1Cdo/311/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr. Milanom Kukučkom, advokátom, so sídlom v Nitre, Farská 34, proti žalovaným 1/ E. bývajúcej v N. a 2/ K., bývajúcej v T., obom zastúpeným JUDr. Dianou Bereseckou, advokátkou, so sídlom v Nitre, Farská 33, o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14 C 416/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 23. januára 2014 sp. zn. 9 Co 406/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ v lehote 3 dní náhradu trov dovolacieho konania vo výške 77,93 € k rukám alebo na účet JUDr. Diany Bereseckej, advokátky, so sídlom v Nitre, Farská 33.

Odôvodnenie

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z 9. júla 2013 č. k. 14 C 416/2012-134 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti Dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom vyporiadaní uzavretej 1. decembra 2006 vo forme notárskej zápisnice medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovaných. Žalobcovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume 586,86 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk ich právnej zástupkyne. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca považoval predmetnú dohodu za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu absencie vážnej vôle žalobcu uzavrieť dohodu, ktorá by odporovala predchádzajúcej ústnej dohode, ďalej pre neurčitosť ods. 4 tejto dohody, a tiež preto, že vyhotovenie notárskej zápisnice nezodpovedalo ustanoveniu § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa nezistil naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, keď mal za to, že postavenie žalobcu nie je ničím a nikým ohrozené a nie je neisté. Zdôraznil, že ak sa žalobca domnieva, že je vlastníkom a nehnuteľnosti vo výmere 2,5 ha mu právom patria, môže sa takéhoto určenia domáhať určovacou žalobou na súde. Za situácie, keď žalobca vedel o tom, že bola splnená podmienka uvedená v bode 4 dohody, t. j. že právna predchodkyňa žalovaných bola v súdnom spore úspešná, mohol sa už v roku 2010 domáhať splnenia dohody v tejto časti, čo však urobil až podanou žalobou. Okrem toho by sa právne postavenie žalobcu ani vyhovením jeho žalobe nezmenilo, keďže právnapredchodkyňa žalovaných už nie je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, tieto sú vo vlastníctve žalovaných 1/ a 2/. Ďalej po preskúmaní predmetnej dohody súd konštatoval, že nezistil žiadny rozpor medzi vôľou, ktorú účastníci prejavili a obsahom tejto dohody, ktorá bola uzavretá vo forme požadovanej zákonom, obsahovala všetky podstatné náležitosti a preto ju nie je možné vyhlásiť za neplatný právny úkon. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa neurčitosti ods. 4 notárskej zápisnice, ako aj nesplnenia požiadavky uvedenej v ustanovení § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, považoval súd za neopodstatnené a účelové. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Nitre (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 23. januára 2014 sp. zn. 9 Co 406/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v sume 97,81 € právnej zástupkyni žalovaných do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa správne zaoberal tým, či je na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem. V tejto spojitosti konštatoval, že v danom prípade po zapísaní zmien v katastri nehnuteľností na základe predmetnej dohody došlo k ďalším zmenám. Zdôraznil, že počnúc dňom 15. októbra 2008 ustanovenie § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona umožňuje zapísať do katastra nehnuteľností aj súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu dotknuté ďalšou právnou zmenou, avšak len za podmienky, že rozhodnutie súdu bude záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Z uvedeného potom podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že pokiaľ by bolo žalobe žalobcu vyhovené, rozsudok by nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností, pretože obaja pôvodní účastníci dohody už nežijú, teda ďalšia zmena by sa nemohla dotknúť všetkých účastníkov konania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem a z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Zároveň dodal, že vzhľadom k tomuto záveru už nebolo potrebné vo veci vykonávať ďalšie dokazovanie a rozhodnutie vecne odôvodňovať, pretože už táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zamietnutie žaloby. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že sa uplatnenej žalobe vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), nakoľko tento prejednal vec výlučne formálne, keď konštatoval, že žalobca nemá na určení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem, v dôsledku čoho vec nebola pred odvolacím súdom prejednaná v celom rozsahu, najmä čo sa týka skúmania merita veci. Vytýkal odvolaciemu súdu, že nesprávne právne posúdil skutočnosti týkajúce sa tzv. ďalšej právnej zmeny na nehnuteľnostiach dotknutých predmetnou dohodou. Zdôrazňoval, že žaluje dedičov, ktorí vstúpili do práv poručiteľky a sú zapísaní na liste vlastníctva. Nikto iný ako účastníci súdneho konania by preto nebol dotknutý kladným rozhodnutím súdu o žalobe, t. j. súdne rozhodnutie by bolo záväzné pre žalované 1/ a 2/ a aj pre žalobcu. Mal za to, že právna zmena v dôsledku smrti poručiteľky sa týka výlučne účastníkov konania, je teda splnená podmienka v zmysle § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona. Bol toho názoru, že má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu, nakoľko inými právnymi prostriedkami nie je možné zvrátiť objektívny stav právnej neistoty, čo do rozsahu vlastníckeho práva a následne práva užívania jednotlivých nehnuteľností, ktorý nastal po zavkladovaní absolútne neplatnej notárskej zápisnice, ktorej obsahom je dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Ďalej žalobca v dovolaní rozvíjal argumentáciu o opodstatnenosti svojej žaloby, poukazujúc pritom na absolútnu neplatnosť predmetnej dohody pre jej rozpor s predchádzajúcou ústnou dohodou, na neurčitosť článku 4. tejto dohody a nesplnenie zákonných požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalované 1/ a 2/ navrhli dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravnýprostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (porovnaj napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ dovolateľ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní obsahu spisu nezistil ani dovolací súd.

Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či v danom prípade bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

S prihliadnutím na dovolaciu argumentáciu žalobcu považuje dovolací súd najprv za potrebné zdôrazniť, že základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá je svojou povahou žalobou preventívnou (ani v minulosti k určovacej žalobe nebol iný prístup; v podrobnostiach porovnaj napr. odôvodnenie v R 61/2007), je e x i s t e n c i a naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu. Nepostačuje len jeho tvrdenie o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd teda musí mať najprv za doloženú existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu (skúmaniu) merita veci (v danom prípade otázky platnosti predmetnej dohody). Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací.

Z argumentácie žalobcu v dovolaní vyplýva, že odňatie možnosti konať pred súdom vidí v tom, ako súdy posúdili otázku naliehavosti jeho právneho záujmu na ním požadovanom určení, teda v tom, ako súdy vec posúdili po právnej stránke. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní) a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

Záver odvolacieho súdu, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., je súčasťou myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej prípustnosti žaloby podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto procesu. Výklad dovolacieho súdu, podaný v predchádzajúcom odseku, opodstatňuje preto aj v prejednávanej veci záver, že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver odvolacieho súdu o tom, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného právneho úkonu, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p). Žalované 1/ a 2/ požiadali o priznanie náhrady trov dovolacieho konania a požadovanú náhradu aj vyčíslili. Dovolací súd priznal žalovaným náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej služby advokáta, a to za vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z 30. júla 2014 [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmenu advokáta určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške 61,85 € [(61,85 - 50 %) x 2], čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 16,08 € (8,04 x 2) predstavuje trovy dovolacieho konania spolu 77,93 €.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.