UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Mesta Nové Zámky, so sídlom v Nových Zámkoch, Hlavné námestie 10, proti povinnému D.., bývajúcemu v F. o vymoženie 7 364,67 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15 Er 723/2004, o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. júla 2012 sp. zn. 5 CoE 88/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Oprávnenému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) uznesením z 13. marca 2012 č. k. 15 Er 723/2004-200 návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ním poverený súdny exekútor JUDr. Ing. Jozef Štorek 22. júna 2007 vykonal v predmetnej exekučnej veci dražbu nehnuteľnosti patriacej do výlučného vlastníctva povinného. Jednalo sa o nehnuteľnosť vedenú Katastrálnym úradom v F., Správou katastra F. na LV č. XXXX pre kat. územie F.Y., parc. č. 7704/1 - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 403 m2. Príklep udelený vydražiteľke E. súd prvého stupňa schválil uznesením z 30. novembra 2007 č. k. 15 Er 723/04-25. Ďalej uviedol, že povinný 13. decembra 2011 podal u povereného exekútora námietky proti rozvrhu výťažku zo 6. decembra 2011, ktorého súčasťou bolo aj oznámenie o zaplatení celej vymáhanej pohľadávky vrátane trov exekúcie. Keďže povinný v ňom poukázal na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku a § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa považoval toto oznámenie podľa jeho obsahu za návrh na zastavenie exekúcie. Konštatoval, že v danej veci ide o špecifický prípad, preto návrh zamietol. Ak by mu totiž vyhovel a predmetná exekúcia by bola zastavená, exekútor by nemal už ďalej dispozičné právo v súvislosti s rozvrhom výťažku dražby nehnuteľnosti. Tým by došlo k ukráteniu jednotlivých veriteľov povinného, ktorí mali zriadené exekučné záložné právo k predmetnej nehnuteľnosti, ale aj ostatných veriteľov, ktorí si svoje nároky v predmetnej exekúcii prihlásili. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol i zoznam týchto veriteľov a výšku nimi uplatnených pohľadávok.
Krajský súd v Nitre (odvolací súd) na odvolanie povinného uznesením z 31. júla 2012 sp. zn. 5 CoE 88/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa s názorom povinného, že zaplatenie nároku vymáhaného v tomto konaní spôsobuje potrebu zastaviť exekúciu, nestotožnil. Konštatoval, že teleologický výklad noriem upravujúcich proces napĺňania účelu exekúcie v prípade predaja nehnuteľností smeruje k tomu, že exekučné konanie nemôže skončiť skôr, ako prebehne exekúcia predajom nehnuteľnosti dovŕšená rozvrhovým uznesením súdu, najmä v prípade, ak sa v konaní uspokojujú aj iní ako „hlavný“ oprávnený. Totiž v procese „nabaľovania“ účastníkov konania - iných oprávnených - z iných exekučných konaní sa títo stávajú účastníkmi prebiehajúceho konania a vo vzťahu k nim neprišlo k zániku vymáhanej pohľadávky. Teda proces rozvetvenia oprávnených účastníkov, ako účastníkov rozvrhového uspokojovania z predaja nehnuteľností povinného sa týmto rozširuje aj na ich postavenie quási oprávnených, vo vzťahu, ku ktorým sa vedú v ich prospech iné exekučné konania, ktorých nároky boli prihlasované, neboli povinným uspokojené a majú byť uspokojované práve v tomto exekučnom konaní. Odvolací súd zdôraznil, že splnenie dlhu je dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku len vtedy, ak k plneniu došlo mimo vykonávania exekúcie, t. j. ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Ak vymáhaný nárok zanikol splnením (ale nie inak) až po začatí exekučného konania, nie je to dôvodom na zastavenie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal povinný dovolanie, v ktorom navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. Za nesprávny považoval názor odvolacieho súdu, že splnenie dlhu je dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku len vtedy, ak k plneniu došlo mimo vykonávania exekúcie, t. j. ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Namietal, že odvolací súd toto svoje „nové“ tvrdenie - právne posúdenie veci - vyslovil bez vykonania dokazovania a možnosti povinného vyjadriť sa ku skutočnostiam, z ktorých tento záver vyvodil. Mal za to, že uvedeným postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy, lebo tu nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 1 O.s.p., proti ktorému je prípustné dovolanie, a ani o potvrdzujúce uznesenie, ktoré by patrilo do niektorej z kategórii potvrdzujúcich uznesení vymenovaných v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa §239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, neexistenciu návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Povinný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Povinný videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na „novom“ právnom závere, ktorý vyslovil bez vykonania dokazovania a bez toho, aby sa ku skutočnostiam, z ktorých tento záver vyvodil, mohol vyjadriť.
Občiansky súdny poriadok v § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
V prejednávanej veci povinný svojim podaním z 13. decembra 2011 značka 05/Ke/O/02-13 uplatnil u súdneho exekútora JUDr. Ing. Jozefa Štoreka námietky proti rozvrhu výťažku zo dňa 6. decembra 2011. Zároveň v ňom uviedol, že 10. marca 2009, teda po vydaní rozhodnutia, ktoré je podkladom pre vykonávanie exekúcie, bezo zvyšku splnil svoj dlh priamo oprávnenému. Keďže povinný ďalej s poukazom na § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka tvrdil, že boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku, oba nižšie súdy považovali jeho podanie v tejto časti (podľa obsahu) za návrh na zastavenie exekúcie. Súd prvého stupňa tento návrh povinného zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, keď dospel k záveru, že splnenie vymáhaného nároku oprávneného nie je v danom prípade dôvodom na zastavenie exekúcie. Svoj záver odôvodnil tým, že je potrebné dovŕšiť proces dražby a exekúcie nehnuteľnosti, nakoľko pohľadávky iných oprávnených, ktoré majú byť uspokojené v tomto exekučnom konaní v rámci rozvrhu výťažku, splnením dlhu „hlavnému oprávnenému“ nezanikli. Zároveň zdôraznil, že splnenie dlhu je dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku len vtedy, ak k plneniu došlo mimo vykonávania exekúcie, t. j. ešte pred podaním návrhu na jej vykonávanie. Aj keď súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku neskúmal, vzhľadom na to, že sám povinný navrhol zastavenie exekúcie z tohto dôvodu (uvedúc zároveň aj argumenty na podporu svojho názoru) a aplikácie predmetného ustanovenia sa domáhal aj v odvolaní, nebolo už potrebné, aby odvolací súd postupoval v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. a vyzýval povinného, aby sa k jeho možnému použitiu znovu vyjadril. Len to, že odvolací súd spomínané ustanovenie Exekučného poriadku vyložil v rozpore s názorom povinného, nemohlo mať za následok prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu ako to nesprávne naznačuje povinný. Taktiež je treba uviesť, že odvolací súd svoj právny záver napadnutý povinným v dovolaní nevyvodil zo žiadnych „nových“ skutočností, ktoré by neboli dovtedy v konaní posudzované, resp. ku ktorým by sa povinný nemal možnosť vyjadriť. Skutočnosť, že povinný splnil svoj dlh voči oprávnenému až po začatí exekučného konania, vyplývala totiž priamo z návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a v konaní nebola vôbec sporná. Za týchto okolností možno uzavrieť, že postupom odvolacieho súdu nebola povinnému odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ povinný v dovolaní spochybňoval správnosť názoru odvolacieho súdu, že splnenie dlhu jedôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku len vtedy, ak k plneniu došlo mimo vykonávania exekúcie, t. j. ešte pred podaním návrhu na jej vykonávanie, namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie povinného podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní procesne úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti povinnému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko nepodal návrh na uloženie tejto povinnosti povinnému (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.