1 Cdo 301/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom P., zastúpeného F. P., s. r. o., so sídlom G., proti povinnej A. C., nar. X. bytom M., o vymoženie pohľadávky v sume 386,38 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Er/1809/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne č. k. 17CoE/147/2012-40 z 1. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie oprávneného   o d m i e t a.

Návrh na prerušenie konania   z a m i e t a.

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 9Er/1809/2006-23 z 5. apríla 2012 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Druhým výrokom zamietol žiadosť súdneho exekútora

o priznanie trov exekúcie.

Vychádzal zo zistenia, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vedie exekučné

konanie, je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 0059/06 zo dňa 16. februára 2006, ktorý vydal

Stály rozhodcovský súd na základe zmluvy o úvere č. 3460471 z 12. augusta 2005, uzavretej

medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné

podmienky poskytnutia úveru (ďalej aj „obchodné podmienky“). Okresný súd predmetnú

zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

keďže zo zmluvy nevyplýva, že by povinná pri uzavieraní tejto zmluvy konala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je zrejmé, že

oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti (vyplýva to o. i. z výpisu z obchodného registra), a preto sa považuje za dodávateľa. Povinná nemohla individuálne ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní, tieto

boli vopred pripravené na predtlačenom formulári, keďže sa uzatvárali vo viacerých

prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Je preto zrejmé, že finančné prostriedky boli

povinnej poskytnuté ako spotrebiteľovi.

Ďalej okresný súd zistil, že povinná si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce

z vyššie uvedenej zmluvy, preto si oprávnený uplatnil svoje nároky v rozhodcovskom konaní

v zmysle rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku 17 obchodných podmienok. Okresný

súd sa v tejto súvislosti zaoberal otázkou, či je možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy

uzatvoriť platnú rozhodcovskú doložku a dospel k záveru, že takéto zmluvné dojednanie

nemožno v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Potvrdzuje to aj judikatúra Najvyššieho

súdu Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 32 Cdo 2282/2008

uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ majú účastníci konania možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou

rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V prejednávanej veci však bola voľba rozhodcovského

súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, keďže ustanovenie rozhodcovského súdu

na predtlačenom zmluvnom formulári časovo predchádzalo rozhodnutiu povinnej si finančné

prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako povinná k uzavretiu zmluvy vôbec

pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania videl okresný súd v tom,

že subjektom, ktorý v danom prípade definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je veriteľ

(oprávnený), pretože on zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej

formulárovej zmluve, ktorú používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v prípadoch

uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru okresného súdu je

dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá

je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa totiž v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj

úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené

dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha

zmluvy je adhézna, spotrebiteľ ju preto mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť. Obsah

rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len ťažko možno predpokladať,

že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou také zmluvné dojednanie

prináša.

Okresný súd poukázal na to, že výkladovým pravidlom pre posudzovanie

neprimeranej povahy zmluvnej podmienky sú príslušné ustanovenia smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj

„smernica 93/13/EHS“), vrátane jej prílohy, ktorých použitie sa opiera o nepriamy účinok

práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, spočívajúci v povinnosti

konformného výkladu. Keďže zmyslom a cieľom právnych noriem, týkajúcich sa ochrany

spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená

smernicou 93/13/EHS, je povinnosťou vnútroštátneho súdu vykladať predmetné ustanovenia

smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý účel sledovaný smernicou. Svoj

názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel exekučný súd tiež

o rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo 4. júna 2009 (Pannon GSM Zrt. c.

Erzsébet Sustikné Győrfi), kde Súdny dvor konštatoval, že vopred stanovená podmienka

v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice 93/13/EHS,

ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory zo zmluvy

súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky

podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Podľa

stanoviska Súdneho dvora spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ v zmysle smernice už len

samotné zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy

príslušný všeobecný súd, v ktorého obvode má dodávateľ sídlo, namiesto všeobecného súdu

spotrebiteľa. V prejednávanej veci však nielen že nerozhodoval všeobecný súd, ale

rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným so sídlom v Bratislave.

Okresný súd ďalej poukázal aj na úpravu obsiahnutú v zákone č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorej je

možné za podmienok upravených v ust. §§ 40 až 43 tohto zákona, napadnúť vydaný

rozhodcovský rozsudok žalobou na súde a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Pri posudzovaní

platnosti rozhodcovskej doložky však súd nie je viazaný návrhom v prípade, že ide

o absolútnu neplatnosť, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Aj Európsky súdny dvor

vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473-00, Zb. s. I-10875, bod 34)

uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď

spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú

podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú

povahu zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta.

Napokon okresný súd poukázal aj na úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku,

ktorý v ust. § 53 ods. 1 (v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy) zakotvil všeobecný zákaz

akéhokoľvek zmluvného dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach zmluvných

strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky sú doplňované

aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1. januára 2008 bola do ustanovenia § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka výslovne zavedená aj neprijateľná podmienka (pod písmenom

r/) vyžadovania od spotrebiteľa, aby svoje spory s   dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je treba

vykladať v spojení s ust. § 106 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „O. s. p.“), ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve (doložke) bráni konaniu

pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom, sa

spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu

v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovskú doložku

je preto potrebné vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy,

ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Na základe uvedeného okresný súd zhrnul, že rozhodcovská doložka, obsiahnutá

v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, spĺňa všetky podmienky na to, aby mohla byť tak

z pohľadu ustanovení §§ 53 a 54 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia

zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Zároveň je táto

doložka tiež v rozpore s   ust. § 6 ods. 1, § 8 a § 9 ZoRK, čo spôsobuje jej absolútnu

neplatnosť. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka, nemôže byť základom právomoci

rozhodcovského súdu a ak si rozhodca z takto uzavretej rozhodcovskej doložky odvodil svoju

právomoc a na tomto základe rozhodol, nemožno také rozhodnutie považovať za vydané na to

oprávnenou osobou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie

neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok,

na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. Preto, aj keď bolo vo veci vydané

poverenie pre súdneho exekútora, súd opätovne prehodnotil podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, ako zistil, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý exekučný titul

(vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať), vyhlásil exekúciu

za neprípustnú.  

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne (ako súd odvolací) rozhodol

uznesením č. k. 17CoE/147/2012-40 z 1. augusta 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu podľa ust. § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne, pretože sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol ďalšie dôvody, ktorými zároveň

reagoval na relevantné argumenty odvolania. V prvom rade poukázal na to, že udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by vylučovalo úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom.

Z ustanovení § 45 ods. 1 a 2 ZoRK vyplýva pre exekučný súd možnosť zastaviť exekúciu

napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má rozhodcovský rozsudok nedostatky

uvedené v ust. § 40 písm. a/ alebo b/ ZoRK, alebo ak zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým

mravom. Podľa súdnej praxe sú tieto ustanovenia aplikovateľné aj na prípady plnenia

z neprijateľných zmluvných podmienok.

Ďalej odvolací súd poukázal na znenie článku 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, podľa

ktorého nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor

vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje

k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť.

Tento nerovný vzťah môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším

vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe uvedeného súdny dvor konštatoval,

že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky

len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti, potrebné na tento účel. Aj podľa

platnej vnútroštátnej úpravy sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými

ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, neplatné a pre spotrebiteľov nezaväzujúce.

Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa

považujú za protiprávne a nie je ich možné vykonať. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa tiež musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery

a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3

ods. 1 smernice 93/13/EHS). Vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii

od 1. mája 2004, ako aj na skutočnosť, že citovaná smernica bola do nášho právneho poriadku

implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej

judikatúry Európskeho súdneho dvora nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok

a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými

osobami. Z judikatúry Súdneho dvora ES tiež vyplýva povinnosť národného súdu pri aplikácii

ustanovení národného práva, ktoré sú hoci aj skoršieho dátumu ako uvedená smernica,

interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že zmluva o úvere z 12. augusta 2005, uzavretá medzi

oprávneným a povinným, je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keďže je nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia

zmluvy bola spotrebiteľom, zmluvu podpísala ako fyzická osoba a zo zmluvy nevyplýva účel

použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného vzťahu ako

spotrebiteľského úveru nevylučuje ani ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., v ktorom sú

taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi

účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného zákona. Z uvedených dôvodov sa

vo veci použije špeciálna právna úprava, obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z., v zákone č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ

aj bod 19 Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru obsahuje klauzulu

v zmysle ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ust.

