Najvyšší súd
1 Cdo 235/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P. L., bývajúceho v Ľ.Ľ., 2/ A. E., bývajúcej v P., 3/ T. O., bývajúcej v K., 4/ J. L., bývajúceho v Ľ.Ľ., 5/ M. L., bývajúcej v Ľ.Ľ., 6/ F. L., bývajúceho v N., 7/ H. N., bývajúcej v L., a 8/ J. Z.,
bývajúcej v K., proti žalovanej M., spol. s r.o. P., so sídlom v Ľ.Ľ., zastúpenej P. spol.
s r.o. so sídlom v P., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
8 C 78/1998, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo 16. septembra 2009 sp. zn. 1 Co 362/2005, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov v poradí tretím rozsudkom zo 16. júna 2005 č.k. 8 C 78/1998-341
určil, že žalobcovia 1/ až 8/ sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele X.-iny parcely
KN č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2, vedenej na LV č. X., kat. úz. Ľ., vytvorenej
z parcely KN č. X. v zmysle geometrického plánu znalca Ing. J. B. č. X. z 20. novembra
2001. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 8 449,30 Sk
(280,47 Eur) na účet Okresného súdu Prešov a nahradiť trovy konania žalobcom 1/ až 8/,
každému po 58 970,60 Sk (1 957,47 Eur) na účet ich právneho zástupcu do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právnym
predchodcom žalobcov – Š. L. a jeho manželke H., bol 30. apríla 1948 vydaný Výmer
o vlastníctve pôdy Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1
ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Zb. Právnym predchodcom žalobcov bola takýmto spôsobom
pridelená okrem iného aj nehnuteľnosť a to časť parcely mpč. X., graficky označená číslom X. – roľa o výmere X. m2, nachádzajúca sa v kat. úz. Ľ. a pôvodne zapísaná
v pozemnoknižnej vložke č. X. kat. úz. Ľ.. Takýto výmer predstavoval verejnú listinu
dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov k pridelenej časti poľnohospodárskej nehnuteľnosti
(§ 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Zb.). Podľa znaleckého posudku znalca Ing. J. B.
z 26. novembra 2001 pridelená parcela č. X. sa prekrýva s nehnuteľnosťou vo vlastníctve
žalovanej zapísanou na LV č. X. a v geometrickom pláne je označená okrem inej aj ako
parcela KN – X. – zastavaná plocha o výmere X. m2. Z dôvodu, že sporný pozemok je
v katastri nehnuteľností okrem v súbore X. KN duplicitne evidovaný aj na listoch vlastníctva
v súbore X. KN v prospech žalobcov ako aj žalovanej, je potrebné konštatovať, že na strane
žalobcov je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, tak ako to predpokladá
ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. Z pkn. vl. č. X. kat. úz. Ľ. mal súd preukázané, že parcela
mpč. X. v pôvodnej výmere X. m2 bola vo vlastníctve A. A. ml., ktorý ju podľa zápisu pod
nadobudol spolu s ďalšími nehnuteľnosťami darovacou zmluvou z 2. septembra 1941. Zo
spisu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 12/1999 mal preukázané, že
konfiškačná komisia v sídle býv. ONV P. 26. augusta 1945 rozhodla, že A. A. ml., J. A., M.
A. a A. A. st. sú považovaní podľa § 1 ods. 1 písm. b/ nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR za
osoby m. národnosti. Z toho dôvodu sa pôdohospodársky majetok v rozsahu podľa § 2 cit.
nar. patriaci vlastníckym právom aj A. A. ml. považoval za skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945. Z obsahu overeného úmrtného listu pripojenom v uvedenom súdnom spise bolo zistené, že A.
A. ml. zomrel v B. X. Súd prvého stupňa z uvedeného vyvodil záver, že rozhodnutie
konfiškačnej komisie vydané na osobu A. A. ml. je potrebné považovať za také, ako keby
nebolo vydané a z toho ani následne vydaný Výmer o vlastníctve pôdy vo vzťahu k časti
nehnuteľnosti mpč. X. kat. úz. Ľ. v prospech právnych predchodcov žalobcov nemohol byť
účinný. Vydanie Výmeru o vlastníctve pôdy však mohlo u nich nepochybne vyvolať dobrú
vieru o tom, že pridelené nehnuteľnosti im vlastnícky patria. O tom svedčí aj skutočnosť,
že pridelenú pôdu začali ihneď užívať a nakladali s ňou ako s vlastnou, o čom svedčia
dôkazy jednak o platení prídelovej ceny, o poistení majetku, ako aj zápis č. X. o prevzatí
živého a mŕtveho inventára Jednotným roľníckym družstvom Ľ. z 31. decembra 1960,
teda o združení spornej parcely do družstva, ako aj z výpovedí svedkov vypočutých
v konaní. Súd prvého stupňa na základe takto zisteného skutkového stavu uzavrel, že právni
predchodcovia žalobcov vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti vydržali. Tieto skutočnosti
žalobcovia oznámili aj obci Ľ. doporučeným listom z 23. júna 1994 a vyplývali aj z listu býv.
Pozemkového úradu v P. z 2. júla 1993 adresovaného žalovanej. Žalovaná preto nemohla byť dobromyseľná o tom, že na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s obcou Ľ. 20. novembra
1996, jej vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti patrí.
Krajský súd v Prešove, na odvolanie žalovanej, v poradí tretím rozsudkom
zo 16. septembra 2009 sp. zn. 1 Co 362/2005, po tom, čo pripustil zmenu žaloby podľa
písomného podania žalobcov z 1. júna 2009 na určenie, že žalobcovia 1/ až 8/ sú podielovými
spoluvlastníkmi každý v X.-ine parc. č. X.X. o výmere X. m2 a parc. č. X.X. vo výmere X. m2
kat. úz. Ľ., vzniknutých z parciel evidovaných na LV č. X. uvedených v znaleckom posudku
č. X. a nepripustil zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov z 1. júna 2009 vo vzťahu
k parc. č. X. vo výmere X. m2 kat. úz. Ľ. odčlenenej z parciel na LV č. X. uvedenej
v znaleckom posudku č. X., zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že žalobcovia
1/ až 8/ sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele v X.-ine parc. KN X.X. – zast.
plocha vo výmere X. m2 a parcely KN X.X. – zast. plocha vo výmere X. m2 kat. úz. Ľ.,
vzniknutých z parciel KN X. a KN X., zapísaných na LV č. X., kat. úz. Ľ., uvedených
v znaleckom posudku č. X. znalca Ing. J. B. z 27. apríla 2009. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcom náhradu trov konania každému po 3 706,57 Eur k rukám advokáta do troch
dní a povinnosť nahradiť trovy konania štátu v sume 280,46 Eur na účet Okresného súdu
Prešov a na účet Krajského sudu v Prešove v sume 536,64 Eur, všetko do troch dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa sa správnym spôsobom
vyporiadal s otázkou vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva
k prejednávanej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov, pretože je nepochybné, že
títo nehnuteľnosť minimálne od roku 1951 užívali s vedomím, že im vlastnícky patrí
na základe vydaného Výmeru o vlastníctve pôdy, pôdu obrábali, splácali prídelovú cenu,
poistné dávky a v roku 1960 odovzdali nehnuteľnosť do užívania JRD, čo nemalo vplyv
na plynutie vydržacej lehoty. Skutočnosť užívania predmetnej nehnuteľnosti právnymi
predchodcami žalobcov bola preukázaná aj svedeckými výpoveďami. Záver súdu prvého
stupňa o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním podľa
zákona č. 141/1950 Zb. je preto správny. Ďalej odvolací súd vo svojom odôvodnení rozsudku
uviedol, že na identifikáciu spornej nehnuteľnosti bol v konaní ustanoveným znalcom
vypracovaný znalecký posudok č. X., účelom ktorého bolo okrem iného identifikovať
pôvodne pridelenú nehnuteľnosť. Znalec zameral časť pôvodnej parcely č. X. zo zápisnice
č. X. kat. úz. Ľ. označenej ako parc. č. X. a zistil, že táto je identická
s novovytvorenou parcelou v geometrickom pláne označenou ako KN X. – zast. plocha vo
výmere X. m2 (vytvorenej z parcely KN X.) a s parcelou KN X. – zast. plocha vo výmere X. m2 s tým, že tieto sú vytvorené z pozemkov žalovanej zapísaných na LV č. X., kat. úz. Ľ..
V odvolacom konaní navrhli žalobcovia vykonať doplnenie znaleckého dokazovania
v súvislosti s neskôr (v čase po vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa – pozn. dovolacieho
súdu) vykonanou obnovou katastrálneho operátu novým mapovaním v katastrálnom území
Ľ.. Prílohou znaleckého posudku č. X. vyhotoveného znalcom v konaní, je úradne overený
geometrický plán č. X. z 27. apríla 2009 s grafickým označením parcely č. X. z Výmeru
o prídele pôdy č. X. v kat. úz. Ľ.. Podľa nového geometrického plánu, pôvodné parcely sú
označené novými parcelnými číslami, a to ako parc. č. KN X.X. – zast. pl. vo výmere
X. m2, parc. č. KN X. – zast. pl. vo výmere X. m2 a parc. č. KN X.X. – zast. pl. vo výmere
X. m2 s tým, že tieto parcely sú vytvorené z časti parcely s grafickým označením X. z Výmeru
o prídele pôdy č. X. a sú odčlenené z parciel vedených na LV č. X. kat. úz. Ľ.,
zapísaných vo vlastníctve žalovanej. Žalobcovia v nadväznosti na obsah tohto znaleckého
posudku žiadali pripustiť zmenu žalobného návrhu, o ktorej odvolací súd rozhodol
spôsobom vo výroku uvedeným a následne podľa § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil
a určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele X.-iny parciel KN
X.X. a KN X.X. vzniknutých z parciel KN X. a KN X. zap. na LV č. X. kat. úz. Ľ. uvedených
v znaleckom posudku č. X. znalca Ing. J. B. z 27. apríla 2009. Za nedôvodné považoval
námietky žalovanej, že žalobcovia mali svoje nároky uplatniť pred príslušným orgánom
štátnej správy podľa zákona č. 229/1991 Zb., pretože v konaní nebolo preukázané, že by zo
strany štátu došlo k vydaniu právneho aktu smerujúceho voči právnym predchodcom
žalobcov, či samotným žalobcom, ktorým by prešlo vlastnícke právo na štát. O náhrade trov
konania vo vzťahu k účastníkom rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 O.s.p.
a o trovách konania štátu podľa § 224 ods. 1, 2 a § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná, v ktorom navrhla
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Prípustnosť dovolania odôvodnila
ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 237 písm. f/ a § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p., keď rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
a v prípade, že dovolací súd bude mať za to, že dôvodom nesprávneho a nezákonného
rozhodnutia boli iné vady v konaní, navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie. Namietla, že pokiaľ žalobcovia mali nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti ako
podieloví spoluvlastníci na základe uznesenia sp. zn. D 452/89 z 29. decembra 1994, bola
žaloba nedôvodná a súd ju mal v súlade s ustanovením § 80 O.s.p. ako takú zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že
súd nadobudnutie vlastníctva odôvodnil vydržaním, pretože žalobcovia v konaní nepreukázali
dobrú vieru tak, ako to uvádza súd prvého stupňa, pretože im bolo známe, že parcely neboli
nikdy vo vlastníctve ich právnych predchodcov, užívali ich nanajvýš niekoľko rokov, no nie
ako vlastné. Zdôraznil, že právni predchodcovia žalobcov nevedeli, ktorej časti pôvodnej
parcely č. X. vedenej v zápisnici č. X. kat. úz. Ľ. sa mali vlastnícky ujať a neskôr ju užívať.
Nesprávny je aj záver o vnesení tejto parcely do JRD, pretože to existovalo reálne len veľmi
krátko. Na pozemkoch hospodáril Československý štát, ktorý tu zriadil Štátny majetok P.
a predmetné pozemky boli vložené do tohto Štátneho majetku, ktoré boli vedené na štát
v dôsledku konfiškácie. V súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. tieto pozemky prešli do
majetku obce. Žalobcovia okrem toho, že neboli dobromyseľní v tom, že im pozemky
vlastnícky patria, neužívali pozemky ani po dostatočne dlhú dobu na vydržanie vlastníctva.
Poukázala tiež na to, že súd pribral do konania znalca, ktorý podľa jej názoru nebol
nezaujatou osobou a táto skutočnosť mohla mať vplyv na zákonné a spravodlivé rozhodnutie
vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súd svojím postupom jej tiež odňal možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, keď uznesením priznal znalcovi odmenu za podaný znalecký posudok, pričom proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné a súd
jej uložil povinnosť znalečné zaplatiť v rozsudku, proti ktorému taktiež odvolanie nie je
prípustné. Rozhodnutie považuje za nezákonné aj v časti trov konania. Zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Žalobcovia nevyužili právo vyjadriť sa k dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp
nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním
preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon
výslovne pripúšťa (por. § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu
rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvého stupňa.
Súdna prax totiž dospela už skôr k záveru, že pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je
rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p.
alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych
vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak než súd prvého stupňa (por. napr.
R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O rozdielne
rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou
sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva
a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie
je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované –
aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva
a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale
o potvrdzujúci rozsudok.
Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že
rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje, v skutočnosti nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd totiž určil, že žalobcovia sú podielovými
spoluvlastníkmi každý v podiele X. nehnuteľnosti vedenej ako parc. KN č. X.X. – zast. pl. vo
výmere X. m2 a parc. KN č. X.X. – zast. pl. vo výmere X. m2, kat. úz. Ľ., pričom tieto
zodpovedajú parc. KN č. X. o ktorej rozhodoval súd prvého stupňa vo svojom rozsudku
a ktorú žalobcovia žiadali určiť do svojho podielového spoluvlastníctva podľa znaleckého
posudku č. X., ktorej zodpovedajú podľa grafickej identifikácie znaleckého posudku č. X. novovytvorené parcely KN č. X.X. a KN č. X.X. odčlenené z LV č. X. kat. úz Ľ.. Odvolací
súd tým, že výrok svojho rozhodnutia formálne označil ako zmeňujúci, len zabezpečil
označenie nehnuteľností v súlade s medzičasom vykonanou obnovou katastrálneho operátu
novým mapovaním v katastrálnom území Ľ., keď uznesením pripustil zmenu, ktorej sa
žalobcovia v dôsledku týchto nových okolností v odvolacom konaní domáhali. Predmetom
odvolacieho konania však stále zostalo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti v kat. úz. Ľ., ktorá
zodpovedala pôvodnej časti parcely č. X. vedenej v pkn. vl. č. X. graficky označenej číslom
X.. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia sú podieloví
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, teda pri rovnakom skutkovom základe veci posúdil
žalobu ako dôvodnú. Zosúladenie označenia parciel s aktuálnym značením vedeným
v katastri nehnuteľností priamo vo výroku o veci samej nerobí z napadnutého rozhodnutia
zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu. Keďže práva a povinnosti účastníkov konania boli
súdom prvého stupňa a súdom odvolacím určené rovnako a aj okolnosti významné pre
rozhodnutie vo veci samej súdy posúdili zhodne, nemožno vyvodiť záver, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa. Za týchto okolností
potom nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1
O.s.p. vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa
a rozhodnutia súdu odvolacieho.
Neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce
z ustanovenia § 238 O.s.p. V predmetnej veci dovolací súd totiž nevyslovil právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a nejde ani o potvrdzujúci
rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďže dovolaním napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3
O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa
citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o existencii niektorej
z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, že
v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Procesnú vadu podľa § 237 písm. a/ – e/ a g/ dovolateľka netvrdila a jej existencia
v dovolacom konaní nevyšla najavo.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Z obsahu dovolania žalovanej je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. vyvodzuje z toho, že odvolací súdu rozhodol o trovách konania štátu (o znalečnom)
rozhodnutím, proti ktorému nebol prípustný riadny opravný prostriedok a následne náhradu
trov konania štátu uložil žalovanej v rozsudku, proti ktorému taktiež odvolanie nie je
prípustné, v dôsledku čoho nebola zachovaná dvojinštančnosť súdneho konania. Takýto
dôvod prípustnosti dovolania však nie je daný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by žalovanej nejakým
závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv,
priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanej nedošlo postupom odvolacieho
súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že rozhodnutie o trovách konania štátu, ktoré vznikli v rámci odvolacieho konania v súvislosti s doplnením znaleckého dokazovania
vykonaného pred súdom prvého stupňa a v súlade s príslušnými procesno-právnymi
ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalovanej nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Dovolateľka ďalej namietala existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dovolateľkou namietaného postupu oboch súdov pri vykonávaní
znaleckého dokazovania (námietka voči osobe ustanoveného znalca), čo možno považovať
za uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že
dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu až vtedy,
keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej
veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno
uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale
prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
(dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by
zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (dovolací súd len pre úplnosť
poznamenáva, že otázkou zaujatosti znalca sa zaoberal súd prvého stupňa vzhľadom
na vznesenú námietku zaujatosti žalovanou vo svojom uznesení z 31. mája 2007 č.k.
8 C 78/1998-401, v ktorom nezistil dôvody pre vylúčenie znalca Ing. J. B. a ktoré odvolací
súd na odvolanie žalovanej uznesením z 28. februára 2008 sp. zn. 1 Co 34/2008 potvrdil).
V dovolaní sa odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade
opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho
rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili
(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.
Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách
konania, treba zdôrazniť, že dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce
súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté
(§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách
konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239 ods. 1
O.s.p.) alebo potvrdzujúce uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3
O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie (medzi iným) o trovách
konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovanej proti
výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo, nemožno prípustnosť
dovolania proti výroku o trovách konania vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože
žalobcom v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová