ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Cisárovej a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD., v spore žalobcu F., bývajúceho v H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s.r.o., so sídlom v Šali, Štúrova 42, IČO: 36 866 296, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie 1 526,67 €, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45 C 63/2012, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 3. novembra 2015 sp. zn. 14 Co 352/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. februára 2013 č. k. 45 C 63/2012-114 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 526,67 € a tiež náhradu trov konania v sume 763,82 € na účet jeho právnej zástupkyne, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.). Škoda mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného trestného stíhania a to z titulu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorého si zvolil za účelom ochrany svojich práv v trestnom konaní. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava Nové Mesto - západ uznesením z 26. októbra 2009 sp. zn. ČVS:ORP-1756/3-OSV-B3-08 vznieslo obvinenie proti žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vo veci prečinu krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná. Následne prokurátor Okresnej prokuratúry Pezinok uznesením zo 14. júla 2011 sp. zn. 2 Pv 195/08-122, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2011, podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku, s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku trestné stíhanie proti obvinenémužalobcovi zastavil, pretože bolo neprípustné z dôvodu premlčania skutku. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo súdnej praxe, podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie voči žalobcovi, ktorý bol obvinený z trestného činu a v súvislosti s týmto konaním mu vznikla škoda, konkrétne náklady vynaložené na trovy nutnej obhajoby, pričom bolo zastavené trestné stíhanie, a preto ide o nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca taktiež využil opravné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu. Poukázal na to, že trestné stíhanie nemalo byť voči žalobcovi z dôvodu premlčania skutku začaté a nemalo byť voči nemu vznesené obvinenie, preto bolo od začiatku nezákonné. Pripomenul judikatúru súdov, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, má podľa zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, t. j. nezákonným uznesením o vznesení obvinenia. Žalobca teda v prejednávanej veci preukázal hmotnoprávny predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, t. j. nezákonnosť rozhodnutia. Zdôraznil, že štát zodpovedá za škodu, ktorú fyzická osoba - obvinený, vynaložila na náklady trov nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov bez ohľadu na skutočnosť, či bol obvinenému ustanovený obhajca alebo či si ho zvolil obvinený sám (R 70/1994). Nakoľko mal v konaní za preukázané, že žalobcovi v súvislosti s trestným konaním vznikla škoda spočívajúca v nákladoch vynaložených na trovy obhajoby vo výške 1 526,67 €, uzavrel, že v danej veci boli splnené všetky zákonné podmienky uplatneného nároku na náhradu škody a žalobe preto v celom rozsahu vyhovel.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 3. novembra 2015 sp. zn. 14 Co 352/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vyslovil, že názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú pri aplikácii § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaký význam ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia, je v zásade správny. Zdôraznil ale, že nie je tomu tak v každom prípade, pretože je treba dôsledne skúmať dôvody zastavenia trestného konania alebo oslobodzujúceho rozsudku. K záveru, že fyzická osoba bola trestne stíhaná nezákonne možno dospieť len vtedy, ak táto osoba bola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok nespáchala; alebo skutok, pre ktorý bola stíhaná, nie je trestným činom. Iná situácia je v prípadoch, kedy došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania. V danom prípade bolo voči žalobcovi zastavené trestné stíhanie len preto, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, bol premlčaný. Žalobca pritom vo veci nespochybňoval, že skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný, sa skutočne aj dopustil. Bolo by v rozpore s cieľom zákonodarcu v zákone č. 514/2003 Z.z., aby štát zodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili činu, pre ktorý boli trestne stíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti skutku - napríklad pre amnestiu, zánik trestnej zodpovednosti, alebo premlčanie ako v prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Cz 35/1991, podľa ktorého právo na odškodnenie nemá ten, kto si obvinenie sám zavinil, a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby len preto, že nie je trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný čin amnestovaný (poznámka dovolacieho súdu - v skutočnosti sa jedná o rozhodnutie uverejnené pod R 35/1991, ktorého správna spisová značka je 1 Cz 6/1990). Odvolací súd tiež poukázal na to, že ustanovenie § 9 ods. 3 Trestného poriadku navyše umožňuje obvinenému, aby trval na pokračovaní v trestnom stíhaní, aj keď bolo zastavené z dôvodu jeho premlčania. Trestný poriadok tak zabezpečuje, aby osoby, ktoré boli trestne stíhané nedôvodne, mali možnosť v ďalšom trestnom konaní preukázať svoju nevinu. Žalobca však uvedené oprávnenie nevyužil. Jeho obrana, že nebol dostatočne poučený orgánmi činnými v trestnom konaní nemôže obstáť, pretože bol v konaní právne zastúpený advokátom, ktorý mal chrániť jeho záujmy. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Namietal, že právne závery odvolacieho súdu sú nesprávne, neúplné a že rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Neúplnosť záverov odvolacieho súdu videl v tom, že v odôvodnení svojhorozhodnutia nerozviedol konkrétne zákonné zmocnenia v predpise č. 514/2003 Z.z. a následne podradenie pod príslušné ustanovenie tohto zákona neodôvodnil vo vzťahu k odvolacím súdom tvrdenému zániku trestnosti premlčaním. Žalobca bol toho názoru, že v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami vydanými pri vedení trestného stíhania je treba okrem § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. analogicky aplikovať aj ustanovenia § 8 ods. 5 a 6 tohto zákona, ktoré obsahujú bližšie pozitívne a negatívne vymedzenia nároku na náhradu škody pri treste, ochrannom opatrení a väzbe. Vyslovil, že z tam uvedených skutkových podstát negatívneho vymedzenia práva na náhradu škody by vzhľadom na právne závery odvolacieho súdu mohlo do úvahy prichádzať len premlčanie ako zánik trestnosti. V zmysle § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z. však právo na náhradu škody nevznikne iba vtedy, ak zanikne trestnosť činu po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré má zakladať nárok na náhradu škody. V danom prípade nezákonné rozhodnutie, t. j. uznesenie o vznesení obvinenia nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2009, pričom trojročná premlčacia doba skutku (činu), pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, začala plynúť v priebehu augusta 2005 a uplynula najneskôr 31. augusta 2008. So zreteľom na to, že v predmetnej veci trestnosť činu zanikla nepochybne ešte pred právoplatnosťou uznesenia o vznesení obvinenia, mal za to, že nie je možné použiť ani spomínaný dôvod negatívneho vymedzenia nároku na náhradu škody. K argumentácii odvolacieho súdu, ktorý jeho odvolaciu námietku týkajúcu sa absencie poučenia o možnosti pokračovania v trestnom stíhaní neuznal s poukazom na to, že bol zastúpený advokátom, žalobca uviedol, že obhajca nemal a nemá právo sám procesne poučiť obvineného o takomto práve, pretože nemôže nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Vychádzajúc z uvedeného žiadal, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu nárok na zaplatenie žalovanej sumy ako aj náhradu trov konania.
4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku dostatočne určito a rozsiahlo zdôvodnil, prečo nárok žalobcu považoval za nedôvodný, pričom uviedol vlastné skutkové a právne závery a poukázal aj na existujúcu judikatúru v obdobných veciach, preto žalobca nedôvodne namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009, podľa ktorého zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ale len v prípade, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V predmetnej veci však trestné stíhanie žalobcu nebolo zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, ale z dôvodu premlčania trestného stíhania. Konštatovala, že v danom prípade nie je splnený ani prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Celú argumentáciu žalobcu obsiahnutú v dovolaní označila za nedôvodnú a účelovú. Oponovala mu, že nikde v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z.z. sa nenachádzajú ustanovenia, ktoré by pozitívne či negatívne vymedzovali, kedy sa trestné stíhanie osoby považuje za zákonné alebo nezákonné. Vymedzenie obsiahnuté v § 8 ods. 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. sa vzťahuje len na rozhodnutie o väzbe, o treste a o ochrannom opatrení. Problematiky nezákonného rozhodnutia sa týkajú § 5 a § 6 uvedeného zákona, pričom až judikatúra založila právny predpoklad, podľa ktorého je potrebné uvedené ustanovenia vykladať extenzívne a za nezákonné považuje trestné stíhanie vtedy, ak sa skončilo jeho zastavením alebo oslobodením spod obžaloby z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Žiadala preto dovolanie žalobcu zamietnuť.
5. V danom prípade bolo dovolanie podané 11. januára 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.
7. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné princípy obsiahnuté v čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., najvyšší súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
8. Do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p). Dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
9. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. mohlo byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p., b/ konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci.
10. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) prihliadal dovolací súd ex offo v zmysle povinnosti uloženej mu ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p., teda bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto opravnom prostriedku uplatnené.
11. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolateľ netvrdil a ich existenciu nezistil po preskúmaní obsahu spisu ani dovolací súd. 12. Žalobca v dovolaní namietal, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mu bola odvolacím súdom odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
13. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd v danom prípade svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými vo veci rozhodujúcimi skutočnosťami, svoj myšlienkový postup v odôvodnení dostatočne vysvetlil a to nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale aj s poukazom na prijaté právne závery (viď bod 2 tohto uznesenia). Len samotná skutočnosť, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil v súlade s predstavami a právnym názorom žalobcu nemohla mať za následok ním tvrdenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Možno preto uzavrieť, že vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. žalobca namietal neopodstatnene, pričom v tejto súvislosti nedošlo zo strany odvolacieho súdu ani k procesnému pochybeniu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
14. Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. V prejednávanej veci odvolací súd žalobu zamietol s odôvodnením, že k záveru o nezákonnom trestnom stíhaní fyzickej osoby možno dospieť len vtedy, ak táto osoba bola oslobodená spod obžaloby alebo trestné stíhanie bolo zastavené preto, že skutok nespáchala, alebo skutok pre ktorý je trestne stíhaná, nie je trestným činom. Skonštatoval, že by bolo v rozpore s cieľom zákonodarcu v zákone č. 514/2003 Z.z., aby štát zodpovedal za škodu aj v prípadoch, ak sa dotknuté osoby skutočne dopustili činu, pre ktorý boli trestne stíhané, ale trestné konanie bolo skončené z iných dôvodov zániku trestnosti skutku, napr. pre premlčanie ako tomu bolo v tejto veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca mal v zmysle Trestného poriadku možnosť trvať na pokračovaní trestného stíhania, toto právo však nevyužil. Žalobca namietal nesprávnosť tohto právneho názoru odvolacieho súdu, tvrdiac, že mu právo na náhradu škody vzniklo, nakoľko neboli splnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo treba pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní aplikovať analogicky.
16. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).
17. Právo na náhradu škody nevznikne, ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest (§ 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z.).
18. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je judikatúrou súdov považovaný za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Základné podmienky vzniku tohto nároku ustanovuje § 6 ods. 1 spomínaného zákona, a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zmenu alebo zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Z právnej vety judikátu R 37/2014 vyplýva, že zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá taká interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porovnaj napr. jeho nálezy sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016). Z uvedeného je zrejmé, že ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. Pokiaľ je obvinený toho názoru, že trestné stíhanie bolo bez ohľadu na jeho premlčanie proti nemu vedené nedôvodne, nič mu nebráni, aby v zmysle § 9 ods. 3 Trestného poriadku ďalej trval na pokračovaní trestného stíhania a následne dosiahol taký výsledok trestného konania, ktorý bude znamenať jeho úplnú rehabilitáciu a zároveň mu otvorí cestu k náhrade škody vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním.
19. Správnosti vyššie podaného výkladu nasvedčuje aj znenie ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. vypočítavajúcich prípady, kedy nevznikne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím otreste, ochrannom opatrení alebo väzbe, ktoré ustanovenia je potrebné najmä z hľadiska systematického výkladu analogicky aplikovať aj vo vzťahu k nárokom na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obvineného. Očividným zmyslom väčšiny ustanovení obsiahnutých v § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. (konkrétne pod písm. c/ až g/) je totiž vylúčiť vznik práva na náhradu škody v prípadoch oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenia trestného stíhania z takých dôvodov, ktoré nedokladajú, že obvinený sa protiprávneho konania kvalifikovaného ako trestný čin nedopustil. Hoci analogická aplikácia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. g/ zákona č. 514/2003 Z.z. by mohla na prvý pohľad evokovať záver podsúvaný žalobcom, t. j. že v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne len vtedy, ak trestnosť činu v dôsledku premlčania trestného stíhania zanikla po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, zohľadnenie vyššie spomenutého spoločného zmyslu ustanovení § 8 ods. 6 písm. c/ až g/ zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhnutne vedie ku konštatovaniu, že právo na náhradu škody nevznikne ani v situácii, ktorá nastala v prejednávanej veci, teda ak trestné stíhanie bolo premlčané už v čase vznesenia obvinenia. Zákon napokon aj v obdobnom prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že osoba nie je trestne zodpovedná (typicky pre nepríčetnosť osoby v čase spáchania činu) vznik práva na náhradu škody výslovne vylučuje bez zreteľa na to, že po správnosti obvinenie ani nemalo byť vznesené. Vychádzajúc z tohto porovnania sa potom popri názore, že v prípade zániku trestnosti činu z dôvodu premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo ešte pred vydaním rozhodnutia, bolo úmyslom zákonodarcu v predmetnom ustanovení právo na náhradu škody priznať, opodstatnenejším javí tvrdenie, že zákonodarca v skutočnosti s takouto situáciou pre jej neobvyklosť jednoducho nerátal. Ak už ale v praxi v súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia nastane, napr. z dôvodu neskoršieho prekvalifikovania skutku (ako tomu bolo v predmetnej veci), podľa názoru dovolacieho súdu niet rozumného dôvodu, pre ktorý by sa mala z hľadiska vzniku práva na náhradu škody posudzovať inak, ako prípad premlčania trestného stíhania, ku ktorému došlo až po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Opačný výklad, smerujúci v takýchto prípadoch k priznaniu práva na náhradu škody len s poukazom na zastavenie trestného stíhania a princíp prezumpcie neviny, celkom zjavne protirečí zmyslu a systematike zákona č. 514/2003 Z.z. a jeho uplatnenie v praxi by mohlo viesť aj k odškodneniu skutočných páchateľov trestných činov, čo by bolo v priamom rozpore s dobrými mravmi ako aj so zásadou ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzísť právo).
20. Na konštatovaní, že v posudzovanej veci žalobcovi právo na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby nevzniklo, nemôže nič zmeniť ani jeho námietka, že nebol orgánmi činnými v trestnom konaní o práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania riadne poučený. Je síce pravdou, že absencia uvedeného poučenia obvineného uplatnenie tohto práva reálne sťažuje, táto skutočnosť sama o sebe však právo na náhradu škody založiť nemôže. Zákon totiž vylúčenie vzniku práva na náhradu škody pri zániku trestnosti činu v dôsledku premlčania trestného stíhania vykonaním spomínaného poučenia nepodmieňuje. V danom prípade sa táto obrana žalobcu, síce v trestnom konaní riadne nepoučeného o práve trvať na ďalšom pokračovaní trestného stíhania, ale majúceho v ňom obhajcu, v spojitosti s odôvodnením uznesenia o zastavení trestného stíhania, v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že stíhaný skutok je trestným činom a spáchal ho žalobca, navyše javí aj ako účelová a nemiestna.
21. S poukazom na vyššie uvedené závery najvyšší súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol (§ 448 C.s.p.).
22. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.