UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1) P. W., narodeného X. W. XXXX a 2) L.. O. W., narodenej XX. O. XXXX, obaja bytom G., T. X, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Tatianou Jánošikovou, so sídlom Košice, Rooseveltova 6, proti žalovanej O.. Z. S., narodenej X. T. XXXX, bytom G., T. X, zastúpenej Advokátska kancelária Fabian a Novosad s.r.o., so sídlom Prešov, Masarykova 16, IČO: 51 913 984, o určenie priebehu hranice medzi pozemkami a iné, o dovolaní žalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. mája 2022 č.k. 2Co/95/2022 - 420, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanej priznáva vo vzťahu k žalobcom 1) a 2) nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uznesením uvedeným v záhlaví konanie o žalobe žalobcov zastavil (I.), vo vzťahu žalobcov a žalovanej priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.) a vzájomný návrh žalovanej o určenie hraníc medzi pozemkami vylúčil na samostatné konanie (III.). Žalobcovia písomným podaním z 22. januára 2021 oznámili súdu, že sťahujú - odvolávajú svoju žalobu, ktorú podali 14. septembra 2015 a toto späťvzatie zaslali na vedomie svojej právnej zástupkyni a žalovanej. Právna zástupkyňa žalobcov reagovala písomným podaním z 27. januára 2021, v ktorom uviedla, že nesúhlasí so späťvzatím žaloby, lebo žalobcami vykonaný procesný úkon je v rozpore s ich záujmami. Predložila úradný záznam z porady s klientom, so žalobcom 1) z 27. januára 2021, ktorý prehlásil, že na podanej žalobe trvá. Žalovaná so späťvzatím žaloby súhlasila na pojednávaní dňa 27. mája 2021.
2. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP. Konštatoval, že späťvzatie žaloby je striktne procesným úkonom, ktorý súd posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je súd viazaný. Po späťvzatí žaloby nemôže žalobca dodatočne namietať, že jeho vôľa smerovala k inému následku, že konal v omyle, prípadne, že si nebol vedomý účinkov tohto úkonu a podobne (tzv. teória prejavu). Civilné právo procesné je odvetvímverejného práva a doktrinálna procesualistika nepripúšťa analogickú aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení o vadách právnych úkonov na procesné úkony strán v sporovom konaní. Prípadne vady procesných úkonov posudzuje súd vždy podľa predpisov procesného práva. Účinky späťvzatia žaloby nastávajú jeho doručením súdu. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca následne odvolať, ani iným spôsobom negovať jeho právne následky. O zastavení konania alebo jeho časti v dôsledku späťvzatia žaloby rozhoduje súd vždy uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Prejavenú vôľu žalobcu vziať žalobu späť musí súd rešpektovať. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia i na to, že žalobcovia zobrali svoju žalobu späť v celom rozsahu, súd konanie o žalobe žalobcov zastavil.
3. O trovách konania vo vzťahu žalobcov a žalovanej súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V danom prípade zastavenie konania o žalobe žalobcov zavinili žalobcovia tým, že zobrali svoju žalobu späť bez uvedenia dôvodu, preto má žalovaná právo na náhradu trov konania proti žalobcom v plnom rozsahu.
4. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „odvolací súd“) potvrdil uznesenie vo výroku I. o zastavení konania o žalobe žalobcov a vo výroku II. o trovách konania. Priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
5. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že žalobcami uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené, lebo pre rozhodnutie súdu v odvolaním napadnutých výrokoch boli splnené procesné podmienky a súd žiadnym spôsobom neporušil procesné práva žalobcov v takej miere, aby došlo u nich k porušeniu práva na spravodlivý proces. Neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd uznesenie ako vecne správne v rozsahu uvedenom v enunciáte tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
6. Odvolací súd uviedol, že späťvzatie žaloby je jednostranný, autonómny procesný úkon žalobcu, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojej žaloby celkom alebo v určenej časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho žalobe (príp. jej časti) nebude súdom meritórne rozhodnuté. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako sporovej strany s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp civilného sporového súdneho konania). Späťvzatie žaloby je procesným úkonom, ktorý sa posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je prejav vôle žalobcu, ktorým je súd viazaný. Po späťvzatí nemôže žalobca dodatočne namietať, že jeho vôľa smerovala k inému následku, že konal v omyle, prípadne, že si nebol vedomý účinkov tohto úkonu a pod. Účinky späťvzatia žaloby nastávajú dňom jeho doručenia súdu. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca následne odvolať, ani iným spôsobom negovať jeho právne následky (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/372/2009 z 20. augusta 2010).
7. V prejednávanej veci žalobcovia písomným podaním doručeným súdu 29. januára 2021 (č.l. 354 spisu) oznámili súdu, že „sťahujú - odvolávajú žalobu“ vedenú na súde pod sp. zn. 34C/433/2015, že sa rozhodli „žalobu zrušiť a odvolať“. Ide o nepochybný prejav ich vôle, nepokračovať v konaní vedenom pod sp. zn. 34C/433/2015, ide o prejav jasný, zrozumiteľný, vážny. Správne preto súd prvej inštancie po takomto prejave vôle žalobcov konanie zastavil. Správny je aj jeho výrok o trovách konania, keď žalobcovia, ktorí v procesnom zmysle zavinili zastavenie konania späťvzatím žaloby bez dôvodov (resp. žiadne neuviedli) na strane žalovanej, boli zaviazaní nahradiť jej trovy konania v plnom rozsahu v zmysle § 256 ods. 1 CSP. Len na doplnenie odvolací súd dodal, že procesný úkon „späťvzatia, resp. odvolania späťvzatia“ Civilný sporový poriadok nepozná a nepripúšťa (podobne do 30. júna 2016 Občiansky súdny poriadok). Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej v súlade s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania.
8. Proti predmetnému uzneseniu žalobcovia 1) a 2) (ďalej ako „dovolatelia 1) a 2)“ a „dovolatelia“)podali dovolanie a to z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Poukázali pritom na to, že súdne konanie je vedené od roku 2015 a žalobcovia bez vedomia právnej zástupkyne písomným podaním dňa 22. januára 2021 oznámili súdu, že sťahujú - odvolávajú svoju žalobu a až následne túto skutočnosť oznámili ich právnej zástupkyni. Právna zástupkyňa písomným podaním súdu oznámila, že so späťvzatím nesúhlasí, lebo žalobcami vykonaný procesný úkon je v rozpore s ich záujmami. Pričom k podaniu priložila záznam porady so žalobcom 1) zo dňa 27. januára 2021, na ktorej vyhlásil, že na žalobe trvá. Ďalej poukázali na to, že potom ako súdu bolo doručené podanie žalobcov zo dňa 22. januára 2021, súd vo veci ďalej konal a riadne vo veci pojednával a vykonával dokazovanie výsluchom znalcov, pričom vykonal pojednávanie dňa 27. mája 2021 a vykonal aj ďalšie pojednávanie dňa 18. septembra 2021, ktoré odročil na neurčito pre účely ďalšieho dokazovania zo strany znalcov. Súd po roku od písomného podania žalobcov 22. januára 2021 a po vykonaní ďalšieho dokazovania vo veci vydal rozhodnutie, ktorým konanie z dôvodu späťvzatia zastavil. Postup súdu je zmätočný a nepredvídateľný.
9. Žalobcovia poukázali na to, že podanie žalobcov zo dňa 22. januára 2021 preto považovali za neurčité a súd mal postupovať podľa § 129 ods. 1 CSP a vyzvať žalobcov na upresnenie svojho podania, čo do rozsahu späťvzatia žaloby. Ďalej namietali, že po doručení sporného podania žalobcov, súd vo veci ďalej riadne konal, čo sa javilo ako neakceptovanie tohto podania ako späťvzatia zo strany súdu. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1) a 2) boli v konaní zastúpení, súd nemal akceptovať podanie žalobcov zo dňa 22. januára 2021, ktorým oznámil súdu, že sťahujú - odvolávajú žalobu ako späťvzatie žaloby v prípade, ak s týmto procesným úkonom nesúhlasil aj riadne splnomocnený právny zástupca žalobcov. Z týchto dôvodov navrhli, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako aj uznesenie Okresného súdu Košice I a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Doplnením dovolania, ktoré bolo súdu doručené v zákonom stanovenej lehote, žalobcovia dovolanie doplnili aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Navrhli, aby o trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 257 CSP. Poukázali aj na dôvody hodné osobitného zreteľa s tým, že žalobcovia sú vo vysokom veku, žalobca 1) má 84 rokov a žalobkyňa 2) 79 rokov, obaja sú dôchodcami. Žalobca 1) poberá starobný dôchodok vo výške 462,30 eura mesačne a žalobkyňa 2) poberá starobný dôchodok vo výške 545,90 eura mesačne, o čom súdu predložili doklad - rozhodnutie Sociálnej poisťovne. Ďalej poukázali na náklady, ktoré vynakladajú zo spoločného príjmu a to v súvislosti s nehnuteľnosťou v obci Z. dom súpisné č. XXX a v súvislosti s domom v G. na ulici T. X. Poukázali na sociálny aspekt prípadu, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takomto prípade súdy zohľadňujú osobné majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán. Žalobcovia navrhli, aby súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a aj uznesenie Okresného súdu Košice I a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhli odklad právoplatnosti rozhodnutia a to až do rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní žalobcov 1) a 2). V tomto smere poukázali na § 412 ods. 2 CSP, pričom poukázali na tie isté dôvody, v zmysle ktorých navrhli, aby bolo rozhodnuté o náhrade trov konania podľa § 257 CSP.
