Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 Cdo 31/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ľ. F., nar. X, bývajúceho v K, zastúpeného P., so sídlom v B., 2/ O. F., bývajúceho v K., 3/ E. F.,
bývajúcej v K., oboch zastúpených JUDr. M. K., advokátom vo V., proti žalovaným 1/ D.
M., bývajúcemu v M., 2/ D., so sídlom v L. a 3/ G., so sídlom vo Z., o určenie neplatnosti
dražby, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20C 53/2008, o dovolaní
žalobcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co
194/2009, v spojení s opravným uznesením z 13. decembra 2010 sp. zn. 5Co 194/2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 v spojení s opravným uznesením tohto krajského súdu z 13. decembra 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. februára 2009 č. k. 20C
53/2008-120 zamietol žalobu, ktorou sa pôvodný žalobca 1/ Ľ. F., nar. X, bývajúci v K. a
žalobkyňa 3/ domáhali určenia neplatnosti dražby uskutočnenej 17. marca 2008 podľa zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. V rozsudku zároveň vyslovil, že o trovách
konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
týkajúce sa neplatnosti dražby, pretože nepreukázali, ktoré ustanovenia zákona
o dobrovoľných dražbách boli pri vykonaní dražby porušené. Poukázal na to, že v samotnej
žalobe žalobcovia žiadne dôvody neuviedli, odvolávali sa len na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. o prekážke rozhodnutej veci, a to z dôvodu, že v exekučnom konaní vedenom na
tamojšom súde bola exekúcia predajom nehnuteľností žalobcu zastavená pre opakovanú
neúspešnosť dražieb. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôraznil, že dražba zo 17. marca 2008 bola vykonávaná podľa osobitného predpisu, a nie v exekučnom súdnom konaní, preto
nemožno ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikovať aj na konanie
o dobrovoľných dražbách. Navyše zastavenie konania nie je prekážkou rozhodnutej veci,
nárok oprávnenej osoby zastavením konania nezaniká a právo si môže uplatniť znovu.
K námietke o nepreukázaní zloženia zábezpeky súd uviedol, že žalovaný 1/ zábezpeku zložil
a potvrdil to aj vykonávateľ dražby, žalovaný 2/, ktorého tvrdeniu nebol dôvod neveriť. Súd
poukázal na to, že dražobník je osobou odborne spôsobilou, preto musí vykonávať dražbu
v súlade so zákonom a iné tvrdenia alebo pochybnosti o zložení zábezpeky tvrdené neboli. Za
neopodstatnenú považoval súd i námietku žalobcov o nepreukázaní výšky a existencie
pohľadávky, keďže pohľadávka bola priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím
tamojšieho súdu v konaní sp. zn. 17Cb 63/1999 a žalobcovia ani pri vykonávaní dražby ani
v konaní pred súdom nepredložili žiaden doklad o úplnom alebo čiastočnom zaplatení dlhu.
Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie pôvodného žalobcu 1/
a žalobkyne 3/ rozsudkom z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v priebehu odvolacieho
konania pôvodný žalobca 1/ zomrel a že podľa oznámenia súdneho komisára JUDr. J. K. ako
dedičia po ňom prichádzajú do úvahy žalobcovia 1/ až 3/. Z uznesenia Okresného súdu Michalovce z 28. apríla 2010 sp. zn. 13D 931/2009 odvolací súd zistil, že dedičské konanie
bolo zastavené podľa § 175h ods. 2 O.s.p., lebo poručiteľ zanechal majetok nepatrnej
hodnoty, ktorý bol vydaný žalobkyni 3/. Z týchto dôvodov odvolací súd pokračoval v konaní
so žalobcami 1/ a 2/ ako dedičmi pôvodného žalobcu 1/. Odvolací súd skonštatoval vecnú
správnosť napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil
aj s jeho odôvodnením. K odvolacej námietke o nevykonaní navrhovaného dokazovania
predložením dokladu o zložení zábezpeky, dotazom na V., koľko bolo splatené
z poskytnutého úveru a dotazom na exekučnú kanceláriu JUDr. Z,, akú sumu vymohla,
uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, lebo zloženie zábezpeky mal preukázané
výpoveďou konateľa žalovanej 2/, ktorej pravdivosť bola potvrdená aj príjmovým
pokladničným dokladom zo 17. marca 2008, z ktorého vyplýva, že žalovaný zložil 800 000
Sk ako dražobnú zábezpeku č. A01/2008 a doklady o splatení úveru, resp. v exekúcii
vymoženej sume mali a mohli predložiť pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/. Ďalšiu námietku,
že súd mal konanie zastaviť pre prekážku rei iudicatae považoval za neopodstatnenú
s poukazom na obsah vyjadrení žalovaných 2/ a 3/ k odvolaniu. Rovnako tak tvrdenie, že
dôvodom neplatnosti dražby je porušenie § 11 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z., lebo žalovaný 3/ si nesplnil povinnosť uloženú v tomto ustanovení, nepovažoval za pravdivé, pretože toto
ustanovenie ukladá povinnosť dražobníkovi, teda žalovanej 2/, a nie žalovanému 3/ ako
navrhovateľovi dražby. K námietke, že zmluva o vykonaní dražby uzavretá medzi žalovaným
3/ a žalovanou 2/ iba odkazuje na vyhlásenie navrhovateľa dražby obsiahnuté v Návrhu na
vykonanie dražby zo 17. januára 2008, ale samotné písomné vyhlásenie o tom, že predmet
dražby je možné dražiť chýba, odvolací súd uviedol, že toto nemalo za následok neplatnosť
dražby, lebo účel § 16 ods. 2 zákona bol tým dosiahnutý. Napokon ani skutočnosť, že
notárska zápisnica napísaná v Notárskom úrade v Leviciach JUDr. I. 17. marca 2008
neobsahovala aj označenie bývalého vlastníka predmetu dražby, podľa odvolacieho súdu
neurobila dražbu neplatnou, lebo táto zrejmá nesprávnosť bola notárkou napravená postupom
podľa § 43 Notárskeho poriadku, pričom účastníci súhlasili, aby sa vykonala jej oprava podľa
tohto ustanovenia a súčasne notárku splnomocnili, aby opravu vykonala a v ich mene
podpísala. O trovách konania odvolací súd nerozhodoval s poukazom na ustanovenie § 224
ods. 4 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/ a 3/ dovolanie.
Zhodne žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.
Žalobca 1/ v dovolaní namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu tejto povahy videl v tom, že
odvolací súd po úmrtí pôvodného žalobcu 1/ s ním nekonal ako s účastníkom konania, pretože
s ním nijakým spôsobom nekomunikoval a nedal mu možnosť vyjadriť sa k predmetu
konania. Žalobca 1/ taktiež uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j.
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Predovšetkým namietal, že pôvodní
žalobcovia ako záložcovia nikdy nedali súhlas na vykonanie dobrovoľnej dražby, ktorá tak
nemohla byť vykonaná v súlade so zákonom. Pre prípad, že by dovolací súd dospel k záveru,
že za daných skutkových okolností bolo možné aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. a vykonať
dobrovoľnú dražbu, poukazoval na ďalšie vady, ktoré podľa jeho názoru spôsobovali jej
neplatnosť. V tejto spojitosti tvrdil, že pri vykonaní predmetnej dražby neboli dodržané
nevyhnutné procesno-právne podmienky (vyhlásenie navrhovateľa dražby, splnenie
publikačných podmienok) a tiež, že priebeh dražby bol overený notárskou zápisnicou, ktorá
neobsahovala zákonom ustanovené náležitosti.
Žalobcovia 2/ a 3/ v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súd nesprávne konal
s nebohým pôvodným žalobcom 1/, čím svoje konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 písm. b/
O.s.p. Ďalej namietali, že odvolací súd dedičom po nebohom žalobcovi 1/ odňal možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo sa im neumožnil vyjadriť, či vôbec chcú
vystupovať v konaní, či trvajú na podanom odvolaní a aký je ich odvolací návrh. Taktiež mali
za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a vo vzťahu k tejto námietke uvádzali dôvody neplatnosti dražby -
existenciu prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nepreukázanie zloženia dražobnej
zábezpeky, porušenie ustanovení 11 ods. 5, 16 ods. 2 a § 24 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.
Žalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniam žalobcov nevyjadrili, žalovaná 2/ ich navrhla
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátmi (§ 241ods.
1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že ho treba
zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Občiansky
súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý
zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o
rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaniami žalobcov napadnutý rozsudok, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a
v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že
prípustnosť dovolaní žalobcov 1/ až 3/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť
nemožno.
Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcov by zakladala len
prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu tejto povahy je dovolací súd povinný
vždy prihliadať, či už to účastní namieta alebo nie ( § 242 ods.1 O.s.p. ). So zreteľom na
uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež
otázkou, či v konaní na súdoch nižšieho stupňa nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (aj rozsudku), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania vymenované v § 237
písm. a/, c/, d/, e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaniach žalobcov namietané a ani nevyšli
v dovolacom konaní najavo.
So zreteľom na obsah dovolania a v ňom podanú argumentáciu sa dovolací súd
zameral na posúdenie otázky, či v prejednávanej veci nedošlo k vade podľa § 237 písm. b/
O.s.p., resp. či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcom 1/ až 3/ odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa názoru dovolateľov je konanie odvolacieho súdu postihnuté vadou podľa § 237
písm. b/ a f/ O.s.p., ktorej sa mal, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť tým, že
naďalej konal s nebohým žalobcom 1/, o čom svedčí jeho označenie v rozsudku – Ľ. F., nar.
X a ďalej, že nekonal s dedičmi po nebohom žalobcovi ako účastníkom konania, lebo
neumožnil sa im vyjadriť, či vôbec chcú vystupovať v konaní, či trvajú na podanom odvolaní
a aký je ich odvolací návrh.
Ustanovenie § 237 písm. b/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku
procesnej podmienky na strane účastníka konania, spôsobilosti byť účastníkom konania
(§ 19 O.s.p ). Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva
a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto
spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len
ten, komu ju priznáva zákon. Spôsobilosť byť účastníkom konania v občianskoprávnych
vzťahoch zodpovedá spôsobilosti mať práva a povinnosti; v prípade fyzickej osoby jej
spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ).
Pokiaľ žalobcovia 2/ a 3/ vo svojom dovolaní namietali existenciu vady v zmysle
§ 237 písm. b// O.s.p z dôvodu, že odvolací súd konal s nebohým pôvodným žalobcom 1/,
táto ich námietka neobstojí.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že odvolaciemu súdu bola
skutočnosť úmrtia pôvodného žalobcu 1/ známa a že vychádzajúc z uznesenia o dedičstve
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13D 931/2009 z 28. apríla 2010 a z oznámenia notárky JUDr. J. K. o okruhu dedičov, konal v odvolacom konaní už len so žalobcami 1/ a 2/ ako
dedičmi pôvodného žalobcu 1/ ( strana 7 rozsudku). Pokiaľ aj v záhlaví rozsudku uviedol ako
žalovaného 1/ Ľ.Ľ., nar. X.X. neznamená to, že konal s pôvodným žalobcom 1/, jednalo sa
totiž len o zrejmú nesprávnosť v dátume narodenia, ktorá bola odstránená opravným
uznesením tohto súdu z 13. decembra 2010 (č. l. 219 spisu).
Z uvedeného teda vyplýva, že k namietanej vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p. nedošlo.
Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojich dovolaniach tiež zhodne namietali, že odvolací súd
nekonal s dedičmi po pôvodnom žalobcovi 1/ ako s účastníkmi konania, pretože s nimi nijako
nekomunikoval (neumožnil sa im vyjadriť, či vôbec chcú vystupovať v konaní, či trvajú na
podanom odvolaní a aký je ich odvolací návrh) v dôsledku čoho mali za to, že im bola odňatá
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva.
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,
ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť
alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.
Podľa § 107 ods. 3 O.s.p. konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a
navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými,
ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní
ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní
pokračovalo skôr.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Úprava odvolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach § 201 až 226 O.s.p. nerieši
a ani nemôže riešiť postup odvolacieho súdu pri prejednávaní odvolaní proti rozhodnutiam
súdu prvého stupňa a pri rozhodovaní o nich v celej šírke. Z hľadiska svojho obsahu § 201 až
226 uvádzajú prevažne právnu úpravu vystihujúcu povahu odvolacieho konania a súčasne
predpokladajú, že v konaní pred odvolacím súdom budú použité ďalšie ustanovenia, najmä
ustanovenia uvedené v prvej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú všeobecnú
platnosť pre každé konanie, a v časti tretej o konaní pred súdom prvého stupňa. Vzťah
právnej úpravy odvolacieho konania k ustanoveniam tretej časti Občianskeho súdneho
poriadku je v § 211 definovaný tak, že ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa platia
v odvolacom konaní primerane a len vtedy, ak nie je v právnej úprave odvolacieho konania stanovené niečo iné, čo však neznamená, že pre odvolacie konanie nie je možné použiť
všeobecné platné ustanovenia prvej časti Občianskeho súdneho poriadku. Odlišná právna
úprava od ustanovení pred súdom prvého stupňa je pre odvolacie konanie výslovne upravená
v § 216 O.s.p., v ostaných prípadoch je nutné zohľadniť povahu odvolania ako riadneho
opravného prostriedku. Znamená to, že je potrebné z použitia vylúčiť tie ustanovenia tretej
časti, v ktorých sa prejavujú špecifické vlastnosti konania v prvom stupni.
V konaní pred odvolacím súdom je na mieste primerané použitie ustanovení o začatí
konania (§ 82), o vedľajšom účastníctve (§ 93), o zmieri (§ 99) o priebehu konania (§ 100
a 101 O.s.p.) o skúmaní podmienok konania (§ 103, § 104, § 106) o prekážkach postupu
konania (§ 107 až 111), o spojení veci (§ 112), o dokazovaní (§ 120 až 136), o náhrade
nákladov trov konania (§ 137 až 151a), o rozsudku (§ 152 až 166 s výnimkou § 153b, § 157
ods.3,4) o uznesení ( § 167 až 171).Výslovne je vylúčená aplikácia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98,
ustanovenie § 110 je možné použiť len spôsobom vyplývajúcim z § 216 ods.2 O.s.p. Konanie
pred týmto súdom nepriamo upravuje aj rada ďalších ustanovení upravených v tretej časti
Občianskeho súdneho poriadku, napr. účastníctvo ( § 90, § 91).
Obsahom spisu je doložené, že pôvodný žalobca 1/ v priebehu odvolacieho konania zomrel (porovnaj kópiu jeho úmrtného listu na č. l. 154) a že Okresný súd Michalovce
uznesením z 28. apríla 2010 sp. zn. 13D 931/2009 (č. l. 157) dedičské konanie po tomto
poručiteľovi právoplatne zastavil a majetok nepatrnej hodnoty vydal žalobkyni 3/, ktorá sa
postarala o jeho pohreb. Z oznámenia notárky JUDr. J. K. (č. l. 152) ďalej vyplýva, že ako
dedičia po zomrelom poručiteľovi prichádzajú do úvahy žalobcovia 1/ až 3/.
V prejednávanej veci teda pôvodný žalobca 1/ stratil spôsobilosť byť účastníkom
konania ešte predtým, ako sa konanie právoplatne skončilo. V dôsledku univerzálnej sukcesie
sa žalobcovia 1/ až 3/ ako jeho dedičia stali priamo zo zákona jeho procesnými nástupcami.
Odvolací súd bol preto povinný v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. pokračovať v konaní so
žalobcami 1/ a 2/ (žalobkyňa 3/ už mala postavenie účastníčky konania), a to bez toho, aby
bolo potrebné o ich vstupe do konania vydávať akékoľvek rozhodnutie. So zreteľom na to, že
v občianskom súdnom konaní nemožno od nikoho bez jeho súhlasu požadovať, aby bol
aktívnym účastníkom, t. j. žalobcom, bolo však povinnosťou odvolacieho súdu, aby sa v tejto
procesnej situácii obrátil na žalobcov 1/ a 2/ ako právnych nástupcov pôvodného žalobcu 1/
s dopytom, či majú záujem pokračovať v odvolacom konaní alebo nie. Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by bol odvolací súd takúto žiadosť o vyjadrenie žalobcom 1/ a 2/ doručil, resp.
vykonal vo vzťahu k nim akýkoľvek iný procesný úkon, z ktorého by mali možnosť
dozvedieť sa o prebiehajúcom odvolacom konaní, možno uzavrieť, že odvolací súd týmto
svojim postupom (opomenutím) odňal žalobcom 1/ a 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl.
48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva
zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup
k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi
konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv
a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6
ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako
príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne
uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných
osôb.
Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania
na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali
možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k
stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru
vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,
ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania
k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi),
vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore s princípom rovnosti
zbraní, takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.
Ako vyplýva z obsahu spisu, pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/ napadli rozsudok
súdu prvého stupňa odvolaním. K tomuto odvolaniu sa vyjadrila žalovaná 2/ (č. l. 130-132b),
ďalej žalovaný 3/ (č. l. 133-135), a tiež žalovaný 1/ (č. l. 140). V spise sa taktiež nachádzajú
vyjadrenia žalovanej 2/ k doplneniu odvolania (č. l. 149) a k vyjadreniu žalovaného 1/ (č. l.
159-160). Spomínané vyjadrenia žalovaných (s výnimkou vyjadrenia na č. l. 149) doručoval
odvolací súd JUDr. M. K., advokátovi vo V., ktorý ich prevzal 10. februára a 14. júla 2010
(k tomu porovnaj doručenky na č. l. 146 p. v. a 161a p. v.). Pôvodný žalobca 1/ však zomrel
už 17. novembra 2009, v dôsledku čoho zaniklo i plnomocenstvo, ktoré udelil JUDr. K. na zastupovanie v základnom konaní a doručenie uvedených vyjadrení tomuto advokátovi tak vo
vzťahu k žalobcom 1/ a 2/, ktorých v odvolacom konaní nezastupoval, nemohlo byť účinné.
Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 2/ k doplneniu odvolania (č. l. 149), z obsahu spisu
nevyplýva, že by bolo doručené niektorému zo žalobcov, teda ani žalobkyni 3/.
So zreteľom na vyššie uvedené zistenia dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu
práva žalobcov 1/ až 3/ na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa im v rozpore
s princípmi rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenia žalovaných
nedoručil a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu
nemali žalobcovia možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považovali za potrebné –
k spomínaným podaniam žalovaných; preskúmavané konanie je tak zaťažené ďalšou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd námietkami dovolateľov
smerujúcimi k tomu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta