Najvyšší súd  

1 Cdo 189/2010

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. H., bývajúceho vo V., proti žalovanej M. H., bývajúcej vo V., zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., o zrušenie

spoločného nájmu družstevného bytu, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou, pod

sp. zn. 4 C 37/2006, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 14.

januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo  

14. januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009 vo výroku, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok

a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co 95/2010 vo výroku

o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie:

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom (v poradí prvým) z 10. apríla 2007 č. k.

4 C 37/2006-77 zrušil právo spoločnému nájmu bytu č. X pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne

a príslušenstva nachádzajúceho sa na X poschodí domu – bloku X na sídlisku O. vo V. s tým,

že žalobca ako výlučný člen družstva bude byt naďalej užívať. Súd žalobcovi zabezpečenie

bytovej náhrady pre žalovanú neuložil. Žalovanú zaviazal uhradiť žalobcovi trovy konania

10 849 Sk k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní   od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove uznesením zo 6. decembra 2007 sp. zn. 5 Co 106/2007 zrušil

rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu

veci a nesprávneho rozhodnutia.

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom (v poradí druhým) z 3. októbra 2008 č. k.

4 C 37/2006-217 zrušil právo spoločnému nájmu žalobcu a žalovanej k bytu č. X. pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva nachádzajúceho sa na X poschodí domu –

bloku X na sídlisku O. vo V. s tým, že žalobca ako výlučný člen družstva bude byt naďalej

užívať. Žalovanej uložil povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 30 dní od zabezpečenia

náhradného bytu žalobcom. Žalovanej zároveň uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

konania 26 526,50 Sk do troch od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že rozvedení manželia majú nezaopatrené deti. Zo správy S. vo V., je zrejmé, že

výlučným vlastníkom bytu sa má stať žalobca. Prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca sa

pričinil o pridelenie družstevného bytu, navyše rodinný dom, ktorý taktiež patrí do BSM je

schopný užívania. Žalovaná má vyriešenú bytovú otázku, pretože býva spolu s deťmi v byte

svojej matky (tá sa zdržuje v Českej republike). Všetky poplatky za byt, ktorý je predmetom

tohto konania platil žalobca, a tento bytovú otázku vyriešenú nemá, pretože býva dočasne u

svojich rodičov. Minulé a aj súčasné výdavky spojené s predmetným bytom sú uhrádzané

žalobcom a žalovaná o účasti na výdavkoch spojených so správou bytu ako aj s jeho

udržiavaním neprejavuje záujem. Žalovaná účelovo predložila doklady o tom, že v byte býva

K. H., svedkovia tieto skutočnosti na pojednávaní nepotvrdili. Prvostupňový súd zistil, že

účastníci konania pracujú v okrese Vranov nad Topľou. Súd pri rozhodovaní o poskytnutí bytovej náhrady uzavrel, že právo rozvedeného manžela na náhradný byt pri zrušení práva

spoločného nájmu bytu podľa § 705 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nemožno odoprieť, ak

rozvedený manžel užíva byt patriaci inej osobe. Odopretie práva na náhradný byt s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len v mimoriadnych situáciách,

napr. vtedy, ak by sa rozvedený manžel domáhal bytovej náhrady napriek tomu, že jeho

bytové potreby sú uspokojené v súlade so zákonom v inom byte so známkami trvalosti,

úplnosti a nerušenosti. Za takýto byt nie je možné považovať byt, užívanie ktorého je

založené iba na súhlase tretej osoby (hoci aj rodiča) bez toho, aby rozvedenému manželovi k

nemu vzniklo právo nájmu. Súd súčasne poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa

spočívajúce v tom, že žalovaná sa stará o ich spoločné deti, ktoré sú nezaopatrené a ktoré so

žalovanou žijú v spoločnej domácnosti. Preto súd zaviazal žalovanú na vypratanie

predmetného bytu do 30 dní   od zabezpečenia náhradného bytu. O trovách konania súd

rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 14. januára 2010 sp. zn. 5 Co 5/2009 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o trovách konania, v časti trov konania ho zrušil

a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie

odôvodnil tým, že prvostupňový súd správne zistil, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené a že po rozvode je potrebné vyporiadať práva a povinnosti rozvedených manželov

v súvislosti s nájmom 3-izbového družstevného bytu. Správne tiež vyhodnotil, že po zrušení

práva spoločného nájmu bytu bude tento byt ďalej užívať žalobca ako nájomca a výlučný člen

S.. Žalobca sa pričinil o to, aby účastníci konania získali uvedený byt počas trvania

manželstva, o čom nepochybne svedčia všetky dôkazy, ktoré správne vyhodnotil súd prvého

stupňa a naviac, ktoré neboli vyvrátené ani v odvolacom konaní. Bolo zistené, že žalobca byt

získal z titulu stabilizácie ako pracovník P. S.. Aj keď pracovný pomer žalobcu sa u tohto

zamestnávateľa skončil pred uplynutím 10-ročnej stabilizačnej doby, nebolo preukázané, že

by pôžičku alebo aspoň jej alikvotnú čiastku, manželia boli nútení vrátiť, prípade, že by

pôžička, ktorú získali na zabezpečenie členských práv a povinností k uvedenému

družstevnému bytu bola počas trvania manželstva splácaná. Táto suma predstavovala

stabilizáciu pracovníka v rozsahu 10 rokov, ktorá suma sa nevracala pri ukončení pracovného

pomeru z organizačných dôvodov. V pôvodnom rozhodnutí odvolacieho súdu bolo

konštatované, že z manželstva maloleté deti nepochádzajú, avšak je potrebné prihliadnuť aj na

záujem plnoletých detí, ktoré žijú v spoločnej domácnosti s rodičmi. Správne postupoval

prvostupňový súd, keď hľadisko záujmu detí vyhodnotil tak, že ustupujúcej žalovanej priznal

bytovú náhradu, pričom záujem detí sa nemusí vždy nutne vo výroku rozsudku prejaviť tak,

že ďalším nájomcom bytu bude určený ten z manželov, ktorý žije v spoločnej domácnosti so

svojimi deťmi. Tým, že výrokom rozsudku bolo garantované právo žalovanej na bytovú

náhradu, zabezpečilo sa aj deťom pochádzajúcim z tohto manželstva právo na riadne bývanie

s matkou v primeranom náhradnom byte. Správne postupoval prvostupňový súd, keď

rešpektoval stanovisko prenajímateľa. Prenajímateľ   vo svojom stanovisku pri ďalšom nájme

a členstve v družstve preferoval žalobcu. Toto stanovisko prenajímateľa prevážilo nad

všetkými ostatnými okolnosťami dôležitými   pre rozhodnutie vo veci a najmä nad záujmom

plnoletých detí, ktoré pochádzajú z manželstva a potrebami oboch manželov. Námietky

žalovanej uvedené v odvolaní považoval odvolací súd za nedôvodné. Odvolací súd podľa §

221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania

a v rozsahu zrušenia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením zo 4. mája 2010 č. k. 4 C 37/2006-475

žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Následne Krajský súd v Prešove uznesením   z 28.

októbra 2010 sp. zn. 17 Co 95/2010 návrh na prerušenie konania zamietol a prvostupňové

uznesenie o trovách konania potvrdil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania 41,60 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia na účet jej právnej

zástupkyne.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Jeho prípustnosť

vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Navrhla,

aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a rozhodol o návrhu žalobcu tak, že  

za výlučnú nájomníčku a členku družstva určí žalovanú a žalobcovi právo na bytovú náhradu

neprizná, zároveň uloží žalobcovi povinnosť vypratať predmetný byt do X dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia. Alternatívne navrhla zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uviedla, že krajský súd vo svojom prvom rozhodnutí (zrušujúcom uznesení) uviedol, že

v konaní nebolo zistené, kto nakladá s rodinným domom pariacim do BSM a prečo  

v rodinnom dome účastníci konania nebývajú, či vôbec v tomto rodinnom dome je možné

riešiť bytovú otázku jedného z účastníkov konania. Na základe zrušujúceho uznesenia

odvolacieho súdu prvostupňový súd doplnil dokazovanie a vydal rozsudok, ktorý žalovaná

napadla odvolaním. V odvolaní žalovaná argumentovala tým, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkou, ktorý z účastníkov konania môže uspokojovať svoju potrebu

bývania v rodinnom dome nachádzajúcom sa vo V., N.   č. X.   Poukázala na dokazovanie

vykonané správou Mesta Vranov nad Topľou a predložila dôkazy, že pre ňu je bývanie v rodinnom dome vylúčené. Odvolací súd sa nečakane, nevysvetliteľne a bez akéhokoľvek

zdôvodnenia odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom

rozhodnutí, v ktorom nezistenie vyššie uvedenej skutočnosti považoval za jeden   z dôvodov

na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa (prvého v poradí). Uviedla, že odňatím možnosti

konať pred súdom sa rozumie procesný postup, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť

konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom. Podľa ustálenej

súdnej praxe, k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen procesným postupom

súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takým rozhodnutím je aj

rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Ak sa

súd nedostatočným (neúplným) spôsobom vysporiada s argumentáciou účastníka týkajúcou sa

skutkovej a právnej stránky rozhodovanej veci, takým postupom   vo svojich dôsledkoch

odníma účastníkovi právo konať pred súdom a porušuje jeho právo   na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. V takom prípade účastník nemá možnosť posúdiť správnosť resp. nesprávnosť rozhodnutia, prípadne postupu súdu. Krajský súd teda nielenže neodstránil tento nedostatok

rozhodnutia súdu prvého stupňa spočívajúci v jeho nedostatočnom odôvodnení, pričom mu

táto povinnosť vyplýva z ustanovení O.s.p. o odvolacom konaní, ale sám náhlou a nečakanou

zmenou svojho právneho názoru porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie a na

predvídateľnosť súdneho rozhodnutia.

Žalobca sa k dovolaniu žalovanej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,  

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovanej z § 238 ods. 1 až

3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.

je dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietala a ich existencia  

v dovolacom konaní nevyšla najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či postupom súdov

nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).Túto

vadu dovolateľka videla v porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie (nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. ich nepreskúmateľnosť, prekvapivé rozhodnutie).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietka dovolateľky týkajúca

sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia

rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide   o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,  

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že  

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré zrušil právo spoločnému nájmu žalobcu a žalovanej k predmetnému bytu

s tým, že žalobca ako výlučný člen družstva bude byt naďalej užívať ako aj dôvody, pre ktoré

žalovanej uložil povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 30 dní od zabezpečenia

náhradného bytu žalobcom. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,  

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (vo veci samej). Ich rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a

nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že

dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru  

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS

188/06). Rovnako nemožno rozhodnutia súdov považovať za prekvapivé a ani

nepredvídateľné.

Dovolací súd však zistil vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z iného dôvodu, ako

namietala žalovaná vo svojom dovolaní.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní odnímajúci účastníkovi možnosť pred ním konať a

uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a

oprávnených záujmov.

Zásada kontradiktórnosti konania, ktorá síce v našom právnom poriadku výslovne

upravená nie je, no patrí medzi všeobecné zásady občianskeho súdneho konania a je jedným  

z prvkov spravodlivého súdneho procesu, spočíva v existencii procesnej rovnosti účastníkov

konania, v tzv. rovnosti zbraní účastníkov, v rámci ktorej „každá strana musí mať zásadne

možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre úspech jej

požiadaviek, ale musí mať i možnosť zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou

predloženými súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie, a vyjadriť sa k nim“ (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku z 18. marca 1997).

Porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom

konania má za následok vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi

konania odníma možnosť uplatnenia procesného práva vyjadriť sa k úkonu druhého účastníka

konania.

Dovolací súd zo spisu zistil, že žalovaná napadla rozsudok okresného súdu (druhý  

v poradí) odvolaním (č. l. 227 a nasl.). Toto odvolanie bolo zaslané na vyjadrenie žalobcovi

(č. l. 233), ktorý sa následne podaním z 8. decembra 2008 k odvolaniu žalovanej vyjadril  

(č. l. 235 a nasl.). Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 2. apríla 2009

vyplýva, že za prítomnosti účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov súd oboznámil

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu, uznesenie

o oslobodení žalovanej od platenia súdnych poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná

bola oboznámená s vyjadrením žalobcu k jej odvolaniu. Pojednávanie bolo po vypočutí

účastníkov, resp. ich právnych zástupcov odročené. V priebehu odvolacieho konania žalobca

doplnil svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej (č. l. 257 a nasl.). Ako vyplýva zo spisu, toto

vyjadrenie žalovanej doručené nebolo a odvolací súd s týmto podaním účastníkov konania

(žalovanú) neoboznámil ani na následnom pojednávaní 14. januára 2010, na ktorom došlo aj

k vyhláseniu rozsudku.

Vzhľadom na to, že predmetné podanie žalobcu obsahovalo aj vyjadrenie  

k odvolaniu žalovanej (resp. doplnenie vyjadrenia), dovolací súd považuje za potrebné uviesť,

že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba

tiež považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčastí

práva na spravodlivý proces (mutatis mutandis I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06).

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti spolu so súvisiacim uznesením odvolacieho súdu

o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného ako aj dovolacieho

konania (§ 243 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2011

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť.

Hrčková Marta