1Cdo/204/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jána Šikutu, PhD. a JUDr. Jany Cisárovej, v právnej veci žalobcu Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, zastúpený Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, proti žalovanému X., bývajúcemu v J. zastúpenému JUDr. Svätoslavom Vaškom, advokátom, so sídlom v Bardejove, Baštová 5/A, o zaplatenie 33.813,33 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 24/2010, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2014, sp. zn. 11 Co 51/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 6. februára 2013, č. k. 14 C 24/2010-273, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.206,80 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30.11.2009 do zaplatenia, a to v splátkach po 30,- Eur mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Súd prvého stupňa uviedol, že na základe nesporných tvrdení účastníkov a predložených listinných dôkazov mal za preukázané, že žalobca plnil z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré pod vplyvom alkoholu viedol žalovaný, poškodeným náhrady ku dňu podania žaloby v sume 2.812.755,- Sk, resp. v priebehu konania aj sumu 7.149,26 Eur. Zároveň bolo nesporné, že žalovaný z titulu uplatnených regresných náhrad vyplatil žalobcovi sumu 84.148,- Sk, t. j. 2.793,20 Eur. Pri posudzovaní veci súd prvého stupňa považoval za nosnú aplikáciu § 826 Občianskeho zákonníka, z ktorého nepochybne vyplýva, že pokiaľ poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu, má poistiteľ proti nemu právo na primeranú náhradu toho, čo za neho plnil. V tejto súvislosti mal súd prvého stupňa za to, že je namieste aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb., z ktorej vyplýva, že poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila zdôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla proti poistenému, ktorý škodu spôsobil po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,3 ‰. Z ustanovenia § 826 Občianskeho zákonníka vyplýva, že na rozdiel od ustanovenia citovanej vyhlášky sa nejedná o náhradu celého plnenia, ale o primeranú náhradu, pričom primeranosť sa posúdi podľa okolností prípadu. V súvislosti s kritériom primeranosti súd prvého stupňa vychádzal jednak z právnej úpravy, ktorá platila do 1. novembra 1991, a taktiež aj zo sociálnej situácie samotného žalovaného. Čo sa týka určenia konkrétnej primeranej sumy, ktorú má žalovaný uhradiť z titulu regresnej náhrady, súd prvého stupňa vychádzal aj zo skúmania priemernej mzdy v období roku 1991, kedy ešte platila zákonná úprava limitu regresnej náhrady maximálne do výšky 20.000,- Sk v porovnaní s obdobím roku 2009, kedy si žalobca vo vzťahu k žalovanému uplatnil regresný nárok vo výške 30.000,- Eur, hoci z listinných dôkazov vyplýva, že žalobca si postupne od roku 2002 uplatňoval jednotlivé regresné náhrady tak, ako ich postupne vyplácal. Súd prvého stupňa však pri určení regresnej náhrady vychádzal aj zo skutočnosti, že poškodeným budú aj naďalej vyplácané dávky, resp. je možné, že v súvislosti s dopravnou nehodou im môžu vzniknúť ďalšie náklady z titulu škody na zdraví. Preto súd prvého stupňa pri určení regresnej náhrady vo vzťahu k žalovanému určil ako primeranú sumu 5.000,- Eur, a to aj s ohľadom na to, že skutočne do budúcna môžu a aj budú vznikať ďalšie nároky, pričom po ich preplatení by mal žalobca opätovne právo regresu z titulu vyplatených súm. V tejto súvislosti mal súd prvého stupňa za to, že uplatnený regresný nárok by ani do budúcna nemal existenčne ohrozovať žalovaného, resp. jeho rodinu, a žalobca by mal mať podľa názoru súdu prvého stupňa právo na určitú stabilitu právnych vzťahov vo vzťahu k jeho osobe tak, aby nebol nútený do konca života splácať regresnú náhradu, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v minulosti existovali jednoznačné limity, ktoré takúto možnosť poistenému, ktorý spôsobil škodu pod vplyvom alkoholu, dávali, teda že po uhradení určitej limitovanej sumy už voči nemu neboli uplatňované regresné nároky. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že minimálne z dôvodu, že si žalobca uplatňuje nárok na základe ustanovenia vyhlášky, ktoré je v rozpore so zákonom, a to § 826 Občianskeho zákonníka, si už žalobca v prípade právoplatnosti tohto rozsudku nemôže časovo neobmedzene uplatňovať regresnú náhradu, a to aj pre prípad, pokiaľ by sa žalovaný dostal do priaznivejšej sociálnej situácie. V súvislosti s argumentáciou žalovaného ohľadom aplikácie ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa poukázal na to, že regresný nárok ako postihové právo nemá v tomto prípade charakter nároku na náhradu škody, a teda uvedené zákonné ustanovenie nemožno aplikovať. Ohľadom priznania žalovanej istiny súd vychádzal zo skutočnosti, že primeranou je suma 5.000,- Eur, od ktorej odrátal už žalovaným zaplatenú sumu 2.793,20 Eur, a žalobcovi tak priznal sumu 2.206,80 Eur s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. januára 2014, sp. zn. 11 Co 51/2013 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 30.000,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 19.1.2010 do zaplatenia, ďalej sumu 3.813,33 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 7.2.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti ohľadne zaplatenia 9% ročného úroku z omeškania zo sumy 30.000,- Eur od 30.11.2009 do 18.1.2010 a zo sumy 3.813,33 Eur od 11.2.2010 do 6.2.2013 žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy celého konania vo výške 3.608,77 Eur. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že na daný prípad je treba aplikovať vyhlášku č. 423/1991 Zb., ktorej účinnosť bola do 1. januára 2002. Keďže k dopravnej nehode došlo 7. novembra 2001 tak, ako je to opísané v rozsudku Okresného súdu Bardejov vo veci 2 T 44/2002, je evidentné, že žalovaný v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a z tohto dôvodu v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. vznikol nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktorú za neho žalobca vyplatil. Z vykonaného dokazovania bolo odvolaciemu súdu zrejmé, že za žalovaného bola vyplatená náhrada vo výške 90.843,89 Eur, pričom po jeho žiadosti zo dňa 16. marca 2009 žalobca rozhodol od časti vymáhania nároku upustiť a uplatňuje si len nárok na zaplatenie 30.000,- Eur. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb., poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla proti poistenému, ktorý spôsobil škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰ alebo návykovej látky alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. Ak teda žalobca z titulu poistenia vyplatil za žalovaného sumu 90.843,89 Eur, potom uplatnený nárok zodpovedá zásade proporcionality, zásadeprimeranosti, a teda možno konštatovať, že ide o nárok oprávnený v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. Podľa názoru odvolacieho súdu má žalobca nárok aj na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že pokiaľ ide o sumu 30.000,- Eur, úrok z omeškania mu patrí od 19. januára 2010, teda dňom nasledujúcim po doručení žaloby. Dovtedy žalobca nepreukázal výzvu na zaplatenie uvedenej sumy. Rovnako mu patrí aj úrok z omeškania zo sumy 3.813,33 Eur vo výške 9% ročne, ale od 7. februára 2013, t. j. nasledujúcim dňom po vyhlásení rozsudku prvostupňovým súdom, keďže na pojednávaní dňa 6. februára 2013 bola pripustená zmena žaloby, a to v jej rozšírení o uvedenú sumu. Z tohto dôvodu v prevyšujúcej časti, pokiaľ boli žiadané 9% ročné úroky z omeškania zo sumy 30.000,- Eur od 30. novembra 2009 do 18. januára 2010 a zo sumy 3.813,33 Eur od 11. februára 2010 do 6. februára 2013, odvolací súd žalobu zamietol. Odvolací súd v súvislosti s nárokom žalobcu považuje za potrebné zdôrazniť, že princíp primeranosti, ktorý bol v tomto konaní uplatnený, keď zo sumy 90.843,89 Eur je požadovaná suma 33.813,33 Eur, čo zodpovedá 37%, bol odvolacím súdom zohľadnený v tom smere, že nebolo možné nezobrať do úvahy aj to, z akého dôvodu je regresná náhrada od žalovaného žiadaná. Treba tu vidieť to, že poistený spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, keď bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške 1,36‰ až 1,72‰. Túto okolnosť nemožno nijakým spôsobom zľahčovať, prípadne vôbec nebrať do úvahy z hľadiska výšky požadovanej regresnej náhrady. Teda z tohto pohľadu žalobca v dostatočnej miere znížil požadovanú regresnú náhradu, ak v tomto konaní požadoval zaplatenie sumy 33.813,33 Eur. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd odôvodnil v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že dovolací súd žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania. Dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a jeho prípustnosť vyvodzoval z § 238 ods. 1 O.s.p.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žiadal dovolanie zamietnuť, lebo smeruje proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody dovolací súd neposudzuje iba podľa toho, ako ich dovolateľ slovne označil a vymedzil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. (o ktoré ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát) dovolateľ netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd tiež prihliadnuť bez ohľadu na to, či je alebo nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vádtaxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, majúca základ v porušení procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani tzv. inú vadu konania dovolateľ nenamietal a žiadna vada uvedenej povahy nevyšla najavo v dovolacom konaní.

Vychádzajúc z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Dovolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery odvolacieho súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné.

Žalovaný v dovolaní uviedol, že zastáva názor, že na daný prípad bolo treba aplikovať vyhlášku č. 423/1991 Zb., ale pri rozhodovaní mal odvolací súd použiť logický a historický výklad.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom bolo v dovolacom konaní potrebné posúdiť, či odvolací súd správne vyložil ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že poisťovňa má právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, poistenému, ktorý spôsobil škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákazom viesť motorové vozidlo. Výkladom predmetného ustanovenia možno dospieť k záveru, že poisťovňa nemá právo na náhradu vyplatených súm v každom prípade, keď je poistený účastný na vzniku škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Právo poisťovne domáhať sa od poisteného náhrady sumy vyplatenej poškodeným v prejednávanom prípade nie je odvodené od práva poisteného, ktoré by na poisťovňu prešlo v zmysle ustanovenia § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale ide o osobitný priamy nárok poisťovne proti poistenému na základe poistného vzťahu upraveného v § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb., v ktorom sú aj presne vymedzené podmienky, za ktorých tak môže postupovať. Citované ustanovenie je lex specialis, upravujúci vzťah medzi poisteným a poisťovňou v oblasti zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, proti všeobecnej úprave zmluvného poistenia uvedenej v ustanovení § 788 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že pre to, aby si poisťovňa mohla v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 423/1991 Zb. uplatňovať s úspechom svoje právo na náhradu súm, ktoré vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, musí poistený spôsobiť škodu úmyselne alebo po požití alkoholického nápoja, ak bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰, alebo návykovej látky, alebo lieku označeného zákonom viesť motorové vozidlo. V prejednávanej veci poistený spôsobil škodu po požití alkoholického nápoja, pričom mu bol zistený v krvi obsah alkoholu vo výške nad 0,30 ‰.

Zo spisu ďalej vyplýva, že rozhodujúcou a teda aj spornou otázkou v prejednávanej veci bolo ustálenie či výška žalobcom uplatnenej regresnej náhrady voči žalovanému je primeraná. Tu dovolací súd uvádza, že odvolací súd správne poukázal pri svojom rozhodovaní na zásadu primeranosti a proporcionality, na ktorú v konečnom dôsledku reflektujú aj všeobecné predpisy občianskeho práva. Občiansky zákonník ako všeobecný predpis hovorí o „primeranej náhrade“ toho, čo poisťovateľ plnil za poisteného. To znamená, že poisťovateľ má svoje postihové právo primerane znížiť v závislosti od osobných, zárobkových a majetkových pomerov poisteného a od okolností, za ktorých došlo ku škode. Uplatnenie tohto nároku proti poistenému má plniť výchovný účel, nie existenčne ohroziť poisteného. Ak by poisťovateľ uplatnil postih v plnej výške vyplatených súm, poistenie zodpovednosti by stratilo svoj zmysel. Aj v zmysle vyššie uvedeného dovolací súd konštatuje zhodne so záverom odvolacieho súdu, žepri žalobcom uplatnenej náhrade vo výške 37% z plnenia, ktoré bolo poškodeným skutočne vyplatené, bola zachovaná zásada primeranosti a princíp proporcionality. Náhrada v zmysle primeranosti má byť prijateľná a únosná pre obe strany, pričom nesmie byť na úkor len jednej z nich.

Ohľadne historického výkladu, na ktorý dovolateľ poukázal, dovolací súd udáva, že historický výklad patrí k nadštandardným interpretačným metódam. Zohráva úlohu pri precizovaní zmyslu zákonov a iných právnych predpisov. Napriek tomuto tvrdeniu ho právna teória, ale taktiež právna prax radí medzi najmenej spoľahlivé výklady s menšou výpovednou hodnotou. Uvedená argumentačná hodnota je jedným z dôvodov zriedkavého používania, najmä v prípadoch potreby potvrdenia výsledku dosiahnutého použitím iných metód. Je možné konštatovať, že historický výklad má obmedzený metodologický význam, pretože účel a cieľ normatívneho aktu treba rešpektovať len vtedy, keď zmysel normy, ktorý bol jednoznačne a nepochybne zistený vyplýva aj zo samotného textu právnej normy. Historický výklad je zameraný na poznanie okolnosti vydania právneho predpisu. Z týchto okolností sa potom usudzuje na ratio legis. Teória a prax zdôrazňuje, že k použitiu historického výkladu by malo dochádzať len výnimočne, najmä pri existencii medzier v práve, pri rozporoch, riešeniach zložitých prípadov a len vtedy, ak štandardné interpretačné metódy zlyhávajú. Pokiaľ však ide o uplatnenie historického výkladu v našich podmienkach, teda v kontinentálnom type právnej kultúry, teória a prax sa zhodli na tom, že sa používa výnimočne a jeho výsledky sa nemôžu preceňovať. V zmysle uvedeného je teda zrejmé, že v danom prípade použitie historického výkladu neprichádza do úvahy.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že žalovaný neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďže neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnému účastníkovi konania dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.