11. K dovolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považovala za vecne správne a zákonné. Stotožnila sa v celom rozsahu s odôvodnením v ňom uvedeným. Dôvody dovolania nie sú ničím podložené. Z písomného podania žalobcov zo dňa 22. januára 2021 jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia mali záujem ukončiť prebiehajúce súdne konanie a bolo ho potrebné vykladať ako späťvzatie návrhu na začatie konania podľa § 144 CSP. Podľa názoru žalovanej nie je daný žalobcami dovolací dôvod § 420 písm. f) CSP. Čo sa týka rozhodnutia o trovách súdneho konania a návrhu žalobcov na odklad právoplatnosti rozhodnutia, žalovaná je toho názoru, že na postup podľa § 257 CSP, ako ani na odklad právoplatnosti rozhodnutia nie sú splnené zákonné podmienky. Nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalobcami navrhovaný procesný postup. Žalovaná síce uznáva, že žalobcovia sú osobami vyššieho veku, avšak ich majetkové pomery nemožno považovať za nepriaznivé, aby mali byť oslobodení od povinnosti nahradiť žalovanej trovy súdneho konania. Žalobcovia sú vlastníkmi pomerne lukratívnych nehnuteľností a to jednak rodinného domu s priľahlými pozemkami v meste G., ako aj rodinného domu s priľahlými pozemkami v obci Z.. Rovnako majú pravidelný mesačný príjem vyšší než aktuálna suma životného minima. Boli to práve žalobcovia, ktorí iniciovali súdne konanie a rovnako tak žalobcovia svojim procesným postupom zavinilizastavenie konania o svojej žalobe. Navrhla teda, aby dovolací súd dovolanie žalobcov zamietol. Zároveň si uplatnila aj náhradu trov dovolacieho konania.
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobcovia 1) a 2), v neprospech ktorých bolo rozhodnuté, zastúpení v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
13. Dovolatelia vyvodzovali prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti.
1 5. Žalobcovia tvrdia, že procesným postupom krajského súdu došlo k zásahu do ich práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
16. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f) CSP sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018). Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (1Cdo/228/2017, 2Cdo/220/2017, 3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/35/2018, 8Cdo/56/2017, 1VCdo/2/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval ústavný súd (I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018), nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.
1 7. V danom v prípade dovolatelia v dovolaní v súvislosti s § 420 písm. f) CSP namietali prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, že pokiaľ žalobcovia 1) a 2) písomným podaním zo dňa 22. januára 2021 oznámili súdu prvej inštancie, že sťahujú žalobu, následne právna zástupkyňa súdu oznámila, že s týmto nesúhlasí, namietali najmä to, že pokiaľ podanie žalobcov bolo súdu doručené, súd ďalej vo veci konal - pojednával a vykonával dokazovanie a súd až po roku od písomného podania žalobcov vydal rozhodnutie o zastavení konania. V tomto smere namietali najmä aj neurčitosť, nešpecifickosť späťvzatia čo do rozsahu späťvzatia. Celkom pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktorým právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov, v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušeniepráva na spravodlivý proces ; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).
1 8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti); jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn. 4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4Cdo/120/2019). Pri posudzovaní znemožnenia uskutočňovať strane jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu.
19. Z obsahu súdneho spisu dovolací súd zistil, že súd prvej inštancie na základe podania žalobcov 1) a 2) zo dňa 22. januára 2021, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 29. januára 2021 súdu oznámili, že žalobu sťahujú - odvolávajú. Ďalej tu bolo uvedené, že vychádzajúc z výsledkov pojednávania uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 17. decembra 2020 žalobcovia sa rozhodli žalobu zrušiť a odvolať. Uvedené podanie dali na vedomie aj právnej zástupkyni - JUDr. Tatiane Jánošíkovej, súdnemu znalcovi a žalovanej. Súd prvej inštancie na základe späťvzatia žaloby zo strany žalobcov 1) a 2) rozhodol o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby aplikujúc ustanovenie §§ 144, 145 ods. 1, 146 ods. 1 CSP a zároveň priznal žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd predmetné uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, jednak vo výroku o zastavení konania, aj vo výroku o náhrade trov konania.
2 0. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedeným postupom súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcov 1) a 2) na spravodlivý proces, nakoľko je zrejmé, že písomné podanie žalobcov 1) a 2) zo dňa 22. januára 2021 vyjadrovalo zrozumiteľný, jednoznačný a bezpodmienečný prejav vôle žalobcov vziať žalobu späť, pričom po preskúmaní obsahu tohto podania nemá ani dovolací súd žiadne pochybnosti o platnosti právneho úkonu žalobcov, keďže tento bol urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Skutočnosť, že žalobcovia sú alebo nie sú zastúpení advokátom, nie je právne relevantná vo vzťahu k platnosti ich právnych úkonov, inak povedané, právne zastúpenie neznamená, že účastníci konania nemôžu sami vykonávať procesné úkony v konaní, samozrejme za predpokladu, že sú plne spôsobilí na právne úkony, pričom splnenie tejto podmienky nebolo zo strany žalobcov spochybňované. Podanie žalobcov zo dňa 22. januára 2021, ktorým žalobcovia oznámili súdu, že žalobu sťahujú a odvolávajú, nie je možné považovať ani podľa dovolacieho súdu ani za podanie, ktoré podľa žalovanej je neurčité a nešpecifické a nebolo treba v danej veci preto aplikovať ustanovenie § 129 ods. 1 CSP, čo sa týka odstraňovania vád podania vo veci samej. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že žalobca 1) a právna zástupkyňa žalobcov následne vyjadrili nesúhlas so späťvzatím žaloby.
21. Dovolací súd poukazuje na to, že žalobca nie je povinný uviesť ani dôvod späťvzatia žaloby a zákon (CSP) legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby do značnej miery relevantná. Možno preto považovať za vhodné, aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedol dôvod späťvzatia žaloby, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov.
22. Späťvzatie žaloby (§ 144 CSP) je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie žaloby vziať ďalším úkonom späť. Každý procesný úkon je potrebnéposudzovať z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, ako sa navonok prejavuje, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov, ktoré s týmto prejavom vôle procesné právo spája.
2 3. Účinky späťvzatia žaloby nastávajú jeho doručením súdu. Späťvzatie žaloby nemôže žalobca odvolať, ani iným spôsobom negovať jeho právne následky. Vzhľadom k tomu, že žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby, nie je možné vyhodnotiť dôvody, uvádzané v dovolaní žalobcami 1) a 2), ktoré by boli relevantné a spôsobovali by vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada vytýkaná zo strany dovolateľov, nemôže byť relevantná v zmysle § 420 písm. f) CSP ani v tom, že súd prvej inštancie rozhodol o späťvzatí a zastavení konania až po jednom roku od písomného podania žalobcov 1) a 2) (späťvzatia zo dňa 22. januára 2021, ktoré súdu prvej inštancie bolo doručené dňa 29. januára 2021) a po vykonaní ďalšieho dokazovania. V ďalšom nemôže byť takáto vada vzhliadnutá ani v tom, že právna zástupkyňa žalobcov 1) a 2) vyslovila nesúhlas so späťvzatím žaloby žalobcov 1) a 2) okrem vyššie uvedeného, nakoľko toto podľa názoru dovolacieho súdu nemá vplyv na späťvzatie žaloby žalobcov, ktoré už nie je možné odvolať, aj s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 CSP, keď sa posudzuje prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím žaloby. To ale nebolo v prejednávanej veci, nakoľko žalovaná súhlasila so späťvzatím žaloby.
24. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolatelia napadli aj výrok o náhrade trov konania. V tomto smere poukázali na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Poukázali na to, že žalobcovia 1) a 2) sú vo vysokom veku, poberajú starobný dôchodok, s tým, že nebudú mať finančné prostriedky na náhradu trov konania. Uvedené považovali za dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré malo byť o náhrade celých trov konania rozhodnuté za použitia vyššie uvedeného ustanovenia § 257 CSP. V inom vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP žalobcovia neuvádzali.
25. Dovolací súd uvádza, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že o náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V danom prípade zastavenia konania zapríčinili žalobcovia tým, že zobrali žalobu späť bez uvedenia dôvodu a preto žalovaná má právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. Predmetný výrok o náhrade trov konania odvolací súd potvrdil ako vecne správny. Čo sa týka náhrady trov odvolacieho konania, o tejto odvolací súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP, keď žalovanej ako úspešnej v odvolacom konaní bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania.
26. Ani v danom prípade dovolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu, vo vzťahu k náhrade trov konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu žalobcovia len uviedli, že malo byť rozhodnuté o trovách celého konania podľa § 257 CSP podľa ktorého výnimočne súd náhradu trov konania neprizná, ak existujú dôvody osobitného zreteľa. Nesporné je ako už dovolací súd vyššie konštatoval, že konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany žalobcov 1) a 2).,, Žalobca ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania, alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia (§ 145 CSP). Ide súčasne o úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku neukladá žalobcovi povinnosť vziať podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok“ (Števček M., Ficova S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kolektív, Civilný sporový poriadok, komentár Praha: C. H. Beck, 2016, str. 530).
27. Žalobca nie je povinný uviesť zároveň dôvod späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Možno preto považovať za vhodné, aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť uviedol dôvod späťvzatia žaloby, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov.,, Vzhľadom na aplikáciu zásady oficiality pri rozhodovaní o náhrade trov konania, musí mať súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 CSP preukázané, či došlo v konečnomdôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane žalovaného. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania, pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú zodpovednosť. Tento reštriktívny záver však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. Ak žalovaný svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby, považuje sa na účely náhrady trov konania žalovaným za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania“ (Števček M., Ficova S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kolektív, Civilný sporový poriadok, komentár Praha: C. H. Beck, 2016, strana 531).
28. V prípade zastavenia súdneho konania nemôže konanie dospieť do štádia meritórneho rozhodovania. Preto nemožno k určeniu, kto vznik nákladov súdneho konania spôsobil, použiť kritérium úspechu vo veci a týmto kritériom sa stáva procesné zavinenie toho (chápané v čisto procesnom slova zmysle), kto zavinil, že súdne konanie neskončilo meritórnym rozhodnutím.
29. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalovanej pohľadávke (petitu). Inými slovami, použitý termín "zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ako vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (m. m. III. ÚS 292/2010).
30. Potom za situácie, keď žalobcovia 1) a 2) vzali žalobu späť a to nie preto, aby dosiahli to, čo v žalobe požadovali, z procesného hľadiska platí, že zavinili, že konanie muselo byť zastavené (pozri k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 457/2018).
3 1. K tejto dovolacej námietke je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 113/2019, z ktorého vyplýva, že aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd, však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, aj v okolnostiach strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania, a nesmie tiež odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o náhrade trov konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavou právnej udržateľnosti rozhodnutia, Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. Naviac ako je zrejmé z podaného odvolania žalobcov 1) a 2) proti uzneseniu súdu prvej inštancie, žiadne takéto okolnosti hodné osobitného zreteľa ani s poukazom na ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku, neboli v ich odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie ani len tvrdené, prinajmenšom spomínané najmä z pohľadu ich sociálnych dôvodov, na ktoré poukazovali a zároveň preukazovali až spolu s podaným dovolaním.
3 2. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Ustanovenie § 257 CSP (predtým § 150 ods. l O.s.p.) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tudôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010 či 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.
3 3. Z uvedených dôvodov bolo dovolanie ako nedôvodné pri aplikácii ustanovenia § 448 CSP zamietnuté.
34. Pokiaľ ide o návrh žalobcov na odklad právoplatnosti napadnutého uznesenia postupom podľa § 444 ods. 2 CSP (poznámka dovolacieho súdu, nesprávne zo strany právnej zástupkyne žalobcov označenou ustanovením § 412 ods. 2 CSP), súd nezistil dôvod na odklad právoplatnosti predmetného rozhodnutia, vzhľadom aj na výsledok tohto dovolacieho konania.
35. O náhrade trov konania dovolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia pri aplikácii § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd nezistil v danej veci zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce výnimočný postup súdu pre nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP), na základe čoho najvyšší súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania žalovanej, keďže na dosiahnutie spravodlivosti vo vedení a výsledku dovolacieho konania nebol naplnený dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 257 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti predmetnému uzneseniu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.