1 Cdo 250/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P., IČO: X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: M. B., nar.   X., J., o vymoženie 175,93 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 2Er 136/2004, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 12. júla 2012,

č. k.: 16CoE 103/2012-31, takto

r o z h o d o l:

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.  

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e:

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Stará Ľubovňa 11. novembra

2004 požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 5 300,- Sk

s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že

exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 2217/2004, NZ 64884/2004 z 13. augusta 2004

spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd

Stará Ľubovňa poverením z 22. novembra 2004 poveril súdneho exekútora Ing. Bc. K. M.

vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnici.

  2  

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením z 30. apríla 2012, č. k.: 2Er 136/2004-16

exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ing. K. M. pod č. EX 1558/2004 vyhlásil za

neprípustnú a zastavil, návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol a uložil

oprávnenému, aby uhradil súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. K. M. trovy exekúcie vo výške

58,67 EUR.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu notárskej zápisnice vyplýva, že

obsahuje vyhlásenie Mgr. T. K. na základe plnej moci za povinnú. V zmysle bodu 1./

notárskej zápisnice Mgr. T. K. mal byť povinnou splnomocnený plnomocenstvom

obsiahnutým v Zmluve o úvere na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V bode

3./ notárskej zápisnice Mgr. T. K. na základe splnomocnenia v mene povinnej vyhlásil, že

uznáva dlh voči oprávnenému vo výške 8 833,-Sk. Súd predmetné splnomocnenie pre

advokáta Mgr. T. K. považoval za neplatné z dôvodov, že splnomocnenie bolo udelené, keď

žiadny dlh neexistoval, nakoľko v tom čase nemohlo byť zrejmé, či vôbec a v akom rozsahu

dlžník poruší záväzok splácať poskytnutý úver, t.j. dlžník sa vopred vzdal práva na uznanie,

resp. neuznanie dlhu v dobe keď ešte nemohol mať vedomosť o jeho prípadnom vzniku. Preto

je neurčité, všeobecné a absolútne neplatné (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ďalej

uviedol, že záväzkový vzťah podlieha režimu Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V danom prípade ide o typovú Zmluvu o úvere. Takáto zmluva nesmie obsahovať

neprimerané podmienky v zmysle § 23a ods. 2 písm. a) a b) Zákona o ochrane spotrebiteľa.

Preto splnomocnenie nebolo individuálne dohodnuté, bolo súčasťou vopred pripraveného

formulára Zmluvy o úvere, pričom je súdu z jeho činnosti známe, že veriteľ rovnaký formulár

zmluvy s inkorporovaným plnomocenstvom používal vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ ho

nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Okrem uvedeného Mgr. T. K. v notárskej zápisnici

sám určil lehotu dokedy má byť dlh dlžníkom zaplatený. Splnomocnenec v skutočnosti

nehájil záujmy dlžníka ako splnomocniteľa, ale skôr veriteľa, ktorý ho sám určil za

splnomocnenca v pripravenom formulári Zmluvy, čím konal v rozpore s ust. § 22 ods. 2

Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú

v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedeného potvrdzuje aj skutočnosť, že advokát Mgr. T.

K. ako advokát zastupuje oprávneného. Predmetné splnomocnenie je z uvedených dôvodov,

ako aj pre zrejmé obchádzanie zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu na

základe takto udeleného splnomocnenia je preto absolútne neplatným právnym úkonom.

Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I ÚS 5/2000. Notárska zápisnica je verejná

listina podľa § 134 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorá je platná   3  

v celom rozsahu, ale v prípade ak nemá náležitosti, ktoré zákon vyžaduje, nie je verejnou

listinou a spôsobilým exekučným titulom. Keďže je neplatné splnomocnenie, na základe

ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ani notárska zápisnica nemôže byť platná. Keďže

neexistuje spôsobilý exekučný titul na podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti

povinnej, vedená exekúcia je neprípustná a musela byť pred súdom podľa § 57 ods. 1 písm. g)

Exekučného poriadku zastavená. Oprávnený sa môže svojich práv domáhať len inými

právnymi prostriedkami, napr. žalobou na plnenie. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn.: II. ÚS 404/2010. Uviedol, že vzhľadom na zastavenie exekúcie nebolo možné

vyhovieť návrhu na zmenu súdneho exekútora a poveriť vykonaním exekúcie exekútora,

ktorého navrhol oprávnený. O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného

poriadku a oprávnenému uložil zaplatiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi.  

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania

účastníkom nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré si osvojil, na ktoré v plnom rozsahu

poukázal. Uviedol, že udelené plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá, a preto

splnomocnenec nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku zo Zmluvy o úvere

a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinnej, a to pre rozpor záujmov

splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Uvedený rozpor so záujmami povinnej spočíva v tom, že jej zástupca, ktorý mal povinnú pri

uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v Zmluve o úvere

oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako svojho zástupcu

vybrať na základe svojej vôle. Uviedol, že právny úkon urobený zástupcom nespĺňajúcim

podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka absolútne neplatný. Ak Mgr. T. K. nedisponoval platným plnomocenstvom,

nemohol v mene povinnej uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou exekučného titulu.

Notárska zápisnica predložená oprávneným nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného

exekučného titulu, pretože bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.

Preto súd prvého stupňa postupoval správne ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto

zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Poukázal na uznesenie Ústavného

súdu z 12. mája 2011, č. k.: IV. US 183/11-16. O trovách odvolacieho konania rozhodol   4  

podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že ich účastníkom nepriznal, keďže

oprávnený na ich náhradu nemá právo a povinnej a súdnemu exekútorovi žiadne nevznikli.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. a § 237 písm. a) O. s. p., že

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d) O. s. p., že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f) O. s. p., že súd svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,

že z dôvodu krátkosti času a hrozby uplynutia lehoty na podanie dovolania podal oprávnený

dovolanie zo všetkých zákonom prípustných dôvodov dovolania, pričom napadnuté uznesenie

napadá v celom rozsahu. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, oprávnený poukázal

na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom

odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.

Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. V súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej

sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného

práva oprávnený poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS

120/2012-12. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu

exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na

vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho

poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,

ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že

notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,

vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky   5  

formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku

nemožno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny

vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Poukázal na Zákon č. 384/2008

Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3.

Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Ďalej uviedol, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník

splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznal dlh do výšky

vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53

ods.1 Občianskeho zákonníka ani ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému

nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne

preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre

oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods.

1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľa, exekučný súd by

mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53

ods. 4 písm. a) až r) Občianskeho zákonníka. Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd vec

nesprávne právne posúdil s ohľadom jeho právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej

podmienky, ustanovení právnych predpisov EÚ a rozhodnutí súdneho dvora EÚ.

Predovšetkým sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako

jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom

rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených

v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza.

Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej

únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR

z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že Súdnemu dvoru Európskej únie by

mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty   6  

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval.  

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.

V predmetnej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani

o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno   7  

aplikovať ani prípady upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť

dovolania v zmysle § 239 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na

prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. §

237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a) až g) O. s.

p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku

alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a

rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (R

117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. §

237 písm. a), d), e) a f) O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Vo vzťahu

k jednotlivým dovolacím dôvodom oprávnený poukázal na svoje odvolanie, v ktorom

jednotlivé dovolacie dôvody podrobne rozvinul, a následne ich podaním doručeným súdu

prvého stupňa 16. októbra 2012 bližšie špecifikoval.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.

  8  

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a) O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom

po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je v danom prípade exekučným

titulom. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah

notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad

Exekučného poriadku, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Dovolací súd má za

to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Z obsahu tejto námietky sa javí,

že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť

právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia (právne

posúdenie veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, §

57 ods. 1, 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a) O. s. p. nie je dôvodná.

  9  

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d)

O. s. p., t.j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.  

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.  

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide   o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie.  

Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak

vyplýva z rovnakého skutkových okolností.  

Dovolateľ namietanú vadu konania bližšie nešpecifikoval.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s.r.o., P., IČO: X., proti povinnej: M. B., nar.   X., J., o vymoženie 175,93 EUR

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 2Er 136/2004na

základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 2217/2004, NZ 64884/2004

z 13. augusta 2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B., nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec

rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.

Je potrebné uviesť, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci

rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny

právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého   10  

súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5Cdo 205/2011).  

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d) O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a 2 O. s. p. Ak nebol

podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ namietanú vadu konania bližšie nešpecifikoval.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. Preto námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. §

237 písm. e) O. s. p. nie je opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Z obsahu podaní vyplýva, že naplnenie tejto vady dovolateľ vyvodzuje z toho, že súd

porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia konania, rovnosť účastníkov konania a

právo na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ má za to, že bola porušená zásada

kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy,

čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej

oprávnený namietal, že nebol oboznámený s obsahom argumentov a nemal možnosť reagovať

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu.

  11  

Oprávnený namietal, že exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad

rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ďalej namietal nesprávne

právne posúdenie veci.

Podľa § 237 písm. f) O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.

ÚS 251/03).

Na námietku oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený ex offo skúmať notársku

zápisnicu ako exekučný titul v takom rozsahu, ako ju skúmal v danom prípade, dovolací súd

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

uvedenej v ust. § 237 písm. f) O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola

oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu

konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak preto neboli

splnené zákonom stanovené podmienky. Takým rozhodnutím sa totiž oprávnenému odopiera

právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe notárskej zápisnice č. N 2217/2004, NZ 64884/2004 z 13. augusta 2004

spísanej notárom JUDr. J. K. poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie   12  

uloženej povinnosti z uvedenej notárskej zápisnice. Následne exekučný súd opätovne

preskúmal exekučný titul a dospel k záveru, že ide o nespôsobilý exekučný titul na výkon

exekúcie, nakoľko predmetné splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil Mgr. T. K. na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je absolútne neplatným právnym úkonom.

Keďže je neplatné splnomocnenie na základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto

nemôže byť platná. Preto notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom na

podklade ktorého by bolo možné viesť exekúciu proti povinnej. Z týchto dôvodov exekučný

súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku. Podľa názoru dovolacieho súdu exekučný súd, a následne aj odvolací súd

podmienky na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, a následne na zastavenie exekúcie posúdili

správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

Súdy danom prípade v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť predmetnej

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Skúmali či bol exekučný titul - notárska zápisnica

vydaný v súlade so zákonom, realizovali len svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to

z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie táto povinnosť

pre exekučný súd nezaniká, naopak aj počas exekučného konania (po vydaní poverenia na

vykonanie exekúcie) je povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom. Je

potrebné uviesť, že exekučný súd nevykonáva dokazovanie, tak ako je to v konaní pred

súdom prvého stupňa. Ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom nie povinný

účastníkov konania vyzývať, aby sa vyjadrili k ďalšiemu postupu exekučného konania.

Exekučný súd v danom prípade preskúmal exekučný titul – notársku zápisnicu a Zmluvu

o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinnou, pod zistený skutkový stav podriadil

príslušnú právnu a vo veci rozhodol. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými otázkami a závery vychádzajú z dostatočne

zisteného skutkového stavu. Rovnako aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

reagoval na podstatné otázky odvolacieho konania. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť,   13  

že v tomto štádiu konania (vykonávacie) súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to, oboznamovanie sa obsahom listín za účelom

posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za

prítomnosti oprávneného a povinného.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali skutočnosť, že

notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Podstatnou a z hľadiska

posúdenia správnosti úvahy odvolacieho súdu je, že splnomocnenie, ktoré udelila povinná

v Zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu,

aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým

sa povinná vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či

nevznikne v budúcnosti. Povinnej bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého

a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase

uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše

nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom

rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je

obsiahnuté v Zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony

splnomocnenca, správne ho odvolací súd považoval za neplatné. Odvolací súd poukázal aj na

rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22

Občianskeho zákonníka, s čím sa dovolací taktiež v plnom rozsahu stotožnil. Ďalej je

potrebné uviesť, že zmluvná voľnosť povinnej pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola

zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu

vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere,

nemožno hovoriť o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu. Tým je spochybnený základný

predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinnej ako

aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo nebolo

udelené platne nebolo, nemohli z   neskorších   právnych   úkonov   uskutočnených

splnomocneným zástupcom nadobudnúť právne účinky pre osobu v mene ktorej konal.

Ak   teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného

právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným

titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia

by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

  14  

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. T. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. B. c. Š. z

09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným

predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver

o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne

a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

  15  

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení, nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 Ústavy SR, a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako

celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 211 O. s. p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Stará Ľubovňa 9. augusta 2012

navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa

týmto návrhom oprávneného nezaoberali. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu

oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením

z 12. júla 2012, ktorým sa konanie skončilo. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu už nie je

prípustný riadny opravný prostriedok. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že oprávnený

uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie konanie a o tomto návrhu dovolací súd rozhodol.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktorých znenie

v podanom dovolaní bližšie špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do

ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor,

ktorý nemá žiadnu komunitárni relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny.

Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu   16  

komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá

v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na

základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie

predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z

obsahu spisu vyplýva, že súdy   priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže

na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva

nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust §

241 ods. 2 písm. c) O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo   17  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, §

224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 04. apríla 2013

JUDr. Anna Marková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková