1 Cdo 25/2008

Najvyšší súd   Slovenskej R.  

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej R. v právnej veci navrhovateľa Ľ., bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. Š., advokátom, so sídlom v I., proti odporcom 1/ Slovenskej R. – Ministerstvu financií Slovenskej R., so sídlom v B. Š. 2/ Slovenskej R. – Ministerstvu vnútra Slovenskej R. so sídlom v B. Pribinová č. 2, 3/ Slovenskej R. – Národnej banke Slovenska, so sídlom v B. Imricha Karvaša č. 1, 4/ Slovenskej R. – Generálnej prokuratúre Slovenskej R., so sídlom v B. Štúrová č. 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde B. I pod sp. zn. 21 C 419/2004, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v B. z 22. novembra 2007 sp. zn. 9 Co 440/2007 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd B. I rozsudkom z 26. júna 2007 č. k. 21 C 419/2004-65 návrh navrhovateľa zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Uviedol, že navrhovateľ sa proti odporcom domáhal zaplatenia 100 000 Sk titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa zákona č. 58/1969 Zb.o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( ďalej len zákon ) Bolo preto potrebné, aby preukázal, či mu vznikla škoda ( majetková ujma vyjadritelná v peniazoch ), či sa odporcovia dopustili nesprávneho úradného postupu ( spočívajúceho v činnosti alebo nečinnosti ) a či ku vzniku škody došlo v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcov. Navrhovateľ na základe dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu a zmluvy o budúcej darovacej zmluve vložil do tzv. nebankového subjektu v názvom BVD družstvo sumu 100 000 Sk Tým vstúpil s touto právnickou osobou do záväzkovo právneho vzťahu a ich vzájomné práva a povinnosti sa riadia uzavretou zmluvou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Navrhovateľovi vznikla voči družstvu pohľadávka z tohto záväzkovo právneho vzťahu, ktorú si prihlásil v konkurznom konaní. Toto konanie nie je ešte ukončené t. j. nie je známe v akej výške môže byť v konkurznom konaní uspokojený nárok navrhovateľa. Preto nie je možné ani ustáliť výšku škody resp. dospieť k záveru, že mu škoda vznikla. Návrh na začatie konania preto možno považovať za predčasne podaný. Až potom, keď budú vyčerpané všetky zákonné možnosti navrhovateľa na uspokojenie jeho nárokov voči nebankovému subjektu, bude možné s určitosťou konštatovať, či mu vznikla škoda a v akej výške. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona ( § 18 ). Uzatváranie dohôd o vrátení ďalšieho vkladu nebolo v právomoci odporcu 1/ zakázať, preto sa nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu. Ani u odporcov 2/, 3/, 4/, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a navrhovateľ neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by preukazovali ich nečinnosť. Nestačí len všeobecne poukázať na to, že nepostupovali v súlade so zákonom. Podľa názoru súdu prvého stupňa absentuje aj príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom odporcov   a vznikom škody na strane navrhovateľa. Navrhovateľovi vznikla škoda v dôsledku platobnej neschopnosti nebankového subjektu plniť si svoje záväzky. Akýkoľvek iný postup ( ako ten, ktorý zvolili ) štátne orgány vrátane postupu orgánov činných v trestnom konaní, dokonca ani samotné trestné stíhanie zodpovedných zástupcov nebankových subjektov nemôže ovplyvniť vymožiteľnosť pohľadávky navrhovateľa ako poškodeného voči nebankovému subjektu.  

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v B. rozsudkom z 22. novembra 2007 sp. zn. 9 Co 440/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením, na ktoré poukázal. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, pretože nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla tým, že obchodná spoločnosť BVD družstvo si nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o budúcej darovacej zmluve a dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu z BVD družstva. V konaní nebol preukázaný ani nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok zodpovednosti za škodu podľa zákona. V súvislosti s uzatváraním zmlúv odporcovia nevykonávali žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Navrhovateľ uzatvoril s nebankovým subjektom predmetné zmluvy podľa § 50a Občianskeho zákonníka a ide o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli na základe   slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne ( § 37 Občianskeho zákonníka ). Na základe zmlúv vznikol medzi ich účastníkmi súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať na základe Ústavy Slovenskej R. a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej R. ). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa ale o kolektívne investovanie nejednalo, pretože daná obchodná spoločnosť nevykonávala činnosť, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať správcovská alebo investičná spoločnosť resp. investičný fond. Nebola teda splnená ani jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona a preto odporcovia za škodu podľa tohto zákona nezodpovedajú.  

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Žiadal ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že predložené listinné dôkazy, verejne známe skutočnosti a skutočnosti známe orgánom odporcov z ich činnosti z roku 1997 preukazujú zavinenie odporcov za vzniknutú mu škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Zvlášť poukázal na to, že orgány odporcov neprijali žiadne opatrenia na zabránenie vzniku hroziacej škody a nesplnili si povinnosť v súlade s ich postavením a kompetenciami, ktoré stanovuje zákon. Príčinná súvislosť medzi ich nesprávnym úradným postupom a vznikom škody podľa neho priamo vyplýva z vyjadrení orgánov odporcov k návrhu a z verejne známych skutočností a ktorá spočíva v nekonaní odporcov v čase, kedy boli povinní konať a keď bolo možné škode zabrániť. Priamo z Ústavy SR a zákonov vyplývajú pre tieto orgány   kompetencie pri ochrane práv a zákonom chránených záujmov občanov a odporcov, ktoré samy osebe stanovujú práva a povinnosti. Preto nepovažoval za potrebné konkretizovať jednotlivé porušenie zákona a špecifikovať tým jednotlivé prípady nesprávneho úradného postupu orgánov odporcov, ktoré sú v príčinnej súvislosti so spôsobenou škodou a mieru zavinenia jednotlivých odporcov na spôsobení škody. Zodpovednosť odporcov je podľa neho preukázaná aj tým, že vedeli o tom, (v roku 1997), že podnikateľskou činnosťou nebankových subjektov hrozí akútne nebezpečenstvo vzniku škody a začali konať a prijímať opatrenia až po vzniku škody. Napadnutý rozsudok považoval za výsledok nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pretože vec nemožno posudzovať výlučne len z hľadiska v súčasnosti preukázateľne nedokonalej právnej úpravy činnosti nebankových subjektov t. j. zákona č. 21/1992 Zb. o bankách, zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch, zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní, ale aj z hľadiska platnej právnej úpravy spoločenských vzťahov v čase vzniku škody, ktoré ukladali orgánom odporcov vo veci konať z úradnej povinnosti z hľadiska preventívnych opatrení, ktoré z tejto úpravy priamo pre tieto orgány štátu vyplývali a ktoré pri ich realizácii mohli účelne zabrániť vzniku škody.

Odporcovia sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej R. ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravný prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( § 238 ods. 1 O. s. p. ), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( § 238 ods. 2 O. s. p. ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu ( § 238 ods.. 3 o. S. P. ).

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej R. k záveru, že dovolanie navrhovateľa nie je podľa § 238   O. s. p. prípustné.

So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237   O. s. p. ( § 242 ods. 1 O. s. p. ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s.. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. ( t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným ).

Keďže vady konania v zmysle § 237 O. s. p. navrhovateľ nenamietal a nezistil ich ani dovolací súd, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia vyvodiť nemožno.

Z obsahu dovolania vyplýva, že navrhovateľ namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/   O. s. p. ) čo je síce relevantný dovolací dôvod, ale sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené ( dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval ), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, ale nezakladala by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd vec správne právne posúdil prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ). Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Uvedené platí aj vo vzťahu k dovolateľom vytýkaným nesprávnostiam skutkovej povahy.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej R. k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie navrhovateľa procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal sa vecnou správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

V dovolaní úspešným odporcom dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože im žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V B. 1. apríla 2008

  JUDr. Jana Bajánková, v.r.

  predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia :