1 Cdo 217/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A. V., bývajúceho v M., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom   vo Z., proti žalovanému A., a.s., so sídlom v B.,

zastúpenému Mgr. M. D., advokátom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 10 Ct 11/2003, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Bratislave z 30. mája 2012 sp. zn. 2 Co 351/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave  

z 30. mája 2012 sp. zn. 2 Co 351/2011 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

  Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) uznesením z 1. júla 2011 č.k.  

10 Ct 11/2003-245 uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho

zastúpenia vo výške 6 672,95 € na účet právneho zástupcu žalovaného v lehote 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku (poznámka dovolacieho súdu: správne buď rozhodnutia alebo

uznesenia). Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 v spojení s § 149 ods. 1

O.s.p. a záverom, že ustanovenie § 150 ods. l O.s.p. nemohol aplikovať -   žalovanému

náhradu trov konania nepriznať, pretože žalobca mal pred podaním žaloby zodpovedne

prehodnotiť, či mu skutočne uplatňovaný nárok vznikol, najmä keď vedel, že je invalidným

dôchodcom, akú má výšku dôchodku, aké finančné prostriedky vynakladá na vedenie

domácnosti a na svoje osobné potreby. Podľa súdu prvého stupňa nepriaznivé majetkové

pomery účastníka konania a jeho majetková tieseň nemajú vplyv na priznanie náhrady trov

konania úspešnému žalovanému v konaní a súd musí v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.

prihliadať najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, čo žalovaný, ktorý ako každý účastník

konania má právo dať sa zastúpiť advokátom, učinil.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcu uznesením z 30. mája

2012 sp. zn. 2 Co 351/2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že žalobcovi uložil

povinnosť zaplatiť žalovanému 5 185,24 € na náhradu trov konania. V odôvodnení uznesenia

uviedol, že § 150 ods. 1 O.s.p. predpokladá výnimočnosť situácie a súd aplikuje uvedené

zákonné ustanovenie len v nevyhnutných krajných situáciách, za ktorý nepovažoval prípad

žalobcu, ktorému vytkol, že mal počítať s tým, že so svojou žalobou nebude úspešný a že

konkrétne a podrobne nešpecifikoval majetkové pomery žalovaného. Zmenu vo výške

priznaných trov konania odôvodnil nedostatkami súdu prvého stupňa pri vyčíslení trov

právneho zastúpenia - použitím nesprávnej tarifnej hodnoty veci, uvedúc vlastný výpočet.

K námietke žalobcu o nedoručení vyjadrenia žalovaného z 23. marca 2011 žalobcovi,

odvolací súd uviedol, že nedoručením uvedeného vyjadrenia nebola žalobcovi odňatá

možnosť konať pred súdom, keďže Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť

doručiť protistrane aj vyjadrenie iného účastníka k vyjadreniu protistrany.

  Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol jeho

zrušenie a vrátenie veci Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z odňatia mu možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.) a dovolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2  

písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolací súd nezdôvodnil

spôsobom rešpektujúcim právo účastníka konania na spravodlivý proces, že odôvodnenie

uznesenia je nejasné, nedostatočné a nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa nevysporiadal

s ťažiskovými problémami a súvislosťami. Súčasne zdôraznil, že odvolací súd nerešpektoval

závery uznesenia dovolacieho súdu (§ 238 ods. 2 a § 243d ods. 1 druhá veta O.s.p.).  

Za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom považoval aj skutočnosť, že mu nebolo

doručené vyjadrenie žalovaného z 23. marca 2011 (doručené súdu prvého stupňa 24. marca

2011), a tak nemal možnosť sa k tomuto podaniu vyjadriť, hoci v obsahu tohto podania mal

práve žalovaný špecifikovať a konkretizovať svoje majetkové a iné pomery a prípadný dopad

aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. na tieto pomery. Žalobca podrobne rozviedol dôvod nesprávneho

právneho posúdenia veci odvolacím súdom so zameraním na inštitút trov konania v zmysle

dokazovania a posudzovania podmienok, predpokladov a aplikácie § 150 O.s.p., poukážuc  

na konkrétne okolnosti tejto právnej veci vrátane následkov dopravnej nehody 16. októbra

2002, ktorými je postihnutý a na svoju odkázanosť výlučne na invalidný dôchodok a načrtol

aj porovnanie s pomermi žalovaného. Za opísaných okolností a pomerov považoval svoje zaťaženie povinnosťou náhrady trov právneho zastúpenia žalovanému v rozsahu stanovenom

odvolacím súdom (5 185,24 €) za likvidačné a neúnosné.  

Žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktoré má procesnú formu uznesenia. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

  Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)  

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia,

c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení  

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich  

sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

o trovách konania, t.j. uznesenie vykazujúce znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré  

sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie

je prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O.s.p. vyvodiť

nemožno.

Dovolanie by však bolo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné v prípade,  

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k vadám vymenovaným v ustanovení § 237

O.s.p. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd  

sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Pochybenie uvádzané v § 237 O.s.p. pod písmenami a/ až e/ a písmenom g/ dovolateľ

nenamieta a   také   pochybenia   nezistil   ani   dovolací   súd.   Dospel však   k   záveru,   že

v predmetnej veci odvolací súd svojím postupom žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení Federálneho ministerstva zahraničných

vecí č. 209/1992 Zb.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký vadný procesný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať  

a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany

jeho práv a oprávnených záujmov, najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť  

sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci

výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje

návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý  

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť  

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je predovšetkým umožniť každému reálny prístup

k súdu a teda splniť aj tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu, čo znamená umožniť účastníkovi

konania realizáciu jeho procesných oprávnení, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Právo na súdnu ochranu okrem ústavy (čl. 46 ods. 1), Listiny základných práv

a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (čl. 36 ods. 1), a dohovoru (čl. 6

ods. 1), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (len ako

príklad porovnaj § 115, § 123). Občiansky súdny poriadok, ako je to výslovne uvedené v jeho

§ 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova  

na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie odvolacieho súdu v napadnutom

uznesení so zreteľom na požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia (ako sú podrobne rozvedené

v predošlom uznesení dovolacieho súdu v tejto právnej veci z 31. júla 2009 sp. zn.  

1 Cdo 74/2008), ktoré sa týkajú i odôvodnenia uznesení (porovnaj § 167 ods. 2 O.s.p.),  

je natoľko neúplné a zmätočné, že zakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Výrok

rozhodnutia o trovách konania musí byť vždy dostatočne odôvodnený, pričom sa tu jedná ako

o skutkové východiská, tak aj o samotné právne posúdenie.

  Ak dovolací súd zruší rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, je súd nižšieho stupňa

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak

i pri aplikácii procesných predpisov (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2 Cdo 104/01, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod  

č. 12/2002). V danej veci je treba súhlasiť so žalobcom aj v tom, že závery uznesenia

dovolacieho súdu odvolací súd nerešpektoval. V citovanom už uznesení z 31. júla 2009   sp. zn. 1 Cdo 74/2008 dovolací súd totiž o.i. jasne uviedol, že ak sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať,

ďalej že ustanovenie moderačného práva poskytnutého súdu (§ 150 O.s.p.) má slúžiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona a že vzhľadom na konkrétne jestvujúce postavenie

účastníkov konania a ďalšie skutočnosti prípadu by muselo byť vysvetlené, prečo v danej

právnej veci neprichádza aplikácia citovaného ustanovenia do úvahy, t.j. aké sú vlastne

majetkové, sociálne a ďalšie pomery oboch účastníkov a ako závažný dopad rozhodnutia

podľa § 150 O.s.p. na pomery oprávneného účastníka (žalovaného) by nastal, ak by súd

k takémuto rozhodnutiu pristúpil. Najvyšší súd zdôraznil, že úvaha súdu, či ide o výnimočný

prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých

okolností konkrétnej veci, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa,

je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov

konania a je teda potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto má trovy konania zaplatiť,

ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného

účastníka. Odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor súdu, ktorý rozhodoval

o dovolaní (§ 243d ods. 1 O.s.p.) bez toho, aby akokoľvek vysvetlil svoj postup, prečo  

sa necítil byť viazaný rozhodnutím dovolacieho súdu. V zmysle uvedených pokynov dovolacieho súdu vôbec nepostupoval, spomenutými kritériami sa neriadil, iba výslovne

paušálne a mechanicky dal dôraz na zásadu procesného úspechu v konaní, neuvedomujúc  

si, že práve moderačné ustanovenie poskytuje možnosť presadiť naplnenie zmyslu cit. § 1

Občianskeho súdneho poriadku, teda aby v opodstatnenom prípade sa prelomila aj zásada

(pravidlo) zodpovednosti za výsledok. Na veci vonkoncom nič nemení okolnosť účelnosti

žalovaným vynaložených trov konania a dovolací súd nijako nespochybnil právo žalovaného

ako súkromnej právnickej osoby dať sa zastupovať v súdnom konaní advokátom; až po závere

o účelnosti vynaložených trov konania predsa možno pristúpiť k úvahe (posudzovaniu)  

o ich prípadnom celom či čiastočnom nepriznaní z pohľadu spomenutého moderačného práva.

Dovolací súd opätovne a osobitne dôrazne pripomína, že medzi okolnosti, ktoré sú v tejto

právnej veci významné z hľadiska aplikácie uvedeného moderačného práva (ktorá sa javí byť

namieste) nepochybne patrí najmä to, že žalobca sa nezavinene stal účastníkom predmetnej

dopravnej nehody s rozsiahlymi zraneniami, ako tieto boli popísané v posudku o bolestnom

a sťažení spoločenského uplatnenia, a že so zreteľom na svoje zdravotné postihnutia už pred

uvedenou dopravnou nehodou je osobou, ktorá je odkázaná iba na nízky dôchodok; znamená

to, že bude treba prihliadnuť ku konkrétnym okolnostiam preukazujúcim jeho mimoriadne

nepriaznivé zdravotné, sociálne a majetkové pomery a tento stav ako základné východisko

rozhodovania rešpektovať pri súčasnom zvážení, či by celkové nepriznanie, resp. veľmi

podstatné zníženie priznania náhrady trov konania malo nejaký výrazný dopad na majetkové

pomery oprávneného účastníka - žalovaného (pomermi ktorého sa odvolací súd ani len

nezaoberal, hoci aj so zreteľom na jednoznačný pokyn dovolacieho súdu, keď išlo

o skutočnosť podľa § 120 ods. 1 tretia veta O.s.p., tak učiniť povinnosť mal).

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu mylne uvádza, že nedoručením vyjadrenia

žalovaného z 23. marca 2011 žalobcovi, nebola tomuto účastníkovi odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže Občiansky súdny poriadok neukladá súdu povinnosť doručiť protistrane

aj vyjadrenie iného účastníka k vyjadreniu protistrany.

Právo účastníka konania na doručenie procesných podaní vo veci ďalšieho účastníka

(protistrany) predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Je treba rešpektovať

požiadavku, aby procesné strany v konaní mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť  

sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám pripojeným v ich spise; tým  

sa totiž zabezpečuje, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola

odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Dovolací súd zároveň považuje za vhodné upozorniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky

vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania

druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,  

čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva  

na spravodlivý proces (m.m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06) a možno ho kvalifikovať

ako odňatie možnosti konať súdom (I. ÚS 156/07). Na druhej strane ale Ústavný súd

Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti pripustil, že v niektorej veci môže

byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania

právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku,

nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď

vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie z 20. decembra 2010  

sp. zn. IV. ÚS 462/2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky akcentoval, že

prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným

účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť

vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho

súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 O.s.p. a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.  

Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť

druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka

konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez

nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku

poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania. Obdobný právny záver

vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 13. septembra 2011 sp. zn.  

III. ÚS 296/2011. Vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania  

by teda malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, pokiaľ vyjadrenie  

k odvolaniu by mohlo mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu; odňatie možnosti pred

súdom konať nezakladá bez ďalšieho (paušálne) sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo

predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

Berúc zreteľ na konkrétnosti (osobitosti) predmetnej veci je treba pristupovať

k námietke dovolateľa, že v nedoručení mu spomenutého vyjadrenia žalovaného došlo  

k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V danej veci sa jednalo

o nedoručenie vyjadrenia, ktorým žalovaný reagoval na vyjadrenie (podanie) žalobcu  

a podával podrobnú vlastnú protiargumentáciu; išlo o rozsiahlejšie podanie tvoriace päť strán textu, ktoré potom súd prvého stupňa nielen spomenul vo svojom rozhodnutí, ale  

(čo je podstatné) podané argumenty si sčasti aj osvojil (stotožnil sa s nimi). Práve s ohľadom

na tento aspekt konkrétneho prípadu, ktorý pre riešenú vec bol významný, teda že išlo  

o podanie majúce dôsledok (relevanciu) pre samotné nasledujúce súdne rozhodnutie,

nedoručením tohto podania protistrane (zástupcovi žalobcu) bolo právo žalobcu na rovnosť

zbraní a spravodlivý proces porušené.

Z podaných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil uznesenie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.  

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2014  

  JUDr. Milan D e á k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková