Najvyšší súd
1 Cdo 199/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ H. H., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. P. Š., advokátom so sídlom v K., 2/ A. N., bývajúcej v K., 3/ J. M.,
bývajúcej v K., 4/ F. B., bývajúceho v S., 5/ M. K., bývajúcej v K., proti žalovaným 1/ I. K.,
bývajúcemu v K., 2/ M. K., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. G. J., advokátkou so sídlom v K.,
3/ J. O., bývajúcej v H., 4/ M. C., bývajúcej v P., 5/ M. O., bývajúcemu v H., 6/ M. O.,
bývajúcej v H., 7/ V. H., bývajúcej v H., 8/ H. P., bývajúcej v H., o určenie rozsahu dedičstva,
vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 8 C 409/1997, v konaní o dovolaní
žalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. januára 2009 sp. zn.
5 Co 293/2005, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12. januára 2009 sp. zn. 5 Co 293/2005 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobcovia sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice – vidiek 2. augusta 1995
v konaní, vedenom pod sp. zn. 8 C 521/1995, po pripustení úpravy petitu na č.l. 34 domáhali
určenia, že nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom území S., pôvodne zapísané v pzkn.
vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 a nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastrálnom
území H., pôvodne zapísané v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. v celosti, v pzkn. vl. č. X. ako
parcela mpč. X. v 1/3 a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v 1/3 patria do dedičstva po M.
N., rodenej K.. Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 25. júla 1997 č.k. 8 C 521/1995-51
časť žaloby o určenie, že do dedičstva po M. N. patrí 1/3 nehnuteľností vedených v pzkn. vl. č. X.
2
ako parcela mpč. X. v katastrálnom území H., v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X.
v katastrálnom území H. a v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a X. v katastrálnom území S.,
zamietol. Na samostatné konanie vylúčil vlastnícky nárok žalobcov ohľadom nehnuteľností
vedených v pzkn. vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. o výmere
X. m2 (zápisnica o pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok – č.l. 50 pripojeného spisu
8 C 521/1995), avšak v písomnom vyhotovení rozhodnutia uviedol, že na samostatné konanie
vylučuje časť žaloby ohľadom vlastníckeho nároku (určenia rozsahu dedičstva) žalobcov,
týkajúceho sa 1/2 nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území H., vedených v pzkn.
vl. č. X. ako parcely mpč. X. a v pzkn. vl. č. X. ako parcela mpč. X. (ďalej len „sporné
nehnuteľnosti“, resp. „sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.“ a „sporná nehnuteľnosť pzkn. vl.
č. X.“) s tým, že v tomto konaní bude rozhodnuté aj o trovách konania účastníkov. Vo vylúčenej
časti žalobcovia odôvodnili žalobu (naposledy podaním na č.l. 207) tým, že otec M. N., M. K. bol
podielovým spoluvlastníkom všetkých nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom
území H., pôvodne zapísaných v pzkn. vl. č. X. a pzkn. vl. č. X. na neho v 1/2, ktorý podiel ako
vlastník daroval svojej dcére M. N. ešte za svojho života ako veno (podiel 1/2 nehnuteľnosti
pzkn. vl. č. X. v roku 1918 a podiel 1/2 nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1929), pričom k majetkovoprávnemu vyporiadaniu nedošlo. Z dôvodu, že nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X.
vo výmere pripadajúcej na podiel 1/2 boli malé, sa mala M. N. dohodnúť s nevlastnou matkou B. K., rod. B. (druhou manželkou M. K.), ktorá vlastnila druhú 1/2 týchto nehnuteľností, že si ich
vymenia a po tejto výmene M. N. obrábala v celosti už iba tie sporné nehnuteľnosti pzkn. vl.
