1 Cdo 182/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., IČO: X, proti povinnému M. P., bytom I., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 60 Er 3767/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 14. marca 2012 sp. zn. 3 CoE 53/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Súdnemu exekútorovi bol 11. novembra 2011 doručený návrh oprávnenej na

vykonanie exekúcie na základe „Bloku na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1462458“

(ďalej len exekučný titul ), ktorý vydalo Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej

republiky Ilava   dňa   01. novembra 2008, ktorým bola povinnému uložená pokuta vo výške

33,19 €.

Okresný súd Trenčín (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 23. novembra 2011

č.k. 60 Er 3767/2011-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu. V odôvodnení poukázal na povinnosť

exekučného súdu skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, možno

vykonať. Zaujal právny názor, že z hľadiska posúdenia, či došlo alebo nedošlo k preklúzii

vymáhaného práva [§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok),

ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.], nie je určujúci deň podania návrhu na vykonanie exekúcie,

ale deň nariadenia núteného výkonu vykonávaného rozhodnutia. Konštatoval, že v danom

prípade exekučný titul (z 01. novembra 2008) nadobudol vykonateľnosť 17. novembra 2008

a trojročná prekluzívna lehota uplynula 17. novembra 2011. Uplynutím tejto lehoty vymáhané 1 Cdo 182/2012

právo zaniklo, exekučný titul stratil účinnosť a nemožno ho už vykonať [§ 41 ods. 2 písm. f/

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o

zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)].

Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie, v ktorom spochybnila

správnosť právnych záverov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie. Uviedla, že podaním

návrhu na vykonanie exekúcie začalo exekučné konanie. Plynutie trojročnej prekluzívnej

lehoty (§ 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.) bolo potrebné posudzovať s prihliadnutím na deň,

v ktorom bolo začaté exekučné konanie. To znamená, že v danom prípade prekluzívna lehota

neuplynula a neexistuje žiadna prekážka, ktorá by bránila nielen udeleniu poverenia  

na vykonanie exekúcie, ale aj samotnému výkonu exekučného titulu. Upozornila, že

zamietnutím poverenia na vykonanie exekúcie v rozpore so zákonom by mohlo dôjsť

k odopretiu jej práva na výkon vykonateľného rozhodnutia.  

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“)

uznesením zo 14. marca 2012 sp. zn. 3 CoE 53/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nestotožnil

sa s právnym názorom oprávnenej a uviedol, že exekučné konanie sa síce začína dňom,

ktorým bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že sa

konkrétna exekúcia skutočne vykoná. Exekučný súd je povinný počas celého exekučného

konania skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie možno vykonať. Aj

odvolací súd poukázal na to, že súdu prvého stupňa bola žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená 11. novembra 2011 a prekluzívna

lehota uplynula u exekučného titulu   17. novembra 2011. Konštatoval, že odvolaním

napadnuté uznesenie bolo vydané 23. novembra 2011, teda po uplynutí tejto lehoty (§ 71 ods.

3 zákona č. 71/1967 Zb.). Záver súdu prvého stupňa, že exekučný titul nebolo možné vykonať

a z tohto dôvodu bolo potrebné žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietnuť, považoval preto odvolací súd za vecne správny. Napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa preto potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vykonanie 1 Cdo 182/2012

exekúcie a pokiaľ súdy napriek tomu jeho žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Tým jej

znemožnili pred súdom konať, čo zakladá prípustnosť jej dovolania v zmysle § 237  

písm. f/ O.s.p. [v súvislosti s tým poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a 5 Cdo 318/2008]. Podľa názoru

oprávnenej súdy nepostupovali správne, pokiaľ na daný prípad aplikovali ustanovenie § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty  

za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie

exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem „nariadenie výkonu rozhodnutia“

a právny záver, na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení

návrhu na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota

uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný názor by viedol k značnej

právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom

závisel iba od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym

exekútorom a exekučným súdom. V závere dovolania oprávnená dodala, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia nemá náležitosti vyplývajúce z § 157 O.s.p., pričom pre korektosť

výkladu sporného plynutia lehôt prekluzívnej lehoty neobstojí postup odvolacieho súdu

v zmysle § 219 ods.2 O.s.p., čo tiež označila za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.

f/ O.s.p.   Z týchto dôvodov žiadala rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov zrušiť a vec

vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania  

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom..

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.   1 Cdo 182/2012

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že  

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,  

b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len  

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné  

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,

že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.  

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

1 Cdo 182/2012

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237  

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má  

za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho

konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm.

f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili jej urobiť niektorý procesný úkon a pod.

Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii

a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2

O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku

inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Prevažná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie. Tento, podľa vyjadrenia dovolateľky nesprávny právny názor súdov, nemá oporu

v zákone a prehliada, že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne

lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb.  

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval 1 Cdo 182/2012

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237  

písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť

procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá však prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho  

súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,  

5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. že „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia

(viď uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania

svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou

označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva

v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, v ňou označených konaniach išlo o vadu procesnoprávnej povahy. Najvyšší

súd to vo veci sp. zn. 5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len  

na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom

neprípustne a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších

štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej 1 Cdo 182/2012

dovolateľkou uvádzanej veci sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti

vedúcej k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia (viď tú časť odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže

oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Najvyšší súd pripomína, že častou súčasťou odôvodnení jeho rozhodnutí býva  

(aj v tomto uznesení vyššie uvedené) konštatovanie, že „dovolanie nie je ďalším odvolaním

a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek

rozhodnutie“ (porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011,  

2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011, 5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011,  

7 Cdo 62/2011). Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú

vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,

sa prieči povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky  

sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé

vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore

o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť  

by mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by  

ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,

či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo  

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo  

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci

nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2  

písm. c/ O.s.p.).

1 Cdo 182/2012

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá náležitosti

vyplývajúce z § 157 O.s.p., v tejto súvislosti namieta nesprávnosť postupu odvolacieho súdu

podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej správne

k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu  

č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax

v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých

prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to

(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,

vtedy, keď dospeje k záveru, že: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej

dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd 1 Cdo 182/2012

vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že oprávnená

nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.), a že v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2012  

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť:

Marta Hrčková