1 Cdo 252/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mgr. P. G., bývajúceho v B., proti žalovanej B. s.r.o., o. z., so sídlom v B., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I

pod sp. zn. 16 C 111/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

31. júla 2012 sp. zn. 5 Co 324/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 31. júla 2012 sp. zn. 5 Co 324/2012, ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I  

zo 6. júna 2012 č.k. 16 C 111/2011-61 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) uznesením zo 6. júna 2012 č.k.  

16 C 111/2011-61 konanie zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pri skúmaní podmienok

konania podľa § 103 ods. 1 O.s.p. zistil, že v danom prípade žaloba smeruje proti subjektu,

ktorý nemá z hľadiska občianskeho hmotného práva postavenie právnickej osoby v zmysle  

§ 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobcom označený subjekt je len organizačnou zložkou

zahraničnej osoby B. s.r.o., so sídlom O., ktorá je podnikateľom a i keď je táto jej organizačná

zložka zapísaná do obchodného registra, nemá právnu subjektivitu. Keďže z vyjadrenia

žalovanej a predloženej listiny o jej zriadení mal súd prvého stupňa za preukázané, že

v danom prípade nedošlo k preneseniu pracovnoprávnej subjektivity na žalovanú ako

organizačnú zložku zo strany jej zriaďovateľa, dospel k záveru, že žalovaná nemá ani

pracovnoprávnu subjektivitu predpokladanú ustanovením § 7 ods. 2 Zákonníka práce, na základe ktorej by mala právnu subjektivitu ako právnická osoba v sporoch vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, že

žalovaná nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, a preto konanie podľa § 104 ods. 1

O.s.p. zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcu uznesením z 31. júla

2012 sp. zn. 5 Co 324/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd skonštatoval, že v danom prípade

označenie žalovanej nepredstavovalo vadu odstrániteľnú doplnením alebo opravou žaloby,

preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď konanie pre nedostatok spôsobilosti

žalovanej byť účastníkom konania zastavil. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu

stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Navrhol

rozhodnutia oboch nižších súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dovolaní namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vytýkal im, že vyjadrenie žalovanej ani Listina o zriadení

organizačnej zložky mu neboli do uplynutia lehoty na podanie odvolania doručené,

v dôsledku čoho sa nemohol k novým skutočnostiam a dôkazom vyjadriť. Dokazovanie

vykonané súdom prvého stupňa za účelom zistenia pracovnoprávnej subjektivity žalovanej

v zmysle § 7 ods. 2 Zákonníka práce pritom považoval za nedostačujúce. Mal za to, že súdy

vec nesprávne právne posúdili, keď dospeli k záveru, že žalovaná túto subjektivitu nemá.

Poukazoval na to, že počas celého trvania pracovného pomeru jednal so žalovanou a nikdy nie

s jej zriaďovateľom. Pracovnú zmluvu uzavrel so žalovanou, ktorá aj bola zapísaná ako jeho

zamestnávateľ v zozname advokátskych koncipientov a takto voči nemu vystupovala  

aj vo všetkých súvisiacich vzťahoch.

Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že ho treba

zrušiť.

  Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

  Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,  

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy,

lebo tu nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p., proti ktorému je prípustné

dovolanie, a ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórií

potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie  

je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, neexistenciu

návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Vady uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal

a v konaní ani nevyšli najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku,  

či v dôsledku postupu nižších súdov nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať  

(§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. (ďalej len „ústava“) zaručuje, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia

čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva

zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „dohovor“), každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým  

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup

k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv

a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6

ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako

príkladom porovnaj § 41, § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne uvedené v jeho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako  

aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných

osôb.

Dovolací súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že aj právo účastníkov konania

na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba   považovať za súčasť práva  

na spravodlivý proces. Je treba rešpektovať požiadavku, aby procesné strany v konaní mali

možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo

k stanoviskám pripojeným v ich spise; tým sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali

vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť  

sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu.

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa za účelom vyriešenia otázky procesnej

subjektivity žalovanej opakovane vyzýval žalovanú na predloženie listiny, z ktorej by bolo

zrejmé, či jej zriaďovateľom boli na ňu prenesené práva a povinnosti týkajúce  

sa pracovnoprávnych vzťahov v zmysle § 7 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná na tieto výzvy

reagovala vyjadrením osobne podaným na súde prvého stupňa 24. apríla 2012 (č.l. 56 - 58

spisu), v ktorom - poukazujúc na priloženú fotokópiu Listiny o zriadení organizačnej zložky

(č. l. 59 spisu) - tvrdila, že k preneseniu pracovnoprávnej subjektivity na ňu nedošlo, že

v pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom konala len v mene a na účet jej zriaďovateľa a že

označenie organizačnej zložky bez právnej subjektivity ako žalovanej v návrhu na začatie

konania treba považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania majúci  

za následok jeho zastavenie podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa uvedené vyjadrenie

žalovanej i napriek tomu, že na ňom vyslovene založil svoj záver o nedostatku jej spôsobilosti

byť účastníkom konania, žalobcovi nedoručil. Keďže žalobca v dôsledku tohto chybného

postupu nemal v rozpore s princípmi rovnosti účastníkov a kontradiktórnosti konania

možnosť včas sa dozvedieť a vyjadriť k spomínanému podaniu žalovanej, dovolací súd

konštatuje, že v predmetnej veci došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces; preskúmavané konanie je tak zaťažené vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Vzhľadom na špecifiká posudzovanej veci dovolací súd opätovne pripomína, že

k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky,   ak záver súdu o tejto otázke nie  

je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí (k tomu porovnaj

napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2014 sp. zn.  

7 Cdo 72/2013).

V prejednávanej veci sa oba nižšie súdy v rámci skúmania podmienok konania

zaoberali otázkou procesnej subjektivity žalovanej, za ktorú žalobca označil B. s.r.o., o.z., so

sídlom v B. Obsahom spisu je doložené, že sa jedná o organizačnú zložku zahraničnej

právnickej osoby B. s.r.o., so sídlom v P., pričom v konaní nebolo sporné, že podaná žaloba

smerovala priamo proti spomínanej organizačnej zložke, nie jej zriaďovateľovi.

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť

mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 7 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych

vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov.

Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné

predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho

vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.

Občiansky súdny poriadok vo vyššie citovanom ustanovení (s výnimkou osobitných

prípadov prezumovaných v časti vety za bodkočiarkou) priznáva spôsobilosť byť účastníkom

konania zásadne len tomu, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva.

Otázku hmotnoprávnej subjektivity právnických osôb rieši predovšetkým Občiansky

zákonník v spojitosti s Obchodným zákonníkom. V niektorých prípadoch je však potrebné

prihliadnuť aj na osobitné zákony, ktoré vo vzťahoch patriacich do ich pôsobnosti upravujú

spôsobilosť subjektov na práva a povinnosti odlišne. Príkladom takejto osobitnej úpravy  

je ustanovenie § 7 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré umožňuje, aby právnu subjektivitu

v pracovnoprávnych vzťahoch mala aj organizačná jednotka zamestnávateľa - právnickej

osoby, aj keď sama inak nemá spôsobilosť na práva a povinnosti (nie je právnickou osobou)

podľa občianskeho práva. V zmysle tohto ustanovenia potom organizačná jednotka, na ktorú

bola osobitným predpisom alebo stanovami podľa osobitného predpisu prenesená právna

subjektivita, má v pracovnoprávnych vzťahoch rovnaké postavenie ako právnická osoba (plnú

právnu subjektivitu podľa Zákonníka práce). Ak je však účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť zároveň jeho organizačná jednotka a naopak.  

So zreteľom na pertraktovanú problematiku organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby

treba upozorniť aj na zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s jeho vymedzením zamestnávateľa  

na účely tohto zákona (§ 3).