č. X. (vrátane parcely č. X.), ktorých vydania sa žalobcovia v tomto konaní domáhajú a ktoré
výmerou predstavujú približne 1/2 všetkých darovaných nehnuteľností pzkn. vl. č. X. M. K.
svojej dcére M. N.. Žalobcovia uviedli, že sporné nehnuteľnosti dala M. N. neskôr svojim dcéram
(sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. A. B. v roku 1945 a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. M.
K. v roku 1939) a tie ich odovzdali do družstva (sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. v roku 1952
a spornú nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v roku 1960). Zároveň uviedli, že po smrti M. K. (r. 1951)
nadobudla na základe dedičského rozhodnutia podiel 1/2 všetkých nehnuteľností pzkn. vl. č. X.
a X., zapísaný na M. K. jeho manželka B. K., síce na základe súhlasu M. N. ako dedičky (vrátane
súhlasu ďalších dvoch detí ako zákonných dedičov), avšak tento súhlas dala len pod tlakom
prebiehajúcej kolektivizácie.
3
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 20. apríla 2005 č.k. 8 C 409/1997-227 určil, že
sporné nehnuteľnosti pzkn. vl. č. X. (vrátane parcely č. X.) patria do dedičstva po M. N. v celosti
a sporná nehnuteľnosť pzkn. vl. č. X. v 1/2. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Okresný
súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že vlastníkom nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X.
boli M. K. a B. K., každý v 1/2 a že po smrti M. K. nadobudla B. K. titulom dedenia aj druhú 1/2
nehnuteľností pzkn. vl. č. X. a X., a to na základe súhlasu dedičov, ktorí sa v dedičskom konaní
vzdali dedičstva v prospech jedného dediča. Okresný súd však z vykonaného dokazovania
ďalej vyvodil, že M. N. sporné nehnuteľnosti užívala nepretržite a nerušene až do ich
vnesenia do družstva, čím nadobudla k sporným nehnuteľnostiam vlastnícke právo titulom
vydržania. Vychádzal pritom z tvrdenia žalobcov, ktoré považoval za „vierohodné, keďže svoje
tvrdenia opreli o vlastné poznanie rozhodujúcich okolností“, na rozdiel od žalovaných, ktorých
poznatky považoval za „sprostredkované“. Uviedol, že jedným z dôvodov nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do účinnosti nového Občianskeho zákonníka z roku
1964 bolo vydržanie. Ďalej, že podľa práva platného na Slovensku do účinnosti Občianskeho
zákonníka z r. 1950 bola vydržacia doba 32 rokov a od 1. januára 1951 10 rokov, pričom sa
vyžadovala nepretržitá a dobromyseľná držba po celú dobu. Za dobromyseľného sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený o tom, že mu vec patrí
a v pochybnostiach sa malo za to, že držba je dobromyseľná. Poukázal na to, že ak začala
vydržacia doba plynúť pred 1. januárom 1951, skončila uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr
však 31. decembra 1960. Právne svoje rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných
právnych predpisov, podľa ktorých nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam titulom
vydržania posudzoval.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaných 1/ až 4/ rozsudkom z 12. januára 2009
sp. zn. 5 Co 293/2005 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcov
zaviazal k povinnosti nahradiť spoločne a nerozdielne žalovanej 2/ trovy konania v sume
254,-- eur ich zaplatením jej právnej zástupkyni do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský
súd mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, avšak nesprávne ho právne
posúdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa vyplýva právny záver, že M. N. sporné nehnuteľnosti svojim dcéram darovala na
základe ústnych darovacích zmlúv (nie dala do užívania ako právne posúdil okresný súd) pred
4
uplynutím vydržacej doby, t.j. v roku 1939 a v roku 1945, ktorý právny úkon prerušil plynutie
32-ročnej vydržacej doby. Podľa názoru krajského súdu tak držba nebola počas celej vydržacej
doby pokojná, z ktorého dôvodu M. N. nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam titulom vydržania, a z ktorého dôvodu ani sporné nehnuteľnosti nepatria do
dedičstva po nej. Odvolací súd poukázal na to, že podľa obyčajového práva platného na
Slovensku do 1. januára 1950, predpokladom vydržania nehnuteľných vecí bola všeobecná 32-
ročná vydržacia doba (nielen odvodená), ktorá musela byť počas celej doby pokojná (nie
prerušená) a statočná (oprávnená), teda držiteľ musel byť presvedčený o tom, že mu vec patrí
a nikoho neukracuje a zároveň musel byť aj dobromyseľný v tom, že mu vec vlastnícky patrí,
ktorá dobromyseľnosť sa vyžadovala pri nastúpení do držby. Ďalej uviedol, že podľa
Občianskeho zákonníka č. 141/1950, mohol vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnúť ten,
kto ju držal oprávnene a nepretržite 10 rokov. Za oprávneného sa považoval ten, kto so zreteľom
na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí po celú vydržaciu dobu.
V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Vo všetkých prípadoch vydržania, pri
ktorých vydržacia doba začala plynúť za platnosti predpisov platných pred 1. januárom 1951, ale
uplynula až po tomto dni, museli byť už splnené aj ďalšie podmienky vydržania stanovené
Občianskym zákonníkom z roku 1950. Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd svoje
rozhodnutie neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov, podľa ktorých posudzoval otázku vydržania a darovania.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/ podľa § 238 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)
O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu
zmeniť tak, že žalobe vyhovie a potvrdí ako vecne správny rozsudok okresného súdu
a žalovaných zaviaže k povinnosti spoločne a nerozdielne jej nahradiť trovy právneho zastúpenia
v dovolacom konaní na účet jej právneho zástupcu. Žalobkyňa 1/ namietala postup odvolacieho
súdu, ktorý sa podľa jej názoru v konaní o odvolaní žalovaných 1/ až 4/ proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania. Tento nesprávny postup videla v tom, že odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zmenil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, hoci tento dôvod
žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní neuplatnili. Podľa jej názoru, keď žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní
5
namietali len nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dôvody krajský
súd nepovažoval za opodstatnené, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť bez toho, aby sa
zaoberal otázkou právneho posúdenia veci. Keď tak neurobil, ale rozhodnutie zmenil z dôvodov,
ktoré žalovaní 1/ až 4/ v odvolaní neuvádzali, konanie zaťažil vadou majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa 1/ ďalej namietala aj nesprávne právne posúdenie
otázky prenechania sporných nehnuteľností M. N. svojim dcéram ako darovanie. Podľa jej
názoru odvolací súd túto otázku nesprávne právne posúdil, následne na čo nesprávne právne
posúdil aj otázku vydržania, keď uzavrel, že tým, že došlo k darovaniu v právnom zmysle, došlo
k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Poukázala na to, že M. N. v zmysle zásady „nikto nemôže
na iného previesť viac práv ako sám má“, nemohla darovať sporné nehnuteľnosti svojim dcéram
v právnom zmysle, keďže nebola ich vlastníčkou. Vytýkala odvolaciemu súdu, že sa právne
nevysporiadal s otázkou darovania sporných nehnuteľností nevlastníčkou, s termínmi „dala do
užívania“ a „darovala“, ako ani so skutkovými zisteniami, ktoré vyplynuli z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (napr. písomnými svedectvami), z ktorých vyplýva, že M.
N. mala sporné nehnuteľnosti v držbe, mala vôľu ich držať a spolu s manželom a dcérami ich
užívala až do ich vnesenia do družstva. To, že v dobe, počas ktorej sporné nehnuteľnosti užívala,
umožnila aj svojej rodine podieľať sa na práci na týchto nehnuteľnostiach, nie je dôvodom na
kvalifikovanie takéhoto „spoluužívania“ ako darovanie. Pokiaľ v konaní žalobcovia hovorili o darovaní, resp. daní do vena, nemali tým na mysli darovanie v právnom zmysle.
Žalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že má za to, že podané dovolanie je
dovolaním len voči dôvodom rozhodnutia, a preto je podľa O.s.p. neprípustné. Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky navrhla dovolanie zamietnuť a zaviazať žalobkyňu 1/ k náhrade trov
dovolacieho konania v sume 60,44 Eur.
Žalovaní 1/ a 3/ až 8/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
6
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a) až g) O.s.p., dovolací súd však zistil, že v prejednávanej veci je konanie postihnuté
vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f) O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
7
záujmov.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce,
účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
ohľadom užívania sporných nehnuteľností za preukázané, že M. N. ich užívala nepretržite
a nerušene až do ich vnesenia do družstva, čím nadobudla vlastnícke právo vydržaním.
Prenechanie sporných nehnuteľností dcéram M. N. posúdil ako ich danie do užívania, ktoré
nepovažoval za dôvod prerušenia plynutia vydržacej doby. Odvolací súd, na rozdiel od
prvostupňového súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu,
ktorým tento súd žalobe vyhovel, zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sa však obmedzil iba na konštatovanie predpokladov vydržania a na konštatovanie
záveru, že M. N. sporné nehnuteľnosti nerušene užívala len do ich darovania svojim dcéram na
základe ústnych darovacích zmlúv, ktorý právny úkon prerušil plynutie vydržacej doby a zabránil
tak nadobudnutiu vlastníckeho práva u M. N., a tým aj tomu, aby sporné nehnuteľnosti patrili do
dedičstva po nej bez toho, aby tento svoj záver odôvodnil príslušnými právnymi ustanoveniami,
podľa ktorých posudzoval otázku darovania a vydržania. V svojom zmeňujúcom rozhodnutí,
ktoré v celom rozsahu nahrádza prvostupňové rozhodnutie sa nevysporiadal ani s dokazovaním
vykonaným súdom prvého stupňa (výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi – napr. dohodou
dedičov o prenechaní dedičstva M. K. B. K.). Len poukázal na vyjadrenia žalobcov a konštatoval,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav.
8
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu
nižšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náležitosti uvedené
v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretože pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo
neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom
odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že
rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd
vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal,
z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa
a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho
súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný
a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá
možnosť v dovolacom konaní náležite argumentovať.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu,
t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu
odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel
k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa
ktorých právnych ustanovení. Navyše dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
nevysporiadal ani so všetkými dôvodmi odvolania (nepreskúmateľnosťou rozhodnutia súdu
prvého stupňa, nedostatočným zistením skutkového stavu a otázkou žalobného petitu, ktorý
žalobcovia počas konania upravovali – č.l. 28, 40, 200, 218 a 223 a o ktorých návrhoch nebolo
súdom rozhodnuté). Dovolací súd tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny
9
prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok
spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že odvolací súd sa neriadil § 212 ods. 1 O.s.p., keď sa
zaoberal aj správnosťou právneho posúdenia otázky vydržania prvostupňovým súdom, túto
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neopodstatnenú. Zo spisu (z odvolania
žalovaných 1/ až 4/ na č.l. 232) nepochybne vyplýva, že v odvolaní žalovaní 1/ až 4/ namietali
i nesprávne právne posúdenie otázky vydržania, konkrétne, že prvostupňový súd sa nevysporiadal
s otázkou vydržania, pretože sa nevysporiadal so začiatkom a ukončením plynutia lehoty,
preukázaním dobromyseľnosti a otázkou trvania držby. Na základe uvedeného dovolací súd musí
konštatovať, že odvolací súd sa dôvodne zaoberal aj právnym posúdením otázky vydržania,
vrátane trvania držby, hoci svoj záver ako už bolo vyššie uvedené, skutkovo ani uvedením
príslušných právnych ustanovení, neodôvodnil.
10
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie
vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované
za správne.
Pokiaľ dovolateľka ako dovolací dôvod uvádza aj nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom
na zistenú procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto
posúdenie dostatočným podkladom.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľky, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová