Najvyšší súd
1 Cdo 3/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ Z., so sídlom v M., zastúpeného v dovolacom konaní JUDr. P. D., advokátom v B., 2/ Česká republika, Úřad pro zastupování státu ve věcech majetkových, Rašinovo nábřeží 390/42, Praha, proti
odporcovi Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Mierová č. 19, o určenie neplatnosti dodatku č. 1/2000 ministra hospodárstva Slovenskej
republiky z 11. mája 2000, vydaného pod č. 2139/2000-1000, vedenej na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 11 C 185/2002, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline zo 6. júna 2006 sp. zn. 23 Co 37/06, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Martin rozsudkom zo 16. septembra 2004, č. k. 11 C 185/02 – 176
v znení dopĺňacieho rozsudku z 20. decembra 2005, č. k. 11 C 185/02 – 215 zastavil konanie
voči odporcovi 1/ (Slovenskej republike – Krajský úrad v Žiline) a odporcovi 2/ (Mestu
Martin) z dôvodu späťvzatia návrhu voči týmto odporcom (§ 96 O.s.p.), zamietol v celom
rozsahu návrh voči odporcovi 3/ (Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky),
navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť trovy konania odporcovi 2/ a odporcovi 3/
(ďalej len odporca) a nepriznal náhradu trov konania odporcovi 1/. Zamietnutie návrhu
odôvodnil nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
navrhovateľmi (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďže určením platnosti alebo neplatnosti namietaného
dodatku by nedošlo k odstráneniu stavu ohrozenia vlastníckeho práva navrhovateľov
k nehnuteľnostiam týmto dodatkom dotknutým a tento stav ohrozenia môže byť odstránený
len právoplatnosťou rozhodnutia o návrhu na určenie vlastníctva. Zároveň uviedol, že sporný
dodatok č. 1/2000 ako rozhodnutie ministra hospodárstva nie je právnym úkonom v zmysle
ust. § 34 Obč. zák., ale je aktom hospodárskeho riadenia, vydaným podľa zák. č. 111/1990 Zb. a zák.č. 109/1964 Zb., preto by nebolo možné určiť neplatnosť sporného dodatku ako
právneho úkonu podľa § 39 Obč. zák.
Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľov 1/, 2/ uznesením zo 6. júna 2006 sp.
zn. 23 Co 37/06 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh
navrhovateľov voči odporcovi zamietnutý, ako i v nadväzujúcom výroku o náhrade trov
konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie s tým, že rozsudok súdu prvého
stupňa ponecháva nedotknutý vo výroku, ktorým bolo konanie voči odporcom l/ a 2/
zastavené. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu
k odporcom l/ a 2/ a týmto odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Výrok
o zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na ďalšie konanie zdôvodnil tým, že
nemožno prisvedčiť záveru súdu prvého stupňa o nedostatku právomoci súdu vo veci konať
za situácie, keď v konečnom dôsledku návrh zamietol pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Ak by totiž bol záver súdu o nedostatku právomoci vo veci
konať správny, viedlo by to k úplne odlišnému procesnému následku - zastaveniu konania
(§ 103, § 104 O.s.p.). Výrok rozsudku súdu musí korešpondovať s jeho odôvodnením, čo
v prípade preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa splnené nebolo. Podľa názoru
odvolacieho súdu v danom prípade bol súd kompetentný preskúmať zákonnosť sporného
dodatku č. 1/2000, pretože išlo o preskúmanie, či ním bol vykonaný zásah do vlastníckych
práv navrhovateľov zákonným, resp. protizákonným spôsobom.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu do výroku, ktorým zrušil rozsudok okresného
súdu a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, podal dovolanie odporca a žiadal,
aby dovolací súd uvedené uznesenie ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a konanie
zastavil z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdov. Uviedol, že minister hospodárstva
Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 1/2000 rozhodoval o štátnom majetku a takéto
rozhodnutie nepodlieha právomoci súdu podľa § 237 písm. a/ O.s.p. S odkazom
predovšetkým na zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia ČSFR č.
364/1990 Zb., rozhodnutie federálneho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky ČSFR
Slavomíra Stračára č. 54/1990 z 20. júna 1990, uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 386
z 19. mája 1992 a rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky Ľudovíta Černáka
č. 154/1992 z 11. septembra 1992 dôvodil, že na obchodnú spoločnosť Z. nemohlo a ani
nikdy neprešlo vlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným veciam, ktoré boli delimitované
zo štátneho podniku Z. kombinát M., pretože to zákon nepripúšťal. V snahe na pravú mieru uviesť nedoriešené záležitosti súvisiace s dotknutými nehnuteľnosťami (36 bytovými
jednotkami na Č. ul. a administratívnou budovou na T. ul. v M.) vydal minister hospodárstva
Slovenskej republiky Ľubomír Harach 11. mája 2000 dodatok č. 1/2000 k Rozhodnutiu
č. 154/1992, akt hospodárskeho riadenia podľa zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku
a zák. č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že Z. M
nenadobudla vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam, z ktorého dôvodu nemohlo
a ani nebolo zasiahnuté do vlastníckych práv tejto akciovej spoločnosti.
Navrhovateľ 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť. Navrhovateľ 2/
sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v časti,
ktorou bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu
navrhovateľov l/ a 2/ voči odporcovi a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie
konanie.
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanovenia § 237 a § 239.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods.
1 O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239
ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo uznesenie súdu prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. c / O.s.p.).
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo
znakov uvedených uznesení, je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., a zaoberal
sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písm. a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom v konaní nebola zistená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania
z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom
ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou z
vád v ustanovení § 237 O.s.p. uvedených skutočne postihnuté.
Vzhľadom na námietku dovolateľa sa dovolací súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti jeho tvrdenia, že odvolací súd, resp. oba nižšie súdy rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
Návrhom požadujúcim určenie neplatnosti dodatku č. 1/2000, vydaného 11. mája
2000 ministrom hospodárstva Slovenskej republiky, žalujú navrhovatelia Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky, tvrdiac, že týmto dodatkom došlo k zásahu do ich nadobudnutých vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v dodatku uvedeným. Ide tu o dodatok
k Rozhodnutiu ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 154/1992 z 11. septembra 1992
č.j. 11554/100/250/1992 o prechode práv, povinnosti a záväzkov. V dodatku sa uvádza, že
rozhodnutím ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky ČSFR č. 54/1990 bol podľa č.l.
III zrušený Kombinát Z., M. s tým, že majetok, ktorý nebol prevedený na novozaložené š.p.,
prechádza na novozaloženú spoločnosť Z., ktorá vykoná rozdelenie všetkého majetku, práv
a záväzkov, ktoré na ňu prešli vyššie uvedeným rozhodnutím. Na základe oznámenia
primátora mesta Martin z 9. mája 2000 vyšli dodatočne najavo nové skutočnosti, ktoré neboli
známe v čase vydania rozhodnutia ministra hospodárstva č. 154/1992. V Z. zostali
nerozdelené : 36 bytových jednotiek na Č. ul. v M. č.s. X k.ú. M. a budova na T. ul. X v M.
č. s. X, parc. č. X k.ú. M. V dodatku minister hospodárstva Slovenskej republiky vyčlenil
spomenuté nehnuteľnosti zo spoločnosti Z. a určil prevod majetku a to 36 bytových jednotiek
na Č. ul. v M. č.s. X k.ú. M. na mesto Martin a budovu na T.ul. X v M. č. s. X, parc. č. X
k.ú. M. v súlade s uznesením vlády SR č. 386 z 19. mája 1992 na Okresný úrad v Martine,
stanoviac účinnosť dodatku dňom 15. mája 2000.
Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto
prípade súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov
vymedzuje ust. § 7 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. súdy
v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7
ods. 2 O.s.p. súdy v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V zmysle § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, len ak to ustanovuje zákon.
V tejto právnej veci nejde o posúdenie rozhodnutia o privatizácii, kde je prieskum
súdu vylúčený podľa § 10 ods. 9 Zák. č. 92/1991 Zb., v znení neskorších predpisov. Hoci
návrhom na začatie konania na riešenie súdu predložený predmet konania by nebolo možno
podriadiť pod žiadny zo vzťahov vymedzených v § 7 O.s.p., neznamená to ešte, že by už len
tým bola vylúčená právomoc občianskoprávneho súdu. Pri pochybnostiach o právomoci súdu
treba totiž ustanovenie § 7 O.s.p. vykladať v súvislosti s ust. § 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má
predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania
príslušnému orgánu. Citované ustanovenie vôbec nepredpokladá, aby súd zastavil konanie pre
nedostatok právomoci a zároveň nerozhodol o postúpení veci inému orgánu z dôvodu, že nie
je daná právomoc ani žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie. V uznesení
o zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť, ktorému orgánu sa
vec postupuje (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu). Ak súd dospeje k záveru, že
nie je daná jeho právomoc na konanie o veci (§ 7 O.s.p.) a nie je daná ani právomoc iného
orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie, nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale
vec musí prejednať sám; inak by došlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Takýto postup je v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje
právo na súdnu ochranu, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (porovnaj tiež R 82/2002).
Dovolateľ napokon ani neuvádza, že by daná vec ako nepatriaca do právomoci súdu patrila do
právomoci určitého iného orgánu Slovenskej republiky.
Z uvedených dôvodov námietke odporcu spočívajúcej na tvrdení, že na prejednanie
a rozhodovanie v tejto právnej veci nie je daná právomoc súdu, nemožno prisvedčiť. Tento
záver však neznamená, že by návrhu na začatie konania malo byť vyhovené. Z obsahu spisu
vyplýva, že návrh je motivovaný obavou zo spochybňovania vlastníctva navrhovateľov
k nehnuteľnostiam uvedeným v spomenutom rozhodnutí ministra. Podaný návrh však
nežiada priamo určiť existenciu či neexistenciu práva, resp. právneho vzťahu a sleduje len
riešenie (určenie) určitej čiastkovej otázky vo vzťahu, či tu právo (vlastnícke) je alebo nie je;
preto takémuto určovaciemu návrhu chýba naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/
O.s.p. Takýto záujem možno vidieť len na samotnom určení práva (porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 98/2004). Treba dodať, že súdna prax,
ktorá za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považuje aj návrh na určenie
neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp.
právneho vzťahu, uplatnenie takejto žaloby a teda aj splnenie podmienky naliehavosti
právneho záujmu navrhovateľa vidí prísne reštriktívne (bližšie porovnaj napr. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006).
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania nemožno v danom prípade vyvodiť ani
z ust. § 237 a ani z ust. § 239 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odporcu podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako smerujúce proti
rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania nerozhodoval a to
z dôvodu, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím, ktorým by sa konanie medzi
účastníkmi končilo. Vo veci bude ďalej konať súd prvého stupňa, ktorý rozhodne aj o trovách
doterajšieho konania, t.j. vrátane trov dovolacieho konania v súlade s úpravou zakotvenou v
§ 151 O.s.p.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
V Bratislave 28. februára 2008
Za správnosť vyhotovenia :