Najvyšší súd  

1 Cdo 199/2009

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ H. H., bývajúcej   v   H., zastúpenej   JUDr.   P.   Š.,   advokátom   so   sídlom v   K., 2/ A. N., bývajúcej v K., 3/ J. M.,

bývajúcej v K., 4/ F. B., bývajúceho v S., 5/ M. K., bývajúcej v K., proti žalovaným 1/ I. K.,

bývajúcemu v K., 2/ M. K., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. G. J., advokátkou so sídlom v K.,

3/ J. O., bývajúcej v H., 4/ M. C., bývajúcej v P., 5/ M. O., bývajúcemu v H., 6/ M. O.,

bývajúcej v H., 7/ V. H., bývajúcej v H., 8/ H. P., bývajúcej v H., o určenie rozsahu dedičstva,

vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 8 C 409/1997, v   konaní o   dovolaní

žalobkyne   1/   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   12. januára   2009   sp. zn.  

5 Co 293/2005, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z   12. januára 2009 sp. zn. 5 Co 293/2005   z r u š u j e   a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice – vidiek 2. augusta 1995

v konaní, vedenom pod sp. zn. 8 C 521/1995, po pripustení úpravy petitu na č.l. 34 domáhali

určenia, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom území S., pôvodne zapísané v pzkn.

vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 a nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom

území H., pôvodne zapísané v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. v celosti, v pzkn. vl. č. X. ako

parcela mpč. X. v 1/3 a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 patria do dedičstva po M.

N., rodenej K.. Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 25. júla 1997 č.k. 8 C 521/1995-51

časť žaloby o určenie, že do dedičstva po M. N. patrí 1/3 nehnuteľností vedených v pzkn. vl. č. X.

2

ako parcela mpč. X. v katastrálnom území H., v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X.  

v katastrálnom území H. a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v katastrálnom území S.,

zamietol. Na samostatné konanie vylúčil vlastnícky nárok žalobcov ohľadom nehnuteľností

vedených v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. o výmere

X. m2 (zápisnica o pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok – č.l. 50 pripojeného spisu  

8 C 521/1995), avšak v písomnom vyhotovení rozhodnutia uviedol, že na samostatné konanie

vylučuje časť žaloby ohľadom vlastníckeho nároku (určenia rozsahu dedičstva) žalobcov,

týkajúceho sa 1/2 nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., vedených v pzkn.

vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“, resp. „sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.“ a „sporná nehnuteľnosť pzkn. vl.  

č. X.“) s tým, že v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách konania účastníkov. Vo vylúčenej

časti žalobcovia odôvodnili žalobu (naposledy podaním na č.l. 207) tým, že otec M. N., M. K. bol

podielovým spoluvlastníkom   všetkých   nehnuteľností,   nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom

území H., pôvodne zapísaných v pzkn. vl. č. X. a pzkn. vl. č. X. na neho v 1/2, ktorý podiel ako

vlastník daroval svojej dcére M. N. ešte za svojho života ako veno (podiel 1/2 nehnuteľnosti

pzkn. vl. č. X. v roku 1918 a podiel 1/2 nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1929), pričom k majetkovoprávnemu vyporiadaniu nedošlo. Z dôvodu, že nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.  

vo výmere pripadajúcej na podiel 1/2 boli malé, sa mala M. N. dohodnúť s nevlastnou matkou   B. K., rod. B. (druhou manželkou M. K.), ktorá vlastnila druhú 1/2 týchto nehnuteľností, že si ich

vymenia a po tejto výmene M. N. obrábala v celosti už iba tie sporné nehnuteľnosti pzkn. vl.  

č. X. (vrátane parcely č. X.), ktorých vydania sa žalobcovia v tomto konaní domáhajú a ktoré

výmerou predstavujú približne 1/2 všetkých darovaných nehnuteľností pzkn. vl. č. X. M. K.

svojej dcére M. N.. Žalobcovia uviedli, že sporné nehnuteľnosti dala M. N. neskôr svojim dcéram

(sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. A. B. v roku 1945 a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. M.

K. v roku 1939) a tie ich odovzdali do družstva (sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1952

a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v roku 1960). Zároveň uviedli, že po smrti M. K. (r. 1951)

nadobudla na základe dedičského rozhodnutia podiel 1/2 všetkých nehnuteľností pzkn. vl. č. X.

a X., zapísaný na M. K. jeho manželka B. K., síce na základe súhlasu M. N. ako dedičky (vrátane

súhlasu ďalších dvoch detí ako zákonných dedičov), avšak tento súhlas dala len pod tlakom

prebiehajúcej kolektivizácie.

3

Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 20. apríla 2005 č.k. 8 C 409/1997-227 určil, že

sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. (vrátane parcely č. X.) patria do dedičstva po M. N. v celosti

a sporná nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v 1/2. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Okresný

súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že vlastníkom nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X.

boli M. K. a B. K., každý v 1/2 a že po smrti M. K. nadobudla B. K. titulom dedenia aj druhú 1/2

nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X., a to na základe súhlasu dedičov, ktorí sa v dedičskom konaní

vzdali dedičstva v prospech jedného dediča. Okresný súd však z vykonaného dokazovania

ďalej vyvodil, že M. N. sporné nehnuteľnosti užívala nepretržite a nerušene až do ich

vnesenia do družstva, čím nadobudla k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo titulom

vydržania. Vychádzal pritom z tvrdenia žalobcov, ktoré považoval za „vierohodné, keďže svoje

tvrdenia opreli o vlastné poznanie rozhodujúcich okolností“, na rozdiel od žalovaných, ktorých

poznatky považoval   za   „sprostredkované“.   Uviedol,   že   jedným   z   dôvodov   nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do účinnosti nového Občianskeho zákonníka z roku

1964   bolo vydržanie. Ďalej, že podľa práva platného na Slovensku do účinnosti Občianskeho

zákonníka z r. 1950 bola vydržacia doba 32 rokov a od 1. januára 1951 10 rokov, pričom sa

vyžadovala nepretržitá a dobromyseľná držba po celú dobu. Za dobromyseľného sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o   tom, že mu vec patrí

a v pochybnostiach sa malo za to, že držba je dobromyseľná. Poukázal na to, že ak začala

vydržacia doba plynúť pred 1. januárom 1951, skončila uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr

však 31. decembra 1960. Právne svoje rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných

právnych predpisov, podľa ktorých nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam titulom

vydržania posudzoval.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaných 1/ až 4/ rozsudkom z 12. januára 2009

sp. zn. 5 Co 293/2005 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcov

zaviazal k povinnosti nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanej 2/ trovy konania v sume  

254,-- eur ich zaplatením jej právnej zástupkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský

súd mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne ho právne

posúdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa vyplýva právny záver, že M. N. sporné nehnuteľnosti svojim dcéram darovala na

základe ústnych darovacích zmlúv (nie dala do užívania ako právne posúdil okresný súd) pred

4

uplynutím vydržacej doby, t.j. v roku 1939 a v roku 1945, ktorý právny úkon prerušil plynutie

32-ročnej vydržacej doby. Podľa názoru krajského súdu tak držba nebola počas celej vydržacej

doby pokojná, z ktorého dôvodu M. N. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo   k   sporným

nehnuteľnostiam titulom vydržania, a z ktorého dôvodu ani sporné nehnuteľnosti nepatria do

dedičstva po nej. Odvolací súd poukázal na to, že podľa obyčajového práva platného na

Slovensku do 1. januára 1950, predpokladom vydržania nehnuteľných vecí bola všeobecná 32-

ročná vydržacia doba (nielen odvodená), ktorá musela byť počas celej doby pokojná (nie

prerušená) a statočná (oprávnená), teda držiteľ musel byť presvedčený o tom, že mu vec patrí

a nikoho neukracuje a zároveň musel byť aj dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí,

ktorá dobromyseľnosť sa vyžadovala pri nastúpení do držby. Ďalej uviedol, že podľa

Občianskeho zákonníka č. 141/1950, mohol vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnúť ten,

kto ju držal oprávnene a nepretržite 10 rokov. Za oprávneného sa považoval ten, kto so zreteľom

na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí po celú vydržaciu dobu.

V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Vo všetkých prípadoch vydržania, pri

ktorých vydržacia doba začala plynúť za platnosti predpisov platných pred 1. januárom 1951, ale

uplynula až po tomto dni, museli byť už splnené aj ďalšie podmienky vydržania stanovené

Občianskym zákonníkom z roku 1950. Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd svoje

rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov, podľa ktorých posudzoval otázku vydržania a darovania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/ podľa § 238 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)

O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu

zmeniť tak, že žalobe vyhovie a potvrdí ako vecne správny rozsudok okresného súdu

a žalovaných zaviaže k povinnosti spoločne a nerozdielne jej nahradiť trovy právneho zastúpenia

v dovolacom konaní na účet jej právneho zástupcu. Žalobkyňa 1/ namietala postup odvolacieho

súdu, ktorý sa podľa jej názoru v konaní o odvolaní žalovaných 1/ až 4/ proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom  

a dôvodmi odvolania. Tento nesprávny postup videla v tom, že odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu zmenil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, hoci tento dôvod

žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní neuplatnili. Podľa jej názoru, keď žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní

5

namietali len nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dôvody krajský

súd nepovažoval za opodstatnené, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť bez toho, aby sa

zaoberal otázkou právneho posúdenia veci. Keď tak neurobil, ale rozhodnutie zmenil z dôvodov,

ktoré žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní neuvádzali, konanie zaťažil vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa 1/ ďalej namietala aj nesprávne právne posúdenie

otázky prenechania sporných nehnuteľností M. N. svojim dcéram ako darovanie. Podľa jej

názoru odvolací súd túto otázku nesprávne právne posúdil, následne na čo nesprávne právne

posúdil aj otázku vydržania, keď uzavrel, že tým, že došlo k darovaniu v právnom zmysle, došlo

k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Poukázala na to, že M. N. v zmysle zásady „nikto nemôže

na iného previesť viac práv ako sám má“, nemohla darovať sporné nehnuteľnosti svojim dcéram

v právnom zmysle, keďže nebola ich vlastníčkou. Vytýkala odvolaciemu súdu, že sa právne

nevysporiadal s otázkou darovania sporných nehnuteľností nevlastníčkou, s termínmi „dala do

užívania“ a „darovala“, ako ani so skutkovými zisteniami, ktoré   vyplynuli   z   dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa (napr. písomnými svedectvami), z ktorých vyplýva, že M.

N. mala sporné nehnuteľnosti v držbe, mala vôľu ich držať a spolu s manželom a dcérami ich

užívala až do ich vnesenia do družstva. To, že v dobe, počas ktorej sporné nehnuteľnosti užívala,

umožnila aj svojej rodine podieľať sa na práci na týchto nehnuteľnostiach, nie je dôvodom na

kvalifikovanie takéhoto „spoluužívania“ ako darovanie. Pokiaľ v konaní žalobcovia hovorili o darovaní, resp. daní do vena, nemali tým na mysli darovanie v právnom zmysle.

Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že má za to, že podané dovolanie je

dovolaním len voči dôvodom rozhodnutia, a preto je podľa O.s.p. neprípustné. Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky navrhla dovolanie zamietnuť a zaviazať žalobkyňu 1/ k náhrade trov

dovolacieho konania v sume 60,44 Eur.

Žalovaní 1/ a 3/ až 8/ sa k dovolaniu nevyjadrili.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1

6

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide   tu   o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237  

písm. a) až g) O.s.p., dovolací súd však zistil, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté

vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p.

Odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f) O.s.p.) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených

7

záujmov.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce,

účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

ohľadom užívania sporných nehnuteľností za preukázané, že M. N. ich užívala nepretržite  

a nerušene až do ich vnesenia do družstva, čím nadobudla vlastnícke právo vydržaním.

Prenechanie sporných nehnuteľností dcéram M. N. posúdil ako ich danie do užívania, ktoré

nepovažoval za dôvod prerušenia plynutia vydržacej doby. Odvolací súd, na rozdiel od

prvostupňového súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu,

ktorým tento súd žalobe vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sa však obmedzil iba na konštatovanie predpokladov vydržania a na konštatovanie

záveru, že M. N. sporné nehnuteľnosti nerušene užívala len do ich darovania svojim dcéram na

základe ústnych darovacích zmlúv, ktorý právny úkon prerušil plynutie vydržacej doby a zabránil

tak nadobudnutiu vlastníckeho práva u M. N., a tým aj tomu, aby sporné nehnuteľnosti patrili do

dedičstva po nej bez toho, aby tento svoj záver odôvodnil príslušnými právnymi ustanoveniami,

podľa ktorých posudzoval otázku darovania a vydržania. V svojom zmeňujúcom rozhodnutí,

ktoré v celom rozsahu nahrádza prvostupňové rozhodnutie sa nevysporiadal ani s dokazovaním

vykonaným súdom prvého stupňa (výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi – napr. dohodou

dedičov o prenechaní dedičstva M. K. B. K.). Len poukázal na vyjadrenia žalobcov a konštatoval,

že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav.

8

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu

nižšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náležitosti uvedené  

v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo

neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom

odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu  

a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj

dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že

rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd

vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,

z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa

a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho

súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný  

a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá

možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu,

t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu

odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel

k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa

ktorých právnych ustanovení. Navyše dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal ani so všetkými dôvodmi odvolania (nepreskúmateľnosťou rozhodnutia súdu

prvého stupňa, nedostatočným zistením skutkového stavu a otázkou žalobného petitu, ktorý

žalobcovia počas konania upravovali – č.l. 28, 40, 200, 218 a 223 a o ktorých návrhoch nebolo

súdom rozhodnuté). Dovolací súd tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny

9

prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok

spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne  

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov  

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že odvolací súd sa neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., keď sa

zaoberal aj správnosťou právneho posúdenia otázky vydržania prvostupňovým súdom, túto

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neopodstatnenú. Zo spisu (z odvolania

žalovaných 1/ až 4/ na č.l. 232) nepochybne vyplýva, že v odvolaní žalovaní 1/ až 4/ namietali

i nesprávne právne posúdenie otázky vydržania, konkrétne, že prvostupňový súd sa nevysporiadal

s otázkou vydržania, pretože sa nevysporiadal so začiatkom a ukončením plynutia lehoty,

preukázaním dobromyseľnosti a otázkou trvania držby. Na základe uvedeného dovolací súd musí

konštatovať, že odvolací súd sa dôvodne zaoberal aj právnym posúdením otázky vydržania,

vrátane trvania držby, hoci svoj záver ako už bolo vyššie uvedené, skutkovo ani uvedením

príslušných právnych ustanovení, neodôvodnil.  

10

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované  

za správne.

Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom

konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom  

na zistenú procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto

posúdenie dostatočným podkladom.

Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu

opodstatnenosti námietky dovolateľky, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. decembra 2011

  JUDr. Ľubor Šebo, v.r.   predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová