Najvyšší súd  

1 Cdo 235/2009

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P. L., bývajúceho v Ľ.Ľ., 2/ A. E., bývajúcej v P., 3/ T. O., bývajúcej v K., 4/ J. L., bývajúceho v Ľ.Ľ., 5/ M. L.,   bývajúcej v Ľ.Ľ., 6/ F. L., bývajúceho v N.,   7/ H. N., bývajúcej v L.,   a 8/ J. Z.,

bývajúcej v K., proti žalovanej   M., spol. s r.o. P., so sídlom v Ľ.Ľ.,   zastúpenej   P.   spol.

s r.o. so sídlom v P., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.  

8   C   78/1998,   o   dovolaní   žalovanej   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove  

zo 16. septembra 2009 sp. zn. 1 Co 362/2005, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov v poradí tretím rozsudkom zo 16. júna 2005 č.k. 8 C 78/1998-341

určil, že žalobcovia 1/ až 8/ sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v podiele X.-iny parcely

KN č. X. – zastavaná plocha vo výmere X. m2, vedenej na LV č. X., kat. úz. Ľ., vytvorenej  

z parcely KN č. X. v zmysle geometrického plánu znalca Ing. J. B. č. X. z 20. novembra

2001. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu vo výške 8 449,30 Sk

(280,47 Eur) na účet Okresného súdu Prešov a nahradiť trovy konania žalobcom 1/ až 8/,

každému po 58 970,60 Sk (1 957,47 Eur) na účet ich právneho zástupcu do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že právnym

predchodcom žalobcov – Š. L. a jeho manželke H., bol 30. apríla 1948 vydaný Výmer

o vlastníctve pôdy Povereníctvom pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   podľa   §   1

ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Zb. Právnym predchodcom žalobcov bola takýmto spôsobom

pridelená okrem iného aj nehnuteľnosť a to časť parcely mpč. X., graficky označená číslom X. – roľa o výmere X. m2, nachádzajúca sa v kat. úz. Ľ. a pôvodne zapísaná  

v pozemnoknižnej vložke č. X. kat. úz. Ľ.. Takýto výmer predstavoval verejnú listinu

dokazujúcu vlastnícke právo prídelcov k pridelenej časti poľnohospodárskej nehnuteľnosti  

(§ 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Zb.). Podľa znaleckého posudku znalca Ing. J. B.

z 26. novembra 2001 pridelená parcela č. X. sa prekrýva s nehnuteľnosťou vo vlastníctve

žalovanej zapísanou na LV č. X. a v geometrickom pláne je označená okrem inej aj ako

parcela KN – X. – zastavaná plocha o výmere X. m2. Z dôvodu, že sporný pozemok je

v katastri nehnuteľností okrem v súbore X. KN duplicitne evidovaný aj na listoch vlastníctva  

v súbore X. KN v prospech žalobcov ako aj žalovanej, je potrebné konštatovať, že na strane

žalobcov je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, tak ako to predpokladá

ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p. Z pkn. vl. č. X. kat. úz. Ľ. mal súd preukázané, že parcela

mpč. X. v pôvodnej výmere X. m2 bola vo vlastníctve A. A. ml., ktorý ju podľa zápisu pod

nadobudol spolu s ďalšími nehnuteľnosťami darovacou zmluvou z 2. septembra 1941. Zo

spisu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11 C 12/1999 mal preukázané, že

konfiškačná komisia v sídle býv. ONV P. 26. augusta 1945 rozhodla, že A. A. ml., J. A., M.

A. a A. A. st. sú považovaní podľa § 1 ods. 1 písm. b/ nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR za

osoby m. národnosti. Z toho dôvodu sa pôdohospodársky majetok v rozsahu podľa § 2 cit.

nar. patriaci vlastníckym právom aj A. A. ml. považoval za skonfiškovaný ku dňu 1.3.1945. Z obsahu overeného úmrtného listu pripojenom v uvedenom súdnom spise bolo zistené, že A.

A. ml. zomrel v B. X. Súd prvého stupňa z uvedeného vyvodil záver, že rozhodnutie

konfiškačnej komisie vydané na osobu A. A. ml. je potrebné považovať za také, ako keby

nebolo vydané a z toho ani následne vydaný Výmer o vlastníctve pôdy vo vzťahu k časti

nehnuteľnosti mpč. X. kat. úz. Ľ. v prospech právnych predchodcov žalobcov nemohol byť

účinný. Vydanie Výmeru o vlastníctve pôdy však mohlo u nich nepochybne vyvolať dobrú

vieru o tom, že pridelené nehnuteľnosti im vlastnícky patria. O tom svedčí aj skutočnosť,

že   pridelenú   pôdu   začali   ihneď   užívať a nakladali s ňou ako s vlastnou, o čom svedčia

dôkazy jednak o platení prídelovej ceny, o poistení majetku, ako aj zápis č. X. o prevzatí

živého a mŕtveho inventára Jednotným roľníckym   družstvom   Ľ.   z   31. decembra   1960,

teda   o   združení   spornej   parcely do družstva, ako aj z výpovedí svedkov vypočutých

v konaní. Súd prvého stupňa na základe takto zisteného skutkového stavu uzavrel, že právni

predchodcovia žalobcov vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti vydržali. Tieto skutočnosti

žalobcovia oznámili aj obci Ľ. doporučeným listom z 23. júna 1994 a vyplývali aj z listu býv.

Pozemkového úradu v P. z 2. júla 1993 adresovaného žalovanej. Žalovaná preto nemohla byť dobromyseľná o tom, že na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s obcou Ľ. 20. novembra

1996, jej vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti patrí.

Krajský   súd   v   Prešove,   na   odvolanie   žalovanej,   v   poradí   tretím   rozsudkom  

zo 16. septembra 2009 sp. zn. 1 Co 362/2005, po tom, čo pripustil zmenu žaloby podľa

písomného podania žalobcov z 1. júna 2009 na určenie, že žalobcovia 1/ až 8/ sú podielovými

spoluvlastníkmi každý v X.-ine parc. č. X.X. o výmere X. m2 a parc. č. X.X. vo výmere X. m2

kat. úz. Ľ., vzniknutých z parciel evidovaných na LV č. X. uvedených v znaleckom posudku

č. X. a nepripustil zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcov z 1. júna 2009 vo vzťahu

k parc. č. X. vo výmere X. m2 kat. úz. Ľ. odčlenenej z parciel na LV č. X. uvedenej

v znaleckom posudku č. X., zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že žalobcovia

1/ až 8/ sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele v X.-ine parc. KN X.X. – zast.

plocha vo výmere X. m2 a parcely KN X.X. – zast. plocha vo výmere X. m2 kat. úz. Ľ.,

vzniknutých z parciel KN X. a KN X., zapísaných na LV č. X., kat. úz. Ľ., uvedených

v znaleckom posudku č. X. znalca Ing. J. B. z 27. apríla 2009. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcom náhradu trov konania každému po 3 706,57 Eur k rukám advokáta do troch

dní a povinnosť nahradiť trovy konania štátu v sume 280,46 Eur na účet Okresného súdu

Prešov a na účet Krajského sudu v Prešove v sume 536,64 Eur, všetko do troch dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého   stupňa   sa   správnym   spôsobom

vyporiadal   s   otázkou   vydržania   ako   spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva

k prejednávanej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov, pretože je nepochybné, že

títo nehnuteľnosť minimálne od roku 1951 užívali s vedomím, že im vlastnícky patrí  

na základe vydaného Výmeru o vlastníctve pôdy, pôdu obrábali, splácali prídelovú cenu,

poistné dávky a v roku 1960 odovzdali nehnuteľnosť do užívania JRD, čo nemalo vplyv  

na plynutie vydržacej lehoty. Skutočnosť užívania predmetnej nehnuteľnosti právnymi

predchodcami žalobcov bola preukázaná aj svedeckými výpoveďami. Záver súdu prvého

stupňa   o   nadobudnutí   vlastníckeho   práva   k   spornej nehnuteľnosti vydržaním podľa

zákona č. 141/1950 Zb. je preto správny. Ďalej odvolací súd vo svojom odôvodnení rozsudku

uviedol, že na identifikáciu spornej nehnuteľnosti bol v konaní ustanoveným znalcom

vypracovaný znalecký posudok č. X., účelom ktorého bolo okrem iného identifikovať

pôvodne pridelenú nehnuteľnosť. Znalec zameral časť pôvodnej parcely č. X. zo zápisnice  

