmienky sú v ustanovení § 53 ods. 4 OZ vymedzené len príkladmo, čo znamená, že sa nejedná o výpočet taxatívny a ako neprijateľnú podmienku možno vyhodnotiť i iné zmluvné dojednania. Zdôraznil, že neprijateľnou podmienkou môže byť nielen samotnýobsah konkrétneho zmluvného dojednania spotrebiteľského záväzku, ale i spôsob jeho formálneho vyjadrenia, zahrňujúci nekalé praktiky dodávateľa v procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy. Inými slovami, neprijateľnými sú i tie zmluvné podmienky, ktoré sú bezprostredným dôsledkom nekalej praktiky dodávateľa pri uzatváraní zmluvného vzťahu so spotrebiteľom. Neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). O takúto situáciu sa jedná i v prejednávanej veci. Súhlasil so záverom okresného súdu, že text uvedený v úverovej zmluve a v úverových zmluvných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, je voľným okom nečitateľný. Veľkosť písma je tak minimálna, že je reálne nenaplniteľné, aby sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s dotknutým textom, nieto ešte mu porozumieť a vyhodnotiť jeho dôsledky dopadajúceho na neho ako spotrebiteľa. Žalovanému (dodávateľovi) nič nebránilo formulárovú zmluvu pripraviť tak, aby spotrebiteľ získal reálnu možnosť oboznámiť sa s celým rozsahom povinností vznikajúcich mu uzavretím zmluvy. Takú zásadnú a dôležitú informáciu, akou je odkaz na úverové zmluvné podmienky, mali byť minimálne uvedené zvýrazneným písmom, aby spotrebiteľa upozorňovali na nevyhnutnosť preštudovania zmluvy v celom jej rozsahu. Považoval za potrebné uviesť, e vzťahy medzi účastníkmi na základe úverovej zmluvy zo 14. januára 2009 vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do svojho právneho poriadku smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa (novelou Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z., účinnou od 1.4.2004). K základným princípom spotrebiteľských zmlúv v zmysle práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ patrí ten, že nesmú obsahovať podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti týchto podmienok. Zároveň je povinnosťou vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo pred nekalými súdnymi podmienkami (článok 3 ods. 1, 2 Smernice a bod 1 písm. e/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Okresný súd preto správne a v súlade s ustanovením § 153 ods. 4 O.s.p. určil neprijateľnosť zmluvných podmienok uvedených v predmetnej spotrebiteľskej zmluve. Výroky napadnutého rozsudku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 71,60 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, resp. sumu 500,00 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 71,60 eur, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel okresný súd k uvedenej sume, tento nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 71,60 eur z hľadiska dôkazov založených v spisovom materiáli bližšie neskúmal a neodstraňoval rozpory v tvrdeniach sporových strán. Napadnutý rozsudok v časti o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500,00 eur je nepreskúmateľný, nakoľko okresný súd sa v tomto smere obmedzil len na konštatovanie, že výšku požadovaného zadosťučinenia považoval za primeranú vzhľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobcu ako spotrebiteľa. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný včas dovolanie v potvrdzujúcom výroku o neplatnosti zmluvy i vo výroku o určení neprijateľných podmienok. V tejto časti žiadal ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že Krajský súd v Žiline svojím postupom v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 13 C 69/2011 z 10. januára 2012 vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň žalovanému odňal možnosť konať pred súdom a uplatniť si tak procesné práva, ktoré mu priznáva právny poriadok. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že odôvodnenia rozsudkov súdov oboch stupňov sú nepreskúmateľné. Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladajúcou prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ako aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., na takúto vadu konania musí dovolací súd vždy prihliadnuť. Dôvodil, že odvolací súd neposudzoval uzatvorenú úverovú zmluvu a jej zmluvné podmienky s ohľadom na argumenty predložené žalovaným v podanom odvolaní a neskúmal opodstatnenosť vyhlásenia jednotlivých podmienok za neprijateľné s ohľadom na zistenie hrubej nerovnováhy vzťahu spotrebiteľa a dodávateľa, ktorú by mali spôsobovať. Vychádzal pri rozhodovaní len z tvrdení žalobcu bez akéhokoľvek posúdenia právnej relevantnosti a pravdivosti týchto tvrdení. Odôvodnenie určenia zmluvných podmienok za neprijateľné súdy neodôvodnili absolútne žiadnym spôsobom s ohľadom napreukázanie takej kvality zásahu zmluvných podmienok do práv spotrebiteľa, aby boli spôsobilé spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa v jeho neprospech. K záverom oboch súdov o veľkosti písma, ktoré je problém súvisle čítať, má žalovaný za to, že tieto nemožno hodnotiť ako dôkaz objektívne a adekvátne preukazujúci nekalú praktiku voči žalobcovi. V čase uzavretia napadnutej úverovej zmluvy žiadny všeobecne záväzný právny predpis neurčoval formu zmluvy, na základe ktorej záväzkový vzťah vzniká. Poukázal tiež na neexistenciu dôvodov neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 39 OZ.
Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďže ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolaním žalovaný namietal dôvod uvedený v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., že odvolací súd svojim postupom odňal žalovanému možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou žalovanému realizáciu jeho procesných práv.
Pokiaľ žalovaný namietal nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (nepreskúmateľnosť), treba uviesť, že nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska dôvodnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno uplatniť v dovolaní.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj, napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko podľa názoru dovolateľa odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok nezdôvodnil absolútne žiadnym spôsobom. Dovolací súd preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že tento dôvod dovolania nie je daný, keď odvolací súd presvedčivo, jasne a zrozumiteľne zdôvodnil (najmä na str. 5 a 6 rozsudku), z akých dôvodov potvrdil rozsudok prvého stupňa, ktorým vo výroku o určení, že úverová zmluva č. XXXXXXXXXX uzatvorená dňa 14.1.2009 medzi žalobcom a žalovaným je neplatná a vo výroku o určení, že z dôvodu neprijateľnosti sú neplatné zmluvné podmienky uvedené v úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 14. januára 2009.
Žalovaný v dovolaní namietal aj právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnych právnych záveroch (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo akzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).
Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999).
Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 211 ods. 4 O.s.p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, že v prejednávanej veci je nepochybné, že sa jedná o štandardný spotrebiteľský vzťah, v rámci ktorého neboli zmluvné ustanovenia individuálne dojednané. Základným znakom spotrebiteľských zmlúv, nadväzne i ochrany spotrebiteľa je, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. Neprijateľné podmienky sú v ustanovení § 53 ods. 4 OZ vymedzené len príkladmo. Dovolací súd rovnako zdôrazňuje, že neprijateľnou podmienkou môže byť nielen samotný obsah konkrétneho zmluvného dojednania spotrebiteľského záväzku, ale i spôsob jeho formálneho vyjadrenia, zahrňujúci nekalé praktiky dodávateľa v procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy. Neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 OZ). O takúto situáciu sa jedná i v prejednávanej veci.
Jednoznačne možno súhlasiť s odvolacím súdom, že text uvedený v úverovej zmluve a v úverových zmluvných podmienkach, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, je voľným okom nečitateľný. Veľkosť písma je tak minimálna, že je reálne nenaplniteľné, aby sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s dotknutým textom, nie to ešte mu porozumieť a vyhodnotiť jeho dôsledky dopadajúceho na neho ako spotrebiteľa. Žalovanému nič nebránilo zmluvu pripraviť tak, aby spotrebiteľzískal reálnu možnosť oboznámiť sa s celým rozsahom povinností vznikajúcich mu uzavretím zmluvy. Takú zásadnú a dôležitú informáciu, akou je odkaz na úverové zmluvné podmienky, mali byť minimálne uvedené zvýrazneným písmom, aby spotrebiteľa upozorňovali na nevyhnutnosť preštudovania zmluvy v celom jej rozsahu. Dovolací súd rovnako ako aj súd odvolací považuje za potrebné uviesť, že vzťahy medzi účastníkmi na základe úverovej zmluvy zo dňa 14. januára 2009 vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do svojho právneho poriadku smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa (novelou Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z., účinnou od 1. apríla 2004). K základným princípom spotrebiteľských zmlúv v zmysle práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ patrí ten, že nesmú obsahovať podmienky, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti týchto podmienok. Zároveň je povinnosťou vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo pred nekalými súdnymi podmienkami (článok 3 ods. 1, 2 Smernice a bod 1 písm. e/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súdy správne a v súlade s ustanovením § 153 ods. 4 O.s.p. určili neprijateľnosť zmluvných podmienok uvedených v predmetnej spotrebiteľskej zmluve. Zmluvné podmienky, uvedené v úverových podmienkach tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy sú neprijateľné ako celok už len zo samotného dôvodu, že sú z hľadiska veľkosti písma voľným okom prakticky nečitateľné a zároveň bolo reálne nemožné, aby sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s takto písomným textom. V dôsledku určenia absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, sú neplatné všetky jej dojednania, vrátane zmluvných podmienok, ktorých neprijateľnosť správne určil prvostupňový súd. Tento právny názor podporuje aj § 1b novely nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (k § 53c), podľa ktorého ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolacieho súdu dospel k záveru, že tento nevykazuje dovolací dôvod podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď súdy vo veci dostatočne a správne zistili skutočný stav veci a správne právne posúdili.
Dovolací súd tiež skúmal, či konanie nie je zaťažené niektorou z procesných vád uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p., tak ako vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo k takejto vade. So zreteľom na obsah dovolania žalovaného treba v danom prípade osobitne zdôrazniť, že § 237 ods. 1 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní.
Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v prejednávanej veci nie sú dané dôvody dovolania a ani nezistil vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a ani iné vady, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť. Preto podľaustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie zamietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.