§ 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy

o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských

zmlúv v Občianskom zákonníku, a preto je zo zákona neplatná.

Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej

formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných

do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje

od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť

exekučným titulom. O takú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale pokiaľ by sa rozhodcovské konanie

začalo na návrh dodávateľa, bol by povinný sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, alebo

podať návrh na štátnom súde.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom navrhol, aby

dovolací súd uznesenie súdu prvého aj druhého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Namietal, že v konaní súdov oboch stupňov došlo k vadám uvedeným

v ust. § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O. s. p. (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. a/

O. s. p.), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Odvolaciemu súdu tiež vytýkal, že jeho uznesenie nie je

dostatočne odôvodnené a právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky. Súčasťou dovolania bol tiež návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243c O. s. p. a článkom 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd predložil Súdnemu dvoru

Európskej únie na rozhodnutie prejudiciálne otázky nasledovného znenia:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že

za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov

v prípade, ak je rozhodcovská doložka individuálne dojednaná?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné

ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z   5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie)

budú riešené a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť

na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie

všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu

na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť

za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak

pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi

rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie

vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolateľ odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť

posúdiť exekučné konanie, týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej

republiky.  

Povinná sa dovolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (ust. § 10a ods. 1 O. s. p.),

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (ust. § 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený

právnickou osobou založenou na účel výkonu advokácie (ust. § 241 ods. 1 O. s. p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (ust. § 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa ust. § 239 O. s. p. v preskúmavanej veci neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu a ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru ES (ust. § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o   jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného by tak prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, taxatívne vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo súd bol nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania

podľa ust. § 237 O. s. p. nie je relevantný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že

došlo k vade vymenovanej v tomto zákonnom ustanovení, keďže rozhodujúcou skutočnosťou

je len zistenie súdu, že k takejto procesnej vade skutočne aj došlo.

Dovolateľ v dovolaní namietal vadu podľa ust. § 237 písm. a/ O. s. p., t. j. že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Právomoc súdov upravujú ustanovenia

§ 7 a § 8 O. s. p.

Podľa ust. § 7 ods. 1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú

a rozhodujú spory a   iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,

rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú

a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon (ods. 3 vyššie citovaného uznesenia).

Podľa ust. § 8 O. s. p., ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu, súdy

môžu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená (ide

o tzv. delenú právomoc).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý spôsobuje, že súd nemôže vo veci konať a musí konanie zastaviť a vec

postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,

ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ vadu konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzuje

z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní

nepopiera. Vytýka im iba, že sa „nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovení

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá im v rámci

zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného

rozhodovania o   zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili

fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky)“. Dovolateľ tak v skutočnosti namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii zákona. Z obsahového hľadiska (ust. § 41 ods. 2

O. s. p.) teda nejde o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, vo väzbe

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov, na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku

právomoci súdov dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 38 ods. 3, § 44 ods. 2, § 50 ods. 2, § 56, § 57 a ďalšie

Exekučného poriadku). Vzhľadom k tomu nie je opodstatnená námietka dovolateľa o existencii vady konania podľa ust. 237 písm. a/ O. s. p., keďže súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Dovolateľ prípustnosť dovolania ďalej vyvodzoval z ust. § 237 písm. d/ O. s. p., keď

poukázal na prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Podľa ust. § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa ust. § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa ust. § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky

konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci svojou povahou patrí k procesným

podmienkam a jej zistenie v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto

prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú

istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok, alebo stav vymedzený žalobným petitom,

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva

z rovnakého skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol

po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného P., s. r. o.,

so sídlom v B., proti povinnej A. C., nar. X. bytom M., o vymoženie sumy 386,38 Eur

s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 0059/06 zo 16. februára

2006, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej

na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Er/1809/2006, nepredchádzalo žiadne iné konanie

na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí

a nezakladá prekážku veci rozsúdenej. Ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v predmetnej

exekučnej veci nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a vo veci nepredchádzalo žiadne iné

konanie. Súd je povinný skúmať exekučný titul v rovnakom rozsahu počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené dovolateľom vytýkaná vada konanie nezaťažila.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa ust. § 237 písm.

e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.  

V predmetnej veci exekučný súd nezačal konať svojvoľne, sám od seba, ale na základe

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda návrh na začatie

konania bol podaný. Exekučný súd v predmetnej veci následne exekúciu podľa ust. § 57 ods.

1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu tejto

námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých založili svoje rozhodnutia. Námietka dovolateľa

o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto opodstatnená.

Podľa názoru dovolateľa je konanie súdov tiež postihnuté vadou podľa ust. § 237

písm. f/ O. s. p. O takú vadu ide vtedy, ak sa postupom súdu účastníkovi odňala možnosť

konať pred súdom, čím sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva

za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ existenciu tejto vady vyvodzoval z toho, že súdy oboch stupňov

oprávneného nevyzvali, ani s ním inak nekomunikovali o jeho právnych a skutkových návrhoch, konali bez nariadenia pojednávania a bez dokazovania. Citoval z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. II. ÚS 136/08, ktorý v postupe, ktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd

vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému

účastníkovi podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení, než akými

disponuje druhý účastník konania, videl nielen porušenie základného práva účastníka vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal aj

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“) sp. zn.

1 Cdo 145/2004, ktorý existenciu vady podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. videl v takom

postupe odvolacieho súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného

právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani súd

prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, a to bez toho, aby účastníkovi

konania umožnil k novým právnym záverom sa vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy, ktoré sa

z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými.

K uvedenému dovolací súd opätovne poznamenáva, že podľa ust. § 58 ods. 1

Exekučného poriadku môže exekučný súd zastaviť exekúciu nielen na návrh účastníka

konania, ale aj bez návrhu, ak zistí, že na to existuje zákonný dôvod (viď najmä dôvody

zastavenia exekúcie uvedené v § 57 Exekučného poriadku). Exekučný súd v takom prípade

pochopiteľne nemá povinnosť účastníkov vopred informovať o svojom zámere zastaviť

exekúciu a vyzvať ich na zaujatie stanoviska. V prejednávanej veci okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, to znamená po vyhlásení

exekúcie za neprípustnú, pretože zistil, že je tu iný dôvod (odlišný od dôvodov uvedených

pod písm. a/ až f/), pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Týmto dôvodom je absencia

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Ide o jeden zo základných predpokladov

prípustnosti exekúcie, ktorý je exekučný súd povinný skúmať už v štádiu rozhodovania

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 44

ods. 2 Exekučného poriadku je exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia povinný preskúmať podanú žiadosť a k nej pripojený návrh

na vykonanie exekúcie, ako aj exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci toho

najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie obsahuje všetky náležitosti, či je k návrhu

pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami špecifikovanými v exekučnom titule a či sú

splnené všeobecné podmienky konania podľa ust. § 103 O. s. p. V tomto štádiu exekučného konania, kedy je úlohou súdu posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 42 ods. 2

Exekučného poriadku) sa vychádza z tvrdení oprávneného, ktoré sú obsahom jeho návrhu

na vykonanie exekúcie a z pripojeného exekučného titulu. Dokazovanie v zmysle procesnej

činnosti súdu upravenej v ust. § 122 až § 124 O. s. p. exekučný súd v tomto štádiu

exekučného konania nevykonáva, postačuje totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti osvedčené

okolnosťami, vyplývajúcimi priamo zo súdneho spisu. Oboznamovanie sa s obsahom listín,

tvoriacich súčasť súdneho spisu, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania

a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, si

nevyžaduje nariadenie pojednávania a osobnú účasť oprávneného a povinného. Ak aj napriek

existencii skutočnosti, ktorá by bola dôvodom pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd poverenie vydá, je povinný toto svoje

pochybenie napraviť tým, že exekúciu aj bez návrhu zastaví. Postupuje pritom rovnako ako

v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že povinnosť exekučného súdu

nariadiť pojednávanie, ak rozhoduje o zastavení exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku, bola zavedená až s účinnosťou od 7. augusta 2012 (napadnuté

rozhodnutie okresného súdu je z 5. apríla 2012) a s účinnosťou od 1. januára 2013 bola

zmenená na možnosť exekučného súdu nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby vo veci vykonával

dokazovanie. Oprávnenému účastníkovi exekučného konania napriek tomu nebola odňatá

možnosť konať pred súdom, pretože ide o zákonom predpokladaný a dovolený postup

odvolacieho súdu, vyplývajúci z ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd

môže o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania s výnimkou prípadov uvedených

v odseku 1, kedy je nariadenie pojednávania naopak povinné. Ide o prípady, keď odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej a buď je potrebné v odvolacom konaní zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, alebo ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

alebo si nariadenie pojednávania vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je

nariadenie pojednávania ponechané na úvahu odvolacieho súdu. V prejednávanej veci odvolací súd bez akýchkoľvek výhrad prevzal skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa a   stotožnil sa aj s jeho právnym posúdením veci. Pre doplnenie alebo opakovanie dokazovania, na účely ktorého by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, nebol žiadny dôvod,

keďže ani samotní účastníci vykonanie žiadnych dôkazov v odvolacom konaní nenavrhli.

Pokiaľ oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/

O. s. p. z toho, že súdy konali vo veci bez nariadenia pojednávania a bez dostatočnej

komunikácie s oprávneným, ide o námietku nedôvodnú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných práv.  

Námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd posudzoval iba v súvislosti

so zisťovaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, teda či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V predmetnej veci okresný súd, ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu sp. zn. SR 0059/06 zo 16. februára 2006 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti z citovaného rozhodcovského

rozsudku. Následne exekučný súd   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie

zastavil (ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Podľa názoru dovolacieho súdu, tak exekučný súd prvého stupňa, ako aj súd odvolací, podmienky na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné tiež uviesť, že v predmetnej veci nemalo byť vydané ani poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci (t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, založeného spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore

so zákonom, ako aj z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie,

na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej

veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré tvoria

samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej

nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode

spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie

uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(napr. uznesenie sp. zn. 6 Cdo 105/2011 z 10. októbra 2012).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou alebo platnosťou rozhodcovskej zmluvy nebránia ani ustanovenia

ZoRK, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú

všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než

spotrebitelia. Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov

rozhodcovského konania (tzv. nespotrebiteľov) znamená stratu možnosti skúmať

a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej

veci, tak v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“

(práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje

dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz, vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť,

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného, ako spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali.

Zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská

doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou

sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, vrátane

rozhodcovskej doložky, upravenej v bode 15 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj

s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej

rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. nedošlo, t. j. oprávnenému nebola postupom súdu

prvého stupňa a ani odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

V ďalšej časti dovolania oprávnený uplatnil viacero výhrad voči právnemu posúdeniu

veci súdmi, poukázal na nesprávnu aplikáciu a interpretáciu smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nedostatočnú

odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu, čím malo dôjsť

k porušeniu jeho práva, ako účastníka konania, na súdnu ochranu podľa článku 46 odseku 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).

Podľa článku 46 odseku 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 odseku 1

Ústavy SR a článku 36 odseku 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.,j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Súd tiež nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozhodnutie

opravného (odvolacieho) súdu (ust. § 211 O. s. p.). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa

aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody,

na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny

poriadok v ustanovení § 157 ods. 2.

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ust. § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. platí aj v odvolacom konaní (ust. § 211 ods. 2

O. s. p.). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 uviedol, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle vyššie

citovaného zákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

Okresný súd (ako súd prvého stupňa) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávnenou osobou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Okresný súd zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil v odôvodnení svojho

rozhodnutia záver o tom, prečo rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval

za neprijateľnú podmienku, ktorá bola od počiatku neplatná podľa ust. § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy, z dôvodu ktorého sa

rozhodcovské konanie uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský

rozsudok, vydaný v takomto konaní, preto nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Okresný súd tento titul považoval za materiálne nevykonateľný

a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie,

z dôvodu ktorého exekúciu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil

za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Krajský súd (ako súd odvolací) odôvodnil rozhodnutie v súlade s ustanovením § 219

ods. 2 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky, súvisiace s predmetom

súdnej ochrany oprávneného, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo nutné

pristúpiť k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k jej zastaveniu podľa ust. § 57 ods. 1 písm.

g/ Exekučného poriadku. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného oprávneného neuspokojuje,

neznamená, že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa ust. § 157 ods.

2 O. s. p. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek dovolateľa.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť

a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s článkom 6 odsekom 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a článkom 46 odsekom 1 Ústavy SR, pretože odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia.  

Námietku dovolateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu posúdil dovolací súd ako

nedôvodnú.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je potrebné uviesť, že ide o dovolací dôvod,

ktorý sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom

poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania (ust. § 236 a nasl. O. s. p.), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému

prieskumu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Uvedený záver platí aj

pre dovolaciu námietku, obsahom ktorej je výskyt tzv. inej vady v konaní pred odvolacím

súdom, odlišnej od vád taxatívne uvedených v ust. § 237 O. s. p., o ktorej dovolateľ tvrdí, že

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

O. s. p. ).

Keďže dovolanie oprávneného nie je procesne prípustné, dovolací súd nebol

oprávnený pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a ani skúmať, či odvolací súd svoje

konanie nezaťažil tzv. inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania v prejednávanej veci nemožno vyvodiť

z ust. § 239 O. s. p. a dovolacím súdom neboli zistené ani vady konania podľa ust. § 237

O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, podľa ust. § 218 ods. 1 písm.

c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol dovolanie oprávneného, pretože

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolateľ v podanom dovolaní zároveň navrhol, aby dovolací súd podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p. prerušil konanie v predmetnej dovolacej

exekučnej veci a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke

podľa medzinárodnej zmluvy, a to o výklad ustanovenia písmena q/ odseku 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, pričom v dovolaní uviedol tri konkrétne predbežné otázky, ktoré navrhol predložiť

Súdnemu dvoru Európskej únie.

Článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva) ustanovuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Napriek zneniu ustanovenia § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd

zastáva názor, že ustanovenie 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom

konaní, pretože povinnosť vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania

o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, vyplýva z noriem primárneho

úniového práva (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR

a   aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora ES/EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal, č.

106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke, resp. viacerých predbežných otázkach. Túto povinnosť má

len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie

o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je

rozhodujúci pre riešenie konkrétnej právnej veci. Účelom riešenia predbežnej otázky je

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, avšak nie rozhodnúť o konkrétnych skutkových alebo právnych okolnostiach určitého sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu

a je prejednávaný vnútroštátnym súdom.

V predmetnej exekučnej veci oprávnený spochybňoval, či exekučný súd je oprávnený

skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby

výkladu a prejudiciálneho rozhodnutia zo strany Súdneho dvora Európskej únie. Z obsahu

spisu vyplýva, že vnútroštátne súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na predmetnú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky,

do ktorých bol transponovaný obsah príslušných právnych noriem Európskej únie. Otázka

výkladu, resp. vymedzenia hraníc aplikácie komunitárneho práva nebola pre riešenie

predmetného prípadu kľúčová, resp. rozhodná vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu

predmetnej problematiky v právnom poriadku Slovenskej republiky. V tejto súvislosti

dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, keďže k rovnakým záverom v otázke

prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj v iných exekučných veciach, napr. sp.zn. 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012

a 3 Cdo 118/2012.

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu

komunitárneho práva, tak prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu v takom prípade nezakladá procesnú vadu konania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

v predmetnej exekučnej veci nie je daný dôvod na prerušenie dovolacieho konania podľa ust.

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s ust. § 243c O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo úspešnej

povinnej (ust. § 243b ods. 5 a § 243c v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Keďže však

povinnej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd jej ich náhradu nepriznal.

Dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol hlasovaním pomerom

hlasov 3:0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. marca 2013

  JUDr Štefan Šatka, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová