Najvyšší súd  

1 Cdo 3/2007

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v M.,   zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. P. D., advokátom v B., 2/ Česká republika,   Úřad pro zastupování státu ve věcech majetkových, Rašinovo nábřeží 390/42, Praha, proti

odporcovi Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Mierová č. 19, o určenie neplatnosti dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva Slovenskej

republiky z 11. mája 2000, vydaného pod č. 2139/2000-1000, vedenej na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. 11 C 185/2002, o dovolaní odporcu proti   uzneseniu Krajského súdu

v Žiline zo 6. júna 2006 sp. zn. 23 Co 37/06, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom zo 16. septembra 2004, č. k. 11 C 185/02 – 176

v znení dopĺňacieho rozsudku z 20. decembra 2005, č. k. 11 C 185/02 – 215 zastavil konanie

voči odporcovi 1/ (Slovenskej republike – Krajský úrad v Žiline) a odporcovi 2/ (Mestu

Martin) z dôvodu späťvzatia návrhu voči týmto odporcom (§ 96 O.s.p.), zamietol v celom

rozsahu návrh voči odporcovi 3/ (Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky),

navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť trovy konania odporcovi   2/ a odporcovi 3/

(ďalej len odporca) a nepriznal náhradu trov konania odporcovi 1/. Zamietnutie návrhu

odôvodnil nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení

navrhovateľmi (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďže určením platnosti alebo neplatnosti namietaného

dodatku by nedošlo k odstráneniu stavu ohrozenia vlastníckeho práva navrhovateľov

k nehnuteľnostiam týmto dodatkom dotknutým   a tento stav ohrozenia môže byť odstránený

len právoplatnosťou rozhodnutia o návrhu na určenie vlastníctva. Zároveň uviedol, že sporný

dodatok č. 1/2000 ako rozhodnutie ministra hospodárstva nie je právnym úkonom v zmysle

ust. § 34 Obč. zák., ale je aktom hospodárskeho riadenia, vydaným podľa zák. č. 111/1990 Zb. a zák.č. 109/1964 Zb.,   preto by nebolo možné určiť neplatnosť sporného dodatku ako

právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák.

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ uznesením zo 6. júna 2006 sp.

zn. 23 Co 37/06 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh

navrhovateľov voči odporcovi zamietnutý, ako i v nadväzujúcom   výroku o náhrade trov

konania a vec v rozsahu zrušenia   vrátil na ďalšie konanie s tým, že rozsudok súdu prvého

stupňa ponecháva nedotknutý vo výroku, ktorým bolo konanie voči odporcom l/ a 2/

zastavené. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu

k odporcom l/ a   2/ a týmto odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Výrok

o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na ďalšie konanie zdôvodnil tým, že

nemožno prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa o nedostatku právomoci súdu vo veci konať

za situácie, keď v konečnom dôsledku návrh zamietol pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Ak by totiž bol záver súdu o nedostatku právomoci vo veci

konať správny, viedlo by to k úplne odlišnému procesnému následku - zastaveniu konania  

(§ 103, § 104 O.s.p.). Výrok rozsudku súdu musí korešpondovať   s jeho odôvodnením, čo

v prípade preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa splnené nebolo. Podľa názoru

odvolacieho súdu   v danom prípade bol súd   kompetentný preskúmať zákonnosť sporného

dodatku č. 1/2000, pretože išlo o preskúmanie, či ním bol vykonaný zásah do vlastníckych

práv navrhovateľov zákonným, resp. protizákonným spôsobom.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu do výroku, ktorým zrušil rozsudok okresného

súdu a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, podal dovolanie odporca a žiadal,

aby dovolací súd   uvedené uznesenie ako aj   rozsudok okresného súdu zrušil a konanie

zastavil z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdov. Uviedol, že minister hospodárstva

Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 1/2000 rozhodoval o štátnom majetku a takéto

rozhodnutie nepodlieha právomoci súdu podľa § 237 písm. a/ O.s.p. S odkazom

predovšetkým na zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSFR   č.

364/1990 Zb., rozhodnutie federálneho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky ČSFR

Slavomíra Stračára č. 54/1990 z 20. júna 1990, uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 386

z 19. mája 1992 a rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky Ľudovíta Černáka

č. 154/1992 z 11. septembra 1992 dôvodil, že na obchodnú spoločnosť Z.   nemohlo a ani

nikdy neprešlo vlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, ktoré boli delimitované

zo štátneho podniku Z. kombinát M., pretože to zákon nepripúšťal. V snahe na pravú mieru uviesť nedoriešené záležitosti súvisiace s dotknutými nehnuteľnosťami (36 bytovými

jednotkami na Č. ul. a administratívnou budovou na T. ul. v M.) vydal minister hospodárstva

Slovenskej republiky Ľubomír   Harach 11. mája 2000 dodatok č. 1/2000 k   Rozhodnutiu  

č. 154/1992,   akt   hospodárskeho riadenia podľa zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku

a zák. č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že Z. M

nenadobudla vlastnícke právo k uvedeným   nehnuteľnostiam, z ktorého   dôvodu nemohlo

a ani nebolo zasiahnuté do vlastníckych práv tejto akciovej spoločnosti.

Navrhovateľ 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť. Navrhovateľ 2/

sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v časti,

ktorou bol zrušený   rozsudok   súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu

navrhovateľov l/ a 2/   voči odporcovi   a vec bola v rozsahu zrušenia   vrátená   na ďalšie

konanie.

Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanovenia § 237 a § 239.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods.

1 O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239

ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239

ods. 2 písm. b/ O.s.p.),   alebo uznesenie súdu prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (§ 239 ods. 2 písm. c / O.s.p.).

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo

znakov uvedených uznesení, je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., a zaoberal

sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom v konaní nebola zistená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania

z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom

ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou z

vád v ustanovení § 237 O.s.p. uvedených skutočne postihnuté.

Vzhľadom na námietku dovolateľa sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti jeho tvrdenia, že odvolací súd, resp. oba nižšie súdy rozhodli vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).

Návrhom požadujúcim určenie neplatnosti dodatku č. 1/2000, vydaného   11. mája

2000 ministrom hospodárstva Slovenskej republiky, žalujú navrhovatelia Ministerstvo

hospodárstva Slovenskej republiky, tvrdiac, že týmto dodatkom došlo k zásahu do ich nadobudnutých vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v dodatku uvedeným. Ide tu o dodatok

k Rozhodnutiu ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 154/1992 z 11. septembra 1992

č.j. 11554/100/250/1992 o prechode práv, povinnosti a záväzkov. V dodatku sa uvádza, že

rozhodnutím ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky ČSFR č. 54/1990 bol podľa č.l.

III zrušený Kombinát Z., M. s tým, že majetok, ktorý nebol prevedený na novozaložené š.p.,

prechádza na novozaloženú spoločnosť Z., ktorá vykoná rozdelenie všetkého majetku, práv

a záväzkov, ktoré   na ňu   prešli vyššie uvedeným rozhodnutím. Na základe oznámenia

primátora mesta Martin z 9. mája 2000 vyšli dodatočne najavo nové skutočnosti, ktoré neboli

známe v čase vydania rozhodnutia ministra hospodárstva č. 154/1992. V Z. zostali

nerozdelené : 36 bytových jednotiek na Č. ul. v M. č.s. X k.ú. M. a budova na T. ul. X v M.

č. s.   X, parc. č. X k.ú. M. V dodatku minister hospodárstva Slovenskej republiky vyčlenil

spomenuté nehnuteľnosti zo spoločnosti Z. a určil prevod majetku a to 36 bytových jednotiek

na Č. ul. v M. č.s. X k.ú. M. na mesto Martin a budovu na T.ul. X v M. č. s. X, parc. č. X

k.ú. M. v súlade s uznesením vlády SR č. 386 z 19. mája 1992 na Okresný úrad v Martine,

stanoviac účinnosť dodatku dňom 15. mája 2000.

Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto

prípade súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov

vymedzuje ust. § 7 Občianskeho   súdneho poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. súdy

v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7

ods. 2 O.s.p. súdy v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V zmysle § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom

konaní, len ak to ustanovuje zákon.

V tejto právnej veci nejde o posúdenie rozhodnutia o privatizácii, kde je prieskum

súdu vylúčený podľa § 10 ods. 9 Zák. č. 92/1991 Zb., v znení neskorších predpisov. Hoci

návrhom na začatie konania na riešenie súdu predložený predmet konania by nebolo možno

podriadiť pod žiadny zo vzťahov vymedzených v § 7 O.s.p., neznamená to ešte, že by už len

tým bola vylúčená právomoc občianskoprávneho súdu. Pri pochybnostiach o právomoci súdu

treba totiž ustanovenie § 7 O.s.p. vykladať v súvislosti   s ust. § 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má

predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania

príslušnému orgánu. Citované ustanovenie vôbec nepredpokladá, aby súd zastavil konanie pre

nedostatok právomoci a zároveň nerozhodol o postúpení veci inému orgánu z dôvodu, že nie

je daná právomoc   ani žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie. V uznesení

o zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť, ktorému orgánu sa

vec postupuje (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu). Ak súd dospeje k záveru, že

nie je daná jeho právomoc na konanie o veci (§ 7 O.s.p.) a nie je daná ani právomoc iného

orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale

vec musí prejednať sám; inak by došlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Takýto postup je v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje

právo na súdnu ochranu, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (porovnaj tiež R 82/2002).

Dovolateľ napokon ani neuvádza, že by daná vec ako nepatriaca do právomoci súdu patrila do

právomoci určitého iného orgánu Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov námietke odporcu spočívajúcej na tvrdení, že na prejednanie

a rozhodovanie v tejto právnej veci nie je daná právomoc súdu, nemožno prisvedčiť. Tento

záver však neznamená, že by návrhu na začatie konania malo byť vyhovené. Z obsahu spisu

vyplýva, že návrh je motivovaný obavou zo spochybňovania vlastníctva navrhovateľov

k nehnuteľnostiam uvedeným v spomenutom rozhodnutí ministra. Podaný návrh   však

nežiada   priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu a sleduje len

riešenie (určenie) určitej čiastkovej otázky vo vzťahu, či tu právo (vlastnícke) je alebo nie je;

preto takémuto určovaciemu návrhu chýba naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/

O.s.p. Takýto záujem možno vidieť len na samotnom určení práva (porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 98/2004). Treba dodať, že súdna prax,

ktorá za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považuje aj návrh na určenie

neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp.

právneho vzťahu, uplatnenie takejto žaloby a teda aj splnenie podmienky naliehavosti

právneho záujmu navrhovateľa vidí prísne reštriktívne (bližšie porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006).  

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania nemožno v danom prípade vyvodiť ani

z ust. § 237 a ani z ust. § 239 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odporcu podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako smerujúce proti

rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval a to

z dôvodu, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím, ktorým by sa konanie medzi

účastníkmi končilo. Vo veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý rozhodne aj o trovách

doterajšieho konania, t.j. vrátane trov dovolacieho konania v súlade s úpravou zakotvenou v  

§ 151 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

  predsedníčka senátu  

V Bratislave 28. februára 2008

Za správnosť vyhotovenia :