č.   X.   kat.   úz.   Ľ.   označenej   ako   parc.   č.   X.   a   zistil,   že   táto   je   identická

s novovytvorenou parcelou v geometrickom pláne označenou ako KN X. – zast. plocha vo

výmere X. m2 (vytvorenej z parcely KN X.) a s parcelou KN X. – zast. plocha vo výmere X. m2 s tým, že tieto sú vytvorené z pozemkov žalovanej zapísaných na LV č. X., kat. úz. Ľ..

V odvolacom konaní navrhli žalobcovia vykonať doplnenie znaleckého dokazovania

v súvislosti s neskôr (v čase po vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa – pozn. dovolacieho

súdu) vykonanou obnovou katastrálneho operátu novým mapovaním v katastrálnom území

Ľ.. Prílohou znaleckého posudku č. X. vyhotoveného znalcom v konaní, je úradne overený

geometrický plán č. X. z 27. apríla 2009 s grafickým označením parcely č. X. z Výmeru

o prídele pôdy č. X. v kat. úz. Ľ.. Podľa nového geometrického plánu, pôvodné parcely sú

označené novými parcelnými číslami, a to ako parc. č. KN X.X. – zast. pl. vo   výmere

X. m2, parc. č. KN X. – zast. pl. vo výmere X. m2 a parc. č. KN X.X. – zast. pl. vo výmere

X. m2 s tým, že tieto parcely sú vytvorené z časti parcely s grafickým označením X. z Výmeru  

o prídele pôdy č. X. a sú odčlenené z parciel vedených na LV č. X. kat. úz. Ľ.,

zapísaných vo vlastníctve žalovanej. Žalobcovia v nadväznosti na obsah tohto znaleckého

posudku   žiadali   pripustiť   zmenu   žalobného   návrhu,   o   ktorej   odvolací   súd rozhodol

spôsobom vo výroku uvedeným a následne podľa § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil

a určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi každý v podiele X.-iny parciel KN

X.X. a KN X.X. vzniknutých z parciel KN X. a KN X. zap. na LV č. X. kat. úz. Ľ. uvedených

v znaleckom posudku č. X. znalca Ing. J. B. z 27. apríla 2009. Za nedôvodné považoval

námietky žalovanej, že žalobcovia mali svoje nároky uplatniť pred príslušným orgánom

štátnej správy podľa zákona č. 229/1991 Zb., pretože v konaní nebolo preukázané, že by zo

strany štátu došlo k vydaniu právneho aktu smerujúceho voči právnym predchodcom

žalobcov, či samotným žalobcom, ktorým by prešlo vlastnícke právo na štát. O náhrade trov

konania vo vzťahu k účastníkom rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 O.s.p.

a o trovách konania štátu podľa § 224 ods. 1, 2 a § 148 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná, v ktorom navrhla

napadnutý   rozsudok   zmeniť   a   žalobu   zamietnuť.   Prípustnosť   dovolania   odôvodnila

ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 237 písm. f/ a § 241 ods. 2  

písm. b/, c/ O.s.p., keď rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a v prípade, že dovolací súd bude mať za to, že dôvodom nesprávneho a nezákonného

rozhodnutia boli iné vady v konaní, navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Namietla, že pokiaľ žalobcovia mali nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti ako

podieloví spoluvlastníci na základe uznesenia sp. zn. D 452/89 z 29. decembra 1994, bola

žaloba nedôvodná a súd ju mal v súlade s ustanovením § 80 O.s.p. ako takú zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že

súd nadobudnutie vlastníctva odôvodnil vydržaním, pretože žalobcovia v konaní nepreukázali

dobrú vieru tak, ako to uvádza súd prvého stupňa, pretože im bolo známe, že parcely neboli

nikdy vo vlastníctve ich právnych predchodcov, užívali ich nanajvýš niekoľko rokov, no nie

ako vlastné. Zdôraznil, že právni predchodcovia žalobcov nevedeli, ktorej časti pôvodnej

parcely č. X. vedenej v zápisnici č. X. kat. úz. Ľ. sa mali vlastnícky ujať a neskôr ju užívať.

Nesprávny je aj záver o vnesení tejto parcely do JRD, pretože to existovalo reálne len veľmi

krátko. Na pozemkoch hospodáril Československý štát, ktorý tu zriadil Štátny majetok P.

a predmetné pozemky boli vložené do tohto Štátneho majetku, ktoré boli vedené na štát

v dôsledku konfiškácie. V súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. tieto pozemky prešli do

majetku obce. Žalobcovia okrem toho, že neboli dobromyseľní v tom, že im pozemky

vlastnícky patria, neužívali pozemky ani po dostatočne dlhú dobu na vydržanie vlastníctva.

Poukázala tiež na to, že súd pribral do konania znalca, ktorý podľa jej názoru nebol

nezaujatou osobou a táto skutočnosť mohla mať vplyv na zákonné a spravodlivé rozhodnutie

vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súd svojím postupom jej tiež odňal možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, keď uznesením priznal znalcovi odmenu   za podaný znalecký posudok, pričom proti tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné a súd

jej uložil povinnosť znalečné zaplatiť v rozsudku, proti ktorému taktiež odvolanie nie je

prípustné. Rozhodnutie považuje za nezákonné aj v časti trov konania. Zároveň požiadala o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Žalobcovia nevyužili právo vyjadriť sa k dovolaniu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie   súdu.   Jeho   úpravou   v   občianskom   súdnom   konaní   je   dotknutý   princíp

nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním

preto možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon

výslovne pripúšťa (por. § 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa  

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu

rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku prvého stupňa.

Súdna prax totiž dospela už skôr k záveru, že pre úvahu, či ide o rozsudok zmeňujúci, je

rozhodujúce nie to, ako ho odvolací súd označil a či formálne rozhodol podľa § 220 O.s.p.

alebo či postupoval podľa § 219 O.s.p., ale to, či posúdil práva a povinnosti v právnych

vzťahoch účastníkov konania po obsahovej stránke inak než súd prvého stupňa (por. napr.  

R 12/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 182/2009, sp. zn. 3 Cdo 137/2004). O rozdielne

rozsudky ide vtedy, ak okolnosti, významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou

sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a   povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva  

a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko, ale obsahové hľadisko. Významné nie

je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované –

aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva

a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako, nejde o zmeňujúci rozsudok, ale

o potvrdzujúci rozsudok.  

Hoci v predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že

rozsudok súdu prvého stupňa zmeňuje, v skutočnosti nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd totiž určil, že žalobcovia sú podielovými

spoluvlastníkmi každý v podiele X. nehnuteľnosti vedenej ako parc. KN č. X.X. – zast. pl. vo

výmere X. m2 a parc. KN č. X.X. – zast. pl. vo výmere X. m2, kat. úz. Ľ., pričom tieto

zodpovedajú parc. KN č. X. o ktorej rozhodoval súd prvého stupňa vo svojom rozsudku

a ktorú žalobcovia žiadali určiť do svojho podielového spoluvlastníctva podľa znaleckého

posudku č. X., ktorej zodpovedajú podľa grafickej identifikácie znaleckého   posudku č. X. novovytvorené parcely KN č. X.X. a KN č. X.X. odčlenené z LV č. X. kat. úz Ľ.. Odvolací

súd tým, že výrok svojho rozhodnutia formálne   označil   ako   zmeňujúci,   len   zabezpečil

označenie nehnuteľností v súlade s medzičasom vykonanou obnovou katastrálneho operátu

novým mapovaním v katastrálnom území Ľ., keď uznesením pripustil zmenu, ktorej sa

žalobcovia v dôsledku týchto nových okolností v odvolacom konaní domáhali. Predmetom

odvolacieho konania však stále zostalo určenie vlastníctva k nehnuteľnosti v kat. úz. Ľ., ktorá

zodpovedala pôvodnej časti parcely č. X. vedenej v pkn. vl. č. X. graficky označenej číslom

X.. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia sú podieloví

spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, teda pri rovnakom skutkovom základe veci posúdil

žalobu ako dôvodnú.   Zosúladenie   označenia   parciel   s   aktuálnym   značením   vedeným  

v   katastri nehnuteľností priamo vo výroku o veci samej nerobí z napadnutého rozhodnutia

zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu. Keďže práva a povinnosti účastníkov konania boli

súdom prvého stupňa a súdom odvolacím určené rovnako a aj okolnosti významné pre

rozhodnutie vo veci samej súdy posúdili zhodne, nemožno vyvodiť záver, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je obsahovo odlišné od rozhodnutia súdu prvého stupňa. Za týchto okolností

potom nebola splnená podmienka prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1

O.s.p. vychádzajúca zo zásady diformity (rozdielnosti) rozhodnutia súdu prvého stupňa  

a rozhodnutia súdu odvolacieho.

Neboli splnené ani ďalšie podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce  

z ustanovenia § 238 O.s.p. V predmetnej veci dovolací súd totiž nevyslovil právny názor,  

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďže dovolaním napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedený v § 238 ods. 1, 2 a 3

O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa

citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o existencii niektorej  

z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, že

v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Procesnú vadu podľa § 237 písm. a/ – e/ a g/ dovolateľka netvrdila a jej existencia

v dovolacom konaní nevyšla najavo.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že

v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a   právom

chránených záujmov.  

Z obsahu dovolania žalovanej je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. vyvodzuje z toho, že odvolací súdu rozhodol o trovách konania štátu (o znalečnom)

rozhodnutím, proti ktorému nebol prípustný riadny opravný prostriedok a následne náhradu

trov konania štátu uložil žalovanej v rozsudku, proti ktorému taktiež odvolanie nie je

prípustné, v dôsledku čoho nebola zachovaná dvojinštančnosť súdneho konania. Takýto

dôvod prípustnosti dovolania však nie je daný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by žalovanej nejakým

závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv,

priznaných jej procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanej nedošlo postupom odvolacieho

súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že rozhodnutie o trovách konania štátu, ktoré vznikli v rámci odvolacieho konania v súvislosti s doplnením znaleckého dokazovania

vykonaného pred súdom prvého stupňa a v súlade s príslušnými procesno-právnymi

ustanoveniami, nie je porušením zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalovanej nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.

Dovolateľka ďalej namietala existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada,

ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Z   hľadiska dovolateľkou namietaného postupu oboch súdov pri vykonávaní

znaleckého dokazovania (námietka voči osobe ustanoveného znalca), čo možno považovať  

za uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že

dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu až vtedy,

keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej

veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno

uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

(dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval), nejde o dôvod, ktorý by

zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (dovolací súd len pre úplnosť

poznamenáva, že otázkou zaujatosti znalca sa zaoberal súd prvého stupňa vzhľadom  

na vznesenú námietku zaujatosti žalovanou vo svojom uznesení z 31. mája 2007 č.k.  

8 C 78/1998-401, v ktorom nezistil dôvody pre vylúčenie znalca Ing. J. B. a ktoré odvolací

súd na odvolanie žalovanej uznesením z 28. februára 2008 sp. zn. 1 Co 34/2008 potvrdil).

V dovolaní sa odvolaciemu súdu vytýka, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade

opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p.

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho

rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p., pretože súd svojím rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu

mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách

konania, treba zdôrazniť, že dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce

súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté  

(§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách

konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení,

ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239 ods. 1

O.s.p.) alebo potvrdzujúce uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3

O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie (medzi iným) o trovách

konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovanej proti

výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo, nemožno prípustnosť

dovolania proti výroku o trovách konania vyvodiť ani z § 237 O.s.p.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie v súlade

s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224  

ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože

žalobcom v súvislosti s dovolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2010

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová