Najvyšší súd Slovenskej republiky  

1 Cdo 31/2011

 

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ľ. F., nar. X, bývajúceho v K, zastúpeného P., so sídlom v B., 2/ O. F., bývajúceho v K., 3/ E. F.,

bývajúcej v K., oboch zastúpených JUDr. M. K., advokátom vo V., proti žalovaným   1/ D.

M., bývajúcemu v M., 2/ D., so sídlom v L. a 3/ G., so sídlom vo Z., o určenie neplatnosti

dražby, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20C 53/2008, o dovolaní

žalobcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co

194/2009, v spojení s opravným uznesením z 13. decembra 2010 sp. zn. 5Co 194/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 v spojení s opravným uznesením tohto krajského súdu z   13. decembra 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. februára 2009 č. k. 20C

53/2008-120 zamietol žalobu, ktorou sa pôvodný žalobca 1/ Ľ. F.,   nar. X, bývajúci v K. a

žalobkyňa 3/ domáhali určenia neplatnosti dražby uskutočnenej 17. marca 2008 podľa zákona

č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách. V rozsudku zároveň vyslovil, že o trovách

konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Z vykonaného

dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno

týkajúce sa neplatnosti dražby, pretože nepreukázali, ktoré ustanovenia zákona

o dobrovoľných dražbách boli pri vykonaní dražby porušené. Poukázal na to, že v samotnej

žalobe žalobcovia žiadne dôvody neuviedli, odvolávali sa len na ustanovenie   § 159 ods. 3 O.s.p. o prekážke rozhodnutej veci, a to z dôvodu, že v exekučnom konaní vedenom na

tamojšom súde bola exekúcia predajom nehnuteľností žalobcu zastavená pre opakovanú

neúspešnosť dražieb. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti zdôraznil, že dražba zo 17. marca 2008 bola vykonávaná podľa osobitného predpisu, a nie v exekučnom súdnom konaní, preto

nemožno ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aplikovať aj na konanie

o dobrovoľných dražbách. Navyše zastavenie konania nie je prekážkou rozhodnutej veci,

nárok oprávnenej osoby zastavením konania nezaniká a právo si môže uplatniť znovu.

K námietke o nepreukázaní zloženia zábezpeky súd uviedol, že žalovaný 1/ zábezpeku zložil

a potvrdil to aj vykonávateľ dražby, žalovaný 2/, ktorého tvrdeniu nebol dôvod neveriť. Súd

poukázal na to, že dražobník je osobou odborne spôsobilou, preto musí vykonávať dražbu

v súlade so zákonom a iné tvrdenia alebo pochybnosti o zložení zábezpeky tvrdené neboli. Za

neopodstatnenú považoval súd i námietku žalobcov o nepreukázaní výšky a existencie

pohľadávky, keďže pohľadávka bola priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím

tamojšieho súdu v konaní sp. zn. 17Cb 63/1999 a žalobcovia ani pri vykonávaní dražby ani

v konaní pred súdom nepredložili žiaden doklad o úplnom alebo čiastočnom zaplatení dlhu.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie pôvodného žalobcu 1/

a žalobkyne 3/ rozsudkom z 19. júla 2010 sp. zn. 5Co 194/2009 napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v priebehu odvolacieho

konania pôvodný žalobca 1/ zomrel a že podľa oznámenia súdneho komisára JUDr. J. K. ako

dedičia po ňom prichádzajú do úvahy žalobcovia 1/ až 3/. Z uznesenia Okresného súdu Michalovce z 28. apríla 2010 sp. zn. 13D 931/2009 odvolací súd zistil, že dedičské konanie

bolo zastavené podľa § 175h ods. 2 O.s.p., lebo poručiteľ zanechal majetok nepatrnej

hodnoty, ktorý bol vydaný žalobkyni 3/. Z týchto dôvodov odvolací súd pokračoval v konaní

so žalobcami 1/ a 2/ ako dedičmi pôvodného žalobcu 1/. Odvolací súd skonštatoval vecnú

správnosť napadnutého rozsudku a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil

aj s jeho odôvodnením. K odvolacej námietke o nevykonaní navrhovaného dokazovania

predložením dokladu o zložení zábezpeky, dotazom na V., koľko bolo splatené

z poskytnutého úveru a dotazom na exekučnú kanceláriu JUDr. Z,, akú sumu vymohla,

uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, lebo zloženie zábezpeky mal preukázané

výpoveďou konateľa žalovanej 2/, ktorej pravdivosť bola potvrdená aj príjmovým

pokladničným dokladom zo 17. marca 2008, z ktorého vyplýva, že žalovaný zložil 800 000

Sk ako dražobnú zábezpeku č. A01/2008 a doklady o splatení úveru, resp. v exekúcii

vymoženej sume mali a mohli predložiť pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/. Ďalšiu námietku,

že súd mal konanie zastaviť pre prekážku rei iudicatae považoval za neopodstatnenú

s poukazom na obsah vyjadrení žalovaných 2/ a 3/ k odvolaniu. Rovnako tak tvrdenie, že

dôvodom neplatnosti dražby je porušenie § 11 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z. z., lebo žalovaný 3/ si nesplnil povinnosť uloženú v tomto ustanovení, nepovažoval za pravdivé, pretože toto

ustanovenie ukladá povinnosť dražobníkovi, teda žalovanej 2/, a nie žalovanému 3/ ako

navrhovateľovi dražby. K námietke, že zmluva o vykonaní dražby uzavretá medzi žalovaným

3/ a žalovanou 2/ iba odkazuje na vyhlásenie navrhovateľa dražby obsiahnuté v Návrhu na

vykonanie dražby zo 17. januára 2008, ale samotné písomné vyhlásenie o tom, že predmet

dražby je možné dražiť chýba, odvolací súd uviedol, že toto nemalo za následok neplatnosť

dražby, lebo účel § 16 ods. 2 zákona bol tým dosiahnutý. Napokon ani skutočnosť, že

notárska zápisnica napísaná v Notárskom úrade v Leviciach JUDr. I. 17. marca 2008

neobsahovala aj označenie bývalého vlastníka predmetu dražby, podľa odvolacieho súdu

neurobila dražbu neplatnou, lebo táto zrejmá nesprávnosť bola notárkou napravená postupom

podľa § 43 Notárskeho poriadku, pričom účastníci súhlasili, aby sa vykonala jej oprava podľa

tohto ustanovenia a súčasne notárku splnomocnili, aby opravu vykonala a v ich mene

podpísala. O trovách konania odvolací súd nerozhodoval s poukazom na ustanovenie § 224

ods. 4 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/ a 3/ dovolanie.

Zhodne žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

Žalobca 1/ v dovolaní namietal, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vadu tejto povahy videl v tom, že

odvolací súd po úmrtí pôvodného žalobcu 1/ s ním nekonal ako s účastníkom konania, pretože

s ním nijakým spôsobom nekomunikoval a nedal mu možnosť vyjadriť sa k predmetu

konania. Žalobca 1/ taktiež uplatnil dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j.

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Predovšetkým namietal, že pôvodní

žalobcovia ako záložcovia nikdy nedali súhlas na vykonanie dobrovoľnej dražby, ktorá tak

nemohla byť vykonaná v súlade so zákonom. Pre prípad, že by dovolací súd dospel k záveru,

že za daných skutkových okolností bolo možné aplikovať zákon č. 527/2002 Z. z. a vykonať

dobrovoľnú dražbu, poukazoval na ďalšie vady, ktoré podľa jeho názoru spôsobovali jej

neplatnosť. V tejto spojitosti tvrdil, že pri vykonaní predmetnej dražby neboli dodržané

nevyhnutné procesno-právne podmienky (vyhlásenie navrhovateľa dražby, splnenie

publikačných podmienok) a tiež, že priebeh dražby bol overený notárskou zápisnicou, ktorá

neobsahovala zákonom ustanovené náležitosti.

Žalobcovia 2/ a 3/ v dovolaní poukazovali na to, že odvolací súd nesprávne konal

s nebohým pôvodným žalobcom 1/, čím svoje konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 písm. b/

O.s.p. Ďalej namietali, že odvolací súd dedičom po nebohom žalobcovi 1/ odňal možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo sa im neumožnil vyjadriť, či vôbec chcú

vystupovať v konaní, či trvajú na podanom odvolaní a aký je ich odvolací návrh. Taktiež mali

za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a vo vzťahu k   tejto námietke uvádzali dôvody neplatnosti dražby -

existenciu prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nepreukázanie zloženia dražobnej

zábezpeky, porušenie ustanovení 11 ods. 5, 16 ods. 2 a § 24 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.  

Žalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniam žalobcov nevyjadrili, žalovaná 2/ ich navrhla

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolania podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátmi (§ 241ods.

1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal

napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že ho treba

zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Občiansky

súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je ním napadnutý

zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1), ďalej proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o

rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4   (§ 238 ods. 3).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaniami žalobcov napadnutý rozsudok, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého

stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a

v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolaní žalobcov 1/ až 3/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť

nemožno.

Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobcov by zakladala len

prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu tejto povahy je dovolací súd povinný

vždy prihliadať, či už to účastní namieta alebo nie ( § 242 ods.1 O.s.p. ). So zreteľom na

uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale   – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež

otázkou, či v konaní na súdoch nižšieho stupňa nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (aj rozsudku), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania vymenované v § 237

písm. a/, c/, d/, e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaniach žalobcov namietané a ani nevyšli

v dovolacom konaní najavo.

So zreteľom na obsah dovolania a v ňom podanú argumentáciu sa dovolací súd

zameral na posúdenie otázky, či v prejednávanej veci nedošlo k vade podľa § 237 písm. b/

O.s.p., resp. či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcom 1/ až 3/ odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa názoru dovolateľov je konanie odvolacieho súdu postihnuté vadou podľa § 237

písm. b/ a f/   O.s.p., ktorej sa mal, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť   tým, že

naďalej konal s nebohým žalobcom 1/, o čom svedčí jeho označenie v rozsudku – Ľ. F., nar.

X a ďalej, že nekonal s dedičmi po nebohom žalobcovi ako účastníkom konania, lebo

neumožnil sa im vyjadriť, či vôbec chcú vystupovať v konaní, či trvajú na podanom odvolaní

a aký je ich odvolací návrh.

Ustanovenie § 237 písm. b/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku

procesnej   podmienky na strane účastníka   konania,   spôsobilosti byť účastníkom konania  

(§ 19 O.s.p ). Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť mať procesné práva

a povinnosti, ktoré zákon priznáva účastníkom občianskeho súdneho konania. Túto

spôsobilosť má podľa § 19 O.s.p. ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len

ten, komu ju priznáva zákon. Spôsobilosť byť účastníkom konania v občianskoprávnych

vzťahoch zodpovedá spôsobilosti mať práva a povinnosti; v prípade fyzickej osoby jej

spôsobilosť vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 ods. 1 a 2 OZ).  

  Pokiaľ žalobcovia 2/ a 3/ vo svojom dovolaní namietali existenciu vady v zmysle  

§ 237 písm. b// O.s.p z dôvodu, že odvolací súd konal s nebohým pôvodným žalobcom 1/,

táto ich námietka neobstojí.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že odvolaciemu súdu bola

skutočnosť úmrtia pôvodného žalobcu 1/ známa a že vychádzajúc z uznesenia o dedičstve

Okresného súdu Michalovce sp. zn. 13D 931/2009 z 28. apríla 2010 a z oznámenia notárky JUDr. J. K. o okruhu dedičov, konal v odvolacom konaní už len so žalobcami 1/ a 2/ ako

dedičmi pôvodného žalobcu 1/ ( strana 7 rozsudku). Pokiaľ aj v záhlaví rozsudku uviedol ako

žalovaného 1/ Ľ.Ľ., nar. X.X. neznamená to, že konal s pôvodným žalobcom 1/, jednalo sa

totiž len o zrejmú nesprávnosť v dátume narodenia, ktorá bola odstránená opravným

uznesením tohto súdu z 13. decembra 2010 (č. l. 219 spisu).

Z uvedeného teda vyplýva, že k namietanej vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p. nedošlo.

Žalobcovia 1/ až 3/ vo svojich dovolaniach tiež zhodne namietali, že odvolací súd

nekonal s dedičmi po pôvodnom žalobcovi 1/ ako s účastníkmi konania, pretože s nimi nijako

nekomunikoval (neumožnil sa im vyjadriť, či vôbec chcú vystupovať v konaní, či trvajú na

podanom odvolaní a aký je ich odvolací návrh) v dôsledku čoho mali za to, že im bola odňatá

možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 107 ods. 1 O.s.p. ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr,

ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť

alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Podľa § 107 ods. 3 O.s.p. konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a

navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými,

ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní

ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní

pokračovalo skôr.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Úprava odvolacieho konania obsiahnutá v ustanoveniach § 201 až 226 O.s.p. nerieši

a ani nemôže riešiť postup odvolacieho súdu pri prejednávaní odvolaní proti rozhodnutiam

súdu prvého stupňa a pri rozhodovaní o nich v celej šírke. Z hľadiska svojho obsahu § 201 až

226 uvádzajú prevažne právnu úpravu vystihujúcu povahu odvolacieho konania a súčasne

predpokladajú, že v konaní pred odvolacím súdom budú použité ďalšie ustanovenia, najmä

ustanovenia uvedené v prvej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú všeobecnú

platnosť pre každé konanie, a v časti tretej o konaní pred súdom prvého stupňa. Vzťah

právnej úpravy odvolacieho konania k ustanoveniam tretej časti Občianskeho súdneho

poriadku je v § 211 definovaný tak, že ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa platia

v odvolacom konaní primerane a len vtedy, ak   nie je v právnej úprave odvolacieho konania stanovené niečo iné, čo však neznamená, že pre odvolacie konanie nie je možné použiť

všeobecné platné ustanovenia prvej časti Občianskeho súdneho poriadku. Odlišná právna

úprava od ustanovení pred súdom prvého stupňa je pre odvolacie konanie výslovne upravená

v § 216 O.s.p., v ostaných prípadoch je nutné zohľadniť povahu odvolania ako riadneho

opravného prostriedku. Znamená to, že je potrebné z použitia vylúčiť tie ustanovenia tretej

časti, v ktorých sa prejavujú špecifické vlastnosti konania v prvom stupni.

V konaní pred odvolacím súdom je na mieste primerané použitie ustanovení o začatí

konania (§ 82), o vedľajšom účastníctve (§ 93), o zmieri (§ 99) o priebehu konania (§ 100

a 101 O.s.p.) o skúmaní podmienok konania (§ 103, § 104, § 106) o prekážkach postupu

konania (§ 107 až 111), o spojení veci (§ 112), o dokazovaní (§ 120 až 136), o náhrade

nákladov trov konania (§ 137 až 151a), o rozsudku (§ 152 až 166 s výnimkou § 153b, § 157

ods.3,4) o uznesení ( § 167 až 171).Výslovne je vylúčená aplikácia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98,

ustanovenie § 110 je možné použiť len spôsobom vyplývajúcim z § 216 ods.2 O.s.p. Konanie

pred   týmto súdom nepriamo upravuje aj rada ďalších ustanovení upravených v tretej časti

Občianskeho súdneho poriadku, napr. účastníctvo ( § 90, § 91).

Obsahom spisu je doložené, že pôvodný žalobca 1/ v priebehu odvolacieho konania zomrel (porovnaj kópiu jeho úmrtného listu na č. l. 154) a že Okresný súd Michalovce

uznesením z 28. apríla 2010 sp. zn. 13D 931/2009 (č. l. 157) dedičské konanie po tomto

poručiteľovi právoplatne zastavil a majetok nepatrnej hodnoty vydal žalobkyni 3/, ktorá sa

postarala o jeho pohreb. Z oznámenia notárky JUDr. J. K. (č. l. 152) ďalej vyplýva, že ako

dedičia po zomrelom poručiteľovi prichádzajú do úvahy žalobcovia 1/ až 3/.

V prejednávanej veci teda pôvodný žalobca 1/ stratil spôsobilosť byť účastníkom

konania ešte predtým, ako sa konanie právoplatne skončilo. V dôsledku univerzálnej sukcesie

sa žalobcovia 1/ až 3/ ako jeho dedičia stali priamo zo zákona jeho procesnými nástupcami.

Odvolací súd bol preto povinný v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. pokračovať v konaní so

žalobcami 1/ a 2/ (žalobkyňa 3/ už mala postavenie účastníčky konania), a to bez toho, aby

bolo potrebné o ich vstupe do konania vydávať akékoľvek rozhodnutie. So zreteľom na to, že

v občianskom súdnom konaní nemožno od nikoho bez jeho súhlasu požadovať, aby bol

aktívnym účastníkom, t. j. žalobcom, bolo však povinnosťou odvolacieho súdu, aby sa v tejto

procesnej situácii obrátil na žalobcov 1/ a 2/ ako právnych nástupcov pôvodného žalobcu 1/

s dopytom, či majú záujem pokračovať v odvolacom konaní alebo nie. Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by bol odvolací súd takúto žiadosť o vyjadrenie žalobcom 1/ a 2/ doručil, resp.

vykonal vo vzťahu k nim akýkoľvek iný procesný úkon, z ktorého by mali možnosť

dozvedieť sa o prebiehajúcom odvolacom konaní, možno uzavrieť, že odvolací súd týmto

svojim postupom (opomenutím) odňal žalobcom 1/ a 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. ( ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl.

48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva

zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup

k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv

a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6

ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako

príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne

uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj

výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb.

Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k

stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru

vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam,

ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

k odvolaniu proti rozhodnutiu vo veci samej druhému účastníkovi konania (odvolateľovi),

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom – je v rozpore s princípom rovnosti

zbraní, takýto stav preto narúša právo na spravodlivý proces.

Ako vyplýva z obsahu spisu, pôvodný žalobca 1/ a žalobkyňa 3/ napadli rozsudok

súdu prvého stupňa odvolaním. K tomuto odvolaniu sa vyjadrila žalovaná 2/ (č. l. 130-132b),

ďalej žalovaný 3/ (č. l. 133-135), a tiež žalovaný 1/ (č. l. 140). V spise sa taktiež nachádzajú

vyjadrenia žalovanej 2/ k doplneniu odvolania (č. l. 149) a k vyjadreniu žalovaného 1/ (č. l.

159-160). Spomínané vyjadrenia žalovaných (s výnimkou vyjadrenia na č. l. 149) doručoval

odvolací súd JUDr. M. K., advokátovi vo V., ktorý ich prevzal 10. februára a 14. júla 2010

(k tomu porovnaj doručenky na č. l. 146 p. v. a 161a p. v.). Pôvodný žalobca 1/ však zomrel

už 17. novembra 2009, v dôsledku čoho zaniklo i plnomocenstvo, ktoré udelil JUDr. K. na zastupovanie v základnom konaní a doručenie uvedených vyjadrení tomuto advokátovi tak vo

vzťahu k žalobcom 1/ a 2/, ktorých v odvolacom konaní nezastupoval, nemohlo byť účinné.

Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej 2/ k doplneniu odvolania (č. l. 149), z obsahu spisu

nevyplýva, že by bolo doručené niektorému zo žalobcov, teda ani žalobkyni 3/.

So zreteľom na vyššie uvedené zistenia dovolací súd konštatuje, že došlo k porušeniu

práva žalobcov 1/ až 3/ na spravodlivý proces, pretože súd prvého stupňa im v rozpore

s princípmi rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania predmetné vyjadrenia žalovaných

nedoručil a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd. V dôsledku tohto chybného postupu

nemali žalobcovia možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa – ak by to považovali za potrebné –

k spomínaným podaniam žalovaných; preskúmavané konanie je tak zaťažené ďalšou vadou

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd námietkami dovolateľov

smerujúcimi k tomu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2012

  JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta