ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, vo veci starostlivosti o t. č. plnoletého R. J., narodeného X. I. XXXX, N. I. XXX, do nadobudnutia plnoletosti zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, dieťa matky J. F., narodenej XX. R. XXXX, N. I. XXX, obaja zastúpení advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Prievidza, Bojnická cesta 7, a otca C.. R. J., narodeného XX. L. XXXX, C., X. XXXX/XX, o návrhu matky a plnoletého dieťaťa na zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 1P/46/2018, o dovolaní matky a plnoletého syna proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 2020 sp. zn. 6CoP/54/2019, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 14. mája 2019, sp. zn. 1P/46/2018 zamietol návrh matky, ktorým sa domáhala zvýšenia výživného na maloletého Jakuba zo sumy 50 eur mesačne na sumu 200 eur mesačne od 1. septembra 2016, naposledy upraveného rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 26. júla 2011, č. k. 4P/171/2011-31, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 9. októbra 2011, č. k. 4CoP/84/2011-85. V dôvodoch rozhodnutia v prvom rade poukázal na predchádzajúce rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť otca a ktorým bola otcovi uložená povinnosť prispievať na výživu maloletého sumou 50 eur mesačne. V aktuálnom konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že u syna R. J., ktorý je od posledného súdneho rozhodnutia starší o 8 rokov a študuje na strednej škole, došlo k podstatnej zmene pomerov. Úmerne jeho veku sa zvyšujú aj jeho výdavky. K zmene došlo aj na strane otca, ktorý má 66 rokov a je starobným dôchodcom s preukázanými zdravotnými problémami. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh matky a syna nie je dôvodný. Konštatoval, že otec sa nachádza v inej situácii, ako tomu bolo pri poslednom rozhodovaní o výživnom, kedy spĺňal kritériá pre zabezpečovanie si primeraného príjmu z pracovnej činnosti. Poukázal tiež na to, že v čase ostatného rozhodovania bolpodľa vyjadrenia odborného lekára jeho zdravotný stav stabilizovaný, kým v súčasnosti má aj stavy nepriaznivej progresie. Súčasne však mal za to, že viaceré exekúcie vedené na otca, nemožno vyhodnotiť ako skutočnosť svedčiacu v prospech otca. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, okresný súd dospel k záveru, že príjem dosahovaný otcom po zohľadnení nevyhnutných výdavkov otca nie je dostatočný na zvýšenie výživného pre syna. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie návrh na zvýšenie výživného zamietol a to aj v časti na priznanie spätného výživného za obdobie od 1. septembra 2016, t. j. pred podaním návrhu (14. marca 2018), s poukazom na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 77 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“), keď výživné možno priznať od začatia súdneho konania. Uviedol, že podmienka daná v druhej vete citovaného ustanovenia, že výživné pre dieťa možno priznať najdlhšie na dobu 3 rokov spätne odo dňa začatia konania, v danom prípade nebola splnená, pretože v konaní neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by bolo možné hodnotiť. O trovách konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie matky a plnoletého syna rozsudkom z 29. apríla 2020, sp. zn. 6CoP/54/2019 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V súvislosti s odvolacou námietkou, že v danom prípade bolo možné v súlade s ustanovením § 77 ods. 1 v spojení s ustanovením § 78 ods, 1 Zákona o rodine a ustanovením § 121 CMP rozhodnúť o zvýšení vyživovacej povinnosti otca aj za obdobie pred podaním návrhu, teda za obdobie od 1. septembra 2016 do 13. marca 2018, odvolací súd uviedol, že túto považuje za nedôvodnú, stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že zvýšené výživné možno priznať odo dňa začatia súdneho konania s výnimkou výživného na maloleté dieťa, ktoré je možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine). Odvolací súd uviedol, že v danom prípade nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by podmieňovali potrebu modifikácie rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnej časti. Poukázal na to, že ustanovenie § 77 Zákona o rodine nerozlišuje medzi „prvým“ určením výživného súdom a ďalším následným rozhodnutím o zvýšení výživného, resp. o určení zvýšeného výživného, ale zásadne sa zaoberá problematikou nepremlčateľnosti práva na výživné a jeho uplatnením na súde. Ďalej uviedol, že ak odvolatelia poukazovali na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 473/2012-16 zo dňa 18. septembra 2012, uvedené rozhodnutie nemožno vzťahovať na otázku zmeny vyživovacej povinnosti spočívajúcej vo zvýšení výživného. Určenie zmenenej „zvýšenej“ vyživovacej povinnosti súdom je síce možné v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 Zákona o rodine za podmienky zmeny pomerov, avšak spätnému priznaniu zvýšeného práva na výživné bráni práve úprava v ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o rodine. V tomto kontexte treba vziať do úvahy aj ustanovenie § 78 ods. 2 Zákona o rodine, ktoré priznáva na strane oprávneného maloletého zvýšenú ochranu v prípade spätného zníženia, resp. zrušenia vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu tým, že už spotrebované výživné sa nevracia. Za dôvodnú nepovažoval odvolací súd ani námietku, že súd prvej inštancie porušil právo odvolateľov na spravodlivý proces tým, že akceptoval namiesto dokazovania výsluchom otca jeho písomné vyjadrenie a zároveň, že sa nemali možnosť zúčastniť výsluchu otca pred dožiadaným Okresným súdom Rožňava. Stotožnil sa s postupom súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 195 ods. 3 CSP a mal za to, že tento svoj postup aj riadne odôvodnil. V súvislosti s námietkou ohľadom väčšej potencionality príjmov otca, z ktorých by mohol tento plniť vyživovaciu povinnosť vo zvýšenej výške, odvolací súd konštatoval, že tvrdenia o vyššom „zatajenom“ príjme otca z tejto jeho závislej práce ostali len v rovine nepodložených špekulácií. Zdravotný stav otca, ako vyplynul v prvoinštančnom konaní, ako aj dôchodkový vek otca, rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd hodnotil ako závažné okolnosti súvisiace s limitovanými možnosťami zabezpečiť si dostatočný príjem určený na zvýšenie výživného na syna Jakuba. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu, relevantne skúmal odôvodnené potreby plnoletého syna, ako aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery na strane oboch rodičov a na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie matka a plnoletý syn (ďalej aj „dovolatelia“), ktorým sa domáhali zrušenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia veciodvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolatelia podané dovolanie odôvodnili tým, že odvolací súd im svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP) a že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolatelia v prvom rade namietali, že súdy nezabezpečili účasť otca na konaní pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš a ani neumožnili účasť na jeho výsluchu na súde v Rožňave a tiež, že súd neupovedomil navrhovateľov o termíne výsluchu. Ich ďalšie námietky spočívali v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí, v nevykonaní navrhovaných dôkazov, v nesprávnom hodnotení dôkazov ako aj v nepreskúmateľnosti rozhodnutí súdov nižších inštancií. V ďalšom dovolatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v súvislosti s ktorým namietali nesprávne právne posúdenie v otázke možnosti zmeny (zvýšenia) výživného aj za obdobie pred podaním návrhu na jeho zvýšenie. Uviedli, že súdy vyslovili právny názor, že zvýšenie výživného možno priznať len od začatia súdneho konania, ak nie sú pre jeho priznanie u maloletého na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Nesprávnosť tohto právneho posúdenia videli v tom, že ustanovenie § 77 Zákona o rodine sa týka výlučne nároku na výživné ako takého a nie zmeny výšky výživného v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Súd nerozlišoval medzi právnym inštitútom nároku na výživné a inštitútom výšky jednotlivých plnení. Poukázali na rozhodnutie IV. ÚS 473/2012, s tým, že pokiaľ ústavný súd pripúšťa, že ustanovenie § 77 ods. 1 a § 78 Zákona o rodine neobsahuje osobitnú úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa navrhuje zrušenie, prípadne zníženie vyživovacej povinnosti a pripúšťa možnosť zmeny v zmysle ustanovení všeobecných procesných predpisov, vzťahuje sa táto možnosť i na zvýšenie výživného. Nesprávne bolo podľa dovolateľov tiež posúdenie otázky vplyvu dôchodkového veku otca na výšku vyživovacej povinnosti, keď súdy vyslovili názor, že dôchodkový vek otca limituje jeho možnosti zabezpečiť si dostatočný zdroj príjmu, určený na zvýšenie výživného. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov.
4. K dovolaniu sa vyjadril otec prostredníctvom splnomocneného zástupcu k skutkovému stavu a dovolacím argumentom dovolateľov, dovolací súd však nemohol na toto vyjadrenie prihliadať, keďže v konaní absentovalo osobitné splnomocnenie na zastupovanie otca v dovolacom konaní.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnený subjekt (účastníci konania), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je prípustné, avšak nie je dôvodné.
6. V zmysle § 2 ods. 1 CMP sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP neustanovuje inak, dovolací súd ďalej skúmal možnosť aplikácie ustanovení CSP pre konanie o dovolaní dovolateľov.
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľvymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
1 0. Dovolatelia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietali i) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ii) nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nedostatky v zistenom skutkovom stave, iii) nezabezpečenie účasti otca na pojednávaní a neupovedomenie navrhovateľov o termíne výsluchu, iv) nerešpektovanie vlastného názoru vyjadreného v predchádzajúcom rozhodnutí.
11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
12. K všeobecne formulovanej námietke dovolateľov o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí dovolací súd uvádza, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Súdy oboch nižších inštancií v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne popísali obsah podstatných skutkových tvrdení účastníkov konania a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, a zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolatelia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňujú a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasia a nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
1 3. Pokiaľ dovolatelia ďalej namietali nedostatočne zistený skutkový stav, dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom sporepo dôkladnom preštudovaní spisového materiálu nezistil.
14. Dovolatelia ďalej namietali, že súdy nezabezpečili účasť otca na konaní pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš, napriek tomu, že to navrhovatelia požadovali a tiež, že súdy navrhovateľov neupovedomili o termíne výsluchu, čím im neumožnili účasť na výsluchu na súde v Rožňave. K uvedenej námietke týkajúcej sa nezabezpečenia účasti otca na pojednávaní pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš dovolací súd uvádza, že možnosť zúčastniť sa na súdnom pojednávaní je právom každého účastníka a záleží výlučne na ňom, či tohto práva využije alebo nie. Ak účastník toto právo nevyžije, z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlní, súhlasí s tým, aby súd pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra 2011, sp. zn. 3Cdo40/2011). Otec bol v konaní pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom zastúpený splnomocnenou zástupkyňou, ktorá sa pojednávaní zúčastňovala. Dovolací súd tiež poukazuje na to, že zo zápisníc o pojednávaní vyplýva, že navrhovatelia na pojednávaniach vyjadrili súhlas s prejednaním veci v neprítomnosti otca.
15. Čo sa týka nepredvolania navrhovateľov na výsluch otca na dožiadanom Okresnom súde v Rožňave, z obsahu spisu vyplýva, že navrhovatelia neboli dožiadaným súdom predvolaní na výsluch, ktorý sa uskutočnil dňa 3. apríla 2019. Zo zápisnice z pojednávania dňa 23. apríla 2019 vyplýva, že nesprávnosť postupu Okresného súdu Rožňava konštatoval aj samotný Okresný súd Liptovský Mikuláš. Z obsahu spisu však rovnako vyplýva, že súd prvej inštancie uložil navrhovateľom, aby v lehote 10 dní doručili súdu návrhy na doplnenie dokazovania. Navrhovatelia doručili súdu dňa 2. mája 2019 návrh na doplnenie dokazovania ako aj 33 otázok na otca, pričom dňa 12. mája 2019 bolo súdu doručené podanie otca, reagujúce na otázky navrhovateľov. Súd prvej inštancie v 6. bode odôvodnenia rozsudku dostatočne zreteľne vysvetlil, že vzhľadom na pretrvávajúce psychické problémy otca, potvrdené psychiatrom Y.. R. V., akceptoval v intenciách ustanovenia § 195 ods. 3 CSP písomné vyjadrenie otca k predmetným otázkam. Tento postup vo svojom rozsudku, v bode 30. a 31. odôvodnenia, aproboval aj odvolací súd, keď uviedol, že nevzhliadol nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 185 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP o nevykonaní dokazovania výsluchom otca za prítomnosti dovolateľov, resp. ich právneho zástupcu.
16. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva sporovej strany na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
1 7. Za danej situácie nemožno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k záveru o porušení práva dovolateľov na spravodlivý proces tým, že dovolatelia neboli predvolaní dožiadaným súdom na výsluch otca v zmysle príslušných ustanovení CSP. Vzhľadom na objektívnu možnosť súdu vykonať výsluch strany aj písomnou formou, ako aj samotnú skutočnosť, že po výsluchu otca dožiadaným súdom došlo k jeho výsluchu aj písomnou formou, pričom otázky na otca formulovali práve dovolatelia, podľa názoru dovolacieho súdu postupom súdu prvej inštancie nedošlo k znemožneniu realizovať procesné práva dovolateľov ako účastníkov konania. V danom prípade preto ani porušenie procesných ustanovení § 104 v spojení s § 188 ods. 2 CSP a priori nezakladá zmätočnostnú vadu v takej (kvalifikovanej) miere, v ktorej by došlo k znemožneniu uskutočňovania procesných práv patriacich dovolateľom.
18. Nie každé procesné pochybenie súdu znamená, že bolo porušené právo na spravodlivý proces; ak súd síce nepostupoval správne, ale v dôsledku tohto nesprávneho postupu nedošlo k takej intenzite zásahu, že ho nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces, nie je namieste, aby došlo k naplneniu predpokladov pre tento dôvod zmätočnosti. O naplnenie predpokladu v zmysle § 420 písm. f) CSP pôjde vtedy, ak postup súdu, ktorý znemožní realizáciu práv strany sporu, dosiahne takúintenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/107/2022). V prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo.
19. Dovolatelia tiež namietali, že súd neakceptoval svoj vlastný názor vyjadrený v skoršom rozhodnutí (pozn. odvolacieho súdu) sp. zn. 7CoP/84/2011 z 9. novembra 2011, v ktorom uviedol: „Otec vzhľadom na dosiahnuté vzdelanie, pracovné návyky a pracovné skúsenosti vo svojom odbore, ako aj praxou nadobudnutých skúseností, má predpoklady k tomu, aby príjem z takýchto pracovných činností dosahoval. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj súčasný stav, keďže otec vykonáva prácu taxikára a v tomto smere je potrebné súhlasiť s tvrdením matky v odvolaní, že nie je možné vychádzať len z príjmu, ktorý je deklarovaný na písomnom doklade prevádzkovateľom taxislužby.“ V prvom rade je potrebné uviesť, že dovolateľmi prezentovaný záver súdu v skoršom rozhodnutí nie je právnym názorom, ale skutkovým záverom a preto ním nebol odvolací súd viazaný. Mimosporové konanie je síce ovládané tzv. princípom materiálnej pravdy a vyšetrovacím princípom, ani v tomto konaní však nie je možné rezignovať na základné procesné povinnosti účastníka konania, medzi ktoré patrí v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 CMP povinnosť účastníka označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Z tohto dôvodu nemožno postupu odvolacieho súdu nič vytknúť, keď k odvolacej námietke v bode 36. odôvodnenia uviedol: „Tvrdenia odvolateľov o jeho (otcovom) vyššom príjme z tejto jeho závislej práce ostali len v rovine nepodložených špekulácií. Rovnako aj tvrdenia odvolateľov, že otec musí mať v skutočnosti vyššie príjmy ako deklaruje, keďže inak by nebol schopný uhrádzať ani nájomné a svoje výdavky na stravu, sú len špekulatívne, postavené na ich presvedčení o vyššom príjme otca, ako bol v konaní preukázaný.“
20. V neposlednom rade mali za to, že nie je zrejmé, ako súd prihliadol na zánik vyživovacej povinnosti otca. V tejto súvislosti dovolací súd len v stručnosti odkazuje na bod 38. odôvodnenia odvolacieho súdu, v ktorom sa s touto skutočnosťou podrobne vysporiadal. K zvyšným v dovolaní prezentovaným námietkam dovolateľov, najvyšší súd uvádza, že sa týmito nezaoberal, pretože ich obsahom bolo len vlastné hodnotenie dôkazov predkladané dovolateľmi, prípadne ich nesúhlas s rozhodnutiami súdov nižších inštancií, a ako už bolo vyššie uvedené, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Dovolací súd uzatvára, že nezistil taký nesprávny procesný postup súdov nižšej inštancie, ktorým by boli dovolatelia ukrátení na svojich procesných právach v priebehu základného konania.
21. Dovolatelia ďalej vyvodzujú prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) namietajúc nesprávne právne posúdenie možnosti zmeny výšky výživného aj za obdobie pred podaním návrhu na jeho zvýšenie.
2 2. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
23. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
24. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
25. Dovolatelia tvrdia, že v posudzovanej veci súdy nižších inštancií vyslovili právny názor, že zvýšenie výživného možno priznať len od začatia súdneho konania, ak nie sú pre jeho priznanie u maloletého na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine. Podľa dovolateľov však tento právny názor nie je správny, jeho nesprávnosť spočíva v tom, že ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o rodine sa týka výlučne nároku na výživné ako takého a nie zmeny výšky výživného v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Súdy tak nerozlišovali medzi právnym inštitútom nároku na výživné a inštitútom výšky jednotlivých plnení. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 473/2012. Ústavný súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že: „Z uvedeného vyplýva, že súdne rozhodnutia ukladajúce povinnosť na plnenie výživného možno zmeniť len na návrh a len vtedy, ak sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku alebo ďalšie trvanie dávok, bez návrhu môže byť rozhodnutie súdu o výživnom zmenené len vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti. I keď je možné súdne rozhodnutie o výživnom zmeniť na plnoleté dieťa len na návrh, neznamená to, že by k zmene pomerov (k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti) nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala zmena pomerov, a teda i za dobu pred podaním návrhu. Naopak, z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 163 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom (zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti) je treba pristúpiť, na rozdiel od určenia výživného, ktoré možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, ak nejde o výživné pre maloleté deti, vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery (okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti).“ „Výklad § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine pripúšťa aj takú interpretačnú alternatívu, že § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine neobsahujú osobitnú úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa navrhuje zrušenie, prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného potom vyplýva, že právna úprava, ktorá danú situáciu upravuje, je obsiahnutá v § 163 ods. 1 OSP a bola aj východiskom krajského súdu pre posúdenie dôvodnosti na čiastočnú zmenu rozsudku okresného súdu.“. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že vzhľadom na odlišnú skutkovú situáciu (predmet konania - zrušenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa) toto uznesenie v prejednávanej veci nemožno použiť, ako uviedol aj odvolací súd v bode 27. odôvodnenia. Okrem toho je potrebné podotknúť, že ústavný súd sa v prejednávanej veci vyjadril iba k ústavnej udržateľnosti takej interpretácie zákonných ustanovení, podľa ktorej možno zmenu výživného požadovať už odo dňa zmeny pomerov, neznamená to však, že by iná interpretačná alternatíva nebola ústavne udržateľná.
26. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
27. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 99/2018 sťažovateľovi, namietajúcemu porušenie jeho práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie) rozsudkom krajského súdu, odpovedal, že: „Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to, či konanie bolo začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti. Súd v týchto prípadoch nie je viazaný návrhom, sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť výživné alebo ho platil v obmedzenej miere. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje, aké boli konkrétne schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie zákonné kritériá. Zákonná podmienka existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre spätné priznanie výživného vyplýva okrem iného zo snahy o zamedzenie špekulácií a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca úprava od oprávnených vyžadujezodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu.“
2 8. Nižšie súdy zamietli návrh na zvýšenie výživného z dôvodu, že príjem dosahovaný otcom po zohľadnení nevyhnutných výdavkov otca nie je dostatočný na zvýšenie výživného pre syna a návrh na zvýšenie výživného zamietli aj v časti na priznanie spätného výživného za obdobie od 1. septembra 2016, t. j. pred podaním návrhu (14. marca 2018), s poukazom na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 77 Zákona o rodine, keď v konaní neboli zistené žiadne okolnosti osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali priznanie výživného aj za obdobie pred podaním návrhu. Súdy teda pripustili možnosť priznania zvýšeného výživného 3 roky spätne od podania návrhu, avšak nevzhliadli žiadne okolnosti osobitného zreteľa, ktoré by to v danom prípade umožňovali.
29. Ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine inštruuje, že k zmene súdneho rozhodnutia môže dôjsť v dôsledku zmeny pomerov. Limitáciou tohto ustanovenia je § 77 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý obsahuje úpravu doby, na ktorú možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade, ak sa navrhuje určenie, resp. zvýšenie vyživovacej povinnosti. Napriek tomu, že ustanovenie § 77 ods. 1 Zákona o rodine explicitne nevymedzuje, či má ísť o prvotné určenie vyživovacej povinnosti, alebo aj o následné zvýšenie výživného, je potrebné citované ustanovenie interpretovať v súlade s jeho gramatickým výkladom. Potom výkladom pojmu „priznať“ (prisúdiť) možno dospieť k záveru, že pod tento pojem spadá aj uplatnenie zvyšného výživného, keďže sa oprávnenému priznáva viac ako doposiaľ. Je však potrebné prihliadnuť aj na samotný zmysel zákonného ustanovenia v súvislosti s nastaveným časovým obmedzením. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 77 Zákona o rodine vyplýva, že cieľom doplnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti. Neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by sa nemala uvedená úprava vzťahovať aj na určenie zvýšenej vyživovacej povinnosti. Pokiaľ bolo cieľom zákonodarcu zamedziť zneužívaniu inštitútu spätného výživného pri prvotnom určení výživného, rovnako tomu bude aj pri jeho zvýšení. Na rozdiel od zníženia, resp. zrušenia vyživovacej povinnosti, kedy povinný nemusí mať vedomosť o zmene pomerov na strane oprávnenej osoby, v prípade zmeny vyživovacej povinnosti spočívajúcej v jej zvýšení má oprávnená osoba logicky vedomosť o zmene pomerov na jej strane. Preto, pokiaľ sa u oprávnenej osoby nevyskytnú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v objektívnej nemožnosti podať návrh, napríklad v nepriaznivom zdravotnom stave navrhovateľa, je oprávnený v zmysle zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ povinný podať návrh čo najskôr pri naplnení zákonných predpokladov. Ak súd vyhodnotí, že v tej-ktorej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa (dôvody, ktoré vyhodnocuje súd v každom konaní individuálne), potom súd takýto návrh zamietne, tak ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Nie je preto správna argumentácia dovolateľov, že súdy nerozlišovali medzi prvotným určením výživného a zmenou výšky výživného.
3 0. Napriek tomu, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako ju majú na mysli ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP, nepatria rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu Českej republiky ani ostatných súdov iných štátov, neznamená to, že by sa slovenské súdy nemohli inšpirovať rozhodovacou praxou súdov iných štátov, najmä pokiaľ s nimi zdieľame spoločnú právnu kultúru alebo dokonca spoločnú právnu normu (porovnaj § 922 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník). V tomto zmysle, vyššie uvedený právny názor podporuje aj judikatúra Ústavného súdu Českej republiky, in concreto nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1261/15 zo dňa 13. októbra 2016, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že výživné pre deti možno priznať (teda aj zvýšiť) aj za dobu najdlhšie tri roky spätne odo dňa začatia konania.
31. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľmi nastolená dovolacia otázka, či sa ustanovenie § 77 Zákona o rodine vzťahuje aj na zvýšenie vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu, v podmienkach Zákona o rodine účinného od 1. apríla 2005 dovolacím súdomriešená nebola, preto je dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP prípustné. Dovolací súd, vychádzajúc aj z vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti súdov, vrátane Ústavného súdu SR udáva, že zvýšenie vyživovacej povinnosti pre maloleté dieťa je možné priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia súdneho konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súdy v základnom konaní túto otázku vyriešili správne, preto je dovolanie v tejto časti nedôvodné a dovolací súd ho podľa § 448 CSP zamietol.
32. Druhou dovolateľmi vymedzenou dovolacou otázkou bola otázka vplyvu dôchodkového veku na výšku vyživovacej povinnosti otca. Dovolatelia považovali za nesprávny názor súdov nižších inštancií, že dôchodkový vek otca (66 rokov) limituje jeho možnosti zabezpečiť si dostatočný zdroj príjmu, určený na zvýšenie výživného. V tejto súvislosti dovolateľ argumentoval rozhodnutím ústavného súdu IV. ÚS 197/2014, ako aj rozhodnutiami krajských súdov.
3 3. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine alebo iného predpisu považovaného za súčasť tzv. hmotného práva), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť pritom o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napádané dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je pritom rozhodujúci subjektívny názor strany sporu/účastníka konania, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.
34. Najvyšší súd uvádza, že nižšie súdy nerozhodli len na základe jednej skutočnosti, ale v súhrne viacerých rozhodných skutočností, tak ako to predpokladá ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Zamietnutie návrhu na zvýšenie výživného súdy nižšieho stupňa odôvodnili tým, že na strane oprávneného syna došlo k zmene pomerov, avšak reálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca neumožňujú vyhovenie návrhu na zvýšenie výživného, pričom vychádzali zo skutočností, že otec je poberateľom starobného dôchodku a po vykonaní zrážok zo starobného dôchodku (188,66 eura) s pripočítaním jeho príjmu zo závislej činnosti (99,40 eura) predstavuje príjem otca sumu 288,06 eura mesačne, nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľné vecí vyššej hodnoty, ktoré by mohli slúžiť ako ďalší zdroj disponibilných prostriedkov určených na uspokojovanie potrieb syna, ako aj limitovanými možnosťami otca zabezpečiť si dostatočný príjem určený na zvýšenie výživného, spočívajúce v jeho zdravotnom stave a dôchodkovom veku.
35. Preto dovolateľmi zadefinovaná dovolacia otázka nemá znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Dovolaním nastolená „dovolacia“ otázka tak nemala v danej veci charakter otázky, na riešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v prípadoch namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci je pritom aj záver, podľa ktorého založenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo viacerých dôvodoch vyžaduje od dovolateľa (pokiaľ chce uspieť) úspešné spochybnenie všetkých takýchto základov rozhodnutia a to sa v tejto veci nestalo.
36. Vzhľadom na zamietnutie dovolania vo vzťahu k dovolacej otázke č. 1, dovolací súd nepovažoval za potrebné samostatne formulovať výrok o odmietnutí dovolania vo vzťahu k vadám zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP a k dovolacej otázke č. 2 a dovolanie zamietol ako celok.
37. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.3 veta druhá CSP).
38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.