1Cdo/18/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Lawyer Partners a. s., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, IČO: 35 944 471, zastúpeného Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., IČO: 36 866 733, so sídlom v Bratislave, Pri starej prachárni č. 13, proti odporcovi X., bývajúcemu v F., o zaplatenie 2,65 €, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 1 Ro 312/2013, o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. januára 2015 sp. zn. 11 Co 438/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

Uznesením zo 7. januára 2014 č. k. 1 Ro 312/2013-16 Okresný súd Spišská Nová Ves uložil navrhovateľovi, aby zaplatil súdny poplatok za vytvorenie súdneho spisu (vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis) vo výške 6,50 € v zmysle položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006. Keď súdy v obdobných prípadoch odmietli v roku 2006 prijať jeho návrh podaný v elektronickej podobe, Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) označil ich postup za protiústavný a súdu, ktorý sa takého protiústavného postupu dopustil, uložil, aby o návrhu konal a vychádzal z toho, že právne účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. V danom prípade to súd prvého stupňa nevzal na zreteľ a v roku 2013 ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, i keď poplatková povinnosť vznikla navrhovateľovi v roku 2006 (§ 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.) a v roku 2013 mu už nebolo možné vyrubiť súdny poplatok (§ 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.).

Krajský súd v Košiciach uznesením z 28. januára 2015 sp. zn. 11 Co 438/2014 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.). Citoval položku 20a Sadzobníka a konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb. Navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu prostredníctvom elektronických prostriedkov podpísaných zaručeným elektronickým podpisom, pretože súd na podklade jeho elektronického podania so zaručeným podpisom, vyhotovil rovnopisy podaní a príloh, ktoré vytvorili súdny spis sp. zn. 1 Ro 312/2013. Zároveň poukázal na to, že o totožnom návrhu navrhovateľa z roku 2006 bolo rozhodnuté v konaní sp. zn. 11 Ro 81/2008 a to tak, že konanie bolo pre nezaplatenie súdneho poplatku právoplatne zastavené. Žaloba podaná v prejednávanej veci v elektronickej podobe dňa 9.1.2013, hoci datovaná dňa 23.3.2006 a v ktorej aj bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok podľa položky 20a, je novou žalobou, v ktorej súd vykonal spoplatnený úkon (vytvorenie spisu vyhotovením rovnopisov podania a príloh) a žalobcovi aj v rámci lehoty podľa § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., správne vyrubil súdny poplatok.

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ dovolanie s tým, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V danom prípade bolo potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný už v roku 2006, kedy žiadne ustanovenie zákona č. 71/1992 Zb. neumožňovalo súdu vyrubiť poplatok za vytvorenie spisu. V roku 2013 nebol podaný žiadny nový, (resp. ďalší) návrh na začatie konania, ale len rovnopis návrhu, ktorý podal už v roku 2006. K odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo tým, že bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, i keď pre to nebol zákonný podklad a došlo k preklúzii v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. So zreteľom na to žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

K obsahovo rovnakej námietke navrhovateľa, z ktorej vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril v iných rozhodnutiach (viď sp. zn. 3 Cdo 268/2014, 3 Cdo 436/2014, 3 Cdo 464/2014, 1 Cdo 238/2014, 1 Cdo 242/2014), v ktorých uviedol nasledovné:

1. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.); dovolanie navrhovateľa smeruje proti takému uzneseniu, ktoré nie je uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení nevyplýva, 2. prípustnosť navrhovateľovho dovolania by zakladalo, ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.; dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jeho dovolania nemožno vyvodiť ani z týchto ustanovení, 3. navrhovateľ tvrdí, že mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), teda realizovať jeho procesné oprávnenia patriace mu ako účastníkovi konania; dovolací súd, ale konštantne zastáva názor, že samotným uložením povinnosti zaplatiť súdny poplatok sa účastníkovi konania neodníma žiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 4. pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že mu bol vyrubený súdny poplatok v situácii, v ktorej mu nemal byť vyrubený, a že súdy v rozpore so zákonom postupovali podľa položky 20a Sadzobníka a nezohľadnili § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., namieta nesprávne právne posúdenie veci; nesprávne právne posúdenie veci, ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010) a tiež ústavného súdu (viď napríklad sp. zn. IV. ÚS 196/2014).

Na uvedených záveroch zotrváva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že jeneopodstatnená námietka navrhovateľa, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Vzhľadom na to, že v konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo, ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.