Nižšie súdy v prejednávanej veci uzavreli, že aj keď žalovaná ako organizačná zložka

podniku zahraničnej osoby je zapísaná v obchodnom registri, táto skutočnosť jej právnu

subjektivitu nezakladá. Pre posúdenie existencie spôsobilosti žalovanej byť účastníkom

daného konania (pracovnoprávneho sporu) bolo však rozhodujúce zistenie, či v tomto prípade

nedošlo k preneseniu pracovnoprávnej subjektivity na žalovanú v zmysle § 7 ods. 2

Zákonníka práce. S názorom nižších súdov ohľadom neexistencie pracovnoprávnej

subjektivity žalovanej, ktorý opreli len o vyjadrenie žalovanej a ňou priloženú Listinu

o zriadení organizačnej zložky, sa dovolací súd nestotožňuje; v preskúmanom prípade totiž

postavenie žalovanej ako zamestnávateľa žalobcu - advokátskeho koncipienta vyplýva

z osobitného predpisu.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona  

č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom  

do 31. decembra 2012 (ďalej len „zákon o advokácii“) organizačná zložka zahraničného

združenia, ktorého štatutárnym orgánom je advokát alebo usadený euroadvokát, môže

poskytovať právne služby v mene zahraničného združenia podľa tohto zákona za rovnakých

podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenská právnická osoba oprávnená poskytovať

právne služby podľa tohto zákona.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o advokácii komora zapíše do zoznamu advokátskych

koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti

alebo spoločnosti s ručením obmedzeným do 15 dní toho, kto

a) je plne spôsobilý na právne úkony,

b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo  

na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad  

o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,

c) je bezúhonný,

d) je v pracovnom pomere s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou,

komanditnou spoločnosťou alebo so spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom nie  

je súčasne v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným

zamestnávateľom s výnimkou pedagogickej, publicistickej, literárnej, vedeckej alebo

umeleckej činnosti, ak svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe advokátskeho

koncipienta a nevykonáva ani činnosť, ktorá je nezlučiteľná s povahou a etickými princípmi

výkonu praxe advokátskeho koncipienta.

Ako vyplýva z § 62 ods. 1 písm. d/ zákona o advokácii, jedným z predpokladov pre

zápis advokátskeho koncipienta do zoznamu advokátov je aj existencia pracovného pomeru

koncipienta s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou

alebo spoločnosťou s ručením obmedzeným. Za advokáta sa pritom na účely zákona

o advokácii považuje aj usadený euroadvokát (§ 38 ods. 1 druhá veta tohto zákona). Zo znenia

§ 45 ods. 1 zákona o advokácii je ďalej zrejmé, že organizačná zložka zahraničného

združenia, ktorého štatutárnym orgánom je advokát alebo usadený euroadvokát, môže

poskytovať právne služby v mene zahraničného združenia podľa zákona o advokácii  

za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenská právnická osoba oprávnená

poskytovať právne služby podľa tohto zákona. Z uvedených ustanovení, so zreteľom  

na znenie § 7 ods. 2 druhá veta Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnávateľom  

je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak tak ustanovuje osobitný predpis, je treba

vyvodiť, že organizačná zložka zahraničného združenia je spôsobilá vystupovať

v pracovnoprávnom vzťahu ako zamestnávateľ advokátskeho koncipienta. Že usadený

euroadvokát ako aj organizačná zložka zahraničného združenia, ak sú vedení v zozname

komory, majú obdobné oprávnenie na poskytovanie právnych služieb ako domáce subjekty,

a teda môžu aj zamestnávať advokátskeho koncipienta, sa v praxi rešpektovalo aj v minulosti

(pred účinnosťou zákona č. 335/2012 Z.z.), a aby nevznikali pochybnosti pristúpil

zákonodarca aj k precizovaniu právnej normy - jednoznačnejšej úprave /formulácii/ tejto

skutočnosti (porovnaj k tomu v podrobnostiach dôvodovú správu k zák. č. 335/2012 Z.z.  

vo vzťahu k pôvodnému bodu 39, následne bodu 40). V zhode s týmito závermi je napokon

aj príslušná odborná literatúra – (porovnaj Olej, J., Kerecman, P., Kalata, P. a kol. Zákon

o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 411 a nasl.).

Z podaného výkladu vychodí, že oba nižšie súdy otázku spôsobilosti žalovanej byť

účastníkom konania posúdili nesprávne, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p.  

je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu

uvedenými v dovolaní.

So zreteľom na podané závery Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil

uznesenie odvolacieho súdu (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.). Zároveň zrušil aj uznesenie súdu prvého

stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2014

  JUDr. Milan D e á k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková